13. kapitola – Komisia pre kontrolu čarodejníkov narodených u muklov „Ach, Mafalda!“ povedala Umbridgeová, keď sa pozrela na Hermionu. „Poslal Vás Travers, však?“ „A-áno,“ zakvičala Hermiona. „Bože, pôjde Vám to výborne,“ povedala Umbridgeová čarodejníkovi oblečenému v čiernozlatom habite. „Tak teda máme po probléme, minister. Ak bude Mafalda schopná zapisovať, hneď sa môžeme do toho pustiť. Pri pohľade do svojho zápisníka pokračovala. „Dnes nás čaká desať ľudí a jeden z nich je manželka zamestnanca Ministerstva! Pche... Dokonca i tu, v samom srdci Ministerstva!“ Vošla do iného výťahu spolu s dvoma ďalšími čarodejníkmi, ktorí počúvali jej rozhovor s ministrom. „Pôjdeme rovno dole, Mafalda. Všetko, čo potrebujete, nájdete v súdnej sieni. Dobré ráno, Albert, vy snáď nevystupujete?“ „Áno, isteže,“ povedal Harry hlbokým hlasom. Harry vystúpil z výťahu a zlatá mreža sa za ním zatvorila. Porozhliadal sa ponad rameno a videl Hermioninu znepokojenú tvár ako sa stráca z dohľadu spolu s vysokým čarodejníkom. „Čo vás sem privádza, Runcorn?“ spýtal sa nový minister mágie. Jeho dlhé čierne vlasy a brada boli už miestami popretkávane striebrom a jeho vysoké čelo vrhalo tieň na jeho lesklé oči. Harrymu to pripadalo, akoby krab vykukoval spod skaly. „Potreboval som niečo povedať,“ Harry na zlomok sekundy zaváhal, „Arthurovi Weasleymu. Niekto mi hovoril, že je tu na jednotke.“ „Ach tak,“ odpovedal Plum Thicknesee. „Pristihli ho v kontakte s niekým Nežiadúcim?“ Harry mal náhle veľmi sucho v krku, keď odpovedal, „Nie, to s tým nemá nič spoločné.“ „No dobre. Je to jen otázka času,“ povedal Thicknesse. „Keby vás zaujímal môj názor, títo zradcovia krvi sú rovnako zlí ako humusáci. Prajem pekný deň, Runcorn.“ „Pekný deň, pán minister.“ Harry sledoval Thicknessa, ako pochoduje preč chodbou plnou ľudí. V okamihu, keď zmizol z dohľadu, vytiahol Harry svoj neviditeľný plášť, ktorý bol až doposiaľ ukrytý pod ťažkým čiernym kabátom, prehodil ho cez seba a vydal sa na opačnú stranu. Runcorn bol tak vysoký, že sa Harry musel zhrbiť, aby mal istotu, že mu nie sú vidieť jeho veľké nohy. Panika mu zovrela žalúdok. Ako tak prechádzal od jedných naleštených drevených dverách k druhým, pričom každé mali štítok s menom majiteľa a jeho zamestnaním, si Harry uvedomil moc ministerstva, jeho komplexnosť a jeho nepreniknuteľnosť pôsobí proti nim, takže plán, ktorý pripravovali s Ronom a Hermionou posledné štyri týždne, mu bol k smiechu detinský. Všetky svoje sily vynaložili, aby sa dostali dnu do budovy bez toho, aby boli odhalení, avšak ani na moment sa nezamysleli na to, čo urobia, keby boli rozdelení. Hermiona bola teraz nútená byť pri súdnych procesoch, ktoré sa zaiste pretiahnu na hodiny. Ron sa pokúšal spraviť kúzlo, ktoré bolo bezpochyby ďaleko vyspelejšie, než aké mohol zvládnuť, pričom sloboda jednej z obžalovaných záležala na jeho úspechu, a on, Harry, sa potuloval po najvyššom poschodí s vedomím, že jeho korisť práve odišla výťahom dole. Po chvíli sa zastavil, oprel sa o stenu a pokúšal sa rozhodnúť, čo ďalej. To ticho v ňom vyvolávalo stav tiesne. Žiadne kroky ani rozhovory. Do purpurova sfarbená chodba bola taká tichá, ako keby tu bolo použité kúzlo Muffiliato. Jej kancelária musí byť niekde tu, pomyslel si Harry . Zdalo se nepravdepodobné, že by si Umbridgeová nechávala šperky v kancelárii, ale na druhej strane by bola hlúposť to tam neprehľadať. Preto opäť vyrazil po chodbe, pričom nestretol nikoho okrem zachmúreného čarodejníka, ktorý si potichu mumlal poznámky, ktoré brko letiace pred ním okamžite zapisovalo na pergamen. Harry zabočil za roh a ďalej sa sústreďoval menám na dverách. V polovici ďalšej chodby dorazil Harry do širokého, otvoreného priestranstva, kde približne tucet čarodejníkov a čarodejníc sedelo v radách za malými stolmi, podobným školským laviciam, aj keď boli omnoho vyššie a bez nápisov. Harry sa zastavil a chvíľu fascinovane sledoval, čo sa dialo. Všetci úplne rovnako mávali a točili svojimi prútikmi a farebné papiere poletovali všetkými smermi ako papieroví draci. Po niekoľkých sekundách si Harry uvedomil, že celá procedúra mala svoj rytmus, že všetky papiere sa sformovali do jediného obrazu a po ďalších pár chvíľach si uvedomil, že sa pozerá na formáciu kusov brožúry, že farebné papiere boli stránkami, ktoré keď sa zostavili, zložili a začarovali dohromady, dopadli na urovnané kôpky vedľa každého čarodejníka. Harry sa potichu priplazil o niečo bližšie, aj keď čarodejníci boli tak zaujatí tým, čo robia, že Harry pochyboval, že by si ho všimli, aj keby hlasno pricupkal bez plášťa. Potom sa mu podarilo získať dokončenú brožúru, ležiacu vedľa mladej čarodejnice, a tak si ju začal, spod neviditeľného plášťa, prezerať. Na jej ružovom obale bol zlatý nápis: Humusáci a nebezpečenstvo, ktoré prinášajú čistokrvnej spoločnosti Pod týmto titulom bol obrázok červenej ruže a samoľúbo sa usmievajúca tvár uprostred nej, škrtenej zelenou rastlinou s jedovatými zubmi. Na brožúre nebolo uvedené meno autora, avšak keď sa Harry pozrel na jazvy na svojej pravej ruke, o tvorcovi nepochyboval. Mladá čarodejnica vedľa neho len potvrdila jeho podozrenie, keď sa spýtala, „Neviete niekto, či bude tá stará ropucha u výsluchov tých humusákov celý deň?“ „Opatrne,“ povedal čarodejník sediaci vedľa nej a nervózne sa rozhliadol. Jedna z jeho stránok sa pošmykla a spadla na podlahu. „Čo je? Má už snáď okrem magického oka i magické ucho?“ povedala, a rýchlo hodila pohľad smerom k žiarivým mahagónovým dverám vedúcim do tejto miestnosti. Harry sa taktiež pozrel a na okamih ho ovládol hnev. Tam, kde mávajú muklovské dvere priezory, bolo umiestnené do dreva veľké, guľaté oko s jasne modrou dúhovkou – oko, ktoré bolo známe všetkým, ktorí poznali Alastora Moodyho. Na zlomok sekundy Harry zabudol kde je a čo tam robí, dokonca zabudol, že je neviditeľný. Vyrazil rovno ku dverám, aby mohol preskúmať Moodyho oko. Nepohybovalo sa. Hľadelo uprene na strop, akoby bolo zmrznuté. Doštička pod ním hovorila: Dolores Umbridgeová Najvyššia sekretárka ministra mágie O niečo nižšie však bola nablýskaná, nová doštička: Vedúca odboru pre registráciu čarodejníkov narodených u muklov Harry sa opäť pozrel na tucet výrobcov brožúrok. Aj keď sa veľmi sústredili na prácu, len ťažko by mohol predpokladať, že by si nevšimli, keby sa dvere prázdnej kancelárie pred nimi otvorili. Preto z vačku habitu vytiahol zvláštny predmet s malými kmitajucími nožičkami a telom podobajúcim sa gumovému rohu. Zohol sa až k podlahe a umiestnil tam hnojovú bombu. Tá sa od neho okamžite rozbehla smerom k nohám čarodejníkov a čarodejníc pred ním. O chvíľku neskôr, zatiaľ čo Harry čakal s rukou na kľučke, zaznel hlasný výbuch a za rohom sa objavilo veľké množstvo štipľavého dymu. Mladá čarodejnica v prvej rade vykríkla a ružové stránky sa rozleteli všetkými smermi, keď ona a jej kolegovia vyskočili na nohy a hľadali zdroj toho rozruchu. Harry stlačil kľučku, vošiel do kancelárie a zavrel za sebou dvere. Mal pocit, akoby sa vrátil v čase. Miestnosť vyzerala úplne rovnako ako kabinet Umbridgeovej v Rokforte. Závesy, obrúsky a sušené kvetiny pokrývali každý kúsok plochy. Steny boli pokryté rovnakými farebnými ornamentálnymi taniermi s nechutne sladkými mačiatkami s mašličkami, predvadzájuce a hrajúce sa. Na stole bol farebný volánkový obrus. Za Moodyho okom bol pripevnený teleskopický prístroj, ktorý Umbridgeovej umožňoval špehovať zamestnancov na druhej strane dverí. Harry sa doňho pozrel a zistil, že sú stále ešte zhromaždení okolo hnojovej bomby. Potom vykrútil teleskop z dverí, čo zanechalo v dverách otvor, z ktorého vytiahol magické oko a vložil si ho do vrecka. Potom sa opäť otočil smerom k miestnosti, zdvihol svoj prútik a zamrmlal, „Accio medailón.“ Nič sa nestalo, ale to ani Harry nečakal, Umbridgeová určite poznala mnoho ochranných zaklínadiel. Preto ihneď vyrazil za jej stôl a začal otvárať jeden šuplík za druhým. Videl brká, zápisníky aj magický záznamník, začarované spinky na papier, ktoré sa vinuli ako hady, malú krabičku plnú tenkých mašlí a spiniek, avšak nebola tam ani stopa po medailóne. Za stolom bol taktiež archívny šuplík a Harry sa ho rozhodol prehľadať. Rovnako tak ako Filchov kabinet v Rokfote, aj tento bol plný zložiek s menami. Na dne šuplíka si Harry všimol niečo, čo ho naozaj prekvapilo: zložku pána Weasleyho. Vytiahol ju a začal čítať. Arthur Weasley Krvný status – čistá krv, ale s neakceptovateľnými kladnými muklovskými názormi. Člen Fénixovho rádu. Rodina – manželka (čistá krv), sedem detí, dve najmladšie v Rokforte. Pozn.: Najmladší syn je v súčasnej dobe doma, vážne chorý. Potvrdené ministerským inšpektorom. Bezpečnostný status – SLEDOVANÝ. Každý pohyb je monitorovaný. Vysoká pravdepodobnosť kontaktu s Nežiadúcim č. 1 (skorší pobyt s Weasleyho rodinou). „Nežiadúcí číslo jeden,“ zamrmlal Harry, keď vracal zložku pána Weasleyho späť do šuplíka. Mal tušenie, že vie o koho ide a istotu získal, keď sa rozhliadol po ďalších miestach, kde by sa dal medailón schovať – na stene visel plagát s jeho fotografiou a slovami Nežiadúci číslo jeden cez jeho hrudník. V rohu plagátu bola, spolu s obrázkom mačiatka, na ružovom papieri umiestnená malá poznámka. Harry prišiel k plagátu aby si prečítal, čo Umbridgeová napísala, „Mal by byť potrestaný.“ Nahnevanejší ako predtým, prehľadal Harry dna váz, odpadkových košov a aj suchých kvetín, vôbec ho však neprekvapilo, že tam medailón neobjavil. Naposledy sa rozhliadol po miestnosti a jeho srdce sa náhle prudko rozbúšilo. Dumbledore na neho zízal z malého štvorcového zrkadla opretého na knižnici vedľa stola. Harry prebehol miestnosť a siahol po ňom, avšak v tom okamihu si uvedomil, že vôbec nešlo o zrkadlo. Dumbledore sa na neho zamyslene pozeral z obálky nablýskanej knihy. Harry si až po chvíli všimol zelený nápis cez jeho klobúk – Život a klamstvá Albusa Dumbledora – a o nič menšieho nápisu cez jeho hruď: „napísala Rita Skeeterová, autorka bestselleru Armando Dippet - Majster, alebo idiot?“ Harry otvoril knihu na náhodnej strane, a na nej našiel veľkú fotografiu dvoch chlapcov, obaja sa až prehnane smiali, obaja mali ruku na ramene toho druhého. Dumbledore s vlasmi po ramená si nechal narásť malú briadku, podobnú tej Krumovej, tej, ktorá tak nahnevala Rona. Chlapec, ktorý sa nahlas smial vedľa Dumbledora, mal veselú tvár a pôsobil divoko. Jeho zlaté vlasy sa vlnili až po ramená. Harry uvažoval, či je to mladý Dumbledore, ale skôr než sa stihol pozrieť na popis fotografie, dvere kancelárie sa otvorili. Keby sa pri vystupovaní Thicknessa nepozeral cez rameno, Harry by cez seba určite nestihol prehodiť svoj neviditeľný plášť. Aj tak možno minister postrehol nejaký pohyb, lebo chvíľu nehybne stál a pozeral na miesto, kde Harry práve zmizol. Nakoniec asi zhodnotil, že videl Dumbledora na obálke knihy, ktorú Harry sotva stihol vrátiť. Konečne došiel k stolu a svoj prútik namieril na brko pripravené v kalamári. To okamžite vyskočilo a začalo písať odkaz pre Umbridgeovú. Veľmi potichu, skoro sa ani neodvážil dýchať, Harry cúval k otvoreným dverám do chodby. Výrobcovia brožúrok boli stále ešte zhromaždení okolo ostatku hnojovej bomby, ktorá ešte stále slabo vrčala, keď vypúšťala trocha dymu. Harry sa ponáhľal chodbou preč a len začul mladú čarodejnicu, ako hovorí, „Stavím sa že utiekla z Oddelenia experimentálnych čarov. Nie sú vôbec opatrní, pamätáte, ako im odtadiaľ naposledy unikla tá jedovatá kačka?