Sims pribehy pokracovanie 2
Sims pribehy pokracovanie 2
20.diel – prúšvih ako mraky
Megan
Netuším ako dlho sme sa v skutočnosti viezli v aute, no cesta mi pripadala nekonečná. Vonku zúrila snehová búrka, stierače auta nestíhali pracovať.
„Pane...nemohli by ste ju pustiť?“ ozval sa Ryan „nie je to jej chyba, my sme ju donút...“
„Nesnaž sa...všetci idete k nám na stanicu, tam to vysvetľujte...no dúfam že vám nemusím hovoriť vetu ktorú aj tak poznáte z telky a podaktorý možno aj z vlastnej skúsenosti...“
„Akú vetu?“ strhla som sa z myšlienok, ktoré sa uberali smerom, že toto je viac než len malý problém.
„Všetko čo poviete bude použité proti vám“ odvetil ryšavý Ryanov kamarát.
Policajt už neprehovoril, iba sa ďalej predieral cez zasneženú cestu. Znovu nastalo ticho, ktoré už počas cesty nič neprerušilo a ja som sa zase dostala do pochmúrnych myšlienok. Na štedrý večer som pomohla kradnúť auto...vlastne ani nie...ale sadla som si za volant a nabúra som...to je zlééé...kričalo vo mne.
„Vystupovať vážený...“
„Utečieme...keď napočítam do tri“ zamrmlal pri mne Ryan.
„Budú si nás pamätať...“ zašepkala som.
„Nás určite, nie sme tu prvý raz, no teba nechytia.“
„To...“ začala som no on spustil.
„Raz...dva...“
„Will nie je to tá malá čo bola nakupovať s Kiarou?“ zakričal spoza nás akýsi iný policajt.
Prekvapene som sa pootočila. Z kade do kelu poznala Kiara policajtov.
„Poznáš sa s...“
„Je to priateľka môjho otca“ odvetila som zamyslene. Nebola som si istá či toto má byť výhoda alebo ma to len viac potopí.
„No chúďa Kiara...“ zamrmlal policajt ktorý nás doviezol a otvoril nám dvere. Už nebol čas na útek a tak sme poslušne napochodovali dnu.
„Sadnite si na lavicu...“
Policajná stanica zívala prázdnotou, vianočné svetielka blikali po stenách, no inak tam boli s pár policajtmi jediné živé duše.
„Čo spravili?“ ozvala sa spoza jedných dverí nejaká stará žena.
Policajt zmizol za dverami a niečo jej tam začal vysvetľovať. Nebol vo vnútri dlho a ukázal nám na dvere.
„No bežte mládež...“
No super. Toto bolo vždy mojim životným „snom“. Fotiť sa na polícii ako v amerických filmoch. Nemala som však na výber a tak som robila čo mi kázali.
Len čo sme sa dofotili, policajt začal rozprávať čo máme rodiť.
„Slečna pôjde prvá“ oznámil policajt a previedol ma do kancelárie.
Usadila som sa v malej miestnosti a hľadela si na topánky.
„Takže, čo sa dnes večer stalo?“
„Je to obchod môjho otca...“ začala som „nešlo teda o krádež...tie autá...“ snažila som sa niečo rýchlo vymyslieť, no môj mozog akoby zamrzol.
„Prosím si doklady“ požiadal.
„Ja ich mám doma“ zamrmlala som. Nikdy som si so sebou nenosila doklady pokiaľ som len tak išla von.
Pokrútil hlavou a vytiahol akýsi papier.
„Meno?“
Spísal nejaký papier a potom pokračoval s otázkami.
„Nútili vás kradnúť...šoférovať...?“
„Nechcem odpovedať na otázky...“ zamrmrala som. „Aj tak budete volať k nám domov, tak načo sa namáhať...“
„Pravdaže budeme volať k vám domov, teda nebudeme, už sme im volali.“
„V tom prípade odmietam odpovedať na akékoľvek otázky...“
„Má predsa právo na právnika...ak si ho nemôže dovoliť...“ Ryan začal od dverí sypať ďalšiu filmovú frázu, no policajt mu ukázal nech sklapne.
„Ako chcete...“ povedal namrzene a vstal „Jessika hoď ich do cely...kým sem prídu ich rodičia...to potrvá...“
Prešla som von a zachytila som nazúrený pohľad ryšavca.
„Ty trúba...určite si na nás hodila všetko čo sa dalo! Ale nemysli si...“
„Zavri si ústa“ zavrčala som aj ja „nič som...“
„Neklam!“ zrúkol na mňa.
„HEJ!“ zakričal policajt „ukľudnite sa...Roy ty choď do mojej pracovne...ty si tu už stály hosť...najvyšší čas si to z tebou už konečne vyriadiť...“ ukázal na ryšavého.
„Fajn“ odvrkol a otočil sa späť k dverám.
„Vy dvaja vlezte do trojky...“ ukázal na celu.
V celách bolo prázdno, len na konci v jednej spal akýsi chlapík.
„Budete tu potichu, lebo uvidíte...kým neprídu vaši rodičia, budete tu...“
Policajt ich zamkol a potom zmizol za dverami. Zostalo nepríjemné ticho. Sadli sme si na jednu z lavíc a mlčali. Bolo to ak za trest, už len tam s ním sedieť. Za iných okolností by som od nadšenie skákala, len z jeho spoločnosti, no teraz to bolo také divné.
„Mrzí ma to“ prehovoril po neuveriteľne dlhom tichu.
„To je v pohode“ odvetila som, aj keď v skutočnosti som to ako v pohode nebrala. No čo som mu mala povedať? Začať kričať že ma oco zabije a že už neuvidím denné svetlo? A vlastne, mohla som si za to sama...nemala som ani len na ten poondiaty balkón liesť.
„Nechcel som ťa zamočiť do toho čo robievame vonku...to nie je život pre teba...“
„Namočila som sa do toho sama...“ odvetila som slabým hlasom.
Bola by som oveľa radšej keby tu už bol oco s Kiarou, no tí kým sa sem dostanú cez ten sneh...prejde more času...
„Aj tak ma to mrzí...“ zamrmlal potichu „chcel som ťa len vziať niekam von...je štedrý večer...jeden z najkrajších dní v roku...a takto som to brutálne pokazil...“
Zdvihla som k nemu pohľad a ani neviem ako, pobozkali sme sa.
Tentoraz som už konečne ale nestala ako stĺp, ako prvý raz.
„MEGAN!“
Skoro som spadla ako som sa zľakla. Otcov hlas sa niesol celami, až sa ten chudák v poslednej cele zobudil.
„Choď okamžite von!“ skríkol a policajt rýchlo otvoril aby som mohla prejsť. Bola som neskutočne červená, iba červená....
Podsvetie
Po kamenných stenách sa niesol hlasný smiech, ľadový, že kto by ho začul, asi by na mieste zamrzol.
„Už sme skoro v cieli!“ smiala sa Smrť.
