Nevinná - 3.kapitola
24. septembra 2013 – utorok
Vstávať o šiestej ráno nie je žiadna sranda. Hlavne ak pri tom nemôžete vydávať žiadne zvuky, aj keď malíčkom narazíte na roh postele a brutálne vás to bolí. Moje drahé kobyly ešte spali a tak som si nedovolila ani svetlo zapnúť. Po pamäti som sa obliekla. To, že som si na seba obliekla bordové tričko a naň čierny svetrík som si uvedomila až v kúpeľni, keď som sa pozerala do zrkadla. Umyla som si zuby, naniesla jemnú vrstvu make-upu, vbehla ešte do izby po svoj milovaný parfum Chanel Chance, ktorého keby sa niekto dovolil dotknúť, asi by som mu ruku uťala. Zarobila som si naň počas svojej letnej brigády. Doučovala som deti angličtinu a niektorých nešťastníkov pripravovala na opravný termín maturít a pod.
Jesť som vôbec nemala čas, rozhodla som sa, že si niečo kúpim v bufete, ktorý som nemala potuchy, kde sa nachádza. O 7:01 mi išiel autobus, no na zastávke som bola už o 6:50, preklínala som všetko, čo mi zišlo na um, lebo som skoro zamrzla. Keď autobus konečne dorazil, víťazoslávne som si vydýchla a hrdo nastúpila. Tu mi doplo, že, ja teľa, ani neviem o to tu funguje s kartou. Nenápadne som sledovala jedno dievča, čo nastúpilo predo mnou, zopakovala som, čo spravila a spokojne sa viezla. Moja zastávka, kde som mala vystúpiť sa volá Univerzity. Keby príjemný hlas, čo oznamuje zastávky zmenil trochu akcent, vzniklo by z toho krásne anglické pomenovanie.
Vošla som do hlavnej budovy univerzity. Vedela som jedine, kde je Aula Magna a záchody. To bolo pre mňa najdôležitejšie v deň zápisu. A teraz som bola stratená. Bolo 7:10, takže som mala ešte 20 minút, aby som v štvorposchodovej budove s niekoľkými blokmi našla prednáškovú miestnosť, ktorú som tak zúfalo hľadala. Pozrela som do rozvrhu a pod prednáškou menom Anatómia človeka bolo napísané THP00060. Obzerala som sa a rozmýšľala, ako sa tam asi dostanem...
„... nechápem, prečo sa máme učiť o anatómii človeka, keď my budeme botanici...“ začula som odniekiaľ. Hovorila to vysoká blondínka s krátkymi vlasmi. Niečo na štýl Kvety Horvátovej.
„To ani ja, ale čo už!“ vzdychla si baba, ktorá kráčala vedľa nej.
Rozhodla som sa ich nasledovať. Mala som pocit, že to budú moje spolužiačky. Je zvláštne, že som si zo zápisu nikoho nepamätala. Baby išli po dlhej chodbe, ktorú lemovali desiatky, ak nie stovky, počítačov. Zrazu zastali. Všimla som si nápis: Prednáškové miestnosti. Bolo to síce dobre označené, ale o tom, že mám dobrý orientačný zmysel hovoriť nemôžme. Pred miestnosťou stálo asi 30 študentov. Ale určite tu boli aj študenti aj z iných odborov.
