1. Už si niekedy stratil nádej?
štvrtok, 28. mája
1998, 22:57
Slzy štípali
Hermionine teplé, zvyčajne veselé oči. Obvyklé pohodlie Dumbledorovej
riaditeľskej pracovne už dávno zaniklo a Hermiona sa cítila veľmi
opustená, sediac priamo oproti riaditeľovi Rokfortu. Jasný, červeno-zlatý
chrabromilský maturitný klobúk, ktorý ju pôvodne tešil aj napriek domnienkam,
úplný so špeciálnym odznakom hlavnej prefektky, teraz krčila v nevládnych
rukách.
Nemohla uveriť
tomu, čo sa dialo. Nie v deň ukončenia Rokfortu. Predpokladalo sa, že
temná armáda začína ustupovať. Vojna sa mala končiť!
Toto nemôže byť pravda!
„Hermiona,“
prehovoril straší muž sťažka, „ty vieš, lepšie ako ja dokážem vyjadriť slovami,
že ste ty, Harry a Ron boli súčasťou našej rodiny, našej Rokfortskej
rodiny sedem nádherných a zároveň hrozných rokov.“
Nádherné, hrozné.
Tie slová sa nikdy nehodili väčšmi. Hermionina myseľ sa vrátila späť
k dobrodružstvám, ktoré prežila spolu so svojimi dvoma priateľmi, na ich
prechádzky v Rokville, na zákernosti vymýšľané na slizolinčanov (napriek
všetkým jej protestom, keďže si to naozaj zaslúžili), na ten pocit, keď
s nimi mohla len sedieť a byť a nikdy sa necítila viac doma.
A potom sa
začala vojna.
Opäť sa
sústredila na jeho prvú vetu, zamračila sa a vyrovnala sa, jej chrbtica
bola tak priama, až sa elegantne klenula popri drevenom chrbte stoličky. Prečo
Dumbledore zavolal ju do svojej
pracovne, v túto hodinu, presne v tento
deň zo všetkých, bez jej zvyčajných spoločníkov?
Usmiala sa pre
seba, keď si predstavila, čo boli teraz Harry a Ron... doslova. Bude to
ich trinásta fľaša ďatelinového piva alebo štrnásta? Nakoniec, bola to ich
posledná noc na porušenie zvyšných školských pravidiel predtým, ako povedia
zbohom a opustia Rokfort navždy...
Áno, keď tak nad
tým teraz rozmýšľala, bolo lepšie, že ich Dumbledore vynechal zo všetkého, čo
chcel dnes v noci prebrať.
Ako by vycítil na
čo myslí, Dumbledore si potichu odkašľal a Hermionine myšlienky rýchlo
nechali Rona a Harryho ich nočnej party.
Viac ju
znepokojilo, prečo jej vodca Fénixovho rádu vysvetľuje, že každá myšlienka
o vývoji vojny bola strašne chybná; ako, namiesto ústupu, Voldemort len
preskupuje svoje sily, oživuje ich, prelieva sa cez Spojené kráľovstvo
a Paríž s väčšou krutosťou a silou s akou mu môžu Svetelný
bojovníci odpovedať.
„Prosím vás,
pane,“ začala, snažiac sa udržať takt v hlase ako sa len dalo, „nechcem
byť neslušná, ale prečo to všetko hovoríte mne?“
Mne a nie Harrymu? „Čo môžem ja,
teda my, urobiť?“
Dumbledore bez
slova vstal a začal sa prechádzať hore- dole po miestnosti, študujúc maľby
na stenách s rukami založenými za chrbtom, kým sa jeho dlhá biela brada
šúchala o gaštanovohnedý opasok.
Tichý Dumbledore
nikdy nebol dobrým znamením a akokoľvek sa Hermiona pokúšala, nemohla
zmazať obraz, ktorý jej vyskočil pred očami vždy, keď sa pozrela na jeho tvár.
Veselé iskričky jeho šibalských modrých očí boli nezvestné už mesiace. Obávala
sa, že bývali pravidelne nahradené strateným, porazeným výrazom a dnes
v noci o tom nemala pochýb.
Viac ako stáť
tvárou v tvár smrťožrútom, viac ako bojovať o život uprostred bitky,
viac ako príprava na boj proti Lordovi Voldemortovi s Harrym
v nevyhnutnej a rýchlo sa blížiacej Poslednej Bitke, z pohľadu
na Dumbledorovu tvár jej po chrbte behali zimomriavky čistej hrôzy.
Prehráme vojnu.
Tá myšlienka,
akokoľvek morbídna bola, bola jediným záverom, ktorý si Hermiona mohla urobiť
z počutých faktov. Ak mal jediný muž, ktorého sa Voldemort pravdepodobne
bál, strach, nie o seba, ale o tých okolo neho, čo iné si mala
myslieť?
„Obávam sa, že
dôsledok najbližšieho protiútoku lorda Voldemorta môže zničiť náš život tak,
ako ho poznáme,“ povedal Dumbledore napokon. Jeho oči sa pristavili na obraze
smejúcich sa detí v dobových šatách. Malý chlapček z maľby sa práve
chichotal a vyplazoval na Dumbledora jazyk. To však len prehĺbilo jeho utrápený výraz. Otočil sa
a prešiel tých pár krokov k svojmu obrovskému stolu. „Ako si iste
viete predstaviť, nezdieľam svoje názory so študentmi. Čo nevedia, to ich
v skutočnosti nebolí. Nie však dnes.“
Och, aká krásna myšlienka. A čo všetky tie
ostatné veci „ktoré sme nemuseli vedieť aby nás neboleli“ po všetky tie roky?