Kostra sa tiež smiala. Obidve boli informované kde sa budúca nástupníčka Smrti nachádza.
„Vybrali sme jej skvelého chalana“ smiala sa Smrť.
Kostra sa na chvíľu ukľudnila a pozrela na Smrť „nemyslíte ale, že teraz keď tam príde jej otec, dievča bude zavreté celé dni doma?“
„Má moju krv, urobí čo bude treba“ nedala si Smrť skaziť radosť.
„Vaša krv sa začína prejavovať...čo spravíme s tým zasranom?“
„Zbavíme sa ho...“ odvetila a prestala sa náhle smiať.
„Definitívne či...“
„Podľa toho ako to dopadne...“
„Pravdaže...“
Kiara
Vychutnávala som si teplo Colovho tela, ktoré vedľa mňa potichu odfukovalo. Nemohla som spať, jedno z detí si veselo kopalo...zaručene budúci futbalista...
Bolo dačo po štvrť na dve, keď začal zvoniť telefón. Ospalo som vstala, snažiac sa nezobudiť Cola a prešla som na chodbu.
„Prosím?“
„Je tam pán Shered?“
„On spí...je neskoro...kto volá?“
„Tu okresná polícia...Kiara to si ty?“ ozval sa mužský hlas.
Prekvapene som zažmurkala.
„Will?“
„Takže si pamätáš na skvelého informátora?“
Nedalo mi nezasiať sa. Jasné že som si pamätala na chlapa ktorý mi počas práce ako agentky toľko pomáhal. V tom mi však bliklo.
„Čo sa stalo?“
„Ty žiješ u Shereda?“
„Áno...“
„Máme tu jeho dcéru...“
„To je hlúposť...išla spať už dávno...“
„Nabúrala jedno z aut ktoré predáva jej otec...že vraj...aj s dákymi chalanmi“
No tak to nemohla byť pravda. Že by bola Megan až taká pochabá?
„Zobudím ho a prídeme dobre...?“
„Dávajte si pozor, vonku je hrozne...“ zložila som a išla za Colom.
„Zlatko?“ drgla som do Cola a jemne mu prešla po pleci.
„Hm...?“
„Musíme ísť...“
Zrazu prudko otvoril oči a posadil sa.
„Mám ťa zaviesť do pôrodnice?“ vyskočil na rovné nohy a vytiahol zo skrine tašku. „Ihneď ťa odveziem...len dýchaj z hlboka...“
Nechápavo som na neho hľadela a nedalo mi nesmiať sa. Behal naozaj ako splašený, zastavil, pohladkal ma po bruchu.
„Nejdeme do pôrodnice...ešte zostávajú dva mesiace...“ zasmiala som sa a sledovala ako chudák lieta po izbe.
„Nie? a kam ideme?“
„Na políciu...“ odvetila som už bez úsmevu.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa šokovane.
„Vysvetlím ti to po ceste...“ zamrmlala som, už prezlečená.
No...povedať a zhodnotiť ako to zobral...to sa teda nedá...len čo som mu povedala čo som sa dozvedela od Willa, tvár sa mu napla od hnevu ale nič nevravel. Ale zúril...a neuveriteľne...aj keby chcem, čo som nechcela, Megan nemohlo nič zachrániť. NO zaslúžila si trest a to riady...Cesta k polícii mi pripadala strašne dlhá, no nakoniec sme tam dorazili.
„Je moja dcéra v poriadku?“ spýtal sa policajta len čo sme sa vrútili dnu.
„Áno, sedí v cele s...“
„Idem tam“ oboznámil s tým Willa ani nečakal na súhlas.
„Dobre...Jim otvor ju...“ zakričal na chlapíka pri dverách do ciel. „Kiara ty si ale opeknela“ usmial sa keď na mňa pozrel. Uškrnula som sa a zložila si kabát. „To tie deti...“
„Si tehotná???“ no to bol výraz. Šokovaný...slabé slovo.
„Dvojičky...“ objasnila som.
Už otvoril ústa že niečo povie, no vtedy sa rozlial po miestnosti Colou výkrik.
„MEGAN!“
Rýchlo som sa zvrtla a išla za ním. Aj keď už stála Megan pol metra od chlapca s ktorým bola v cele, vedela som si domyslieť, čo Cole videl.
Megan
Preglgla som a vybehla z cely. Prebehla som popri ocovi, Kiare aj policajtovi za jej chrbtom a nevedela čo urobiť.
„Kto to k čerty je?“ zavrčal na mňa, len čo vyšiel.
„To...to...to je jeden môj kamarát...“
Hneď som to oľutovala, stačil mi jediný pohľad do otcovej tváre.
„Zvyčajne sa s kamarátmi ukradneš auto, rozbiješ ho a potom sa s bozkávaš...“
„OCI!“ skríkla som „ja ti to nejako vysvetlím...“
„Napríklad? Počúvam ťa...od tejto chvíle máš zaracha. Nijaké vychádzky mimo školy a povinných vecí a krúžkov na ktorých si prihlásená. Nijaké kino, nijaké kamarátky...nič...“
Pohľadom som prešla ku Kiare, no tá potichu stála a nestarala sa do toho.
„Dobre...“
„A ešte“ ozval sa policajt „tú škodu si odpracuješ...suma sa rozdelí medzi teba a zvyšok...a budeš pracovať kým tú sumu nenahradíš...“
„Poistka...“
„To je trest...alebo chceš radšej aby sme...“
„To je dobre...“ zamrmrala som a pokúsila som sa o slabý úsmev.
„Takže...chlapci dostanú manuálnu prácu...niekde nosiť dosky...a ty...“ odmlčal sa a potom pokračoval „budeš opatrovať deti...“
Už som otvorila ústa že namietnem, no zastavila som sa. Deti...to nebolo zlé...o nejaké malé prcky sa hádam dokážem postarať.
„Kedy začnem?“
„Hneď po vianočných sviatkoch, teda to máme pozajtra...teda vlastne zajtra...či ako to je...okrem víkendov a sviatkov pracuješ každý deň tri hodiny...“
„A kde?“
Pýtala som sa len tak, pretože som nad tým ani poriadne nerozmýšľala. Otec stál pri Kiare a penil od zlosti. Kiara hľadela do zeme, snažiac sa nestarať, aj keď viditeľne mala niečo na jazyku.
„Niečo čo nebude o vás ďaleko...u Velldurovcov...“
„Nie!“ skríkla som ihneď „hoc kde len nie u nich...“
„Nie, nech pracuje u nich...aspoň mám istotu že s Deanom nebudeš vystrájať...“ ozval sa otec za mojim chrbtom.
„Hľadajú opatrovateľku od štvrtej do siedmej...pre ich malý Lizzy...takže môžete zajtra začať...“ prehovoril policajt veselo.
„Fajn...“ vzdychla som si.
Aspoň nacvičíme rýchlo toho sprostého Rómea a Júliu...