“ Harry sa ponáhľal naspäť k výťahom a zvažoval svoje možnosti. Nebolo pravdepodobné, že by medailón bol niekde na ministerstve, a práve tak isto bolo nepravdepodobné, že by to dostali z Umbridgeovej, keď bola zatvorená v súdnej sieni. Ich prioritou teraz bolo nenápadne sa dostať z ministerstva a skúsiť to niektorý iný deň. Prvé, čo musel urobiť, bolo nájsť Rona a potom spolu vymyslieť spôsob, ako dostať Hermionu zo súdnej siene. Výťah, ktorý prišiel, bol prázdny. Harry do neho vošiel a zhodil zo seba neviditeľný plášť. K jeho úľave nastúpil na druhom poschodí do výťahu premočený a rozzúrene tváriaci sa Ron. „Dob-dobré ráno,“ zakoktal Ron, keď sa výťah opäť rozbehol. „Ron, to som ja!“ „Harry, ja som úplne zabudol, že vyzeráš ako… Prečo s tebou nie je Hermiona?“ „Musela ísť s Umbridgeovou dole do súdnej siene, nemohli sme tomu zabrániť a…“ Predtým, než mohol Harry vetu dokončiť, výťah opäť zastavil. Dvere sa otvorili a dovnútra vošiel pán Weasley. Hovoril s postaršou čarodejnicou, jej vlasy boli učesané tak, že vyzerali ako mravenisko. „…viacmenej vás chápem, Wakanda, avšak obávam sa, že sa nemohol zúčastniť takého…“ Pán Weasley stíchol, keď uvidel Harryho. Bol to veľmi zvláštny pocit, keď sa na neho pán Weasley pozeral s takou nechuťou. Dvere výťahu sa zavreli a ten sa opäť rozbehol smerom dole. „Ach, zdravím, Reg,“ otočil sa pán Weasley za zvukom stáleho kvapkania z Ronovho habitu. „Nie je tu dnes tvoja žena kvôli výsluchu? Ehm, čo sa ti stalo? Prečo si taký mokrý?“ „V Yaxleyho kancelárii pršalo,“ povedal Ron. Pozeral sa pritom na jeho rameno a Harry vedel, že sa bojí, že by ho otec mohol spoznať, keby sa mu pozrel priamo do očí. „Nemôžem to zastaviť, a tak ma poslali pre Bernieho - Pillswortha, myslím, že povedal, že...“ „Áno, v spustnutej kancelárii poslednú dobu prší,“ povedal pán Weasley. „Skúšal si Meterolojinx Recanto? U Bletchleyho to fungovalo.“ „Meterolojinx Recanto?“ zašepkal Ron. „Nie, neskúšal. ďakujem, oc- teda ďakujem, Arthur.“ Keď sa dvere výťahu opäť otvorili, vyšla z nich čarodejnica s mraveniskom vo vlasoch, rovnako ako Ron, ktorý prebehol okolo nej a stratil sa z dohľadu. Harry chcel vybehnúť za ním, ale cestu mu skrížil Percy Weasley, ktorý kráčal do výťahu s nosom zaboreným v nejakých papieroch, ktoré čítal. Percy si uvedomil, že je vo výťahu so svojím otcom, až keď sa dvere s hrkotom zavreli. Rozhliadol sa, a keď uvidel pána Weasleyho, sčervenel ako reďkovka a len čo sa dvere zase otvorili, opustil výťah. Harry sa snažil dostať von, ale zastavila ho ruka pána Weasleyho. „Počkaj chvíľu, Runcorn.“ Dvere sa opäť zavreli, a keď sa výťah znova rozbehol, pán Weasley povedal, „Počul som, že máš nejaké informácie o Dirkovi Cresswellovi.“ Harry mal dojem, že zlosť pána Weasleyho nebola o nič menšia kvôli stretnutiu s Percym. Usúdil, že najlepšie bude robiť sa, že o ničom nevie. „Prepáčte?“ povedal. „Nepredstieraj, Runcorn,“ povedal pán Weasley divoko. „Vystopoval si čarodejníka, ktorý sfalšoval svoj rodokmeň, nie?“ „A keď áno, tak čo?“ povedal Harry. „Dirk Cresswell je čarodejník desaťkrát poctivejší než ty,“ povedal pán Weasley potichu, zatiaľ čo výťah pokračoval. „A keď prežije Azkaban, budeš sa mu musieť spovedať, a to nehovorím o jeho žene, synoch a priateľoch…“ „Arthur,“ prerušil ho Harry, „vieš, že si sledovaný...?“ „To má byť vyhrážka, Runcorn?“ zvýšil hlas pán Weasley. „Nie,“ povedal Harry. „Je to pravda! Sledujú ťa na každom kroku-" Dvere sa otvorili, keď prišli k átriu. Pán Weasley hodil po Harrym ostrý pohľad a vybehol z výťahu, ktorý sa s rinčaním zavrel. Harry zostal ohromene stáť na mieste. Prial si, aby si býval vybral na premenu niekoho iného. Harry vytiahol neviditeľný plášť a znovu si ho obliekol. Pokúsi sa Hermionu vymámiť sám, zatiaľ čo bude Ron riešiť tú kanceláriu s dažďom. Keď sa dvere otvorili, vystúpil, a dostal sa do úzkeho kamenného priechodu osvetleného fakľami, dosť odlišného od vrchných chodieb s kobercom a dreveným obložením. Keď výťah opäť s rachotom odišiel, Harry sa pri pohľade na vzdialené čierne dvere, ktoré značili vchod do Oddelenia Záhad, trochu zatriasol. Vyrazil, jeho cieľom tentokrát neboli čierne dvere, ale brána po ľavej strane, ktorá odhaľovala rad schodov vedúcich k súdnej sieni. Zatiaľ čo zostupoval dole, premýšľal nad svojimi možnosťami. Stále mu zostávalo niekoľko hnojových bômb, ale možno by bolo lepšie jednoducho zaklopať na dvere súdu, vstúpiť ako Runcorn a požiadať o rozhovor s Mafaldou. Samozrejme nevedel, či je Runcorn dostatočne dôležitý, aby mu to vyšlo, a dokonca či by to dokázal, to, že by sa Hermiona nevrátila, by mohlo spustiť pátranie skôr, než by sa dostali bezpečne preč z ministerstva… Ponorený do myšlienok okamžite nezaregistroval zvláštne mrazenie, ktoré ho obklopilo, ako keby klesal do hmly. S každým krokom bola väčšia a väčšia zima, chlad dosiahol jeho hrdlo a trhal mu pľúca. Pocítil, že sa do neho vkráda pocit zúfalstva, skleslosti a naplňuje ho zvnútra. Dementori, pomyslel si. A keď stúpil nohou na schody a otočil sa doprava, naskytol sa mu strašný pohľad. Tmavý priechod zo súdnych siení bol plný vysokých, do čierna zahalených postáv, ich tváre boli celé zakryté, ich drsné dýchanie bolo jediným zvukom v miestnosti. Stuhnutí humusáci, ktorí boli vzatí dovnútra kvôli výsluchu, sedeli schúlení a vystrašení na drevených lavičkách. Väčšina z nich si zakrývala tvár rukami, možno nevedomky, aby sami seba chránili pred dementorovím bozkom. Niektorí z nich boli doprevádzaní rodinami, iní sedeli sami. Dementori pred nimi lietali hore a dolu a chlad, beznádej a zúfalstvo toho miesta dali im a Harrymu pocit prekliatia… Bojuj s tým, povedal sám sebe, ale vedel, že tu nemôže vyčarovať Patronusa bez toho, aby sa odhalil. Tak spravil pohyb dopredu, najtichšie, ako len mohol a s každým ďalším krokom, ktorý spravil, sa zdalo, že otupenosť bude predchádzať jeho mozgom, ale donútil sa, aby myslel na Hermionu a Rona, ktorí ho potrebovali. Pohybovanie cez vysoké čierne figúry bolo hrozné: Bezoké tváre, skryté pod kapucňami sa otočili, keď prechádzal a bol si istý, že ho cítia, možno cítia ľudskú prítomnosť, ktorá má stále nejaké nádeje, nejakú odolnosť… Uprostred zmrznutého ticha boli jedny z dverí žalára na ľavej strane chodby roztvorené dokorán a ozývali sa z nich výkriky. „Nie, nie, som pol na pol, hovorím vám, že som pol na pol! Môj otec bol čarodejník, naozaj bol, pozrite sa na neho, Arkie Alderton, je to veľmi známy návrhár metiel, hovorím vám, keď sa na neho pozriete - dajte zo mňa tie ruky preč, dajte ich preč- “ „Toto je tvoje posledné varovanie,“ povedala mäkkým hlasom Umbridgeová, čarovne zosilneným hlasom, aby to bolo jasne počuť cez mužovo zúfale revanie. „Keď budete vzdorovať, budete podrobený dementorovmu bozku.“ Mužov rev prestával, ale vzlykanie sa stále ozývalo chodbou. „Odveďte ho preč,“ povedala Umbridgeová. Dvaja dementori sa objavili vo dverách súdnej siene, ich hnilobné ruky zvierali čarodejníkovo rameno, ktorý vyzeral, že každú chvíľu zamdlie. Odleteli s ním preč z chodby a temnota, ktorá sa za nimi vliekla, ich pohltila z viditeľného dosahu. „Ďalší - Mary Cattermoleová,“ zvolala Umbridgeová. Malá žena sa postavila; chvela sa od hlavy po päty. Jej tmavé vlasy boli sčesané do drdolu a mala na sebe habit. Jej tvár bola úplne bez krvi. Keď prešla okolo dementorov, Harry uvidel, ako sa zatriasla. Urobil to inštinktívne, bez akéhokoľvek plánu, pretože nenávidel pohľad, ako sama kráča do siene: ako sa dvere začali zavierať, vkĺzol za ňou do súdnej siene. Nebola to ta istá miestnosť, v ktorej už raz bol vypočúvaný pre nedovolené použitie mágie. Táto bola oveľa menšia, keďže strop bol veľmi vysoko, dodávalo to veľmi klaustrofóbny pocit, asi ako stáť na dne studne. Bolo tu omnoho viac dementorov, vyžiarujúcich svoju ľadovú auru. Stáli ako beztvárni ochrancovia, čo najvzdialenejší od vysokého vyvýšeného podstavca. Za zábradlím sedela Umbridgeová s Yaxleyem na jednej strae a s Hermionou, veľmi bledou ako pani Cattermolová, na druhej strane. Pri päte podstavca sliedila dlhosrstá, strieborná mačka hore a dole a Harry pochopil, že to je na ochranu žalobcov proti zúfalstvu vychádzajúcemu z dementorov: bol to pocit pre obvinených, nie pre obviňujúcich. „Posaďte sa,“ povedala Umbridgeová svojim mäkkým hodvábnym hláskom. Pani Cattermolová kráčala ku svojmu miestu uprostred podlahy za vyvýšeným podstavcom. Ten moment, keď sa posadila, sa okolo nej začali ovíjať reťaze okolo jej ramien priviazujúc ju k stoličke. „Ste Marry Elizabeth Cattermolová?“ spýtala sa Umbridgeová. Pani Cattermolová prikývla. „Vydaná za Reginalda Cattermola z čarodejníckeho ministerstva hospodárstva?“ Opäť prikývla. „Neviem, kde je. Predpokladala som, že sa tu stretneme.“ Umbridgeová úplne ignorovala, čo povedala. „Matkou Maisie, Ellie a Alfreda Cattermolových?“ Pani Cattermollová zafňukala. „Sú vystrašení. Boja sa, že sa nevrátim domov -“ „Ušetrite nás,“ zasyčal Yaxley. „Humusáci nemajú veľa našich sympatií.“ Pani Cattermolová vzlykla maskovaná Harryho krokmi, ako ide opatrne k vysokému podstavcu. Tá chvíľa, kedy prešiel miestom, kde bola mačka, zacítil zmenu teploty: tu bolo teplo a pohodlno. Mačka, a bol si tým istý, patrila Umbridgeovej, a nadšene priadla, pretože Umbridgeová cítila šťastie okolo seba. Pomaly a veľmi opatrne sa Harry priblížil k Umbridgeovej, Yaxleymu a Hermione a vzal si posledné miesto. Bál sa, aby Hermiona nevyskočila. Pomyslel na kúzlo Muffliato na Umbridgeovú a Yaxleyho, ale len to slovo zamrmlal. Potom Umbridgeová zvýšila hlas na adresu pani Cattermolovej a Harry sa chopil príležitosti. „Som za tebou,“ zašepkal Hermione do ucha. Ako očakával, Hermiona sa strhla a prevrhla blízku fľaštičku s atramentom. Predpokladala, že počúvajú rozhovor, ale Umbridgeová s Yaxleyem sa úplne sústredili na pani Cattermolovú. „Prútik, ktorý vám bol odobraný dnes na ministerstve, pani Cattermolová,“ hovorila Umbridgeová, „osem a trišvrte palca dlhý, čerešňové drevo, s vlasom jednorožca vnútri. Je to správny popis?“ Pani Cattermolová kývla hlavou na súhlas. Jej smutné oči sa pozerali do tých uhladených Umbridgeiných. „Môžete nám prezradiť, od ktorej čarodejnice či čarodejníka ste si vzala tento prútik?“ „V-vzala?“ povedala pani Cattermolová. „J-ja som n-nikomu nezob-brala. J-ja som h-ho kúp-pila, keď s-som m-mala jedenásť rokov. On – on – on si ma vybral sám!“ Teraz už plakala ďoveľa viac a silnejšie než predtým. Umbridgeová sa zasmiala svojím sladkým dievčenským hláskom tak, že Harry mal chuť ju napadnúť. Naklonila sa dopredu ponad bariéru a pozorovala svoju obeť a čosi zlaté sa rozhojdalo dopredu, bol to akýsi prívesok: medailón. Hermiona to zbadala, zapišťala, ale Umbridgeová a Yaxley sa stále venovali svojej koristi. „Nie,“ povedala Umbridgeová, „prútiky si obyčajne vyberajú iba čarodejníkov alebo čarodejnice. Vy ale nie ste čarodejnica. Mám vašu odpoveď, ktorú ste napísala v dotazníku, že vám bol poslaný – Mafalda, podajte mi ho.“ Umbridgeová nastavila malú rúčku: jej výraz pripomínal ropuchu, takže bol Harry veľmi prekvapený, že nevidí blany medzi jej pahýlovými prstami. Hermionine ruky sa šokovane triasli. Nešikovne podala Umbridgeovej dokumenty, kde bolo meno pani Cattermolovej. „To je – to je krásne, Dolores,“ povedala pozerajúc sa na žiariacu vec v neupravenom záhybe Umbridgeovej blúzky. „Čo?“ vyštekla Umbridgeová a pozrela sa letmo dole. „Ó áno – staré rodinné dedičstvo,“ povedala hladiac si svoj medailón. „To S znamená Selwyn... som s ním spriaznená. V skutočnosti je tu veľa čistokrvných rodín, s ktorými nie som v žiadnom príbuzenskom zväzku... Je to škoda,“ pokračovala hlasnejšie a šľahla pohľadom po dotazníku pani Cattermolovej. „Toto je ďalšia vec, ktorá pre o veľa nehovorí: vašimi rodiči boli zeleninári.