Veľký frajer-5. kapitola
7.12. 2011- streda
Tak fajn. Včerajšok bol ešte horší ako predvčerajšok, preto som zhodnotil, že vám o ňom nepoviem nič!
A čo sa týka dneskajška... Nemám sa čím chváliť.
„Projektové stretnutie na veľkej prestávke.“ Zakričala k nám do triedy Niki, o rok mladšia baba.
Porozprával som vám už o mojich mnohých zlých vlastnostiach, ale nejako som zabudol na sebachválu. Okrem toho, že som celkom dobrý fotograf, mi celkom dobre ide aj angličtina. A preto som bol aj zapojený do jedného medzinárodného projektu, ktorý je medzi našou školou a školou v Španielsku. Cieľom bolo spoznať inú kultúru. Teda to bolo oficiálnym cieľom. V septembri, keď tu boli Španieli mi to tak veľmi nepripadalo. Spoznali síce slovenský alkohol, ale o kultúre moc reči nebolo. Predpokladal som, že to takto bude aj v Španielsku, keď tam pôjdeme my.
„Naša návšteva v Španielsku sa blíži a my zatiaľ nič nemáme pripravené.“ Povedal smrteľne vážne náš učiteľ angličtiny, ktorý strašne rád všetko dramatizoval. Bol to taký 60- ročný prešidivený chlap, ktorý sa počas komunizmu nejako zázračne naučil po anglicky. Aj sa tomu čudujem, keď vtedy bola strašne populárna ruština.
„Každý z vás by mal napísať článok na jednu tému. Tému si môžete vybrať dobrovoľne. Tu sú.“ Dal nám kolovať papier. Mne to bolo absolútne jedno, čo to bude, lebo som to plánoval dať napísať Sebastianovi, nech sa trošku činí. Vie predsa o Španielsku dosť. Teda mal by vedieť... Ja toho o Slovensku neviem veľa, aj keď tu bývam.
„Ja by som chcela tému Cestovanie.“ Ozvala sa Laura plná entuziazmu. Len debil sa teší z toho, že bude písať článok po anglicky.
„Mne tam napíšte Life´n´Style.“ Povedala po chvíli Niki.
Takto postupne sa minuli všetky témy a mne zostala technika. To bolo celkom fajn. Sebastian sa, myslím, zaujíma o techniku.
Cestou späť do triedy som uvažoval o tom, či by som sa nemal prihovoriť Laure ohľadom toho doučovania. Milka mi povedala len toľko, že súhlasila a že sa s ňou mám dohodnúť ja, čo a ako.
„Laura,“ chytil som ju za plece, aby vedela, že sa rozprávam s ňou. Bolo to druhýkrát v mojom živote, čo som sa s ňou rozprával. Prvýkrát bolo, keď som si od nej pýtal úlohu z matiky, lebo môj pravidelný dodávateľ ochorel. Ona odmietla a odvtedy som cítil voči nej averziu.
„Hm?“ otočila sa a pozrela na mňa. „Čo je?“
„Brat ti asi hovoril o tom doučovaní, že?“ pomaly sme sa pohli po chodbe. Nerobilo mi to veľmi dobré meno, že ma s ňou takto videli, ale potreboval som sa s ňou dohodnúť.
„Hovoril.“ Prikývla a zdalo sa mi, že z toho nie je ani ona moc nadšená.
„Tak kedy by si mala čas?“ spýtal som sa jej a dúfal, že mi povie, že ona má stále nabitý program. Ale čím by ho asi tak mala nabitý?! Pletením svetrov? Alebo vyšívaním dečiek?
„Hocikedy okrem piatka a soboty večer.“ Pohotovo odpovedala. Fúha... žeby chodila v piatok a v sobotu večer niekam piť?! To som nechcel uveriť. Maximálne by tak mohla zájsť do klubu dôchodcov a tam hrať s babičkami a deduškami karty. Ale aj to sú hazardné hry, proti ktorým ona podľa mňa bola zaujatá. Ale vôbec ma netrápilo, čo robí vo svojom voľnom čase. Za mňa mohla byť aj sériový vrah, ktorý vraždí ľudí na objednávku. Niečo ako Kuriér. Ale on ich nevraždil.
„Fajn. Vtedy by sa ani mne nechcelo učiť sa. Keďže zajtra píšeme opravnú písomku z matiky,... máš dnes čas?“ spýtal som sa jej. Fakt by mi to asi pomohlo.
„Jasné.“ Prikývla. Došli sme do triedy.
„Môžeš prísť k nám?“ Ja som v podstate ani nevedel, kde býva ona. Vedel som len, že je z rovnakej dediny ako ja, ale to bolo tak všetko.
„Áno.“ Odpovedala stručne.
„Dobre, tak ak bude nácvik tanca a programu, tak ťa zoberiem.“ Povedal som a týmto sa naša konverzácia skončila.
