Nevinná - 9.kapitola
7. októbra 2013 – pondelok
Asi mi ani neuveríte, ale do Nitry som sa tento týždeň brutálne tešila. Dám vám zopár možností a vy sa pokúsite uhádnuť, prečo. Možnosť číslo jedna: kvôli mojim spolubývajúcim. Možnosť číslo dva: kvôli škole, lebo botanika ma neskutočne baví a fascinuje. A napokon možnosť číslo tri: kvôli Danielovi. Tí, čo ste hlasovali za možnosť číslo tri, gratulujem. Vyhrali ste! Jasné, že to bolo kvôli Danielovi.
Dohodli sme sa, že sa stretneme večer. Dovtedy sa deň neskutočne vliekol.
Ako prvú prednášku som mala Anatómiu a morfológiu rastlín. Doteraz som tento predmet nemala. Učila ho doktorka Šišková. Pôsobila na mňa tak neutrálne. Z tohto predmetu sme mávali len prednášky. Super! A navyše na tomto predmete stačilo len byť. Nebola z neho žiadna skúška, ani priebežné hodnotenie. Akurát, že bol len za jeden kredit, ale museli sme tam byť.
Sedeli sme, sedeli, Martin si robil poznámky, ktoré nikdy potrebovať nebude, ja som pomaly, ale iste zaspávala a čakala len na prezenčku, aby som sa na ňu zapísala a potom už fakt mohla zaspať. V tom mi prišla sms-ka. Martin na mňa hodil nevraživý pohľad, ako sa len opovažujem rušiť prúd jeho myšlienok, tichým zavibrovaním môjho telefónu. Ale vykašľala som sa na neho a venovala som sa radšej obsahu správy: Vecera sa u neviem dockat. O pol desiatej som pred intrakom. D
V momente som sa začala červenať. Ešteže miestnosť bola zatemnená kvôli prezentácii, ktorou sa nás Šišková snažila zaujať. Bez šance!
Potom som išla späť na intrák, keďže ďalšiu prednášku som mala až o 16:30 s mojím obľúbeným Petrovičom. Nejako som si zle rozvrhla čas, lebo v škole som bola už o štvrtej, mala som pol hodinu do začatia prednášky. Zašla som do bufetu, ktorý práve zatvárali, presvedčila som ešte bufetárku, aby mi predala jednu kolu. Bola som neskutočne smädná, tak som ju vypila takmer na jeden dúšok. A malo to aj svoje následky. Musela som ísť na záchod.
Vošla som na záchody. Nikto tam nebol. Postupne som pootvárala všetky kabínky a napokon som si vybrala strednú. Pripadala mi najhygienickejšia, aj keď no... Nejdem vám opisovať celý proces, ktorý som spravila na záchode. Určite si to viete všetci živo predstaviť. Už-už som chcela spláchnuť, keď som začula otvorenie dverí. Niekto vstúpil a telefonoval. Počula som len pár útržkov: „Nie, teraz toho toľko nemám... Jasné, potom ti dám vedieť... Ale cena pôjde hore, priprav sa na to.“ A dotyčná zložila. Prišlo mi to nejaké zvláštne. Ale nemienila som robiť z komára somára, tak som spláchla a vyšla zo záchodu.
„Ach, ty!“ Zvraštila čelo Flóra, keď ma uvidela.
„Ja,“ odfrkla som si a pristúpila k umývadlu a začala si dôkladne umývať ruky.
Potom mi napadlo, že by sme si možno mali tú záležitosť s taškou vyriešiť. Nechcela som tu mať nijakých nepriateľov.
„Flóra,“ nesmelo som ju oslovila. „Asi sme nezačali práve v najlepšom. Už som ti povedala, že to nebolo úmyselné,“ habkala som a tak trochu sa mi triasol hlas. Myslím, že som sa jej tak trochu aj bála.
„Hej...“ prešla okolo mňa a plecom mi zámerne drgla do ramena.
„Naozaj, mrzí ma to,“ povedala som a fakt som dúfala, že jej reakcia nebude zbytočne prehnaná.
„Vieš čo? My dve nikdy nebudeme kamarátky. Tak sa o to ani nesnaž!“ Dúfala som zbytočne. Chladno ma odpísala. Ale fajn. Rozhodla som sa splniť jej prianie. Kašlem na ňu.