“ Yaxley sa odporne zaškľabil. Pod podstavcom neustále strážil Patronus a v rohoch stále strážili dementori. Bolo to Umbridgeovej klamstvo, ktoré nahrnulo Harrymu do mozgu krv a zastrela mu zmysel pre opatrnosť – ten medailón, ktorý si vzala za úplatok z malého väzenia bol použitý ako podložka pre jej čistokrvné doklady. Zdvihol prútik, čo bolo znepokojujúce pre neho samého a zároveň to nebolo pre ochranu pod neviditeľným plášťom a povedal: „Nehýb sa!“ Ukázal sa červený prúd svetla: Umbridgeová sa zamotala, kúzlo ju zasiahlo do čela: papiere pani Cattermolovej spadli na zem, skoro na striebornú mačku. Chlad ich zasiahol asi ako prichádzajúci vietor. Yaxley sa popletene pozeral okolo seba a myslel si, že uvidí Harryho. Harry teda použil svoj prútik znova. Zakričal: „Nehýb sa!“ Yaxley skĺzol na podlahu a ležal rozhodene na zemi. „Harry!“ „Hermiona, ak si myslíš, že som sem prišiel, aby som počúval tie jej kraviny, tak-“ „Harry, pani Cattermolová!“ Harry sa otočil okolo seba, odhodil neviditeľný plášť, bežal dole za dementormi, tí sa blížili k ženinej stoličke, Patronus zmizol, takže ich nikto nemohol kontrolovať, vyzerali, že už-už chcú vysať dušu pani Cattermolovej a približovali svoje tváre k nej, keď... „EXPECTO PATRONUM!“ Strieborný jeleň vyšľahol Harrymu z prútika a rozbehol sa za dementormi, ktorých svojou silou odlákal od ich obetí a bolo z neho cítiť ďaleko väčšie teplo než z mačky. „Hermiona, zober ten horcrux,“ povedal Harry. Bežal dole, aby zobral neviditeľný plášť a pomohol pani Cattermolovej. „Ty?“ zašepkala pani Cattermolová. „Ale Reg hovoril, že si to bol ty, kto dal moje meno na výsluch!“ „Vážne?“ zamrmlal Harry, rozväzujúc reťaze na stoličke paní Cattermolovej. „Asi sa mi tu niečo zmenilo v srdci. Diffindo!“ Reťaze sa ani nepohli. „Hermiona, ako dostanem tie řeťaze preč?“ „Počkaj, skusím niečo tu hore-“ „Hermiona, tí dementori!“ „Ja viem, Harry. Ale keď sa Umbridgeová prebudí – bude po medailóne... Musím ho zdvojiť – Geminio! Tu... Snaď ju to presvedčí..." Hermiona vyšla schodmi. „Pozrime sa! Relashio!“ Reťaze zazvonili a stiahli sa z ramien paní Cattermolovej, ktorá mala stále rovnaký vydesený výraz. „Nechápem,“ zašepkala. „Nebojte, skoro toto miesto s nami opustíte,“ povedal Harry. „Choďte domov, vezmite deti a opusťte túto krajinu, keď môžete. Prestrojte sa a bežte. Veď ste dnes videli, ako to chodí. To, čo ste počuli – “ „Harry,“ povedala Hermiona, „ako sa dostaneme ku dverám cez tých dementorov?“ „Patronusy,“ odpovedal Harry. Strieborný jeleň behal po miestnosti. „Čím viac ich bude, tým lepšie. Vyčaruj svojho.“ „Expec – Expecto patronum!“ skíkla Hermiona. Nič sa nestalo. „Je to len kúzlo,“ ukludňoval Harry pani Cattermolovú, „nie je to nič, s čím by ste si mali robiť starosti. Pohni si, Hermiona!“ „Expecto patronum!“ Strieborná vydra vykĺzla z Hermioninho prútika a nasledovala Harryho jeleňa. „Poďme,“ povedal Harry a viedol Hermionu s pani Cattermelovou ku dverám. Keď Patronusy míňali sieň, ozvali sa šokované výkriky. Harry sa rozhliadol okolo seba: dementory spadli na chrbát na oboch stranách a vpíjali sa do temnoty, rozptýlení striebornými zvieratami. „Je jasné, že teraz pôjdete domov za deťmi a schováte sa so svojou rodinnou,“ povedal Harry muklovskej žene, ktorá bola oslnená svetlom vychádzajúcím z Patronsov a triasla sa už len trocha. „Vysťahujte sa do cudziny, ak môžete. Len čo najďalej od ministerstva. To je – ehm – nové oficiálne stanovisko.“ „Teraz, ak budete nasledovať Patronusov, budete môcť opustiť Átrium.“ Po kamenných schodoch vystupovali bez toho, že by ich ktokoľvek chytil, ale keď došli k výťahom, Harry začal mať zlé tušenie, že keď sa ukážu v Átriu so strieborným jeleňom a ostatnými Patronusmi poletujúcími okolo nich, naviac doprevádzaní skupinou zhruba dvadsať ľudí, ktorí sú obvineni za nečistú krv, vyvolá to nepríjemne veľkú pozornosť. Napadlo ho to práve vo chvíli, keď pred nimi zastavil výťah. „Reg!“ povedala paní Cattermoleová a vrhla sa Ronovi do náručia. „Runcorn ma dostal von, napadol Umbridgeovú a Yaxleyho a všetkým nám povedal, aby sme odišli z krajiny. Myslím, že by sme to radšej mali urobiť, Reg, naozaj! Poponáhľajme sa domov, vezmime deti a... prečo si celý mokrý?“ „Voda,“ zamrmlal Ron a snažil sa oslobodiť z jej zovretia. „Harry, vedia, že sú na ministerstve votrelci. Hovorili niečo o diere vo dverách do kancelárie Umbridgeovej. Myslím, že máme tak päť minút, pokiaľ...“ Hermionin Patronus zmizol vo chvíli, keď sa so zdeseným výrazom otočila na Harryho. „Harry, ak sme tu v pasci...!“ „Nie sme, keď sa poponáhľame,“ povedal Harry. Otočil sa na zízajúcu skupinku ľudí za sebou. „Kto z vás má prútik?“ Zhruba polovica z nich sa prihlásila. „Dobre, všetci, ktorí nemajú prútiky, sa pridajú k niekomu, kto má. Musíme sa poponáhľať, než nás zastavia. Ideme!“ Podarilo sa im napchať sa do dvoch výťahov. Harryho Patronus zostal stáť na stráži pred zlatou mrežou, až kým sa nezavrela a výťahy začali stúpať nahor. „ôsme poschodie,“ povedal studený hlas čarodejnice, „Átrium.“ Harry zistil, že majú problém. Átrium bolo plné ľudí, ktorí behali od krbu ku krbu a postupně ich blokovali. „Harry!“ zapišťala Hermiona. „Čo chceš robiť?“ „DOSŤ!“ zreval Harry a silný Runcornov hlas sa rozľahol po celom Átriu. Čarodejníci blokujúcí krby akoby zamrzli. „Za mnou,“ zašepkel skupinke čarodejníkov narodených v muklovských rodinách, ktorí sa zhromaždili za Rona a Hermionu. „Čo sa deje, Albert?“ povedal rovnaký fúzatý čarodejník, ktorý pred tým nasledoval Harryho z krbu. Vyzeral nervózne. „Títo ľudia potrebujú odísť pred tým, než zablokujete krby,“ povedal Harry so všetkou autoritou, ktorú v sebe pozbieral. Čarodejníci stojaci pred ním sa zmätene pozreli jeden na druhého. „Bolo nám povedané, že máme zablokovať všetky východy a nenechať nikoho...“ „Odporujete mi?“ zúril Harry. „Chcete, aby som preskúmal váš rodokmeň tak ako Dirkovi Croswellovi?“ „Ospravedlňujem sa!“ zalapal po dychu fúzatý čarodejník a ustúpil dozadu. „Nič som tým nemyslel, Albert, ale myslel som... Myslel som, že boli na výsluchu a...“ „Majú čistú krv,“ povedal Harry a jeho hlboký hlas sa pôsobivo rozliehal po celej hale. „Trúfam si tvrdiť, že čistejšou, než tú, ktorá koluje v mnohých z vás. Choďte,“ zakričal na skupinku za sebou, ktorá sa rozutekala ku krbom a začala po dvojiciach miznúť. Ministerskí čarodejníci zdržanlivo postávali, niektorí vyzerali zmätene, iní zase vystrašene. Keď v tom: „Mary!“ Pani Cattermoleová se obzrela ponad rameno. Skutočný Reg Cattermole, už nezvracajúci, ale len trocha bledý, práve pribehol od ďalšieho výťahu. „Re-Reg?“ Pozrela zo svojho manžela na Rona, ktorý nahlas zahrešil. Plešatý čarodejník na nich zízal a jeho zrak sa nechápavo presúval od jedného Rega Cattermolea na druhého. „Hej, čo sa to deje? Čo to má znamenať?“ „Zataraste východ! HNEĎ!“ Yaxley vyskočil z ďalšieho výťahu a bežal smerom k skupine vedľa krbu, v ktorých práve všetci "nečistokrvní" okrem pani Cattermoleovej zmizli. V okamihu, keď plešatý čarodejník zdvihol svoj prútik, zdvihol Harry svoju obrovskú päsť a udrel ho tak, že odletel o hodný kus ďalej. „Pomáhal tým humusákom ujsť, Yaxley!“ zakričal Harry. Kolegovia plešatého čarodejníka začali kričať, vďaka čomu mohol Ron chytiť pani Cattermoleovou a strčiť ju do stále otvoreného krbu. Yaxley sa striedavo pozeral na Harryho a na prekvapeného čarodejníka, a skutočný Reg Cattermole zajačal, „Moja žena! Kto to bol s mojou ženou? Čo sa to tu deje?“ Harry videl, ako sa Yaxley otočil a ako sa na jeho brutálnej tvári objavila známka poznania. „Pohni si!“ zakričal Harry na Hermionu, chytil ju za ruku a skočili do krbu a v tom okamihu za sebou začuli Yaxleyho kliatbu, ktorá len tesne minula Harryho hlavu. Niekoľko sekúnd sa točili, než vypadli zo záchodu do kabínky. Harry vyrazil dvere. Ron stál vedľa nich a stále ešte bojoval s pani Cattermoleovou. „Reg, ja nechápem…“ „Pustite ma, nie som váš manžel. Musíte ísť domov!“ Zrazu sa v kabínke nad nimi ozval zvuk. Harry se obzrel a videl Yaxleyho, ako sa práve objavil. „POĎME!“ zakřičal Harry, chytil Hermionu za ruku a Rona za pažu a otočili sa späť. Obklopila ich temnota. Držali sa pevne za ruky, ale niečo bolo zle… Hermionina ruka ako by sa kĺzala z jeho zovretia. Uvažoval, či sa udusí. Nemohol sa nadýchnuť, ani nič nevidel a jedinou vecou na svete bola Ronova paža a Hermionine prsty, ktoré ďalej kĺzali preč… Potom už videl dvere čísla dvanásť na Grimmauldovom námestí, so svojim hadovitým klepadlom, ale skôr než sa stihol nadýchnuť, začul krik a uvidel záblesk purpurového svetla: Hermionina ruka sa chytila Harryho a všetko opäť potemnelo. 14. kapitola – Zlodej Harry otvoril oči a bol oslnený zlatou a zelenou farbou. Netušil, čo sa stalo, vedel iba, že leží na niečom, čo mohlo byť lístím a vetvami. Akonáhle polapil dych, zažmurkal a zistil, že túto oslňujúcu žiaru vytváralo slnečné svetlo, dopadajúce na neho cez lístie vysoko nad ním. Kúsok od jeho tváre sa niečo myklo. Harry sa zodvihol na kolená, pripravený čeliť nejakému malému divokému stvoreniu, avšak zistil, že tým stvorením bola Ronova noha. Keď sa rozhliadol okolo, zistil, že všetci traja ležia v lese, očividne sami. Harryho prvá myšlienka viedla k Zakázanému lesu, a na okamih, aj keď vedel, aké hlúpe a nebezpečné by bolo sa objaviť v Rokfortskom areáli, napadlo ho odplížiť sa z lesa až do Hagridovej chalupy. O chvíľu však Ron vydal dlhý vzdych a keď sa Harry začal plaziť k nemu, s istotou vedel, že neboli v Zakázanom lese: Stromy boli mladšie, boli ďalej od seba a zem bola čistejšia. S Hermionou, ktorá bola tiež stále na kolenách, sa stretol pri Ronovej hlave. V okamihu, ako sa Harry pozrel na Rona, ho zaplavili obavy. Ľavá strana Ronovho tela bola pokrytá krvou a jeho šedobiela tvár pôsobila, v kontraste s lístím pokrytou zemou, hrozivo. Odvar všehodžúsu práve vyprchával a Ron sa premieňal z Cattermolea späť do svojej normálnej podoby. Jeho vlasy boli čím ďalej, tým viac červenšie a jeho tvár stratila i ten zvyšok farby, ktorý v nej ešte bol. „Čo sa mu stalo?“ „Rozštiepenie,“ odpovedala Hermiona a jej prsty už trhali rukáv tam, kde bola krv najtmavšia. Harry vydesene sledoval, ako Hermiona úplne roztrhla Ronovo tričko. Vždy o rozštiepení rozmýšľal ako o niečom komickom, ale toto...zdvihol sa mu žalúdok, keď zbadal, ako Hermiona položila obnaženú ruku, na ktorej chýbal veľký kus mäsa, odstránený hladko akoby nožom. „Harry, rýchlo, v mojom batohu, je tam malá fľaštička s nápisom Esencia z pamajoránu.“ „Batoh....dobre...“ Harry dobehol na miesto, kam Hermiona dopadla, schmatol malý batôžtek a strčil doň ruku. Podľa hmatu rozoznával jeden po druhom, všetky možné predmety – obaly kníh, vlnené svetre, topánky.... „RÝCHLO!“ Harry zdvihol svoj prútik zo zeme, nemieril ním na čarovný batoh a zvolal: „Accio, pamajorán! “ Malá hnedá fľaštička vyletela von; chytil ju a bežal naspäť k Hermione a Ronovi, ktorého oči boli teraz napoly otvorené, ale za viečkami bolo vidieť len bielka. „Omdlel,“ povedala Hermiona, ktorá už bola tiež veľmi bledá; už nevyzerala ako Mafalda, aj keď jej vlasy boli miestami ešte stále šedivé. „Otvor to, prosím, Harry, strašne sa mi trasú ruky.“ Harry odkrútil uzáver fľaštičky, Hermiona ju vzala a tri kvapky naliala na krvácajúce miesto. Rana teraz vyzerala ako niekoľko dní stará. Nová pokožka prerastala cez to, čo bolo pred pár sekundami odhaleným mäsom. „Wow,“ povedal Harry. „To je jediné, čo sa odvážim urobiť,“ povedala Hermiona roztrasene.