21.diel
Megan
Okey...dnes mám svoj prvý pracovný deň. Otec so mnou skoro nehovorí, Kiara sa do toho nestará aj keď viem že sa jej môj čin práve nepáči. Ani sa jej nečudujem, ani jej to nezazlievam. Som trúba. Čo k tomu proste povedať.
Tak som tu. „Vysnívaná“ práca v každom smere. Opatrovať malého prcka a ešte aj u Deana. Kto by netúžil po takom luxuse...Jemne som zaklopala na dvere, no nič. Vedela som že pani Velldurová má byť ešte doma. Mala mi dať pokyny, no aj tak nikto neotvára.
„Och Megan zlatko už si tu?“ zvolala pani Velldurová od garáže.
„Áno, prišla som trochu skôr ako ste chceli...“
„Viem zlatko...je otvorené, Lizy je na poschodí v izbe, choď a cíť sa ako doma...za tri hodiny sa vráti môj manžel alebo sa o malú postará Dean“ usmiala sa a rýchlo zmizla v garáži. No jo...tak som vošla. Čo iné som mohla urobiť. Zhodila som bundu a rozhliadla som. Bývali sme susedmi dlhé roky a nikdy som netúžila ísť k nim na návštevu. Nejakým zázrakom som sa jej vyhla.
Hľadala som schodisko, no popri tom som si obzerala čo sa dalo. Mali to tam pekné, nepochybne chudobou netrpeli, veď ako by aj, keď pani Velldurová bola advokátka nejakej prachatej firmy a pán Velldur architekt. Na stolíku pri schodoch som našla tašky s nákupom spolu s veľkým balíkom plienok. V dome vládlo ticho a dosť ma znervózňovalo.
Vyšla som na poschodie, kde hrala hudba. Nepočula som z kade ide, no usúdila som že tam niekde bude Deanova izba. Na chodbe bolo len pár dverí a s obavami som nakúkala dnu. Kúpeľňa, zamknuté dvere a bingo. Detská izba. Ružovučká ak pre bárbi.
Malá Lizy sa hrala s bábikami a potichu si mrmlala nejaké slová, ktorých obsah mi nič nevravel.
„Ahoj Lizy“ kľakla som si k nej tak aby sa ma nezľakla. Dievčatko na mňa vypleštilo oči a potom pokračovalo, akoby som tam ani nebola.
„Povieš mi niečo?“ spýtala som sa milučkým hlasom, ktorý ani neviem ako mi liezol z krku.
Dievčatko nereagovalo. Zrazu zostalo nehybné a malo zvláštny výraz na tvári. Nechápavo som na ňu hľadela, teda až kým sa tak neprestalo tváriť a nezacítila som zápach.
„Fuju fuju...“ zadžavotala.
„To...hádam nie...“ zastonala som. Zdesene som ju vzala na ruky.
Nič úžasnejšie sa ani stať nemohlo. Jakživ som neprebaľovala nijaké dieťa a teraz som tu ani nie päť minút a musím to absolvovať. Opatrne som ju položila na prebaľovací stolík a netušila som čo robiť. Zmraštila som tvár, nadýchla sa a vyhrnula jej šatočky. Dala preč plienku a otvorila skrinku, že vezmem novú, no nebola tam jediná.
„Do kelu“ zavrčala som potichu sama na seba. Vytiahla nejaké vlhké utierky či čo to bolo a snažila sa malú očistiť.
Vedela som že dole boli plienky na stole, no nemohla som nechať malé dieťa na stole ktorý bol tak vysoko. Už čistú som ju položila na zem, stiahla jej šatočky späť a dala ju k hračkám.
„Chvíľu vydrž, dobre?“ spýtala som sa jej a vybehla von. Stále som si opakovala, že dve minúty vydrží necikať ani nekakať.
Zhrabla som plienky do rúk a bežala zase hore. Ani som sa tam nerozhliadla a už som bola v strese. Nechcela som čistiť koberec ani šatočky po malej Lizy a tak som ešte pridala. Vrútila sa do izby ale malá tam nebola.
„Lizy?“
Nič. Nijaký džavot ani šuchot. Zdesene som spustila plienky na zem a vybehla na chodbu. Okolo schodov som išla, tam nemohla byť. Dvere kúpeľne boli zavreté, len tie z ktorých hrala hudba boli pootvorené.
Opatrne som nakukla dnu. Bola to Deanova izba, stačil jediný pohľad. Preglgla som a vošla dnu. Lizy sa hrala s plyšovým macom pri stole a ani si nevšimla že som vošla.
„Lizy poď“ zašepkala som. Dean v izbe nebol a nechcela som ho tam stretnúť. Chytila som ju do rúk a už som chcela zmiznúť, keď sa roztvorili dvere kúsok odo mňa a z nich sa vyrútil Dean len v uteráku.
Kiara
Moje sústredenie na knihu ktorú som skúšala napísať bolo minimálne. Mala som zlý pocit, akoby ma jedno z detí vo mne chcelo pred niečím varovať. Predtucha, alebo niečo také. Keby som už raz nezomrela, povedala by som si že je to hlúposť, no po tom čo som zažila som bola schopná uveriť všetkému.
Pohladkala som si bruško a vstala. Začínala som sa cítiť nesvoja. Najlepšie čo som mohla urobiť bolo odísť za Colom do práce, pri ňom som nebola aspoň v strese a nemyslela na veci ako predtuchy. Zamierila som rovno k vešiaku, no pohľad z okna ma zamrazil do štipky kostí.
Stála tam KOSTRA. Tá čo bola aj na skúške...dostala som skutočný strach. Nie tak o seba ako o Cola, Meg a moje dve malé detičky, ktoré ešte ani nevideli svetlo tohto sveta.
Megan
„Ty tu čo robíš krpaňa?“
Vrhla som na neho nahnevaný pohľad a otočila som sa.
„Pracujem?“
„Ak ti ujde moja sestra, tak asi nepracuješ moc pozorne“ odvetil a sadol si do kresla.
„Išla som dole po plienky...lebo tu hore som nijaké nenašla...“
„Lebo si slepá?“ spýtal sa škodoradostne a vstal. Zobral si Lizy do rúk a bez toho aby sa unúval prezliecť ju zaniesol do svojej izby. Položil ju na stôl a z druhej skrinky ako som sa ja pozerala vytiahol čistú plienku.
„Pokiaľ viem tak za chvíľu budeš mať dve deti v dome...aspoň prebaľovať by si sa mohla naučiť keď už nič iné...“
„Nehubuj...“ zavrčala som.
„Buď rád že som kľudný...vbehneš mi do izby...ešteže som si výnimočne omotal aspoň uterák...budem sa radšej zamkýnať ak ťa máme mať v dome...a aj auto“ dodal škodoradostne.
„Vieš čo ty telivo? Nikto ťa nevolal ju prebaľovať takže sa môžeš pakovať späť do izby a nehrať sa na to že ťa tu nútim byť“ zavrčala som a zobrala malú na ruky. Dobre, bola som rada že ju prebalil on, hlavne že som videla ako sa to má robiť, no to som mu nemienila priznať.