Prednášku som zázrakom prežila, rozprával práve o vzniku a rozmnožovaní buniek a ja bola som na seba hrdá, že som bola v obraze, o čom trepe. Dneska som sa tomu dosť venovala. Už mi zostávalo len odsedieť si dve hodiny v izbe, porobiť internety a mohla sa začať časť dňa, na ktorú som sa tešila najviac.
Mojimi klientmi boli väčšinou prváci, ale našlo sa aj pár starších žiakov, ktorí si nainštalované údaje nejakým zázrakom vymazali a ja som im ich musela obnoviť, alebo mali nové notebooky.
O deviatej som sa začala chystať. Pol hodinka mi mala stačiť. Aj stačila. Nikdy som nepochopila tie dievčatá, ktoré sa na rande chystali celé hodiny a aj tak nevyzerali moc k svetu.
„A kdeže sa chystáš?“ začala ma podpichovať Lucia.
„Idem na rande,“ odvetila som im pravdu. Nemala som dôvod si vymýšľať.
„Ale, ale! Takto pozde,“ zdvihla obočie Bianka.
„Veď doteraz som mala robotu s tým netom,“ ohradila som sa a venovala sa farbeniu pier.
„Jasné, jasné,“ šomrala si ďalej.
O pol desiatej som už netrpezlivo stepovala pred intrákom. Bola mi dosť zima. Na začiatok októbra bolo podľa mňa neobyčajne chladno.
Konečne som zočila prichádzať fialový Ford. Ford zastal a ja som do neho šikovne skočila.
„Ahoj,“ pozdravila som Daniela a čakala, čo sa bude diať. Nevedela som, či ma pobozká, objíme, alebo len podá ruku. Spravil tú vec, po ktorej som najviac túžila. Pobozkal ma jemne, sladko a potom mi vydýchol do pier: „Ahoj.“
„Dúfam, že si nečakala dlho,“ začal zľahka, keď sa otočil pred intrákom a upaľoval smerom preč. Netušila som, kam ideme.
„No... asi som vyšla priskoro. Nevedela som sa dočkať,“ povedala som popravde. Nemienila som hrať pred ním nedostupnú, ako to radia v tom množstve nezmyselných časopisov.
„To rád počujem,“ odvetil a sústredene hľadel pred seba. Boli sme pred kruhovým objazdom a doprava bola fakt hustá, aj napriek pokročilej hodine. Cez kruhový objazd rýchlo prešiel, prešli sme aj cez most a ja som sa ocitla v ďalšej časti Nitry, kde som ešte nebola.
„A kam, že to ideme?“ spýtala som sa napokon.
„Do jedného baru,“ odvetil tajomne. Zrejme to malo byť nejaké prekvapenie, tak som sa ho viac nevypytovala.
Zastali sme v úzkej uličke. Bolo to niekde blízko hradu. Vyložila som nohu z auta a on rýchlo dobehol ku mne.
„Ach! Skazila si to. Chcel som ti ako džentlmen otvoriť dvere.“ Zatváril sa zarmútene.
„Sorry, cestou späť mi ich môžeš otvárať koľko len budeš chcieť,“ utešila som ho a na podporu som ho potľapkala po pleci. Nechápavo zažmurkal. Zrejme nečakal takúto reakciu.
Viedol ma ďalej úzkou uličkou a potom sme zabočili do ďalšej. Keby ma bol v tej chvíli opustil, neviem, čo by som bola trafila späť na intrák sama.
„A sme tu,“ vyhlásil pred barom menom Jak doma. Nad tým názvom som sa pousmiala.
„Aký epický názov,“ podotkla som a Daniel sa len zaškeril.