„Existujú síce kúzla, ktoré by ho celkom vyliečili, ale na to sa teraz naozaj necítim a moja chyba by urobila oveľa viac škody ako úžitku....Už aj tak stratil hrozne veľa krvi...“ „Ako sa mu to stalo? Myslím,“ Harry potriasol hlavou, aby si ju vyčistil a ujasnil si, čo sa stalo. „prečo sme tu? Myslel som, že sme sa vracali na Grimmauldove námestie, nie?“ Hermiona sa zhlboka nadýchla. Vyzeralo to, že sa takmer rozplače. „Harry, myslím, že sa tam už nebudeme môcť vrátiť.“ „Prečo ....?“ „Keď sme sa premiestňovali, Yaxley sa ma chytil a ja som sa ho nemohla zbaviť, bol príliš silný. Stále sa ma držal, keď sme dorazili na Grimmauldove námestie a potom – bojím sa, že videl dvere, keď sme sa tam dostali, tak som vás rýchlo chytila a preniesla nás sem.“ „Ale kde je teda on? Počkaj...Chceš tým povedať, že je na Grimmauldovom námestí? Veď sa tam nemôže dostať, nie?“ Jej oči sa leskli slzami, keď odpovedala. „Harry, myslím, že môže. Ja-ja som ho donútila, aby ma pustil tým, že som použila Zabraňovacie zaklínadlo, ale to už som ho dostala dovnútra ochrany Kúzla spoľahlivosti. Od tej doby čo Dumbledore zomrel sme všetci Strážcami tajomstva, pamätáš? Takže ja som mu to tajomstvo prezradila, že?“ Nebolo sa o čom hádať, Hermiona mala úplnú pravdu. Toto bol pre nich silný úder. Ak sa mohol Yaxley dostať do domu, nemohli sa tam vrátiť. Vďaka premiestňovaniu tam mohol dokonca dostať aj smrťožrútov. I keď bol dom temný a depresívny, bolo to ich jediné bezpečné útočište a zvlášť teraz, keď bol Kreacher omnoho milší a priateľskejší, svojím spôsobom domov. S pocitom viny si Harry spomenul na domáceho škriatka chystajúceho steak a koláč, ktorý Harry, Ron ani Hermiona nikdy neochutnajú. „Harry, je mi to ľúto. Tak veľmi ma to mrzí!“ „Nebuď hlúpa, to nebola tvoja vina! Keď už niečia, tak moja...“ Harry strčil ruku do vrecka a vytiahol Divookého oko. Hermiona cúvla a tvárila sa vydesene. „Umbridgeová ho vlepila do dverí svojej kancelárie, aby mohla špehovať ostatných. Nemohol som ho tam nechať...ale vďaka tomu zistili, že sú v budove votrelci.“ Skôr ako stihla Hermiona niečo povedať, Ron zavzdychal a otvoril oči. Ešte stále bol bledý a na jeho tvári sa leskol pot. „Ako sa cítiš?“ zašeptala Hermiona. „Hrozne,“ odvetil Ron a šklbol sebou, keď pocítil svoju zranenú ruku. „Kde to sme?“ „V lese, kde sa konal Svetový pohár v metlobale.“ objasnila Hermiona. „Chcela som nejaké kryté, uzavreté miesto a toto bolo....“ „....prvé miesto, čo ťa napadlo,“ dokončil za ňu Harry a pozeral sa po očividne úplne vyľudnenom okolí. Stále myslel na to, čo sa stalo, keď sa premiestnili naposledy a keď ich smrťožrúti našli behom niekoľkých minút. Mohlo to byť čítanie myšlienok? Vedel Voldemort alebo jeho ľudia, kam ich Hermiona vzala tentokrát? „Myslíš, že by sme mali vyraziť?“ spýtal sa Ron Harryho a ten na jeho tvári videl, že myslí na to isté. „Neviem.“ Ron stále vyzeral bledo a spotene. Ani sa nepokúsil posadiť a zdalo sa, že bol príliš slabý, aby to skúšal. Myšlienka, že by s ním hýbali, bola nepredstaviteľná. „Zatiaľ tu zostaneme.“ povedal nakoniec. Hermiona, ktorej sa očividne uľavilo, vyskočila na nohy. „Kam ideš?“ spýtal sa Ron. „Ak tu ostaneme, mali by sme použiť nejaké ochranné kúzla,“ odpovedala, zdvihla prútik, začala opisovať veľký kruh okolo Harryho a Rona a mumlala zaklínadlá. Harry si všimol porúch v okolitom vzduchu. Bolo to, akoby Hermiona vytvárala nad čistinou tepelný závoj. „Salvio Hexia...Protego Totalum...Repello Muggletum...Muffliato... Mohol by si vytiahnuť stan, Harry?“ „Stan?“ „Z tašky!“ „Z... aha, jasné,“ povedal Harry. Neobťažoval sa ho hľadať vnútri a radšej použil privolávacie kúzlo. Stan sa vynorilo ako beztvará hromada plátna, lán a tyčiek. Vďaka zápachu mačiek, ktorý bol vnútri úplne rovnaký, Harry spoznal, že sa jedná o rovnaký stan, v ktorom naposledy spali na Svetovom pohári v metlobale. „Myslel som, že patrí tomu Perkinsovi z ministerstva,“ povedal a začal rozpletať zamotané kolíky. „Zjavne ho nechcel späť, s jeho krížami je to zlé,“ podotkla Hermiona, zatiaľ čo predvádzala zložité pohyby prútikom. „Takže si ho Ronov otec mohol požičať. Erecto! “ dodala a zamierila prútikom na neforemné plátno, ktoré sa v plynnom skupenstve vznieslo do vzduchu a celkom pevne sa usadilo na zem pred Harryho, ktorému z rúk vyletel kolík a s rachotom pristál na konci lana. „Cave Inimicum, “ dokončila Hermiona a mávla k nebu. „To je všetko, čo môžem urobiť. Prinajmenšom by sme mali vedieť, že prichádzajú, nemôžem ale zaručiť, že nás ochránia pre Vol- „ „Nevyslovuj to meno!“ prerušil ju Ron hrubo. Harry a Hermiona sa na seba pozreli. „Prepáčte,“ zaúpel Ron, keď sa narovnal a pozrel na nich, „ale akoby to nosilo smolu, či čo. Nemôžeme ho skrátka volať Veď-Viete-Kto, prosím?“ „Dumbledore vravel, že strach z mena....“ pokračoval Harry. „Uvedom si, že nazývanie Veď-Vieš-Koho jeho menom nakoniec Dumbledorovi neprinieslo veľa dobrého,“ odsekol Ron. „Jednoducho preukáž Veď-Vieš-Komu nejakú úctu, áno?“ „Úctu? “ zopakoval Harry, ale Hermiona po ňom hodila varovný pohľad, očividne sa nechcela s Ronom hádať, keď bol taký slabý. Harry s Hermionou Rona napoly odniesli, napoly dovliekli cez vchod do stanu. Vnútri to vyzeralo presne tak, ako si Harry pamätal: malý byt s kúpeľňou a kuchyňou. Odstrčil staré kreslo a položil Rona opatrne na spodné poschodie dvojposteľovej postele. Aj takáto krátka cesta spôsobila, že Ron ešte viacej zbledol a len čo ho položili na matrac, zavrel oči a nejakú chvíľu nepovedal ani slovo. „Urobím čaj,“ povedala Hermiona udýchane, vytiahla z hĺbky svojho batohu kanvicu so šálkami a zamierila do kuchyne. Pre Harryho bol teplý nápoj rovnako príjemný ako ohnivá whisky v tú noc, keď zomrel Divooký. Zdalo sa, že zahnal preč aspoň malú časť hnevu, ktorý sa rozkmital v jeho hrudi. Po minúte či dvoch prelomil Ron mlčanie. „Čo si myslíte, čo sa stalo s Cattermolovcami?“ „S troškou šťastia sa odtiaľ dostali preč,“ odpovedala Hermiona zvierajúc svoju horúcu šálku. „Len čo sa pán Cattermole dovtípil, čo sa stalo, premiestnil sa spolu so svojou ženou a práve teraz opúšťajú krajinu aj so svojimi deťmi. Urobili, čo im Harry povedal.“ „Dokelu, dúfam, že sa odtiaľ dostali,“ povedal Ron a oprel sa chrbtom o vankúše.Zdalo sa, že mu čaj robí dobre. Už sa mu do tváre vrátilo trocha farby. „Podľa toho, ako sa so mnou rozprávali keď som bol on, to nevyzeralo, že bol nejako zvlášť dôvtipný. Bože, dúfam, že to zvládli. Ak kvôli nám obaja skončia v Azkabane...“ Harry sa pozrel na Hermionu a v mysli sa mu vyrojila jediná otázka – či to, že pani Cattermolová pri sebe nemala prútik nezabránilo tomu, aby sa spoločne so svojím manželom premiestnila a ....nezomrela v jeho náručí. Hermiona pozorne sledovala Rona, ktorý teraz prejavoval také veľké starosti o osud Cattermolovcov. V jej pohľade bola cítiť taká neha, že Harry skoro myslel, že ju nachytá pri tom, ako Rona pobozká. „Takže ho máš?“ opýtal sa jej Harry, čiastočne aj preto, aby jej pripomenul, že tu stále je. „Mám - čo?“ spýtala sa trochu prekvapene. „Kvôli čomu sme práve prešli týmto všetkým? Ten medailón. Kde je?“ „Vy ho máte?“ vykríkol Ron a posunul sa na poduške o niečo vyššie. „A nikto mi nič nepovie! Sakra, to ste to nemohli ani spomenúť?“ „No, utekali sme, aby sme si zachránili život a prenasledovali nás smrťožrúti, nie?“ povedala Hermiona. „Tu je.“ Vybrala z vrecka medailón a podala ho Ronovi. Bol veľký ako slepačie vajce. Ozdobné písmeno „S“ vysádzané z drobných zelených kamienkov rozptyľovalo jemné svetlo, ktoré prenikalo skrz strechu stanu. „Je možné, že by ho niekto zničil od doby, čo sa o to pokúšal Kreacher?“ opýtal sa Ron s nádejou v hlase. „Chcem povedať, vieme, že je to ešte stále horcrux?“ „Myslím, že nie,“ povedala Hermiona potom, čo si ho vzala späť a zblízka si ho prezerala. „Keby ho niekto kúzlom zničil, bolo by vidieť nejaké známky poškodenia.“ Podala ho Harrymu, ktorý ho otáčal v prstoch. Vyzeral ako nový. Spomenul si na to, čo zostalo z denníka a na prasknutý kameň v prsteni potom, čo ho Dumbledore zničil. „Myslím, že Kreacher mal pravdu,“ povedal Harry. „Musíme zistiť, ako ho otvoriť pred tým, než ho budeme schopní zničiť.“ Náhle si uvedomil, čo drží v ruke, čo prežíva za zlatými dvierkami. Po všetkom tom úsilí, ktoré museli vynaložiť na to, aby ho získali zrazu cítil silné nutkanie sa ho rýchlo zbaviť. Prekonávajúc sám seba, snažil sa prstami otvoriť medailón. Potom skúsil zaklínadlo, ktoré použila Hermiona, aby otvorila Regulusovu spálňu. Nič z toho nepomohlo. Podal medailón naspäť Ronovi a Hermione, ktorí sa obaja snažili vydať zo seba to najlepšie, ale neboli o nič úspešnejší ako on sám. „Cítite to?“ spýtal sa Ron tichým hlasom, keď držal medailón pevne zovretý v pästi. „Čo myslíš?“ Ron podal horcrux Harrymu. Po chvíli Harry zistil, čo asi Ron myslel. Bola to jeho vlastná krv pulzujúca v jeho žilách, alebo niečo bilo vo vnútri medailónu ako malé kovové srdce? „Čo s ním urobíme?“ spýtala sa Hermiona. „Schováme ho, kým neprídeme na to, ako ho zničiť,“ odpovedal Harry, a aj keď sa mu veľmi nechcelo, zavesil si medailón na krk a schoval ho pod oblečenie, kde teraz odpočíval hneď vedľa tobolky, ktorú dostal od Hagrida. „Myslím, že by sme si mali rozdeliť stráženie pred stanom,“ dodal smerom k Hermione. Vstal a pretiahol sa. „A musíme vymyslieť, kde získať nejaké jedlo. Ty zostaneš tu,“ dodal ostro keď videl, ako sa Ron snaží posadiť a do tváre sa mu opäť vliala šedá farba. Spolu so Špiónoskopom, ktorý dala Hermiona Harrymu k narodeninám, strávili zvyšok dňa striedaním sa na stráži. Špiónoskop sa však celý deň pokojne a ticho vznášal nad stolom, či už vďaka tomu, že Hermiona rozmiestnila okolo ochranné kúzla a bariéry proti muklom alebo skrátka preto, že tadiaľto ľudia veľmi nechodievali. Časť lesa, v ktorej sa nachádzali, zostávala opustená až na pár vtákov veveričiek. Večer nepriniesol žiadnu zmenu. Harry rozsvietil svoj prútik, keď si o desiatej vymenil miesto s Hermionou, a rozhliadal sa okolo po opustenom priestranstve. Nevidel nič, okrem páru netopierov prelietavajúcich nad nimi cez jediný, medzi stromami viditeľný, pás oblohy. Bol hladný a trochu sa mu točila hlava. Hermiona so sebou nevzala žiadne jedlo, pretože si myslela, že sa ešte dnes vrátia na Grimmauldove námestie, takže nemali vôbec nič na jedenie až na pár hríbov, ktoré Hermiona nazbierala spod okolitých stromov a povarila v kotlíku. Po pár sústach odstrčil Ron svoju porciu preč a tváril sa znechutene. Harry to neurobil iba preto, aby nezranil Hermionine city. Ticho v okolí bolo prerušené podivným šramotom a čímsi, čo znelo ako lámanie vetvičiek, ale Harry veril tomu, že skôr ako človek bolo ich pôvodcom nejaké väčšie zviera. Napriek tomu zdvihol svoj prútik, aby bol pripravený. Jeho vnútornosti, už tak poznačené nevhodnou porciou húb, boli teraz veľmi nepokojné. Myslel, že bude cítiť radosť, keď sa im podarí získať horcrux, ale, ktovie prečo, ten pocit neprichádzal. Všetko čo cítil, keď sedel a pozeral do okolitej temnoty, z ktorej prútik mohol osvietiť len nepatrnú časť, bol strach o to, čo bude ďalej. Bolo tak ťažké dostať sa až sem, snažil sa o to celé týždne, mesiace, možno i roky, ale teraz, keď bol tu, náhle zastavil a zišiel z priamej cesty. Niekde vonku boli ďalšie horcruxy, ale on nemal ani najmenšie tušenie kde. Ani nevedel, ako všetky vyzerajú a dokonca ani netušil ako zničiť ten, ktorý sa teraz opieral o jeho hruď. Zvláštne bolo, že sa od jeho tela vôbec nezohrial, ale zostával chladný, ako keby ho práve vytiahol z ľadovej vody. Z času na čas si Harry myslel, alebo možno len predstavoval, že cíti nepatrný tlkot srdca v trochu inom rytme, ako bol jeho vlastný. Ako tak sedel v temnote pred stanom, visela nad ním nepomenovateľná predtucha. Snažil sa jej čeliť, vytlačiť myšlienky preč zo svojej hlavy, ale stále sa k nemu vracali. Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ je ten druhý nažive. Ron a Hermiona, ktorí sa teraz ticho rozprávali vo vnútri stanu, mohli kedykoľvek odísť, ak by chceli. On ale nemohol. Zdalo sa mu, že zatiaľ čo sedí v tme a snaží sa ovládnuť vlastný strach a vyčerpanie, horcrux na jeho hrudi tikal a odpočítaval čas, ktorý mu ešte ostáva... Hlúpy nápad, hovoril sám sebe, takto nerozmýšľaj.... Jazva ho začínala znovu páliť. Predpokladal, že si to spôsobil sám, svojimi myšlienkami a pokúsil sa začať myslieť na niečo iné. Premýšľal o chudákovi Kreacherovi, ktorý na neho čakal doma a na miesto neho k nemu dorazil Yaxley. Bude škriatok mlčať alebo povie smrťožrútovi všetko, čo vedel? Harrymu sa chcela veriť, že Kreacher sa za posledných pár mesiacov zmenil natoľko, aby k nemu bol lojálny, ale kto môže vedieť, čo všetko sa stane?Čo keď ho smrťožrúti budú mučiť? Do Harryho hlavy vtrhli nepríjemné predstavy a tak sa pokúsil aj tie zatlačiť preč. Nebolo nič, čo by mohol pre Kreachera urobiť. Spolu s Hermionou sa rozhodli, že sa nebudú pokúšať privolať ho – čo keby niekto z ministerstva prišiel s ním. Nemohli počítať s tým, že by premiestňovanie škriatkov bolo oslobodené od rovnakej trhliny, ktorá spôsobila, že sa Yaxley dostal na Grimmauldove námestie prichytený na okraji Hermioninho rukávu. Harryho jazva teraz priam horela. Vedel o toľkých veciach, ktoré ešte musí vyriešiť. Lupin mal pravdu s kúzlami, s ktorými sa v živote nestretli, ani si ich nepredstavovali. Prečo mu Dumbledore nevysvetlil viac? Možno si myslel, že bude mať viac času, že bude žiť ešte roky, možno storočia, ako jeho priateľ Nicholas Flamel? Ak áno, mýlil sa.....Snape to videl...Snape, spiaci had, ktorý zaútočil na vrchu veže.... A Dumbledore spadol dolu...spadol.... „Daj mi to, Gregorovič! “ Harryho hlas bol vysoký, jasný a chladný, prútik držal pred sebou dlhými bielymi prstami. Muž, na ktorého mieril, visel hore nohami vo vzduchu, napriek tomu, že neboli vidieť žiadne povrazy, ktoré by ho tam držali. Hojdal sa tam, zviazaný neviditeľnými lanami, ruky a nohy skrútené okolo seba a jeho vystrašená tvár bola červená od krvi, ktorá sa mu hrnula do hlavy. Mal čisté biele vlasy a huňaté neupravené fúzy. Trochu ako Santa Claus. „Nemám ho, už ho nemám! Ukradli mi ho pred mnohými rokmi!“ „Neklam lordovi Voldemortovi, Gregorovič. On to spozná...vždy to spozná.“ Oči muža, ktorý tu pred ním visel, boli rozšírené, plné strachu a zdalo sa, že sa rozširujú viac a viac, kým ich temnota nepohltila Harryho úplne. „A Harry sa ponáhľal cez temnú chodbu v malom Gregorovičovom dome a držal pred sebou lucernu. Gregorovič vrazil do miestnosti na konci chodby a jeho lucerna osvetlila niečo, čo vyzeralo ako dielňa. Vyrezávané kusy dreva a zlato žiariace v kolísavom svetle lucerny. A na okne sedel ako nejaký obrovský vták mladý muž so zlatými vlasmi. V krátkom okamihu, keď jeho tvár osvietilo mihotavé svetlo lampy, uvidel Harry v jeho tvári zvláštne uspokojenie. Vtom ale muž vypálil omračujúce kúzlo a skočil z okna von s jasavým smiechom. Harry zasa vyrazil von z tých obrovských očí a Gregorovičova tvár bola plná hrôzy. „Kto bol ten zlodej, Gregorovič? “ povedal vysoký studený hlas. „Neviem, nikdy som ho už nevidel, nie – prosím – PROSÍM! “ Bolo počuť výkrik a objavil sa záblesk zeleného svetla..... „Harry! “ Otvoril oči a ruku si pritískal na čelo. Skĺzol po stane a opieral sa zo strany o plátno skrútené na zemi. Pozrel sa hore na Hermionu, ktorej vlasy teraz zakrývali ten malinký kus oblohy viditeľný medzi vetvami stromov nad nimi. „Sen,“ povedal a rýchlo sa posadil, aby sa vyhol Hermioninmu zlostnému pohľadu. „Musel som si zdriemnuť, prepáč.“ „Viem, že to bola tvoja jazva! Je ti to vidieť na očiach! Pozerala si sa Vol...“ „Nevyslovuj jeho meno!“ ozval sa Ronov rozčúlený hlas zvnútra stanu. „Dobre,“ odsekla Hermiona, „tak teda do Veď-Vieš-Koho mysle!“ „Nechcel som, aby sa to stalo!“ povedal Harry. „Bol to sen! Ty snáď môžeš kontrolovať, o čom sú tvoje sny, Hermiona?“ „Keby si sa naučil používať oklumenciu...“ Ale o tom Harry nechcel diskutovať. Chcel prebrať to, čo práve videl. „Našiel Gregoroviča, Hermiona, a myslím, že ho zabil, ale pre tým nazrel do jeho mysle a videl tam...“ „Myslím, že by bolo lepšie, keby som teraz strážila ja, keď si taký unavený, že zaspávaš,“ povedala chladne Hermiona. „Ja to dokončím!“ „Nie, očividne si vyčerpaný. Choď dovnútra a ľahni si.“ Odišla späť do stanu a vyzerala úplne neústupne. Harry, aj keď nahnevaný, ju nasledoval dovnútra. Ronova stále ešte šedá tvár vykukovala spod prikrývky na spodnej posteli. Harry sa vyšplhal nad neho, ľahol si a pozeral na tmavý plátenný strop nad sebou. Po chvíli sa ozval Ron tak tíško, aby sa jeho hlas nedoniesol až k Hermione, chúliacej sa pri vchode. „Čo Veď-Vieš-Kto robí?“ Harry pevne zatvoril oči, aby si spomenul i na najmenší detaily toho, čo pred chvíľou videl. Potom zašeptal. „Našiel Gregoroviča. Zavesil ho hore nohami a mučil ho.“ „Ako mu môže Gregorovič urobiť nový prútik, keď visí hore nohami?“ „Nemyslím...je to divné, že?“ Harry zavrel oči a premýšľal o tom, čo videl a počul. Čím viac to rozoberal, tým menej tomu rozumel..... Voldemort nehovoril nič o Harryho prútiku, nič o spojení medzi nimi, nič o tom, že by mu mal Gregorovič vyrobiť nový, mocnejší prútik, aby porazil Harryho... „Niečo od Gregoroviča chcel,“ povedal Harry, oči mal ešte stále pevne zavreté. „Chcel, aby mu to dal, ale Gregorovič vravel, že mu to niekto ukradol pred mnohými rokmi....a potom.....a potom...“ Spomenul si, ako on ako Voldemort prenikol cez Gregorovičove oči do jeho spomienok... „Čítal v Gregorovičovej mysli a videl mladého muža sediaceho na okennom parapete, ktorý po Gregorovičovi vypálil kliatbu a stratil sa mu z dohľadu. Ukradol to, ukradol niečo, čo Veď-Vieš-Kto chce. A ja...ja myslím, že už som ho niekde videl.....“ Harry si želal ešte raz aspoň zahliadnuť tvár toho smejúceho sa chlapca. Tá krádež sa podľa Gregorovitcha stala pre mnohými rokmi. Prečo mu teda tá tvár pripadala známa? Zvuky okolitého lesa zneli vnútri stanu tlmene. Všetko, čo mohol Harry počuť bolo Ronove dýchanie. Po chvíli Ron zašeptal: „Nevidel si, čo ten zlodej držal?“ „Nie....muselo to byť niečo malé.“ „Harry?“ Drevená konštrukcia Ronovej postele zapraskala, keď zmenil polohu. „Harry, nemyslíš si, že Veď-Vieš-Kto chce niečo ďalšie, aby z toho vytvoril horcrux?“ „Neviem,“ povedal Harry pomaly. „Možno. Ale nebolo by to pre neho nebezpečné? Nevravela Hermiona, že už teraz dostal svoju dušu na samotnú hranicu svojich možností?“ „No áno, ale čo keď o tom nevie.“ „No....možno,“ povedal Harry. Bol si istý, že Voldemort hľadal riešenie, ako obísť puto medzi jeho a Harryho prútikom, a že ho chce získať od starého majstra....ale teraz, keď ho zabil, očividne bez toho, že by sa ho spýtal čo len jedinou otázkou na jeho vedomosti o prútikoch... Čo chce Voldemort nájsť? Prečo, keď mu leží Ministerstvo mágie a vlastne i celý čarodejnícky svet pri nohách, je preč, niekde ďaleko a chce získať predmet, ktorý kedysi dávno vlastnil Gregorovič, a ktorý mu bol ukradnutý neznámym zlodejom? Harry pred sebou stále videl toho blonďavého mladíka. Bol veselý, divoký, v jeho očiach bol náznak darebáctva, ktoré vyžarovalo i z Freda a Georga. Zmizol z okenného parapetu ako vták a Harry ho už niekde predtým videl, ale nemohol si spomenúť kde... Keď je teraz Gregorovič mŕtvy, je to mladý zlodej, ktorý je v ohrození života a vo chvíľach, keď sa zdola začalo ozývať Ronovo chrápanie a Harry sám pomaly upadal do spánku, bol to on, okolo koho sa točili Harryho myšlienky. 15. kapitol - Pomsta škriatkov Na druhý deň skoro ráno, skôr ako sa prebudili druhí dvaja, vyrazil Harry do lesov naokolo nájsť ten najstarší, najdrsnejší a najhúževnatejší strom. V jeho tieni pochoval oko Divookého Moodyho a to miesto označil vydlabaným malým krížikom v kôre stromu. Nebol to pohreb s poctou, ale Harry cítil, že by Divooký chcel skôr niečo takého, ako mať oko zastrčené v dverách Dolores Umbridgeovej. Potom sa vrátil do stanu a čakal, kým sa ostatní zobudia a preberú, čo sa bude diať ďalej. Harry a Hermiona tušili, že najlepšie bude neostávať na akomkoľvek mieste príliš dlhú dobu a Ron s nimi súhlasil s jedinou podmienkou, že ich ďalší cieľ bude blízko slaninového sendviča. Hermiona zrušila kúzla, ktoré umiestnila okolo planiny, a Harry s Ronom zamaskovali všetky stopy na zemi, ktoré by mohli prezradiť, že sa zdržiavali práve tu. Potom sa premiestnili na okraj malého obchodného mestečka. Keď postavili stan v zákryte malého lesíka a obklopili sa ochrannými kúzlami, vyrazil Harry prikrytý neviditeľným plášťom pre niečo na jedenie. Nešlo to ale tak hladko, ako si plánoval. Ešte sa ani nedostal do mesta, keď ho neprirodzený chlad, klesajúca hmla a náhle zotmenie oblohy prinútili zastaviť na mieste. „Ale veď vieš vyčarovať perfektného Patronusa!“ protestoval Ron, keď sa Harry vrátil späť do stanu s prázdnymi rukami. Nemohol popadnúť dych a opakoval jediné slovo, dementori. „Nemohol som... žiadneho vyčarovať,“ funel a držal sa za bok, v ktorom ho bodalo. „Nechcel.... sa zhmotniť.“ Harry sa pri ich výraze zdesenia a sklamania cítil zahanbene. Bola to desivá skúsenosť, vidieť dementorov, ako sa z diaľky približujú a uvedomovať si, že sa nebude môcť chrániť. Harryho stálo všetko jeho silu pohnúť sa a utiecť a pritom nechať dementorov pohybovať sa medzi muklami, ktorí ich nemohli vidieť, ale cítil beznádej všade tam, kade preleteli. „Takže stále nemáme čo jesť.“ „Sklapni, Ron,“ vyštekla Hermiona. „Harry, čo sa stalo? Napadá ťa, prečo si nemohol vyčarovať svojho Patronusa? Včera sa ti vydaril perfektne!“ „Ja neviem.“ Sedel hlboko v jednom starom Perkinsovom kresle a cítil sa ešte poníženejšie. Obával sa, že sa s ním niečo stalo. Včerajšok sa zdal, ako keby to bolo pre mnohými rokmi: Dnes sa cítil, ako keby mal trinásť, keď sa on jediný zrútil v Rokfortskom exprese. Ron kopol nohou do kresla. „Čo je?“ zavrčal na Hermionu. „Som hladný! Odvtedy, čo som skoro vykrvácal, som zjedol len zopár muchotrávok!“ „Tak choď a prebojuj sa cez tých dementorov sám,“ povedal Harry dotknuto. „Šiel by som, ale ak si si to nevšimol, mám ruku v šatke!“ „To je len dobre.“ „Čo tým chceš -?“ „Samozrejme,“ skríkla Hermiona a buchla sa rukou do čela, na čo obaja prekvapene stíchli. „Harry, daj mi ten medailónik! No tak, šup,“ povedala netrpezlivo a luskla naňho, keď nereagoval, „ten horcrux, Harry, ešte stále ho máš na krku!“ Natiahla ruky a Harry si prehodil zlatú retiazku cez hlavu. V tej chvíli, keď sa prestal medailón dotýkať Harryho kože, cítil sa voľný a podivne ľahký. Dovtedy si ani neuvedomil, že je spotený a že mu škvŕka v bruchu. „Lepšie?“ spýtala sa Hermiona. „Hej, stokrát!“ „Harry,“ povedala, čupla si pred neho a nasadil hlas, ako keby hovorila s niekým, kto je na smrteľnej posteli, „nemyslíš, že by si mohol byť posadnutý?“ „Čo? Nie!“ povedal obranne, „pamätám si všetko, čo sme robili odvtedy, čo ho nosím. Keby som bol posadnutý, nevedel by som, čo robím, nie? Ginny mi povedala, že si na niektoré chvíle vôbec nemohla spomenúť.“ „Hmm,“ povedala Hermiona a dívala sa na ťažký medailón. „Tak by sme ho možno len nemali nosiť. Môžeme ho nechať v stane.“ „Predsa tu nenecháme ten horcrux len tak povaľovať,“ povedal Harry rozhodne. „Ak ho stratíme, ak ho niekto ukradne...