„Ako povieš Júlia“ zasmial sa mi do tváre a zvrtol sa.
„Počuj Rómeo, keď si to už nadhodil...mali by sme sa dohodnúť na tej poondiatej hre...“
„Od zajtra to môžeme trénovať...ak teda dokážeš stíhať strážiť aj Lizy...“ žmurkol a zmizol za dverami.
„Chumaj...“ zavrčala som.
„Cumaj“ zadžavotala Lizy.
Zhlboka som sa nadýchla. Zvyšok pracovného času som sa zdržovala len v Lizinej izbe. Ani som si to neuvedomovala, ale čas plynul pomerne rýchlo. Lizy sa hrala aj sama, teda som si mohla čítať knihy alebo len tak sa pofľakovať.
„Prišiel po teba otec“ zjavil sa vo dverách Dean, už oblečený.
„Postaraj sa o sestru“ uškrnula som sa zmizla za dverami, ani sa mu neunúvajúc pozdraviť. Navliekla som na seba kabát a vybehla za ním von.
„Už som tu“ zvolala som. Otec si ma premeral a ukázal na auto.
„Ideme najprv do mesta...chcem kúpiť prsteň...“
Vyvalila som na neho oči. To znamenalo len jedno...chcel požiadať Kiaru o ruku...
„Ideš požiadať...“
„Rád by som“ prikývol ani som nedokončila vetu.
„Som rada“ odvetila som úprimne. Kiaru som si obľúbila, bola fakt skvelá.
Cesta do zlatníctva netrvala dlho, cesty boli takmer prázdne. Obchodík nebol veľký, no vyzeral z vonku pekne.
V zlatníctve sme strávili neuveriteľne veľa času. Otec bol neschopný vybrať prsteň, dokonca aj keď som mu poradila.
„Oci...ona bude rada...ten prsteň...“
„Megan nechaj ma myslieť...“
Prevrátila som očami a znudene si sadla do kresla a čakala...a čakala...a čakala...
„Tento prosím...“ prehovoril zrazu.
Nadšene som vyskočila a počkala kým zaplatí.
„Myslíš že bude súhlasiť?“ spýtal sa s obavami pred domom.
„Žartuješ?“ spýtala som sa nechápavo. „Býva u nás už dosť dlho, nechápem prečo by tu bola keby si ťa nechcela vziať...a k tomu za chvíľu sa narodia dvojičky...najvyšší čas začať plánovať svadbu...“
„Musím vymyslieť niečo romantické“ zamrmlal a vošli sme spolu dnu. Ešte som si len zložila kabát, keď som začula zdesený výkrik. „KIARA!“
Rozbehla som sa do obývačky, z kade som počula oca.
Zbledla som. Kiara ležala na zemi v bezvedomí, bola bledá akoby už ani nedýchala. Oco pri nej kľačal a snažil sa ju prebrať.
„Zlatko...Kiara počuješ ma?“
„Zavolám sanitku“ prehovorila som tichým hlasom a bežala k telefónu.
Ani som si neuvedomovala čo som všetko rozprávala do telefónu. Vysypala som zo seba adresu a problém, pričom som nespúšťala oči z nehýbajúcej sa Kiari. Jej pery sa však z ničoho nič pohli.
„Cole čo sa deje?“ spýtala sa a roztvorila zelené oči.
Neuveriteľne som si vydýchla. Ani som si neuvedomovala ako neuveriteľne mám Kiaru rada. Už len predstava že by sa jej niečo stalo, alebo mojim budúcim súrodencom ma ubíjala.
„Zlatko čo sa stalo?“ spýtal sa otec vydesene.
„Ja neviem...pamätám si len že som ťa chcela ísť pozrieť...“
Cole si vzdychol a pomohol jej usadiť sa na sedačku. Netušila som čo robiť, iba som tam tak hlúpo postávala. Nechcela som odísť, keby niečo potrebovali, no cítila som sa dosť zbytočná.
Z tejto situácie ma nakoniec zachránil zvuk zvončeka.
„Pôjdem otvoriť“ prehovorila som rýchlo, no oco vstal.
„Nie, pôjdem ja, to už bude sanitka...“ prehovoril rýchlo a pobral sa k dverám.
„Dúfam že sa cítiš už lepšie...“ pozrela som na Kiaru.
„Áno už mi je fajn“. Od dverí som začula hlas nejakej doktorky, ktorá náhlivo vysvetľovala že sanitka uviazla a že ona býva o ulicu vzadšie, tak ju poslali.
„Poďte...“ povedal ocko a ja som už viac nepočúvala. Zvrtla som sa a odišla do svojej izby. Bola som unavená. Nielen z toho čo sa udialo doma, ale aj z opatrovania toho malého prcka. A mňa onedlho čakalo to isté doma, len s dvomi deťmi. Už aby som bola dosť stará a vypadla niekam na univerzitu...
Z unudeného sledovania plochy počítača ma vytrhlo oranžové zablikanie pošty.
Moja rozpísaná odpoveď však zostala neodoslaná. Niekto kráčal hore po rebríku. V tej rýchlosti som si nebola istá či som zamkla dvere do garáže. Vyskočila som zo stoličky a zdesene čakala kto vyjde. No a skoro som odpadla, keď som zazrela hlavu votrelca.
„Čo tu robíš?“ vyprskla som ihneď. Posledné čo mi chýbalo bolo, aby ho niekto chytil u mňa v izbe.
„Vidím, že ma rada vidíš...“ prehovoril smutným hlasom.
„Práve si mi vošiel do izby...ak ťa tu nájde môj otec, tak mi zoženie osobného strážcu...“
„Chcel som sa ti ospravedlniť za tie problémy a porozprávať sa s tebou...“ odvetil pokojne.
„Tak si sadni“ ukázala som na posteľ, pretože inde si nemal kde sadnúť.
„Nie nebudem ťa dlho zdržovať“ pokrútil hlavou a prešiel bližšie ku mne.
Bolo to divné, bola som nervózna z toho že som s ním sama v izbe. V mojej izbe...
„Viem že si dostala zaracha...no keď ti vyprší, rád by som sa s tebou stretol niekde na zmrzline...vieš ako normálny človek...“ Len či by som aj ja chcela...pomyslela som si namrzene. Ale áno, chcela som...
„Dobre, ale neviem kedy mi vyprší...oco sa hnevá...no ak bude mať dobrú náladu a požiada Kiaru o ruku, možno mi ho zruší...aj keď práca mi neodpadne...“ pokrčila som plecami a vstala.
„Dám ti číslo do domovu, stačí keď si ma vypýtaš, oni mi to odkážu a potom ti zavolám“ podal mi kúsok papiera. Zobrala som ho do rúk, pričom sme sa jemne dotkli prstami. Zachvela som sa a už po druhý raz za posledný deň som sa s ním bozkávala.