Keď som sa uistila, že toto je moja miestnosť, rozhodla som sa nájsť bufet. Išla som ďalej po chodbe a predstavte si, zrazu som objavila nápis : BUFET a šípku, ktorá označovala cestu k nemu. Vydala som sa tou cestou, keď som párkrát poodbočovala, oľutovala som, že som si cestu neznačila omrvinkami ako Marienka v rozprávke. Tak trošku som sa stratila. Ale keď som už bola pri bufete, kúpila som si orechový koláč. Ešte aj pri pomyslení naň sa mi zbiehajú slinky. Cestou naspäť som trúsila, síce to už nebolo potrebné. Opäť som nevedela nájsť tú blbú prednáškovú miestnosť. Blúdila som tam asi 5 minút, keď som si zrazu všimla krátkovlasú ako vchádza do miestnosti, vbehla som tam za ňou. Bola som posledná a s rachotom som zatvorila dvere. Vlastne sa zabuchli sami. Keď som sa rozhliadla po miestnosti, bola takmer plná. Toľkoto ľudí po kope som videla naposledy na zápise. Ale počula som, že len na prvé prednášky chodí toľkoto ľudí. No teraz som mala väčší problém si nájsť miesto. Očami som prechádzala rady a všade som videla voľné miesta len niekde v strede medzi ľuďmi. Naozaj som nemala chuť stavať polku radu na nohy len kvôli tomu, aby som si sadla. Zrazu som zbadala voľné miesto v prvom rade na kraji. Nebolo mi veľmi sympatické ísť si sadať do prvého radu, ale čo som mala robiť?!
„Ahoj, môžem si sem sadnúť?“ spýtala som sa jemne zarasteného okuliarnatého chalana, ktorý mal otvorenú nejakú hrubú knihu.
„Jasné,“ placho sa usmial a tašku, ktorú tam mal položenú nemotorne zhodil na zem.
Potom som si už konečne všimla učiteľa, ktorý sa snažil spojazdniť mikrofón, ktorý s ním nespolupracoval. Ani som sa mu nečudovala. Bol niekoľko mesiacov mimo prevádzky... tiež by sa mi nechcelo fungovať. Učiteľ mohol mať asi päťdesiat rokov, vlasy mal strapaté, vyzeral akoby sa práve prebudil po prehýrenej noci. Mal na sebe vyblednutý hnedý oblek s bordovou kravatou, ktorá sa k nemu maximálne nehodila.
Montovanie mikrofónu mu už trvalo nejakú tú minútku a mne začínalo byť trápne. Vždy som mala potrebu veľa rozprávať a tak som sa rozhodla prihovoriť aj okuliarnatému chalanovi.
„To je ale hrubá kniha. Dúfam, že nie je na tento predmet,“ začala som zľahka.
On sa na mňa prekvapene pozrel, zrejme nečakal, že sa s ním začnem zhovárať. „Žiaľ je,“ prehovoril po chvíľke.
„No super!“ vzdychla som si. „Odkiaľ vieš, že ju budeme potrebovať?“ spýtala som sa ho.
„Našiel som si Pavlovičovu stránku a všimol som si, že to má v študijných materiáloch pre prvý ročník Anatómie človeka. Tak som si ju vypožičal z knižnice skôr, ako tam už žiadna nebude,“ vysvetlil mi pomaly. Tento chalan tu raz bude učiť, pomyslela som si. Je to taký doktorantský typ, čo to dotiahne veľmi ďaleko.
„A zostali tam ešte nejaké?“ zaujímala som sa.
„Ak sa poponáhľaš, iste sa ti nejaká ujde,“ odvetil a narovnal sa. Všimla som si, že učiteľ drží mikrofón pred ústami a chystá sa niečo povedať.
„Mimochodom, ja som Niki.“ Podala som mu ruku.
„Martin.“ Zatriasol ňou a potom sa už plne venoval Pavlovičovi. Hovoril o tom, že prednášky nie sú povinné, ale na semináre nech sa neopovážime nechodiť... Bla bla bla... Potom začal už konečne trepať niečo aj o anatómii človeka. Pripadalo mi to ako biola v škole ozvláštnená niekoľkými „zaujímavosťami“.
Hodinu a pol som pretrpela a keď hodinky ukazovali 9:00, bola som nekonečne šťastná.
„Čo máš teraz?“ spýtal sa ma Martin. Až som nadskočila.