Vošli sme dnu. Hneď ma uchvátila terasa zariadená „jak doma“. Bolo tam pár pohoviek potiahnutých prúžkovanou látkou, každá bola z inej látky, na prvý pohľad to tam spolu vôbec neladilo, ale spolu to vytváralo takú zvláštnu harmóniu. Pôsobilo to tam na mňa veľmi príjemne. Ale viedol ma ďalej dnu. Bola príliš veľká zima, aby tu niekto sedel. Keď sme vstúpili cez ďalšie dvere, v momente ma opantalo teplo a do nosa mi udrela vôňa škorice. Čo to bolo? Varené víno? Mňam! Bolo to tam zariadené v podobnom štýle ako tá terasa. Boli tam rôzne kúsky nábytku. Akoby zozbierané z rôznych obývačiek, prípadne kuchýň, lebo sa tam nachádzalo aj pár starodávnych príborníkov či kúskov kuchynských liniek. Na oknách boli pestrofarebné záclony a viseli z nich sušené kvety alebo bylinky rôzneho druhu.
„Jak doma,“ predniesla som.
„Presne,“ pritakal. „Sadneme si sem?“ viedol ma k bordovému gauču, na ktorom boli béžové vankúšiky. Upútala ma stena, ktorú som si od toľkých vecičiek ešte ani nevšimla. Bola na nej zelená tapeta s malými kľúčikmi. Pozrela som na stenu oproti, na nej boli vtáčiky. Musel to tu vlastniť veľmi bláznivý človek. Ale bolo to tam super!
„Daniel, ja myslím, že to tu o chvíľu budú zatvárať,“ povedala som mu hľadiac na ľudí, ktorí sa pomaly zberali na odchod. Pozrela som na hodinky, bolo pár minút pred desiatou.
„S tým sa netráp. Vlastní to tu môj veľmi dobrý kamarát,“ odvetil mi a šmahom ruky privolal čašníka.
„Naozaj?“ V tú chvíľu som sa cítila výnimočne, že kvôli nám nezatvoria bar.
Daniel len pritakal a venoval sa výberu nápoja.
„Ríbezľové víno ti asi neznie ako moc exkluzívny nápoj, ale uisťujem ťa, že je výborné. Sladučké, myslím, že ti bude chutiť,“ povedal mi.
„Verím tvojmu výberu,“ podporila som ho a tak nám o pár sekúnd zarastený čašník položil na stôl dva poháre červeného vína. Teda, ríbezľového.
„Na zdravie. A opäť a znovu na manželov Petrovičovcov!“ pripil na mojich úhlavných nepriateľov. Ale vlastne vďaka nim sme sa spoznali. Možno nebudú takí zlí, pomyslela som sa.
„Na zdravie,“ zopakovala som po ňom. Naše poháre sa spojili v krátkom štrngu a potom som sa už nedočkavo napila krvavočervenej tekutiny. Chutila skvelo. Ani mi nepripadalo, že pijem nejaký alkohol. Chutilo to skôr ako nejaký sirup. Lahôdka!
„Chutí ti?“ uisťoval sa Daniel, keď som sa odlepila od pohára. Stiahla som polku.
„Je výborné,“ vydýchla som.
„Len opatrne s týmito sladkými vínami. Majú väčšiu silu ako si myslíš. Bol by som nerád, keby si opäť zaspala v tom najlepšom.“ A do riti! V momente som pocítila rumenec na tvári a mala som pocit, že sa farbou vyrovnám tomu vínu. Do riti!
„Jasné,“ len som zmätene prikývla a on asi zbadal, že ma vyviedol z rovnováhy.
„Jedla si dnes?“ Stáva sa z neho dominantný Christian Grey, ktorého najväčšou starosťou je, či jeho milovaná Ana jedla?! Ale potom mi došlo, že sa to pýta kvôli tomu, aby som nedopadla ako minule.
„Hej, hej. Mala som výdatnú večeru,“ odvetila som mu.
„Ale! Čože vám navarili v jedálni?“ spýtal sa zdvihnutým obočím a ja som pochopila, že nemá dobré spomienky na jedlo na Zobore.
„Vyprážaný tofu syr. A na jeho obranu podotýkam, že bol fakt dobrý,“ odvetila som mu s úsmevom.
„Okej, budem ti veriť. Minulý rok, rekonštruovali hlavnú budovu a pár predmetov som mal aj na pedagogickej fakulte,“ začal hovoriť. Len pre lepšiu predstavu, pedagogická fakulta je hneď nášho intráku. „A tak som bol nútený ísť na obed na Zobor a veľmi som to oľutoval. Jedol som nejakú omáčku a zrejme sa s mojimi črevami nezhodla, a tak som namiesto ďalšej prednášky hodinu a pol strávil na záchode,“ povedal mi so smiechom. Nebola som si istá, či je to téma vhodná na prvé rande, ale zabávala som sa na ňom a nič iné ma netrápilo.