„Meg?“ ozvalo sa zospodu a tresli dvere. Odskočila som od neho a zdesene sa rozhliadla po izbe.
„Zalez do skrine“ zašepkala som naliehavo a postrčila ho, práve v čas, keď sa oco zjavil v mojej izbe.
„Oci...bolo by načase aby si sem každý prestal behať ako sa mu chce...“ zamrmlala som podráždene.
„Po tom čo som videl v tej cele si dovolím nesúhlasiť...“ odvetil akoby nič.
„A čo potrebuješ?“ spýtala som sa a prešla k počítaču. Napísala som Ling že nevnímam a pohľad uprela na otca.
„Neviem ako mám Kiaru požiadať o ruku, a ešte v takomto stave...“
„Neviem...na nejakom mieste kde ste sa spoznali? Kde ste sa vlastne...“
„To radšej nie...“ zamrmlal, akoby to bola hrozná spomienka.
„Čo inak povedala doktorka?“
„Nechápe to...prakticky Kiare nič nie je, neutrpela nijaké zranenie, nemá ani len škrabanec...nič ju nebolí...len si nepamätá ako sa dostala na zem...“ vzdychol si ocko.
„Aha“ skonštatovala som sucho. Chcela som sa ho zbaviť, potrebovala som dajako vypratať zo skrine Ryana.
„No nič, ešte si to premyslím“ vzdychol si otec „a dole ti teda namontujem zvonček alebo čo...“ uškrnul sa a zmizol na schodoch. Preletela som k oknu a sledovala ako sa prediera cez sneh.
„Môžeš vyliezť“ otvorila som skriňu.
„Pôjdem nech nemáš viac problémov, potom sa ti ozvem“ usmial sa a dal mi ešte jeden bozk.
Pri rebríku ma ešte raz narýchlo objal a zmizol dole.
Potom už len zmizol rovnako ako ocko na vŕzgajúcom rebríku. Zase som osamela, no už som nešla k počítaču. Radšej som ho len vypla a hodila sa na posteľ. Bola som fakt unavená. Toto mali byť vianočné prázdniny. Bola dokonalé...zaracha, práca...proste kto by po tom netúžil...
Zaspala som ani nie po minúte ležania.
Keď som vstala, bola už tma. Nebolo neskoro, len pol ôsmej, no na ulici už svietili lampy. Zívla som a unavene pozrela von. Únava však razom opadla. Vonku stála upírka a hľadela mi priamo do okna. Neuveriteľne ma striaslo. Telom mi preleteli zimomriavky...
No a upírka ma videla. Rukou kývla nech idem za ňou a ja som tam tak nemo stála a nechápala...
22. diel
No nič...išla som dole. Fakt som ak blbá ...liezť za upírkou.... No nie úplne blbá. Našla som drevený kolík. Svätenú vodu ani cesnak som po ruke nemala, no ktovie či to vôbec funguje ako v tých filmoch. Zato som našla soľ. Ale tá podľa seriálov fungovala na démonov...možno aj na upírov...
Zastavila som neďaleko dverí, za ktorými som tu soľ posypala. Aj pri rebrík. Taký kruh...
„Čo chceš?“ spýtala som sa tichým hlasom.
„Vidím že nie si šokovaná že vidíš upíra...“ pokrčila upírka plecami a prezrela si ma.
„Stretla som sa už s rozprávajúcou kostrou a Smrťou, takže nie, nečudujem sa“ odvetila som chladne, aj keď žalúdok som mala scvrknutý do malého hrášku.
„Neublížim ti...tie opatrenia boli zbytočné“ prehovorila pokojne. Nevedela som čo si o nej myslieť. Bola ľadová, pokojná a vôbec nevyzerala ako nejaká krvochtivá potvora.
„Si upír...“ zamrmlala som a vo vrecku lepšie uchopila kolík.
„A ty moja budúca pani...nemôžem ti ublížiť...zneuctila by som dohodu aj svoj rod“ odvetila pokojným tónom.
„O čom to hovoríš?“
„Takže to ešte nevieš...“ zamrmlala.
„O čo neviem?“ spýtala som sa naliehavo.
„Nemôžem byť tá čo ti to povie...“ odvetila krátko „no už teraz ťa ľutujem...pre mňa je utrpenie len rasa ktorou som, nieto byť tebou...“
„O čom to do kelu hovoríš?“
„Pandora!“ ozval sa hrubý hlas.
„Musím bežať...ale ešte sa stretneme...“ usmiala sa upírka a bežala preč.
Nechápavo som hľadela na oblohu a premýšľala, o čom to tá upírka hovorila. Okolo mňa sa dialo niečo, čo som nemala vedieť. Zvrtla som sa na päte a zamierila rovno do postele, pre istotu s kolíkom v ruke.
Podsvetie
„Tak?“ spýtala sa Smrť.
„Je to dohodnuté...“ usadila sa aj Kostra.
„Boli s tým ťažkosti?“
„Mladý chlapec najprv iba hľadel a neveril tomu že vidí kostru...nakoniec však súhlasil že urobí ako chceme...veď...akoby mal aj na výber...“
„Dnes ju zoberieme na návštevu do podsvetia...“ povedala Smrť ľadovo.
„Dnes?“ spýtala sa šokovane.
„Najvyšší čas...zariaď to...“
Megan
Asi si viete predstaviť, ako prebiehal dnešný deň. Od rána som stresovala, rozmýšľala nad tou upírkou...no proste horor v mojej hlave. Opatrovanie prebiehalo dobre, dokonca sme sa s Deanom pohádali len štyri krát...ale aspoň sme si dohodli určité pravidlá na tej našej divadelnej hre.
Bola som dosť unavená, keď som sa vracala späť domov.
„Hej Meg!“ ozval sa mnou hlas. Vedela som že je to Ryan a tak som sa so žiarivým úsmevom otočila.
„Ahoj“ pozdravila som milo.
„Máš chvíľu času?“ spýtal sa, no jeho výraz ma zarazil. Bol akýsi iný, zamračený a ani oči mu nesvietili ako zvyčajne.
„Nemôžem...mám stále zaracha...ak budem meškať tak budem mať iba viac problémov...“ odvetila som smutne.
„Chápem...aj tak ti chcem len niečo rýchlo povedať...“
Otočila som k nemu zvedavo oči a čakal čo povie. Dúfala som v niečo úžasne romantické, no to čo povedal ma zrazilo k zemi.
„Už sa neuvidíme“.
„Pre-prečo?“ vykoktala som zo seba a do očí sa mi začali tlačiť slzy.
„Je mi to ľúto ale tak to bude najlepšie...musí to byť...“ povedal a rýchlo sa zvrtol, skôr než by som niečo povedala, niežeby som aj chcela.
Nechápala som, čo sa deje...čo som spravila...
Preglgla som sliny a so sklonenou hlavou kráčala preč, čo najskôr som túžila byť doma...no...no moja bolesť sa len znásobila, keď som prechádzala popri blízkej cukrárni.