„Netuším. Počkaj.“ Vytiahla som svoj dokrčený rozvrh a pozrela sa doň. O 9:15 som mala mať prednášku Antropológia s nejakým doktorom Hrušovským.
„Antropológiu,“ odvetila som po chvíli.
„Aj ja,“ vyhlásil Martin.
„A vieš kde to je? Lebo ja nemám potuchy. Ledva som trafila na túto prednášku.“ Trpko som sa pousmiala, keď som si spomenula na to, čo predchádzalo hladkému pristátiu na nepohodlnej stoličke v prednáškovej miestnosti.
„Áno, bol som tu včera. No namiesto počúvania dlhých príhovorov som pobehal školu a našiel všetky miestnosti, kde budeme mávať prednášky či semináre,“ povedal mi hrdo. Šikovný chlapec! Ak sa ho budem držať, možno to tu prežijem.
„To bol dobrý nápad. Ja som radšej zostala doma o deň dlhšie,“ prehodila som a potom ho nasledovala.
„Čo vlastne študuješ?“ spýtala som sa ho, keď sme stáli pred miestnosťou. Okrem nás tam bolo asi ešte 30 ľudí.
„Botaniku,“ odvetil. Začínalo mi liezť na nervy, že som vždy musela konverzáciu začínať ja. Nebol veľmi výrečný.
„Fakt? Aj ja.“ Potešila som sa.
„Ukáž rozvrh. Zistíme, čo ešte máme spolu,“ vyzval ma a prekvapil ma, že mu niečo takéto zišlo na um.
Ja som vytiahla svoj rozvrh v šalátovom vydaní, on vytiahol ten svoj úhľadne uložený v euroobale a začali sme s porovnávaním. V pondelok som začínala našťastie len o jedenástej s Anatómiou a morfológiu rastlín alebo s Embryológiou rastlín. Podľa toho, či to bol párny, či nepárny týždeň. Tieto prednášky mal so mnou. Potom o pol piatej som mala Cytológiu prednášku. Aj to mal so mnou. V utorok sme mali spolu Anatómiu človeka a aj Antropológiu. Mali sme spolu v podstate skoro všetky predmety, okrem semináru z Cytológie, ktorý som ja žiaľ musela maž v stredu o 18:15.
„To je fajn,“ zhodnotil, keď sme doporovnávali. Tiež ma tešilo, že som si tu už našla nejakého kamaráta. Teraz viem presne, na čo myslíte. Martin ma žiaľ vôbec nepriťahoval. Netvrdím, že vyzeral zle, ale skôr mi pripadal ako taký „kamarát do dažďa“, na ktorého ramene si môžem poplakať, keď sa so mnou rozíde frajer a tak. Akurát, že mne nehrozilo, že by sa so mnou niekto rozchádzal, lebo žiaľ mi nehrozilo ani to, aby sa so mnou dal niekto dokopy. Podľa mňa skončím ako nejaká štyridsaťročná panna, ktorá bude zarábať veľké prachy a tak sa ňu ulakomí nejaký dvadsaťročný zajačik, ktorý bude chodiť každý deň do posilňovne a ktorý ju pretiahne hocikde, hocikedy, keď si panička zažiada. Zato mu panička kúpi drahé hodinky, autá a všetky tie srandy, ktoré majú muži tak radi. Doparoma! Prečo som písala v tretej osobe, keď bola reč o mne?!
Zrazu sa pred prednáškovú miestnosť dovalila nejaká žena. Žeby doktor Hrušovský zmenil pohlavie? Dosť ma to prekvapilo. Ale my sme sa aj tak nahrnuli za ňou do miestnosti.
„Moje meno je Kamila Bednárová. Asi vás prekvapilo, že neprišiel doktor Hrušovský, ale žiaľ je neprítomný a tak som prišla ja. Poviem vám len základné informácie o tomto predmete a potom vás pustím.“ V miestnosti zaznel šum, ona nervózne zamihala mihalnicami, ktoré som mala šťastie vidieť, keďže Martin trval na tom, aby sme si sadli do prvého radu.