“ „No dobre, dobre,“ povedala Hermiona, zavesila si horcrux okolo krku a skrylo ho pod svoje tričko. „Ale budeme sa striedať, keď ho budeme nosiť, aby ho niekto nemal príliš dlho.“ „Super,“ povedal Ron naštvane, „a teraz, keď sme si to vyjasnili, môžeme sa vydať po nejaké jedlo?“ „Fajn, ale pôjdeme ho hľadať niekam inam,“ povedala Hermiona s pohľadom upreným na Harryho. „Neexistuje dôvod zostávať niekde, kde sa po okolí potulujú dementori.“ Nakoniec sa v tú noc usadili na vzdialenom úbočí poľa, ktoré patrilo k osamelej farme, z ktorej si vzali vajcia a chlieb. „Nie je to krádež, nie?“ opýtala sa Hermiona ustarane, keď zhltli praženicu s chlebom. „Nie, keď som v kurníku nechala peniaze...“ Ron prekrútil očami a povedal s plnými ústami, „Her-i-ona, neboj fa toľko. Uvoľni fa!“ A naozaj bolo omnoho jednoduchšie sa uvoľniť, keď sa poriadne najedli. Hádka o dementoroch bolo po tom všetkom nočnom smiechu zabudnutá a Harry sa cítil šťastne, snáď i plný nádeje, keď ako prvý z nich zostal na nočnej stráži. Bolo to ich prvé stretnutie s faktom, že plný žalúdok nosí dobrú náladu, prázdny pre zmenu hašterenie a beznádej. Harry tým nebol príliš prekvapený, ešte si zaspomínal na časy, keď u Dursleyovcov občas takmer vyhladoval. Hermiona celkom dobre znášala, keď museli jesť bobule alebo zoschnutý chlieb, aj keď náladu mala možno o málinko skleslejšiu, než obvykle, a tvrdohlavo mlčala. Ron bol však oddávna zvyknutý na tri chutné jedlá denne, možno to bol zvyk od matky z domova, možno od domácich škriatkov zo školy, a hlad v ňom prebúdzal hnevlivé nálady, ktoré keď sa skombinovali s nosením horcruxu, boli úplne odporné. „Takže kam ďalej?“ opakoval neustále. Nevyzeralo to, že by jeho samotného niečo napadlo, len sedel a dumal nad nedostatkom jedla, ale od Harryho a Hermiony očakával plány do budúcnosti. Harry a Hermiona strávili nekonečné hodiny premýšľaním, kde by mohli nájsť ostatné horcruxy a ako zničiť ten jeden, ktorý už mali, ale keďže nemali žiadne nové informácie, ich rozhovory sa čím ďalej, tým viac opakovali. Keďže Dumbledore povedal Harrymu, že veril, že Voldemort schoval horcruxy na miestach, ktoré boli pre neho dôležité, opakovali si neúprosne miesta, na ktorých podľa ich informácií Voldemort žil alebo sa objavoval. Sirotinec, kde sa narodil a vyrastal. Rokfort, kde študoval. U Borgina a Burka, kde pracoval po škole. Potom v Albánsku, kde strávil roky vyhnanstva. To všetko boli piliere, na ktorých stavili svoje úvahy. „Tak poďme do Albánska. Predsa nám prehľadanie celej zeme nemôže trvať dlhšie než hodinu,“ povedal Ron sarkasticky. „Tam nemôže byť nič. Päť zo svojich horcruxov mal už predtým, než sa premiestnil do vyhnanstva, a Dumbledore si bol istý, že had je posledný,“ povedala Hermiona. „Vieme, že had v Albánsku nie je, obvykle býva s Vol-" „Neprosil som ťa, aby si to prestala vyslovovať?“ „Fajn! Had je obvykle s Veď-Vieš-Kým, spokojný?“ „Moc nie.“ „Nevidím zmysel v tom, aby niečo schovával u Borgina a Burka,“ povedal Harry, ktorý sa nad tým už mnohokrát zamýšľal, ale povedal to znovu, aby prerušil to nepríjemné ticho. „Borgin a Burke boli odborníci na objekty čiernej mágie, horcrux by spoznali na prvý pohľad.“ Ron si na truc zívol. Harry potlačil silné nutkanie niečo po ňom hodiť a premýšľal ďalej, „stále si myslím, že mohol niečo skryť v Rokforte.“ Hemiona si povzdychla. „Ale to by to už predsa Dumbledore našiel, Harry!“ Harry zopakoval argument, ktorý túto teóriu podporoval. „Dumbledore predomnou povedal, že nikdy nepredpokladal, že by snáď poznal všetky rokfortské tajomstvá. Vravím vám, ak je miesto, kam Vol-" „Hej!“ „Dobre, VEĎ-VIEŠ-KTO!“ zakričal Harry, keď pretiekla jeho trpezlivosť. „Ak niekedy existovalo miesto, ktoré bolo pre Veď-Vieš-Koho dôležité, bol to Rokfort!“ „Ale no tak,“ posmieval sa Ron. „Jeho škola?“ „Áno, jeho škola! Bol to jeho prvý skutočný domov, miesto, ktoré bolo pre neho zvláštne. Znamenalo pre neho všetko a dokonca aj potom, čo odišiel....“ „Hovoríme tu o Veď-Vieš-Kom, mám pravdu? Nie o tebe?“ spýtal sa Ron. Popoťahoval retiazku horcruxu okolo svojho krku a Harry dostal chuť ho za ňu chytiť a uškrtiť. „Povedal si nám, že Veď-Vieš-Kto požiadal Dumbledora, aby ho potom, čo odišiel zo školy, zamestnal,“ povedala Hermiona. „Správne,“ odpovedal Harry. „A Dumbledore si myslel, že sa tam chcel vrátiť len preto, aby skúsil nájsť niečo, možno vec, ktorá patrila ďalšiemu zakladateľovi, čo by mohol premeniť na ďalší horcrux?“ „Hej,“ potvrdil Harry. „Ale nakoniec tú prácu nedostal,“ povedala Hermiona. „Takže nikdy nemal šancu nájsť nič z vecí pôvodných zakladateľov školy a schovať to vnútri!“ „No dobre,“ rezignoval Harry. „Zabudnite na Rokfort.“ Bez ďalších plánov sa vydali do Londýna a skrytí pod neviditeľným plášťom sa pokúsili nájsť sirotinec, v ktorom Voldemort vyrastal. Hermiona sa vkradla do miestnej knižnice a z jej záznamov zistila, že tú budovu zbúrali už pred mnohými rokmi. Vydali sa teda na miesto, kde stávala, ale našli tam len vežiak plný kancelárií. „Možno by sme mohli skúsiť preskúmať základy,“ nadhodila Hermiona polovičato. „Tu by horcrux neschovával,“ zareagoval Harry. Vedel to po celý čas. Sirotinec bolo miesto, z ktorého Voldemort utiekol, nikdy by tam neschovával časť svojej duše. Dumbledore ukázal Harrymu, ako si Voldemort vyberal úkryty podľa toho, aké majestátne alebo mystické boli. Tento ponurý kúsok Londýna bol od Rokfortu, Ministerstva alebo budovy ako bola Gringottbanka so všetkými tými zlatistými mrežami a mramorovými podlahami taký vzdialený... Dokonca aj keď nemali žiadne ďalšie nápady, pokračovali vo svojom putovaní po zemi a každú noc z bezpečnostných dôvodov stavali stan na inom mieste. Každé ráno sa presvedčili, že po sebe zahladili všetky stopy, a potom sa vydali nájsť ďalšie osamotené a opustené miesto, premiestňovali sa do lesov, temných skalných škár, purpurových bažín, fuksiami pokrytých stien hôr a raz aj do zakrytej kamenistej zátoky. Každých zhruba dvanásť hodín sa medzi sebou predávali horcrux, ako keby hrali nejakú spomalenú zvrátenú hru „pošli to ďalej“, pri ktorej sa báli, že ak sa im nepodarí posunúť medailón druhému, vyslúži si za odmenu dvanásť hodín nadmerného strachu a úzkosti. Harryho stále bodala jazva. Všimol si, že sa to stávalo najčastejšie, keď nosil horcrux. Niekedy nedokázal ovládnuť svoju reakciu na bolesť. „Čo? Čo si videl?“ chcel vedieť Ron kedykoľvek zazrel Harryho, ako sebou šklbol. „Tvár,“ zamumlal Harry zakaždým. „Stále tá istá tvár. Toho zlodeja, ktorý niečo ukradol Gregorovičovi.“ A Ron sa od neho zasa otočil a ani sa nepokúsil skryť svoje sklamanie. Harry vedel, že Ron dúfal, že mu povie nejaké nové informácie o jeho rodine alebo o zvyšku Fénixovho rádu, ale nakoniec on, Harry, nebol televízny prijímač. Videl len to, na čo v tej chvíli myslel Voldemort. Nedokázal sa naladiť na čokoľvek, na čo by len pomyslel. Voldemort ale zjavne myslel stále na toho neznámeho mladíka s úsmevom na tvári, ktorého meno a začiatky, tým si bol Harry istý, nepoznal Voldemort lepšie ako on. Harryho jazva stále horela, a keď mu ten čulý blonďavý chlapec prestupoval pamäťou, dokázal sa postupne ovládať a potlačiť bolesť či nepokoj tak, aby pri akejkoľvek zmienke o zlodejovi pred druhými nedával najavo nič okrem nedočkavosti. Nemohol im nič dávať za vinu, pri tej ich beznádejnej honbe za horcruxami. Ako sa z dní stávali týždne, začal Harry podozrievať Rona a Hermionu, že hovoria o ňom bez neho. Párkrát totiž náhle prestali rozprávať vo chvíli, keď Harry vošiel do stanu a dvakrát ich zazrel zhrbených neďaleko stanu, s hlavami pri sebe a rýchlo rozprávali. Zakaždým úplne stíchli, keď si uvedomili, že sa k nim približuje a rýchlo sa tvárili, že sú zaneprázdnení zbieraním dreva alebo hľadaním vody. Harry uvažoval, že sa možno len dohadovali na pokračovaní v tom, čo teraz pripomínalo márne túlavé cestovanie, pretože dúfali, že pre nich má ešte tajný plán, ktorý im prezradí až počas cesty. Ron sa už nesnažil skrývať svoju zlú náladu a Harry sa začal obávať, že už i Hermiona bolo sklamaná jeho mizerným vodcovstvom. Beznádejne sa pokúšal premýšľať o ďalších miestach, kde by horcruxy mohli byť, ale to jediné, čo sa k nemu vracalo, bol Rokfort, a keďže bol sám, kto ho bral do úvahy, zavrhol ho. Ako tak prechádzali krajinou, ubiehala jeseň. Teraz už stavali stan na nastlanej vrstve padnutých listov. Hmly od dementorov teraz doplňovala hmla prírodná a k tomu všetkému ich začal otravovať vietor a dážď. To, že bola Hermiona čím ďalej, tým lepšia v hľadaní jedlých húb, im nemohlo v žiadnom prípade vynahradiť samotu, chýbajúcich priateľov, alebo ich úplné izolovanie od toho, čo sa vo zvyšku sveta dialo proti Voldemortovi. „Moja mama,“ povedal Ron jednej noci, keď sedeli v stane na brehu rieky vo Walese, „dokáže zo vzduchu vyčarovať jedlo.“ Namrzene pri tom strkal do kúskov spálených šedých rybičiek, ktoré mal na tanieri. Harry sa pozrel Ronovi automaticky na krk a videl, ako nakoniec aj očakával, blýskavú zlatú retiazku horcruxu. Ovládol sa a nezanadával si na Rona, ktorého reakcia sa, ako vedel, zlepší vo chvíli, keď si dá dolu medailón z krku. „Tvoja mama nemôže vyčarovať jedlo zo vzduchu,“ povedala Hermiona. „To nemôže urobiť nikto. Jedlo je prvá z piatich Základných výnimiek z Gampovho zákona o premene prvk-" „Och, prosím ťa, môžeš hovoriť našou rečou?“ povedal Ron a snažil sa dostať rybičku zo svojich zubov. „Nie je možné vyčarovať z ničoho jedlo! Môžeš ho privolať, ak vieš, kde je, môžeš ho premeniť, môžeš ho znásobiť, keď už nejaké máš...“ „No, nesnaž sa násobiť toto jedlo, je to nechutné,“ povedal Ron. „Harry tú rybu chytil a ja som urobila to najlepšie, čo som mohla! Zistila som, že som jediná, kto tu pripravuje jedlo, možno je preto, že som dievča?!“ „Nie, je to preto, že teba tu všetci považujeme za najlepšiu čarodejnicu!“ povedal Ron a šľahol po nej pohľadom. Hermiona povyskočila a z jej cínového plechu sa skĺzli na zem jej opečené šťuky. „Zajtra môžeš variť ty, Ron, môžeš skúsiť nájsť prísady a skúsiť to, premeniť ich na niečo, čo sa bude dať jesť, a ja tu budem sedieť a ksichtiť sa a nadávať na teba, takže uvidíš ako sa –" „Ticho!“ povedal Harry, vyskočil na nohy a zdvihol obe ruky. „Buďte chvíľu ticho!“ Hermiona vyzerala pobúrene. „Ako môžeš byť na jeho strane, keď prakticky nevarí..“ „Hermiona, buď ticho, myslím, že niekoho počujem!“ Načúval s napätými ušami, ruky mal stále vo vzduchu, aby im dal najavo, že stále nemajú rozprávať. Potom cez všetok ten hluk prúdiacej vody začul znovu hlasy. Obzrel sa na špiónoskop, ten sa ale nehýbal. „Ochránila si nás Muffliatom, že áno?“ zašeptal Hermione. „Urobila som všetko, čo obvykle,“ zašeptala späť, „Muffliato, odpudzujúce kúzla proti muklom a zakrývajúce kúzla, to všetko. Nemali by nás ani počuť, ani vidieť, ak už je to ktokoľvek.“ Zvuky ťažkého predierania a škrabania spolu so zvukom vytlačených kameňov a vetvičiek im prezradili, že sa k nim dolu po zráze až k brehu, kde si postavili stan, blíži niekoľko ľudí. Vytiahli svoje prútiky a čakali. Kúzla, ktorými okolo seba vybudovali hradbu, by mali v úplnej tme postačovať na ochranu pred muklami a obyčajnými čarodejníkmi a čarodejnicami. Ak to boli smrťožrúti, čakal ich pravdepodobne prvý skutočný test ich schopnosti brániť sa proti čiernej mágii. Hlasy boli čím ďalej hlasnejšie, ale nezrozumiteľnejšie, ako sa tá skupinka ľudí približovala k brehu. Harry predpokladal, že ľudia, ktorým hlasy patrili, sú už len pár metrov ďaleko, ale šumenie rieky mu neumožňovalo čokoľvek lepšie odhadnúť. Hermiona chňapla kabelku a začala v nej hľadať. Po chvíľke vytiahla troje Predlžovacie uši. Jedny si nechala pre seba, druhé dala Harrymu, tretie Ronovi, všetci si vsunuli konce farebných povrázkov do uší a druhú stranu vyhodili pred vchod do stanu. Behom chvíľky Harry začul vyčerpaný mužský hlas. „Malo by tu byť aspoň pár lososov. Alebo myslíš, že ich sezóna ešte neprišla? Accio, losos!