Tak a dôvod bol tu. Nejaká kráska...už som neudržala slzy a rozbehla sa preč. Bolelo to...neuveriteľne ma to bolelo...počuť že sa už nestretneme a hneď na to ho vidieť s nejakou babou...celý ten čas sa so mnou len zahrával...bolo mu jedno čo cítim...
Kiara
Bolelo ma bruško...zase...nemohla som to však povedať Colovi, začal by len viac stresovať. Videla som na ňom že sa bojí, vždy keď som len trošku skrivila tvár.
Vo chvíli keď som chcela vstať som zrazu uvidela niečo, čo som vidieť nemala. Boli to záblesky. Záblesky ktoré neveštili nič dobré pre Megan.
Bola to vidina...vedela som že to bola vidina. Prudko som vstala, no všetko sa mi zatočila a ja som sa zrútila na sedačku.
Megan
„Kamže kam slečinka...“ ozval sa za mnou protivný hlas.
Nestihla som sa ani otočiť a všetko sa rozplynulo. Precitla som na zemi v tme. Jediné svetlo prichádzalo z konca chodby. Srdce mi bilo ako o život, myslela som si že umriem od strachu. Vydesene som vstala a po špičkách išla za svetlom.
Až keď som stála pod svetlom som si uvedomila že som v inom oblečení. Bola som celá v čiernom, bolo mi zima a mala som strach. Miestnosť z ktorej som vychádzala bola akási mučiareň. Všade boli kostry, krv a pach. Zobrala som do rúk akýsi kahan a vyrazila.
Len čo som zbadala osvetlenú chodbu, ustúpila som o krok dozadu a zdesene hľadela dopredu. Všade boli kostry, upíry a iné bytosti, ktoré som vídala len ak vo snoch.
Nemohla som sa ani pohnúť, akoby mi nohy prestali fungovať. Niektoré pohľady sa upreli až ku mne, no nikto nič nevravel. Niektorý mi kývli hlavou, akoby som bola ich stará známa. Nič som nechápala.
„Vitajte doma...“ zachrapčal vedľa mňa akýsi tvor. Odskočila som a rozbehla som sa cez chodbu. Bežala som ako o život, nikdy som tak neupaľovala, ako v tej chvíli.
Počula som tlmený smiech, bolo mi to jedno. iba som bežala a bežala...Až kým som nenarazila do niečoho studeného. S hrôzou v očiach som zistila že to niečo studené je upírka, ktorá ma prišla navštíviť.
„Tak už si tu?“
„Kde to som?“ spýtala som sa, pričom som si až teraz uvedomila, že kahan som niekde po ceste spustila na zem.
„V podsvetí“ odvetila pokojne a zvrtla sa „poď...“
„Prečo som tu?“ spýtala som sa a pohľad mi ušiel ku kostrám.
„Lebo tu budeš vládnuť“ odvetila, no jej hlas nebol ľadový. Bolo v ňom počuť ľútosť.
„To je hlúposť...prečo by som...“
„Princezná musíme ísť“ Pred nosom sa mi zjavil upír. Bol bledý akoby bol duch, no vlastne by ma to už ani nešokovalo.
„Princezná?“ otočila som sa k nej.
„Princezná upírov...tak ako aj ty, aj ja mám určité povinnosti a ani jedna z nás im neujde...“ pokrčila plecami, premenila sa na netopiera a odletela. Nechápavo som ju pozorovala a znovu pozrela na kostry.
Ani jedna mi nevenovala pozornosť, iba sa potichu zhovárali. Vyrazila som dopredu, aj keď som netušila kam sa vlastne chcem dostať. Pre mňa to bolo nekonečné bludisko...
Zabočila som doprava, lebo som zazrela denné svetlo. Prekvapene som sa rozhliadla po akejsi lúke. Prvé čo som sa sama seba spýtala bola otázka, či som sa dostala von. No odpoveď prišla sama.
„Vitajte“ ohola hlavou kentaurka.
„Toto je len sen...iba sen...“ opakovala som si sama pre seba, no akosi som sa nemohla prebudiť.
„Nesnívate slečna...no tadiaľto vaša cesta nevedie...“ prehovorila žena.
„A kade?“ spýtala som sa ho s prosebným hlasom.
„Vráťte sa nazad, choďte rovno po troch odbočkách zabočte doľava...“ vysvetlila.
„Dobre...ďakujem...“ rýchlo som sa zvrtla a pobrala sa tým smerom.
Okolo mňa lietali netopiere, pravdepodobne upíre...a mne sa tlačili do očí slzy. Z tadeto sa už nedostanem...zaručene umriem...prečo som tu??
„Tak tu si“ ozval sa za mnou studený hlas, len čo som dorazila na miesto.
Otočila som sa a zbadala samotnú smrť. A bolo to tu...môj koniec...
„Urobte to rýchlo...“ požiadala som.
„Čo také?“
„Zabite ma rýchlo...“
„Ale ty neumrieš...nie teraz...“ prehovorila Smrť.
„A načo som tu?“
„Čas ti všetko vysvetliť...aby si mohla neskôr splatiť svoj dlh za život svojho otca...“
Prikývla som. Čo iné mi zostávalo. Smrť mala esá v rukáve...
„Tak ma nasleduj...“ ukázala na rebrík, ktorý viedol ešte nižšie. Hlboko som sa nadýchla a vyrazila.
„V tejto miestnosti okrem teba a mňa nevidí nikto to čo vidíš...“
„Prečo nie?“ spýtala som sa nechápavo a konečne sa rozhliadla.
Celá miestnosť bola osvetlená plameňmi sviečok. Netuším koľko ich tam bolo, no bolo ich tam neuveriteľné množstvo. Bolo tam viacero miestností, v ktorých bolo tiež množstvo sviec.
„Pretože len ty máš moju krv“ odvetila mi. Nechápavo som sa k nej otočila.
„To je hlúposť. Nemám tvoju krv...akoby som...“
„Som tvoja tajomná matka“.
Prišlo to tak náhle, akoby som dostala zaucho. Zatočila sa mi hlava a mimovoľne som odstúpila o krok dozadu.
„NIE!“ vykríkla som „ TY NIE SI MOJA MATKA! SMRŤ NEMÁ DETI!“ kričala som na ňu z celého hrdla „CHCEM ODÍSŤ! NECHAJ MA NA POKOJI! JA NIE SOM TVOJA DCÉRA!“
„Ako chceš...no ešte sa uvidíme...len čo sa upokojíš a začneš vnímať...realitu...“ zasmiala sa Smrť ľadovo a luskla prstami.
Prebrala som sa v predsieni nášho domu. Celá som sa triasla, na tvári sa mi ešte leskli slzy. Nevedela som čo robiť. Začať plakať? Alebo kričať? Alebo čo urobiť? Bola som skutočne dcérou Smrti? Bolo to možné? Bola som naozaj zlou?