Pili sme už asi tretí pohár ríbezľového vína, napchávali sme sa arašidmi, aj keď neviem, či sa s nimi dá vôbec napchať, keď Daniel zrazu poznamenal: „Niki, si v pohode? Si nejaká zmĺknutá.“
On si to všimol? Trápila ma tá záležitosť s Flórou. Ja viem, aj viem. Povedala som, že na ňu kašlem, ale zaujímalo by ma, prečo ma tak neznáša...
„Som v pohode,“ zaklamala som mu a nervózne sa prehrabla vo vlasoch.
„Jasné, tak to vyklop,“ vyzval ma a prestal jesť arašidy. Žeby to bol znak, že sa sústredí? V duchu som sa pousmiala.
„Mám jednu spolužiačku a neviem, prečo, ale neznáša ma,“ povedala som mu jednoducho.
„Fakt? A to kvôli tomu sa trápiš?“ Pozrel na mňa neveriacky. „Niki, tu už nie si na strednej, nemáš stály kolektív, s ktorým musíš vychádzať, lebo ste zavretí v jednej triede. Vykašli sa na ňu. Nestojí ti to za to.“ Podporne ma pohladil po ruke.
„Ja viem, že máš pravdu. Ja len... nechcem tu mať s niekým zlé vzťahy,“ hovorila som mu a druhou rukou som si podoprela hlavu. Začínala mi oťažievať. Ríbezľové víno sa začínalo činiť.
„Zlé vzťahy nechce mať asi nikto, ale takto to už chodí. Zvykneš si,“ povedal a presunul sa na gauči ku mne bližšie.
„Dano, ja pomaly pôjdem,“ zakričal na Daniela zarastený čašník, ktorý si začal rozväzovať zásteru, ktorú mal len tak ledabolo uviazanú okolo pásu. Skúsila som si ho predstaviť bez tej brady. Vyzeral by omnoho lepšie.
„Jasné, kľúče dám zajtra Tomimu,“ odvetil mu a rukou mi spočinul na kolene.
„Nemali by sme ísť? Keď to tu chce zatvoriť...“ spýtala som sa Daniela.
„Nie, to je v poriadku. Som dohodnutý s kamarátom.“ Posunul ruku vyššie. V jeho očiach som zbadala iskričky.
„Okej,“ povedala som tenkým hláskom a obaja sme sedeli ako sochy, kým čašník neodišiel nadobro.
Dvere ledva buchli a Daniel sa na mňa vrhol ako hladná šelma. Chytil ma okolo pásu, celú si ma otočil k sebe a moje ústa si podmanil tými svojimi. Ledva som lapala po dychu, bolo to veľmi intenzívne. Jeho jazyk dobýval moje ústa, hral sa s tým mojím, jeho ruky chodili hore a dole, hore a dol po mojom páse. Jednu preložil na moje stehno a začal mi ho hladiť. Ja som nevedela, čo s rukami, tak som mu jednu dala na boky a druhú mala vedľa tela zopätú v päsť. Bola som dosť nervózna, ale zároveň plná túžby. Nechápem, ako som mohla byť taká pokojná v stredu. Vtedy som bola ako macher flirtu a predohry. Teraz mi srdce bilo ako splašené a len len, že nevyskočilo zo svojho miesta. Mala som v sebe málo alkoholu? Či kde bol problém. Ja krava som sa zapodievala takýmito hlúpymi otázkami! Niežeby som sa tešila, že sa bozkávam s, pravdepodobne, najkrajším mužom sveta!
„Daniel!“ Nejakým zázrakom sa mi podarilo sa od neho odlepiť. On sa neochotne odtiahol odo mňa tiež. „Mali by sme spomaliť,“ povedala som potichu.
Daniel sa na mňa usmial a začal ma veľmi pomaličky bozkávať opäť. Niekto tu mal náladu na žartíky. Svojím správaním mi pripomenul starú dobrú Partičku. Konkrétne scénku Spomalené-Zrýchlené.
