Rieka tečie, prúd vody naráža na skaly,
rieka tečie a vlny akoby sa strácali.
Narazia na kameň a vyparia sa,
a tak to ide dokola a zasa.
Tak tečú slzy z očí a nahradzuje ich úsmev.
Úsmev silený, neúprimný, čo vystrieda ho hnev.
Hnev nad bezmocnosťou, že človek nemôže nič urobiť,
a nezostáva mu iné, len sa s tým zmieriť.
Slzy padajú k zemi, tak ako klesajú ideály života,
načo bolo to priateľstvo?Načo toľká ochota?
Keď teraz tak ako pri páde sa kvapka vyparí,
zostali z priateľstva len jedovaté výpary.
Nemôžem dýchať, strácam zmysel prečo žiť,
snáď zostáva mi len jedno, v slzách sa utopiť.