„Oci?!?“ skríkla som do ticha v dome.
Nijaká odozva však neprichádzala. Stúpala vo mne zlosť a bez toho aby sa vyzula sa rozbehla dovnútra, hľadajúc otca. V kuchyni boli rozhádzané veci, nad miskou lietali mušky a ja som len nechápavo krútila hlavou. Na chladničke som ale zbadala odkaz.
22. diel
No nič...išla som dole. Fakt som ak blbá ...liezť za upírkou.... No nie úplne blbá. Našla som drevený kolík. Svätenú vodu ani cesnak som po ruke nemala, no ktovie či to vôbec funguje ako v tých filmoch. Zato som našla soľ. Ale tá podľa seriálov fungovala na démonov...možno aj na upírov...
Zastavila som neďaleko dverí, za ktorými som tu soľ posypala. Aj pri rebrík. Taký kruh...
„Čo chceš?“ spýtala som sa tichým hlasom.
„Vidím že nie si šokovaná že vidíš upíra...“ pokrčila upírka plecami a prezrela si ma.
„Stretla som sa už s rozprávajúcou kostrou a Smrťou, takže nie, nečudujem sa“ odvetila som chladne, aj keď žalúdok som mala scvrknutý do malého hrášku.
„Neublížim ti...tie opatrenia boli zbytočné“ prehovorila pokojne. Nevedela som čo si o nej myslieť. Bola ľadová, pokojná a vôbec nevyzerala ako nejaká krvochtivá potvora.
„Si upír...“ zamrmlala som a vo vrecku lepšie uchopila kolík.
„A ty moja budúca pani...nemôžem ti ublížiť...zneuctila by som dohodu aj svoj rod“ odvetila pokojným tónom.
„O čom to hovoríš?“
„Takže to ešte nevieš...“ zamrmlala.
„O čo neviem?“ spýtala som sa naliehavo.
„Nemôžem byť tá čo ti to povie...“ odvetila krátko „no už teraz ťa ľutujem...pre mňa je utrpenie len rasa ktorou som, nieto byť tebou...“
„O čom to do kelu hovoríš?“
„Pandora!“ ozval sa hrubý hlas.
„Musím bežať...ale ešte sa stretneme...“ usmiala sa upírka a bežala preč.
Nechápavo som hľadela na oblohu a premýšľala, o čom to tá upírka hovorila. Okolo mňa sa dialo niečo, čo som nemala vedieť. Zvrtla som sa na päte a zamierila rovno do postele, pre istotu s kolíkom v ruke.
Podsvetie
„Tak?“ spýtala sa Smrť.
„Je to dohodnuté...“ usadila sa aj Kostra.
„Boli s tým ťažkosti?“
„Mladý chlapec najprv iba hľadel a neveril tomu že vidí kostru...nakoniec však súhlasil že urobí ako chceme...veď...akoby mal aj na výber...“
„Dnes ju zoberieme na návštevu do podsvetia...“ povedala Smrť ľadovo.
„Dnes?“ spýtala sa šokovane.
„Najvyšší čas...zariaď to...“
Megan
Asi si viete predstaviť, ako prebiehal dnešný deň. Od rána som stresovala, rozmýšľala nad tou upírkou...no proste horor v mojej hlave. Opatrovanie prebiehalo dobre, dokonca sme sa s Deanom pohádali len štyri krát...ale aspoň sme si dohodli určité pravidlá na tej našej divadelnej hre.
Bola som dosť unavená, keď som sa vracala späť domov.
„Hej Meg!“ ozval sa mnou hlas. Vedela som že je to Ryan a tak som sa so žiarivým úsmevom otočila.
„Ahoj“ pozdravila som milo.
„Máš chvíľu času?“ spýtal sa, no jeho výraz ma zarazil. Bol akýsi iný, zamračený a ani oči mu nesvietili ako zvyčajne.
„Nemôžem...mám stále zaracha...ak budem meškať tak budem mať iba viac problémov...“ odvetila som smutne.
„Chápem...aj tak ti chcem len niečo rýchlo povedať...“
Otočila som k nemu zvedavo oči a čakal čo povie. Dúfala som v niečo úžasne romantické, no to čo povedal ma zrazilo k zemi.
„Už sa neuvidíme“.
„Pre-prečo?“ vykoktala som zo seba a do očí sa mi začali tlačiť slzy.
„Je mi to ľúto ale tak to bude najlepšie...musí to byť...“ povedal a rýchlo sa zvrtol, skôr než by som niečo povedala, niežeby som aj chcela.
Nechápala som, čo sa deje...čo som spravila...
Preglgla som sliny a so sklonenou hlavou kráčala preč, čo najskôr som túžila byť doma...no...no moja bolesť sa len znásobila, keď som prechádzala popri blízkej cukrárni.
Tak a dôvod bol tu. Nejaká kráska...už som neudržala slzy a rozbehla sa preč. Bolelo to...neuveriteľne ma to bolelo...počuť že sa už nestretneme a hneď na to ho vidieť s nejakou babou...celý ten čas sa so mnou len zahrával...bolo mu jedno čo cítim...
Kiara
Bolelo ma bruško...zase...nemohla som to však povedať Colovi, začal by len viac stresovať. Videla som na ňom že sa bojí, vždy keď som len trošku skrivila tvár.
Vo chvíli keď som chcela vstať som zrazu uvidela niečo, čo som vidieť nemala. Boli to záblesky. Záblesky ktoré neveštili nič dobré pre Megan.
Bola to vidina...vedela som že to bola vidina. Prudko som vstala, no všetko sa mi zatočila a ja som sa zrútila na sedačku.
Megan
„Kamže kam slečinka...“ ozval sa za mnou protivný hlas.
Nestihla som sa ani otočiť a všetko sa rozplynulo. Precitla som na zemi v tme. Jediné svetlo prichádzalo z konca chodby. Srdce mi bilo ako o život, myslela som si že umriem od strachu. Vydesene som vstala a po špičkách išla za svetlom.
Až keď som stála pod svetlom som si uvedomila že som v inom oblečení. Bola som celá v čiernom, bolo mi zima a mala som strach. Miestnosť z ktorej som vychádzala bola akási mučiareň. Všade boli kostry, krv a pach. Zobrala som do rúk akýsi kahan a vyrazila.
Len čo som zbadala osvetlenú chodbu, ustúpila som o krok dozadu a zdesene hľadela dopredu. Všade boli kostry, upíry a iné bytosti, ktoré som vídala len ak vo snoch.
Nemohla som sa ani pohnúť, akoby mi nohy prestali fungovať. Niektoré pohľady sa upreli až ku mne, no nikto nič nevravel. Niektorý mi kývli hlavou, akoby som bola ich stará známa. Nič som nechápala.
„Vitajte doma...“ zachrapčal vedľa mňa akýsi tvor. Odskočila som a rozbehla som sa cez chodbu. Bežala som ako o život, nikdy som tak neupaľovala, ako v tej chvíli.