“ Ozvalo sa pár zreteľných zaplesknutí a potom zvuk, ktorý dával najavo, že ryby dorazili k čarodejníkom. Niekto vďačne zavrčal. Harry si zasunul predlžovacie uši hlbšie to toho svojho. Cez bublanie rieky počul ešte viac hlasov, ale nerozprávali anglicky, ani iným ľudským jazykom, aký kedy počul. Bol to drsný a neľubozvučný hlas, súvislé chrastenie, zvuky vychádzajúce snáď priamo z hrdla. Zdalo sa, že tam boli dvaja hovorcovia, jeden s hlbším, pomalším a druhý s vyšším hlasom. Za plachtou sa roztancovali plamene ohňa a vďaka ich žiare na stan dopadali obrovské tiene. Nádherná vôňa pečených lososov sa doniesla až k nim a trápila ich hladné žalúdky. Potom sa ozvalo cinkanie pohárov a prvý muž znovu prehovoril. „Na, Griphook, Gornuk.“ Škriatkovia! Naznačila Hermiona perami k Harrymu, ktorý prikývol. „Vďaka,“ povedali škriatkovia spolu po anglicky. „Takže, ako dlho ste vlastne vy traja na ceste?“ spýtal sa nový, jemný a príjemný hlas. Bol Harrymu odniekiaľ povedomý. Predstavoval si pupkatého prívetivého muža. „Šesť týždňov... sedem... už ani neviem,“ povedal unavený muž. „Behom prvých pár dní som stretol Griphooka a zanedlho potom sme spojili svoje sily s Gornukom. Je dobré mať aspoň nejakú spoločnosť.“ Potom nasledovalo ticho, v ktorom škrípali nože a občas sa zo zeme zdvíhali cínové šálky. „A čo prinútilo odísť teba, Ted?“ pokračoval muž. „Vedel som, že po mne pôjdu,“ odpovedal prívetivo Ted a Harry náhle spoznal, o koho šlo. Bol to Tonksovej otec. „Začul som, že sa okolo nás posledný týždeň potulovali smrťožrúti, a tak som sa rozhodol pred nimi utiecť. Odmietol som sa už z princípu zaregistrovať ako narodený u muklov, chápete, takže som vedel, že bude len otázka času, že nakoniec budem musieť aj tak utiecť. Moja žena by mala byť v poriadku, je čistokrvná. A potom som stretol tuto, Deana, kedy to bolo, niekedy pred pár dňami, synak?“ „Áno,“ ozval sa ďalší hlas a Harry, Ron a Hermiona sa na seba pozreli, ticho, ale vzrušene, pretože všetci spoznali hlas Deana Thomasa, ich kamaráta z Chrabromilu. „Muklovskí rodičia, čo?“ spýtal sa prvý muž. „Neviem to určite,“ povedal Dean. „Otec odišiel od mamy, keď som bol ešte malý. Nemám ale dôkaz, že to bol čarodejník.“ Na chvíľku sa rozhostilo ticho, ktoré prerušovalo len hryzenie. Potom prehovoril znovu Ted. „Musím povedať, Dirk, že som prekvapený, že som ťa stretol. Teší ma to, ale prekvapuje. Povrávalo sa, že ťa chytili.“ „Chytili,“ povedal Dirk. „Už som bol na ceste do Azkabanu, keď sa mi podarilo utiecť. Omráčil som Dawlisha a zobral som mu metlu. Bolo to jednoduchšie ako som si myslel. Myslím, že vtedy nebol vo svojej koži. Možno ho niekto omámil – chcel by som sa takému čarodejníkovi alebo čarodejnici poďakovať, pretože mi zrejme zachránil život.“ Chvíľu bolo opäť ticho, v ktorom bolo počuť len praskanie ohňa a prúd vody v rieke. Potom Ted povedal: „A čo vy dvaja tu? Mal som, ehm, pocit, že škriatkovia boli celú dobu s Veď-Viete-Kým.“ „To ste mali zlý pocit,“ povedal škriatok s vyšším hlasom. „My sa k nikomu nepridávame. Toto je vojna čarodejníkov.“ „Prečo sa teda skrývate?“ „Považujú ma za drzého,“ povedal škriatok s hlbším hlasom. „Odmietol som splniť žiadosť, ktorú som považoval za nemiestnu, a potom som zistil, že moja osobná bezpečnosť je ohrozená.“ „O čo ťa požiadali?“ spýtal sa Ted. „O niečo, čo urážalo moju rasu,“ odpovedal škriatok drsnejším a menej ľudským hlasom. „Nie som domáci škriatok.“ „A čo ty, Griphook?“ „Som na tom podobne,“ povedal škriatok s vyšším hlasom. „Gringottbanka už nie je pod vládou mojej rasy. Nepripustím, aby mi velil čarodejník.“ Dodal si niečo popod fúzy v škriatkovskej reči a Gornuk sa zasmial. „Čo to bolo za vtip?“ spýtal sa Dean. „Povedal,“ odpovedal Dirk, „že sú veci, ktoré si ani čarodejníci nepripúšťajú.“ Chvíľku bolo ticho. „Ja to nechápem,“ povedal Dean. „Pred svojim odchodom som sa im niečo trošku odplatil,“ povedal Griphook. „Prepána – teda pre škriatka, mal by som povedať,“ opravil sa rýchlo Ted. „Nezamkol si náhodou smrťžrúta v jednom z tých starých trezorov s extrémnym zabezpečením?“ „Keby som to urobil, ani ten meč by mu nepomohol dostať sa von,“ odpovedal Griphook. Gornuk sa znovu zasmial a tentokrát sa usmial aj Dirk. „Dean, ani ja to stále nechápeme,“ povedal Ted. „To ani Severus Snape, aj keď o tom nevie,“ povedal Griphook a dvaja škriatkovia sa zasmiali príšerným smiechom. Harry vnútri stanu od samého vzrušenia takmer nedýchal – pozreli sa s Hermionou na seba a počúvali tak pozorne, ako len mohli. „Ty si o tom nepočul, Ted?“ spýtal sa Dirk. „O tých deťoch, ktoré sa pokúsili ukradnúť meč zo Snapovej riaditeľne v Rokforte?“ Harrymu ako keby telom prešiel elektrický prúd, napol sa mu každý nerv v tele a prikoval ho k zemi. „O tom som nič nepočul,“ povedal Ted, „ani v Prorokovi to nebolo, čo?“ „To ťažko,“ zachechtal sa Dirk. „Tu Griphook mi povedal, že to počul od Billa Weasleyho, ktorý pre banku pracuje. Jedno z tých detí, ktoré sa meč pokúšali ukradnúť, bola Billova mladšia sestra.“ Harry sa pozrel na Hermionu a Rona, ktorí zvierali predlžovacie uši tak pevne, ako keby to bolo záchranné lano. „Ona a pár jej priateľov sa dostali do Snapovej kancelárie a rozbili sklenenú vitrínu, v ktorej zrejme meč schovával. Keď sa snažili dostať dolu schodmi, Snape ich chytil.“ „Potom ich teda pán Boh ochraňuj,“ povedal Ted. „Čo si myslíte, že ho použijú proti Veď-Vieš-Komu? Alebo snáď proti Snapovi?“ „Nech už si mysleli, že s ním urobia čokoľvek, Snap sa rozhodol, že na súčasnom mieste meč nie je v bezpečí,“ povedal Dirk. „O pár dní neskôr, hneď ako dostal od Veď-Viete-Koho súhlas, poslal meč do Londýna, aby ho skryl v Gringottbanke.“ Škriatkovia sa začali znova smiať. „Stále ten vtip nechápem,“ povedal Ted. „Je to napodobenina,“ zaškrípal Griphook. „Chrabromilov meč?!“ „Áno, je to kópia – dokonalá kópia, musím povedať – ale vyrobili ju čarodejníci. Originál vytvorili škriatkovia pred stovkami rokov a má isté vlastnosti, ktoré majú len škriatkami vyrobené zbrane. Nech je pravý Chrabromilov meč kdekoľvek, nie je v trezore v Gringottbanke.“ „Už chápem,“ povedal Ted. „A predpokladám správne, že ste sa neobťažovali povedať o tom smrťožrútom?“ „Nemalo zmysel ich s touto informáciou obťažovať,“ povedal samoľúbo Griphook a teraz sa k smiechu Gornuka a Dirka pridali aj Ted a Dean. Vo vnútri stanu Harry zavrel oči a prial si, aby niekto položil otázku, na ktorú chcel poznať odpoveď a po minúte, ktorá mu utiekla desaťkrát pomalšie, než obvykle, sa Dean nakoniec prinútil spýtať – i on bol koniec koncov Ginnyin bývalý priateľ a keď na to Harry pomyslel, pichlo ho pri srdci. „Čo sa stalo s Ginny a s tými ostatnými? S tými, ktorí sa pokúsili ukradnúť meč?“ „No, potrestali ich kruto,“ odpovedal ľahostajne Griphook. „Ale sú v poriadku, nie?“ spýtal sa Ted rýchlo, „Weasleyovci nepotrebujú mať ďalšie choré dieťa, povedal by som.“ „Neutrpeli žiadnu vážnu ujmu na zdraví, pokiaľ viem,“ povedal Griphook. „To mali šťastie,“ povedal Ted. „Po tom, čo sa o Snapovi hovorí, môžeme byť radi, že sú nažive.“ „Ty tomu teda veríš, Ted?“ spýtal sa Dirk. „Veríš, že Snape zabil Dumbledora?“ „Samozrejme, že verím,“ povedal Ted. „Nechceš tu len tak sedieť a tvrdiť mi, že s tým má Potter niečo spoločné?“ „V tejto dobe je ťažké veriť čomukoľvek,“ zamumlal si Dirk. „Ja Harryho Pottera poznám,“ povedal Dean. „A myslím si, že naozaj dôležitý – Vyvolený, či ako mu teraz hovoria.“ „Áno, mnohí by tomu chceli veriť, synak,“ povedal Dirk, „vrátane mňa. Ale kde vlastne je? Skrýva sa, ako to vyzerá. Nemyslíš, že keby dokázal niečo, čo my nie, alebo keby pre neho niečo hralo, bojoval by teraz so zdravým odporom namiesto skrývania sa? A všetci vieme, že proti nemu Prorok zahájil dobrú štvanicu –" „Prorok?“ zasmial sa Ted. „Ak ten brak ešte čítaš, tak si zaslúžiš, aby sa ti klamalo, Dirk. Ak chceš fakty, skús čítať Sršeň.“ Ozvalo sa dusenie, kašľanie a niekomu začalo rýchlo tĺcť srdce. Dirk zhltol rybiu kosť. Potom vyprskol: „Sršeň? Ten bláznivý zdrap papiera Xena Lovegooda?“ „V súčasnosti už nie je taký bláznivý,“ povedal Ted. „Možno by sa naňho mal mrknúť, Xeno tam vydáva všetky tie veci, čo Prorok ignoruje, a v poslednom čísle už nebola ani zmienka o Krčorohých chrapogotoch. Ako dlho ho nechajú tlačiť pravdu neviem. Ale Xeno na prvej stránke každého vydania tlačí správu, že všetci, ktorí sú proti Veď-Vieš-Komu, by mali pomáhať Harrymu Potterovi.“ „Chlapcovi, ktorý sa vyparil zo sveta ťažko môže niekto pomôcť,“ povedal Dirk. „Premýšľaj, už to, že ho ešte nechytili, je úspech,“ povedal Ted. „Rád by som sa od neho priučil ako zostať slobodný, o to sa tu predsa všetci snažíme, nie?“ „Hej, no, v tom máš pravdu,“ priznal Dirk sťažka. „So všetkými tými informátormi ministerstva, ktorí po ňom idú, by som čakal, že budú dávno mať. Teda pokiaľ ho už nechytili, nezabili a nenechávajú si to pre seba.“ „Tak nehovor, Dirk,“ zamumlal Ted. Opäť sa rozhostilo ticho, prerušované iba cinkaním vidličiek a nožov. Keď opäť prehovorili, ich témou bolo, kde prespia – či na upätí alebo na vŕšku lesnatého svahu. S tým, že les ich lepšie ukryje, uhasili oheň, potom vyliezli späť na svah a ich hlasy sa stratili v diaľke. Harry, Ron a Hermiona zmotali predlžovacieho uši. Harry, ktorý celý čas, keď tajne načúvali svojim susedom, potlačoval túžbu prehovoriť, zo seba teraz nemohol dostať jedinú vetu. Zmohol sa len na „Ginny – ten meč –" „Ja viem!“ povedala Hermiona. Skočila po svojej kabelke a tentokrát do nej ponorila svoju ruku až po rameno. „Tu... to... máme...“ precedila medzi zuby a ťahala niečo, čo bolo evidentne veľmi hlboko. Svetlo sveta uzrel pomaly najprv roh zdobeného obrazu a Harry jej pribehol rýchlo na pomoc. Keď ťahali z batoha portrét Phinea Nigella, Hermiona naňho mierila celý čas prútikom a bola pripravená zoslať akékoľvek kúzlo, ak by bolo treba. „Ak niekto vymenil skutočný meč za napodobeninu v čase, keď bol v Dumbledorovej kancelárii,“ funela, keď opreli obraz o stenu stanu, „Phineas Nigellus by to vedel, jeho obraz visí priamo za vitrínou!“ „Teda ak zrovna nespal,“ povedal Harry, ale keď si Hermiona kľakla k prázdnemu plátnu, dych mal stále zadržaný. Potom namierila prútikom na obraz, odkašľala si a potom povedala: „Ehm – Phineas? Phineas Nigellus?“ Nestalo sa nič. „Phineas Nigellus?“ skúsila to Hermiona znovu. „Profesor Black? Prosím, mohli by sme sa s vami porozprávať? Prosím?“ „´Prosím´, vždy pomáha,“ povedal chladný sarkastický hlas a Phineas Nigellus vošiel do svojho portrétu. V tej chvíli Hermiona zakričala: „Obscura!“ Cez bystré čierne oči Phinea Niggela sa omotala čierna páska a on kvôli tomu narazil do rámu a zakričal od bolesti. „Čo to – ako sa opovažujete – čo ste zač?“ „Je mi to veľmi ľúto, profesor Black,“ povedala Hermiona, „ale je to nutná prevencia!“ „Dajte zo mňa dole ten odporný prídavok! Dajte to dole, žiadam vás! Ničíte hodnotný kus umenia! Kde to som? Čo sa deje?“ „Nezáleží na tom, kde sme,“ povedal Harry a Phineas Nigellus stuhol a prestal sa snažiť zbaviť sa namaľovanej čiernej pásky. „Nie je snáď hlas nepolapiteľného pána Pottera?“ „Možno,“ povedal Harry a vedel, že to vzbudí záujem. „Máme na vás pár otázok – o Chrabromilovom meči.