„Daniel, vieš, ako som to myslela...“ Opäť som sa od neho odtiahla. Pritakal a vzdialil sa odo mňa na bezpečnú vzdialenosť.
„Je ti to nepríjemné?“ pozrel na mňa so strachom v očiach.
„Och, to nie! Vôbec nie!“ Nervózne som sa zasmiala. „Ja len... vieš, niektoré páry sa nedostanú k bozkávaniu ani na treťom rande...“ habkala som a hľadala tie správne slová.
„Ty nechceš, aby som ťa bozkával?“ Pozrel na mňa udivene.
„Chcem!“ odvetila som prirýchlo. „Ide o to, že ten prvý večer bolo všetko tak trochu hŕ! Vieš, ako to myslím,“ uisťovala som sa. Len pritakal. Nechcem si to pokaziť u najkrajšieho muža na svete! Do frasa!
„Ja som nemala ešte žiaden vzťah a neviem, ako to chodí. Ja mám len pocit, že by sme mali spomaliť. Postupne sa spoznávať a potom robiť tie veci, ku ktorým takmer už došlo,“ hovorila som mu a líca mi horeli. Cítila som sa maximálne trápne, ale potrebovala som si to s ním vyjasniť.
„Chápem,“ povedal ticho a narovnal sa. Prebehol mnou mráz, lebo som sa zľakla, že ma už nebude chcieť. Ach, Nikola! Ako len môžeš byť taká krava? Karhalo ma vlastné svedomie.
„Ale bozkávať ťa môžem, nie?“ dodal už miernejším hlasom a ja som sa v momente žiarovo usmiala. Vedela som, že je to zažehnané.
Priblížila som sa k nemu bližšie, tvár som mu jemne vzala do rúk a začala ho bozkávať. A on milerád spolupracoval.
Z Jak doma sme sa pobrali asi o polnoci. Išli sme pešo, keďže sme pili víno. Po auto si mal zájsť Daniel na druhý deň. Pred intrák sme došli okolo o pol jednej. Fajčilo pred ním asi päť báb, inak tam už bol celkovo pokoj a ticho.
„Nerozmyslíš si to?“ spýtal sa ma držiac ma za ruku, ktorú som mala uvelebenú v lone.
„Nie. Prespávanie u...“ v tej chvíli som nevedela, ako ho nazvať.
„Priateľa,“ pomohol mi a ja som sa usmiala.
„Priateľa,“ pokračovala som. „Sa nehodí hneď po prvom rande,“ dodala som.
„Okej.“ Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Kedy si len zvyknem na bozky tohto prototypa dokonalého muža?!
„Dobrú noc,“ povedala som čo najsladšie.
„Aj tebe. Zavolám ti,“ povedal a neochotne sa odo mňa odtiahol a ja som sa pomaly pohla dnu. Tiež dosť neochotne.
Ako vo sne som sa presunula dovnútra. Dvere som si musela otvoriť kartou, keďže už bolo po desiatej. Ani neviem ako som sa dostala na tretie poschodie. Bola som celá rozčarovaná.
„Aha! Naša zaláskovaná prišla,“ zvolala Bianka, keď som potichu, v snahe nezobudiť ich, otvorila dvere.
„Čaute,“ pozdravila som ich. Rozhodla som sa, že ma nerozhádžu svojimi blbými poznámkami.
„Aké bolo rande?“ pýtala sa Kika a ako prejav záujmu sa posadila na posteli.
„Skvelé,“ odvetila som im dúfajúc, že im to bude stačiť. Nestačilo! Bola som nútená im povedať o bare Jak doma, že bol kvôli nám otvorený dlhšie a tak ďalej. Našťastie s výsluchom onedlho skončili a ja som si mohla ísť dať osviežujúcu sprchu.
Keď som si líhala do postele bola jedna hodina. Baby už spali a mojím jediným trápením bolo, ako vstanem na zajtrajšiu prednášku, ktorá je o pol ôsmej. V duchu som prevracala očami a preklínala toho, kto spravil taký blbý rozvrh. Potom som sa už odobrala do ríše snov.
woww
(nika, 18. 2. 2014 19:15)