Hermiona
potlačila hrču vo svojom žalúdku ako aj rýchlo rastúcu hrôzu v rohu jej
mysle, aby sa mohla na Dumbledora usmiať. „Tak... aké brilantné možnosti sme
nechali nevyskúšané?“ opýtala sa najpovzbudivejšie ako mohla. Hlavou jej
preblesla nepríjemná myšlienka. „A čo proroctvo? Harry predsa stále má šancu
zabiť Voldemorta, alebo nie?“
„Áno, alebo
naopak,“ prikývol Dumbledore so vzdychom. „Ale rozmýšľajte, slečna Grangerová,
rozmýšľajte o cene. Lord Voldemort zhromaždil armádu väčšiu, ako by bol
schopný zhromaždiť ktokoľvek zo strany Svetla. Obri, raráškovia, dementori,
temné bytosti z lesov Transylvánie. Videli ste ich, slečna Grangerová.
Poznáte ich smrtiace zbrane a ich sklony k zabíjaniu. Naozaj veríte
tomu, že sa vzdajú ak Harry porazí
Voldemorta?“
Strašná pravda
nechala Hermionu stratenú, zrejme preto, že to bol Albus Dumbledore, kto sa zdal byť na hranici priznania porážky.
Hlasné a protivné TIK TAK TIK TAK TIK TAK obrovských muklovských stojacich
hodín ju privádzalo na pokraj šialenstva. Nachvíľu zvažovala možnosť vytiahnuť
prútik a vyhodiť ich do vzduchu.
Nakoniec, bola to
maturitná noc a ona by zomrela nech sa deje čokoľvek. Tak prečo by nemohla
vyjsť dopredu a použiť Neodpustiteľnú kliatbu? Načo sa ich učili, ak nie
na využívanie?
Náhle Dumbledorov
hlas stíchol a potom sa jemne ozval znova tak, ako inokedy keď sa chystal
vysloviť rozhodujúci bod. „Iba ak...“ dodal potichu.
Hermione sa
zdalo, že s týmito dvoma slovíčkami sa smutná, zlovestná nálada
v miestnosti trochu uvoľnila. Iba
ak. To znamená, že stále máme šancu, aj keď len malú. Iba ak, iba ak, iba ak. Máme nádej! „Iba ak?“ Nahla sa dopredu.
„Iba ak-“
Dumbledore sa zohol, vytiahol zo šuflíka starodávnu, zaprášenú, v koži
viazanú knihu a plesol ju na stôl s tupým BUM. Vyblednuté sivé
viazanie vyzeralo, že sa už- už rozpadne, niekoľko strán žltkastého pergamenu
bolo spálených dočierna. „- by sme zastavili problém hneď v koreni.“
Hermionina
zvedavosť vrela, všetok strach z blízkej porážky jej vyletel z hlavy
ako pierko. Náhlivo sa predklonila ponad stôl, pričom si ani neuvedomila, že
jej chrabromilský klobúk vypadol. Naklonila hlavu napravo a pokúšala sa
prečítať zájdené písmená na obale.
Prameň vlasov sa
jej zošmykol na líce a zatienil výhľad jej ľavému oku. Vôbec jej to však
nevadilo. Za posledné dva roky sa jej kučeravý chaos zmenil na jemné,
závideniahodné tmavohnedé vlny, takže Hermiona s nimi nemusela každé ráno
zvádzať boj ako s Temnými silami. Napriek tomu, že keď vyšla so sprchy
niektoré pramene si stále zachovali svoj strapatý mokrý vzhľad, väčšina bola
oveľa ľahšie zvládnuteľná. Ešte aj Lavender Brownová sa začala sťažovať, že aj
ona by prijala, aby sa jej vlasy vlnili „tak rozkošne ako tvoje, Hermiona.“
Usmievajúc sa pre
seba, znova zaostrila pohľad na názov. Trošku sa zamračila, keď si písmenká
spojila dokopy. C-E-S-T-O-V-A-N-I-E- V- Č-A-S-E- A- I-N-É- D-O-T-E-R-A-Z- N-E-M-O-Ž-N-É-
Č-I-N-Y- S-T-A-R-E-J- M-Á-G-I-E.
Cestovanie v čase? Opakovala jej myseľ nemo. Stratil Dumbledore
rozum? Veď každý poriadny školák vie, že cestovanie v čase je nemožné.
Hermiona úctivo prešla
prstami po starom viazaní. „Táto kniha musí byť stará storočia...“ zašepkala.
Neochotne zanechala analyzovanie knihy a skúmavo sa zahľadela na
Dumbledora. Jej mozog si začínal dávať dve a dve dokopy, napriek tomu si
nebola istá, aký plán to začal zostavovať. „Pán riaditeľ, čo presne toto všetko
znamená?“
Dumbledore pozrel
na Hermioninu zvedavú tvár ponad polmesiačikovité okuliare temným pohľadom.
Bola si istá, že aj ten najjemnejší šuchot papiera na riaditeľovom stole
stíchol. Samozrejme, okrem tých prekliatych hodín.
TIK TAK TIK TAK
TIK TAK TIK TAK
Hermiona sa
cítila, akoby sa vzduch nabil elektrinou. Cítila tiež, ako sa jej srdce prudko
rozbúšila v nepríjemnej predtuche z Dumbledorovho akéhokoľvek
neuveriteľného plánu- a bola si istá, že bude neuveriteľný, pretože Stará
Mágia bola ilegálna od vyhlásenia Listiny magickej extrémnosti
a nestability v roku 1781.
Akokoľvek, nemala
ani tušenia ako totálne mrazivo bude pôsobiť jeho nasledujúcich desať slov.„To
znamená, slečna Grangerová, že sa už nikdy nemusíte vrátiť.“