“ „Ach tak,“ povedal Phineas Nigellus a obrátil hlavu k Harrymu, ako keby dúfal, že Harryho zahliadne, „áno. To hlúpe dievča sa tam chovalo veľmi nerozumne –" „Sklapnite a neohovárajte moju sestru,“ povedal Ron hrubo. Phineas Nigellus pohŕdavo zdvihol obočie. „Kto je tu ešte?“ spýtal sa a otáčal hlavou zo strany na stranu. „Váš tón ma uráža! To dievča a jej priatelia extrémne nerozumne riskovali. Kradnúť veci riaditeľovi.“ „Nekradli,“ povedal Harry. „Ten meč nie je Snapov.“ „Patrí škole profesora Snapa,“ povedal Phineas Nigellus. „Aký nárok si naňho robilo to Weasleyovie dievča? Zaslúžila si svoj trest, rovnako ako ten hlupák Longbottom a tá bláznivá Lovegoodová!“ „Neville nie je hlupák a Luna nie je bláznivá!“ povedala Hermiona. „Kde to som?“ zopakoval Phineas Nigellus a začal znovu bojovať s páskou na očiach. „Kam ste ma to vzali? Prečo ste ma odniesli z domu mojich prapredkov?“ „To neriešte! Ako Snape potrestal Ginny, Nevilla a Lunu?“ spýtal sa Harry naliehavo. „Profesor Snape ich poslal do Zakázaného lesa, aby tam urobili nejakú prácu pre to nemehlo – Hagrida.“ „Hagrid nie je nemehlo!“ povedala Hermiona prenikavo. „A Snape si mohol myslieť, že bol trest,“ povedal Harry, „ale Ginny, Neville a Luna sa s Hagridom zrejme dobre bavili. Zakázaný les... už čelili stokrát horším veciam, než je Zakázaný les!“ Cítil sa uvoľnene. Predstavoval si, že dostali horší trest, možno dokonca až samotnú kliatbu Cruciatus. „Čo sme ale v skutočnosti chceli vedieť, profesor Black, je, či si niekto, ehm, nepožičal ten meč? Napríklad kvôli vyčisteniu – alebo také niečo!“ Phineas Nigellus znova prestal zápasiť s páskou na očiach a zachechtal sa. „Muklovský pôvod,“ povedal, „zbrane vyrobené škriatkami nepotrebujú čistiť, prosté dievča. Škriatkovské striebro odpudzuje tak obyčajné veci ako je pozemský prach, a vstrebáva to, čo ho posilní.“ „Nehovorte o Hermione, že je prostá,“ zaprotestoval Harry. „Už ma nudí vaše odvrávanie,“ povedal Phineas Nigellus. „Možno je čas, aby som sa vrátil späť do riaditeľne?“ Zatiaľ čo sa snažil s páskou na očiach tápavo nájsť stranu obrazu, aby sa dostal späť do svojho rámu v Rokforte, Harryho niečo náhle napadlo. „Dumbledore! Môžete k nám priviesť Dumbledora?“ „Čo prosím?“ spýtal sa Phineas Nigellus. „Portrét profesora Dumbledora – nemohol by ste ho priviesť sem do vášho portrétu?“ Phineas Nigellus sa obrátil smerom k Harryho hlasu. „Evidentne tu nie sú ignorantskí len rodení muklovia, Potter. Portrét v Rokforte môžu spolu rozprávať, ale nemôžu sa dostať von z hradu, s výnimkou návštev svojich obrazov na iných miestach. Dumbledore sem so mnou prísť nemôže a po tom, ako ste so mnou zaobchádzali, vás uisťujem, že ani ja už sa sem nevrátim!“ Harry skľúčene hľadel na to, ako Phineas znásobil svoju snahu odísť zo svojho obrazu. „Profesor Black,“ povedala Hermiona, „nemohli by ste nám, prosím, prezradiť, kedy niekto naposledy vzal meč z vitríny? Teda než ho vzala Ginny?“ Phineas si netrpezlivo odfrkol. „Mám dojem, že naposledy bol Chrabromilský meč preč z vitríny vtedy, keď s ním profesor Dumbledore zničil prsteň.“ Hermiona švihla pohľadom po Harrym. Ani jeden z nich nechcel pred Phineom Nigellom vravieť viac. On sám konečne našiel východ z obrazu. „Tak teda zbohom vám všetkým,“ povedal kúsavo a začal sa strácať z dohľadu. Už mu bol vidieť len koniec klobúku, keď Harry náhle vykríkol. „Počkajte! Povedal ste Snapovi, že ste to videli?“ Phineas Nigellus strčil hlavu s páskou späť do obrazu. „Profesor Snape má na práci omnoho dôležitejšie veci, než riešiť výstrednosti Albusa Dumbledora. Dobrú noc, Potter!“ S týmito slovami sa stratil úplne a zanechal po sebe len špinavý rám. „Harry!“ vykríkla Hermiona. „Ja viem!“ vykríkol Harry. Sám sa nedokázal ovládnuť a rozhodil rukami naprázdno do vzduchu. Bolo to omnoho viac, než v čo sa odvážil dúfať. Prechádzal sa po stane a cítil, že musel prejsť aspoň kilometer. Už ani nebol hladný. Hermiona pchala portrét Phinea Nigella späť do batohu. Keď ho potom zatvorila, hodila ho stranou a usmiala sa na Harryho. „Ten meč dokáže ničiť horcruxy! Škriatkovské ostrie vstrebáva len to, čo ho posilní – Harry, ten meč vstrebal jed baziliška!“ „A Dumbledore mi ho nedal už vtedy práve preto, že s ním chcel zničiť ten medailón –" „ – a musel si uvedomiť, že ti ho nebudú chcieť dať, keď ti ho odkáže v poslednej vôli –" „ – takže vytvoril kópiu –" „ – a umiestnil ju do vitríny –" „ – a skutočný meč nechal... Kde?“ Zízali na seba navzájom. Harry cítil, že odpoveď je veľmi blízko, ako keby sa takmer húpala nad nimi vo vzduchu. Prečo mu to Dumbledore nepovedal? Alebo to snáď povedal, ale Harry si to v tej chvíli neuvedomil? „Premýšľaj!“ zašeptala Hermiona. „Premýšľaj! Kde by ho mohol nechať?“ „V Rokforte nie,“ povedal Harry a začal znovu pochodovať po stane. „Niekde v Rokville?“ nadhodila Hermiona. „V Škriekajúcej búde?“ povedal Harry. „Tam nikto nechodí.“ „Ale Snape vie, ako sa tam dostať, nebolo by to riskantné?“ „Dumbledore Snapovi veril,“ pripomenul jej Harry. „Nie natoľko, aby mu povedal, že vymenil meče,“ povedala Hermiona. „Áno, to máš pravdu!“ povedal Harry a pri spomienke na Dumbledora sa cítil ešte povzbudenejší, keď vedel, že Dumbledore mal predsa len nejaké výhrady, aj keď slabé, k Snapovej dôveryhodnosti. „Že by ten meč schoval niekde mimo Rokvillu? Čo myslíš, Ron? Ron?“ Harry sa obzrel. Na jeden krátky moment si myslel, že Ron zo stanu odišiel, ale potom si uvedomil, že leží na spodnej posteli a vyzerá strnulo. „Takže ste si na mňa spomenuli?“ povedal. „Čože?“ Ron si dofrkol, keď sa pozrel na spodok hornej postele a povedal: „Pokračujte si, nenechajte ma, aby som rušil zábavu.“ Harry zmätene zízal na Hermionu, od ktorej očakával pomoc, ale tá zavrtela hlavou, zjavne v rozpakoch, ako on. „Čo sa deje?“ spýtal sa Harry. „ČO? Nič sa nedeje,“ povedal Ron a stále odmietal sa pozrieť na Harryho. „Aspoň podľa teba nie, takže čo.“ Nad ich hlavami sa ozvalo pár dopadajúcich kvapiek. Začalo pršať. „No, niečo sa určite deje,“ povedal Harry, „takže von s tým.“ Ron zoskočil z postele a postavil sa. Vyzeral zvláštne, ako keby nebol vo svojej koži. „Dobre, von s tým. Nečakaj odo mňa, že budem výskať od radosti, pretože sme prišli na ďalšiu stratenú vec, ktorú musíme nájsť. Skrátka si ju pripíš na zoznam tých nezmyslov, o ktorých nič nevieš.“ „Ja nič neviem?“ zopakoval Harry. „Ja nič neviem?“ Kvap, kvap, kvap. Dážď bol čím ďalej, tým hustejší, dopadol na ich listami pokrytý stan i na bublajúcu bodu v temnote vonku. Harryho sa zmocnila hrôza. Ron vravel presne to, na čo musel myslieť celý čas a čoho sa on, Harry, bál. „Nehodlám tu stráviť celý život,“ povedal Ron, „aby som mal po celý čas zaviazanú ruku, nič na jedenie a mrzol mi chrbát každú noc. Len som dúfal, že po tých pár týždňoch budeme už niečo mať.“ „Ron,“ povedala Hermiona tak tichým hlasom, že Ron mohol predstierať, že ho cez hlasité búchanie dažďa na stan nepočul. „Myslel som si, že vieš, do čoho ideš,“ povedal Harry. „Hej, to som si myslel tiež.“ „Takže ktorá časť z toho nie je podľa tvojich predstáv?“ spýtal sa Harry. Na obranu mu teraz prichádzal jeho hnev. „To si si myslel, že budem prespávať v špičkových hoteloch? Každý druhý deň nájdeme horcrux? Myslel si si, že budeš u maminky späť na Vianoce?“ „Mysleli sme si, že vieš, čo budeme robiť!“ kričal Ron a postavil sa. Jeho slová Harryho ranili, ako keby to bol ostrý nôž. „Mysleli sme si, že ti Dumbledore povedal, čo máš robiť, že máš nejaký naozajstný plán!“ „Ron!“ povedala Hermiona, tento raz zreteľne nahlas cez všetok ten dážď nad hlavami, ale on ju opäť ignoroval. „Potom teda prepáč, že ťa sklamem,“ povedal Harry a jeho hlas bol chladný. „Bol som s vami úplne od začiatku. Povedal som vám všetko, čo viem od Dumbledora. A ak si si nevšimol, našli sme len jeden horcrux –" „Hej, a zbaviť sa ho chceme tak rýchlo, ako nájsť tie ostatné – takže inými slovami, kto vie kedy.“ „Daj si dole ten medailón, Ron,“ povedala Hermiona neobvykle vysokým hlasom. „Prosím, daj si ho dole. Nevravel by si takto, keby si ho na sebe nemal celý deň.“ „Ale áno, hovoril by tak,“ povedal Harry, ktorý nechcel počuť žiadne ospravedlnenia Ronovho správania. „Myslíš, že som si nevšimol, že si vy dvaja šepkáte za mojím chrbtom? Myslíš, že ma nenapadlo, že toto myslíte?“ „Harry, my sme ne -" „Neklam!“ oboril sa na ňu Ron. „Ty si to predsa vravela tiež, vravela si, že si sklamaná, že si si myslela, že sa ešte niekam pohneme –" „Nepovedala som to takto – Harry, nepovedala!“ začala plakať. Po stane stekali kvapky dažďa, po Hermioninej tvári slzy a vzrušenie, ktoré sa objavilo pred pár minútami, teraz rýchlo zmizlo, ako keby nikdy neexistovalo. Ohňostroj, ktorý len zadymil a zhasol a zanechal po sebe len temno, vlhko a chladno. Chrabromilov meč bol skrytý ktovie kde a v stane boli len traja násťroční, ktorí dosiahli len to, že – zatiaľ – nezomreli. „Takže prečo tu ešte si?“ spýtal sa Harry Rona. „Pozri sa na mňa,“ povedal Ron. „Tak choď domov,“ povedal Harry. „Hej, možno by som mal!“ vykríkol Ron a popošiel pár krokov k Harrymu, ktorý sa nepohol, „nepočul si, čo vraveli o mojej sestre? Ale tebe na tom vôbec nezáleží, veď je to len Zakázaný les, Harry Ja-Som-Čelil-Už-Horším-Veciam, Potter sa predsa nezaujíma o to, čo sa stalo iným. Ale ja sa o to zaujímam, sú tam všetky tie obrovské pavúky a tie ďalšie veci-" „Povedal som len, že tam bola s ostatnými, s Hagridom –" „Áno, ja to chápem, tebe na nej nezáleží! A čo ten zvyšok mojej rodiny, -Weasleyovci nepotrebujú mať ďalšie choré dieťa- počul si to?“ „Áno, ja –" „Nezaujíma ťa, čo to znamená, čo?“ „Ron!“ vykríkla Hermiona a strčila sa medzi nich. „Nemyslím, že by to znamenalo, že sa stalo čokoľvek nového, čokoľvek, o čom by sme nevedeli. Premýšľaj, Ron, Bill je už zjazvený, veľa ľudí už muselo vidieť, že George prišiel o ucho a ty máš ležať na smrteľnej posteli s pŕhlivkou, myslím, že to nič viac neznamenalo.“ „Takže ty si myslíš, čo? No dobre, nebudem si o nich robiť starosti. Pre vás je to všetko v poriadku, keď sú vaši rodičia v bezpečí –" „Moji rodičia sú mŕtvi!“ kričal Harry. „A moji môžu byť tiež!“ zaútočil naňho Ron. „Tak choď!“ zareval Harry. „Choď k nim naspäť, predstieraj, že si sa vyliečil z pŕhlivky a maminka ťa nakŕmi a –" V tom Ron náhle siahol do plášťa, Harry zareagoval, ale než bol prútik ktoréhokoľvek z nich vonku, Hermiona zdvihla svoj. „Prestego!“ zakričala a medzi ňou, Harrym a Ronom sa vypínal neviditeľný štít. Sila kúzla všetkých odhodila stranou a Harry a Ron na seba zazerali z oboch strán neviditeľnej bariéry, ako keby sa videli prvýkrát v živote. Harry cítil k Ronovi zničujúcu nenávisť. Niečo sa medzi nimi zlomilo. „Daj si dolu ten horcrux,“ povedal Harry. Ron si strhol retiazku z krku a pohodil medailón do najbližšieho kresla. Obrátil sa na Hermionu. „Čo budeš robiť ty?“ „Čo tým myslíš?“ „Zostávaš tu alebo čo?“ „Ja...“ vyzerala zmätene. „Áno, áno, zostávam. Ron, sľúbili sme, že pôjdeme s Harrym, že mu pomôžeme –" „Chápem. Vybrala si si jeho.“ „Ron, nie – prosím – vráť sa, vráť sa!“ Zadržalo ju jej vlastné štítové kúzlo. Vo chvíli, keď ho zrušila, sa Ron vytratil do tmy. Harry stál ticho a nepohnuto, počúval Hermionu ako vzlyká a volá jeho meno do lesov. Po pár minútach sa vrátili s uplakanou tvárou a zakoktala: „Je p-p-preč! P-premiestnil sa!“ Padla do kresla, schúlila sa do klbka a začala plakať. Harry sa cítil zmätene. Sklonil sa, zdvihol horcrux a zavesil si ho okolo krku. Vzal z Ronovej postele prikrývku a hodil ju Hermione. Potom vyliezol na svoju posteľ, ľahol si, civel na stropnú plachtu a načúval kvapkám dažďa