Nácvik prebiehal ako zvyčajne. Hana po nás jačala. Nám sa nechcelo. Ju obchádzal infarkt. Ale tanec sme konečne docvičili. Tak sme teda začali nacvičovať nejaký program ešte. Dohodli sme sa, že zahráme pár scénok z SOS a hotovo. Na tom sa ľudia aj zasmejú a nie je to nič ťažké. Ja som získal úlohu Chruňa Mojseja a mal som zahrať pár pesničiek na vidlách/ gitare. Považoval som to za adekvátnu úlohu pre moju osobu.
„Môžeme ísť?“ spýtal som sa Laury, keď sme skončili s nácvikom a všetci sa začali rozchádzať.
„Hej.“ Opäť odvetila krátko a už aj cupitala vedľa mňa v tých svojich odratých teniskách. Jej rodina nepatrila práve medzi tie najbohatšie, to sa na nej dalo vidieť na prvý pohľad, ale nevadilo mi to. Hlavne, že ma naučí matiku.
Nastúpili sme do auta. Zapol som rádio a nemal som vôbec úsilie s ňou komunikovať. Ani ona so mnou. Tak sme teda celú cestu v aute mlčali.
Konečne sme prišli domov. Nasledovala ma.
„Ahoj Laura!“ privítala ju mama a brala jej hneď kabát. Mama sa niekedy správa neprirodzene milo. Fakt neviem prečo.
„Dobrý deň.“ Laura sa nesmelo usmiala a dovolila jej, aby jej vzala kabát. Potom sa vyzula. Čakal som, že tenisky budú ukrývať deravé ponožky, ale ponožky mala nezávadné. Zrejme ich dostala ako predčasný vianočný darček.
„Idete k tebe do izby?“ spýtala sa ma mama. Ja som jej len prikývol a pohľadom naznačil Laure, aby išla za mnou.
„Hocikde si sadni.“ Povedal som jej a zmizol vo svojej kúpeľni.
Keď som sa vrátil sedela v kresle a vedľa neho bola hŕba môjho oblečenia. To oblečenie bolo predtým v kresle. Dobre to vyriešila, pousmial som sa v mysli.
„Tak čo? Začneme už alebo sa ešte ideš nastajlovať?“ spýtala sa ma Laura. Nevedel som, že vie byť aj sarkastická.
„Už som skončil. Zato najstajlovať by si sa mohla ty.“ Vrátil som jej to.
„Ja som so sebou spokojná. Začneme už?“ spýtala sa ma znova a v rukách krčila kraj zošita z matiky.
„Hej.“ Vytiahol som si zošit aj ja a tiež zhodil veci z druhého kresla.
„Čo nevieš?“ zahľadela sa mi hlboko do očí a čakala na odpoveď.
„Nič neviem. Ale teraz ma hlavne nauč to, čo bude na zajtrajšej písomke.“ Povedal som jej holú pravdu.
„Super.“ Zvraštila čelo. „Tak začnime teda exponencionálnou funkciou. Vieš čo to je?“ spýtala sa ma a v očiach som jej videl nádej, že snáď aspoň toto viem. Nevedel som to.
„No nalistuj si to.“ Mrkla smerom k zošitu. Ja som listoval a listoval, ale o exponencionálnej funkcii tam nebolo ani slychu.
„Ja to tam nemám.“ Povedal som jej. Ona mi vytrhla zošit z ruky a začala v ňom listovať.
„Fakt to tam nemáš.“ Hodila mi ho späť.
„Ja som ti vravel.“
„Hlavná vec, že tam máš rôzne kresbičky.“ Odfrkla si.
„To nie sú len také kresbičky.“ Namietal som. „Vidieť, že nerozumieš umeniu.“ Prevrátil som očami.
„Vidieť, že nerozumieš matike. Tu máš môj zošit. Hovorí ti to voľačo?“ spýtala sa ma ukazujúc na príklad, kde bolo samé x a y.
„No tieto hieroglify som už voľakde videl, ale neviem, čo s nimi robiť.“ Priznal som.
„Tak skúsme nejaký príklad.“ Napísala mi príklad na papier.
„A čo s tým mám robiť?“ pozrel som na ňu ako teľa na nové vráta.
„Veď to usporiadaj od najmenšieho po najväčšie. Tak ako sme to robili v škole.“ Mal som pocit, že odo mňa chce nemožné. Tieto príklady sme preberali pred dvoma týždňami a ja si nepamätám ani to, čo bolo včera na hodine.
„Ja to neviem.“ Priznal som.
Tak mi teda vzala papier a krok po kroku mi vysvetlila, ako vyrátať tento príklad.
„To je také ľahké?!“ prekvapil som sa a zasmial sa.
„Hej, je. Skús teraz sám tento príklad.“ Napísala mi ďalší príklad a dala mi ho. O chvíľu som jej ho vrátil a na prekvapenie bol vypočítaný správne.