Potom Bednárová spustila nudné kecy o tom, že na prednášky treba chodiť, aj keď nie sú povinné, bla bla bla, že antropológia je veľmi zaujímavý predmet, bla, že v zápočtom týždni bude záverečný test, z ktorého musíme získať aspoň 50%, aby sme prešli, bla, bla. „A môžete ísť.“
„Táto prednáška sa mi páčila,“ prehodila som, keď sme sa tlačili von z miestnosti.
„Len aby sa ti páčilo aj tie ozajstné,“ povedal trpko.
Chvíľu sme kráčali mlčky popri nikdy nekončiacom rade počítačov. Ale kašľala som na to, či je to trápne, či nie. Muži to zrejme tak nepociťujú. Občas mám pocit, že oni by nedbali byť ticho aj celé hodiny.
„Si z Nitry?“ spýtala som sa ho, keď mi konečne napadla nejaká otázka.
„Nie, bývam na intráku. A ty?“ zaujímal sa.
„Tiež nie. Ja bývam na Zobore. A ty?“ mala som pocit, akoby sme si vymieňali trápne RP-čky na pokeci.
„Na Nitre,“ odvetil spokojne. Aj mal dôvod byť spokojný. Študentský domov Nitra bolo najluxusnejšie ubytovanie, ktoré sa študentom naskytovalo v Nitre. Teda, ak len nepochádzali z Nitry a nebývali doma.
„Ako si sa tam dostal?“ chcela som vedieť.
„Mal som dobré známky...“
„To aj ja!“ skočila som mu do reči.
„A konexie,“ doplnil.
„Tak to už chápem,“ pousmiala som sa. „Je to tam dobré?“
„No jasné. V pohode. Dá sa,“ odvetil mi jednoducho. „Ale ani Zobor nie je zlý, či?“
„Nie. Je to tam vydržateľné.“
Martin sa rozhodol, že na intrák prejde pešo, mne ani nenapadlo, že by som sa tam trepala pešo, tak som si radšej počkala na bus. Rozlúčili sme sa a dohodli sa, že sa zajtra počkáme pred budovou, aby sme sa nestratili. Inými slovami, aby som sa ja nestratila.
Keď som prišla do izby, bola tam len Bianka a Kika. Lucia chýbala. Ale žúrovali, akoby boli v plnej zostave. Mali pusteného Rytmusa, čo mňa maximálne znechutilo. Niežeby som nemala rada slovenskú rapovú, či hip-hopovú scénu, či do akej sa zaraďuje Rytmus, ale toto bolo moc.
„Starej Mázikovej jebe... ja som king of pop., ja-ja, ja som king of pop...“ aha! Takže sa zaraďuje do popu. Fakt?! „Jadrenke to dobre jebe...“
Z izby som ušla kade-ľahšie. Išla som na obed. Smrdelo to tam ako... Proste na to ani neexistuje prirovnanie. Nechcite vedieť, ako smrdí jedáleň na Zobore! A ak to fakt tak strašme chcete vedieť, príďte a presvedčte svoje čuchové bunky, že to bola veľká chyba. Na prekvapenie to jedlo nechutilo tak hnusne, ako smrdelo. Bolo to nejaké bravčové mäso s ryžou a polevou. Typické jedálenské jedlo. Ale nejdem sa sťažovať.
Ani poriadne netuším, čo som robila ešte celý deň. Ak si internátny život predstavujete ako nejakú veľkú zábavu, ste na obrovitánskom omyle. Študentský život je v podstate na hovno. Možná tento môj pocit vychádzal z faktu, že som sa cítila tak trochu ako outsider. Okej, tak ako ten najväčší outsider. Ale fakt. Opäť ma zachránila moja ponuka filmov v compe. A hádajte, čo robili kobyly! Pili.
cool
(Jane, 6. 1. 2014 17:25)