Potom sme si dali ešte pár príkladov na iracioálne rovnice. Aj to mi išlo od ruky.
„Nie si ty až taký sprostý...“ zhodnotila. Trošku ma to urazilo. Asi zabudla na staré časy, keď som jej ešte mohol pokojne konkurentom.
„No ďakujem.“ Vypľul som zo seba.
„Nemyslela som to zle.“ Povedala, ale nevyzerala, že by jej to bolo nejako extrémne ľúto. Laura bola fakt zvláštny typ človeka. Vôbec som sa v nej nevyznal. V kurvičkách, ktoré som stretol na diske sa dalo úplne v pohode vyznať. Boli to sexuchtivé mladé kozy, čo urobili čokoľvek, čo vám videli na očiach, ale Laura... No neviem. Mal som z nej zmiešané pocity. Nikdy som nevedel, čo od nej ešte môžem čakať.
„Asi sme si už prešli všetko. Mala by som ísť.“ Zahlásila zrazu a prudko vyskočila. Potom zdvihla moje šatstvo vedľa kresla a chcela ho položiť naspäť do kresla.
„Len to tam pokojne nechaj.“ Zobral som jej ho a hodil ho späť na zem.
„Fajn.“ Odfrkla si a vykročila smerom k dverám.
„Ty Laura,“ zaváhal som na chvíľu. „Čo som dĺžny?“ spýtal som sa. Predsa len takéto doučovanie by nemalo byť zadarmo.
„Nič.“ Povedala a pokračovala v chôdzi.
„No tak to nie. Niečo ti musím dať.“ Namietal som. Peňazí máme dosť.
„Nemusíš. Je to výpomoc spolužiakovi. A aspoň som si to zopakovala s tebou.“ Povedala zľahka akoby to bol každodenný rituál doúčať blbcov. Nieže by som bol blbec, ale občas som sa tak asi správal.
„Desať euro na hodinu ti bude dosť?“ spýtal som sa a začal si z nohavíc vyberať peňaženku.
„Max, ja fakt nič nechcem.“ Povedala a otvorila dvere. Pridala do kroku, zrejme nechcela, aby som jej ešte núkal peniaze.
Došla do predsiene, kde ju stopla mama.
„Laura, zaplatil ti Max?“ spýtala sa jej.
„Nie a ani nič nechcem.“ Povedala podobný scenár ako mne.
„Ale Laura. Zadarmo dnes nikto nič nerobí. Len si zober, čo ti dáva Max.“ mával som pred ňou desať eurovkou, no ona chytila kľučku na vchodových dverách a stisla ju.
„Ja to naozaj nechcem!“ rázne povedala. „Dovidenia, ahoj.“ A zabuchla za sebou dvere. Ako správny, slušne vychovaný chalan som sa jej asi mal spýtať, či ju nemám odprevadiť domov, ale nejako som nestihol. A aj tak by som sa jej to nebol opýtal... V našej dedine sa nestratí a nebolo ani neskoro.
Večer som sa dosť nudil. Na trón k počítaču sa mi nejako nechcelo. Zrejme by mi začali vypisovať nejaké primitívky, ktoré na konci každej správy dajú smajlíka s pusinkou a to je naozaj nemusím. Radšej som schmatol svoj foťák a vyrazil som do ulíc našej báječnej dedinky.
Mal som celkom šťastie. Po ulici, kráčala jedna starenka s taškou v ruke. Taška bola zrejme takmer prázdna, ale starenka ju ledva niesla. Bol to úžasný záber. Hneď som si premyslel, ako ju upravím a aké efekty k nej pridám. Keď som došiel domov, učinil som tak a vyzeralo to úžasne. Fotka skončila na mojej stránke.
Večer som nemohol zaspať. V hlave mi vírili najrôznejšie myšlienky. Od literatúry až po night cluby. Spomenul som si, že voľakedy, keď ma ešte učenie sa celkom bavilo, sme sa učili o tom, že nejaký perzský autor napísal dielo Lajlí a Madžmín a že ním sa inšpiroval Shakespear k napísaniu Rómea a Júlie. Keď sme sa to učili, prišlo mi to strašne zaujímavé. Dokonca som si to chcel prečítať, a dnes ma nikto a nič neprinúti vziať do ruky knihu. Môj život je niečo ako Metamorfózy od Nasa. Môj život sa čím ďalej, tým viac mení k horšiemu. Ale úplne najhoršie je na tom to, že ja proti tomu vôbec, ale že vôbec nič nepodnikám. Nečinne sa prizerám. Pred troma rokmi by som nedal prednosť Night Clubu pred dobrým dokumentom na Discovery. Dnes... môžete hádať, čo by som si vybral. Asi by som so sebou mal niečo spraviť. Ale čo...?!
Komentárik s vaším názorom by ma vážne veľmi potešil :)
najlepšie
(Lina, 4. 11. 2012 19:37)