Počula som tlmený smiech, bolo mi to jedno. iba som bežala a bežala...Až kým som nenarazila do niečoho studeného. S hrôzou v očiach som zistila že to niečo studené je upírka, ktorá ma prišla navštíviť.
„Tak už si tu?“
„Kde to som?“ spýtala som sa, pričom som si až teraz uvedomila, že kahan som niekde po ceste spustila na zem.
„V podsvetí“ odvetila pokojne a zvrtla sa „poď...“
„Prečo som tu?“ spýtala som sa a pohľad mi ušiel ku kostrám.
„Lebo tu budeš vládnuť“ odvetila, no jej hlas nebol ľadový. Bolo v ňom počuť ľútosť.
„To je hlúposť...prečo by som...“
„Princezná musíme ísť“ Pred nosom sa mi zjavil upír. Bol bledý akoby bol duch, no vlastne by ma to už ani nešokovalo.
„Princezná?“ otočila som sa k nej.
„Princezná upírov...tak ako aj ty, aj ja mám určité povinnosti a ani jedna z nás im neujde...“ pokrčila plecami, premenila sa na netopiera a odletela. Nechápavo som ju pozorovala a znovu pozrela na kostry.
Ani jedna mi nevenovala pozornosť, iba sa potichu zhovárali. Vyrazila som dopredu, aj keď som netušila kam sa vlastne chcem dostať. Pre mňa to bolo nekonečné bludisko...
Zabočila som doprava, lebo som zazrela denné svetlo. Prekvapene som sa rozhliadla po akejsi lúke. Prvé čo som sa sama seba spýtala bola otázka, či som sa dostala von. No odpoveď prišla sama.
„Vitajte“ ohola hlavou kentaurka.
„Toto je len sen...iba sen...“ opakovala som si sama pre seba, no akosi som sa nemohla prebudiť.
„Nesnívate slečna...no tadiaľto vaša cesta nevedie...“ prehovorila žena.
„A kade?“ spýtala som sa ho s prosebným hlasom.
„Vráťte sa nazad, choďte rovno po troch odbočkách zabočte doľava...“ vysvetlila.
„Dobre...ďakujem...“ rýchlo som sa zvrtla a pobrala sa tým smerom.
Okolo mňa lietali netopiere, pravdepodobne upíre...a mne sa tlačili do očí slzy. Z tadeto sa už nedostanem...zaručene umriem...prečo som tu??
„Tak tu si“ ozval sa za mnou studený hlas, len čo som dorazila na miesto.
Otočila som sa a zbadala samotnú smrť. A bolo to tu...môj koniec...
„Urobte to rýchlo...“ požiadala som.
„Čo také?“
„Zabite ma rýchlo...“
„Ale ty neumrieš...nie teraz...“ prehovorila Smrť.
„A načo som tu?“
„Čas ti všetko vysvetliť...aby si mohla neskôr splatiť svoj dlh za život svojho otca...“
Prikývla som. Čo iné mi zostávalo. Smrť mala esá v rukáve...
„Tak ma nasleduj...“ ukázala na rebrík, ktorý viedol ešte nižšie. Hlboko som sa nadýchla a vyrazila.
„V tejto miestnosti okrem teba a mňa nevidí nikto to čo vidíš...“
„Prečo nie?“ spýtala som sa nechápavo a konečne sa rozhliadla.
Celá miestnosť bola osvetlená plameňmi sviečok. Netuším koľko ich tam bolo, no bolo ich tam neuveriteľné množstvo. Bolo tam viacero miestností, v ktorých bolo tiež množstvo sviec.
„Pretože len ty máš moju krv“ odvetila mi. Nechápavo som sa k nej otočila.
„To je hlúposť. Nemám tvoju krv...akoby som...“
„Som tvoja tajomná matka“.
Prišlo to tak náhle, akoby som dostala zaucho. Zatočila sa mi hlava a mimovoľne som odstúpila o krok dozadu.
„NIE!“ vykríkla som „ TY NIE SI MOJA MATKA! SMRŤ NEMÁ DETI!“ kričala som na ňu z celého hrdla „CHCEM ODÍSŤ! NECHAJ MA NA POKOJI! JA NIE SOM TVOJA DCÉRA!“
„Ako chceš...no ešte sa uvidíme...len čo sa upokojíš a začneš vnímať...realitu...“ zasmiala sa Smrť ľadovo a luskla prstami.
Prebrala som sa v predsieni nášho domu. Celá som sa triasla, na tvári sa mi ešte leskli slzy. Nevedela som čo robiť. Začať plakať? Alebo kričať? Alebo čo urobiť? Bola som skutočne dcérou Smrti? Bolo to možné? Bola som naozaj zlou?
„Oci?!?“ skríkla som do ticha v dome.
Nijaká odozva však neprichádzala. Stúpala vo mne zlosť a bez toho aby sa vyzula sa rozbehla dovnútra, hľadajúc otca. V kuchyni boli rozhádzané veci, nad miskou lietali mušky a ja som len nechápavo krútila hlavou. Na chladničke som ale zbadala odkaz.
22. diel
No nič...išla som dole. Fakt som ak blbá ...liezť za upírkou.... No nie úplne blbá. Našla som drevený kolík. Svätenú vodu ani cesnak som po ruke nemala, no ktovie či to vôbec funguje ako v tých filmoch. Zato som našla soľ. Ale tá podľa seriálov fungovala na démonov...možno aj na upírov...
Zastavila som neďaleko dverí, za ktorými som tu soľ posypala. Aj pri rebrík. Taký kruh...
„Čo chceš?“ spýtala som sa tichým hlasom.
„Vidím že nie si šokovaná že vidíš upíra...“ pokrčila upírka plecami a prezrela si ma.
„Stretla som sa už s rozprávajúcou kostrou a Smrťou, takže nie, nečudujem sa“ odvetila som chladne, aj keď žalúdok som mala scvrknutý do malého hrášku.
„Neublížim ti...tie opatrenia boli zbytočné“ prehovorila pokojne. Nevedela som čo si o nej myslieť. Bola ľadová, pokojná a vôbec nevyzerala ako nejaká krvochtivá potvora.
„Si upír...“ zamrmlala som a vo vrecku lepšie uchopila kolík.
„A ty moja budúca pani...nemôžem ti ublížiť...zneuctila by som dohodu aj svoj rod“ odvetila pokojným tónom.
„O čom to hovoríš?“
„Takže to ešte nevieš...“ zamrmlala.
„O čo neviem?“ spýtala som sa naliehavo.
„Nemôžem byť tá čo ti to povie...“ odvetila krátko „no už teraz ťa ľutujem...pre mňa je utrpenie len rasa ktorou som, nieto byť tebou...“
„O čom to do kelu hovoríš?“
„Pandora!“ ozval sa hrubý hlas.
„Musím bežať...ale ešte sa stretneme...“ usmiala sa upírka a bežala preč.
Nechápavo som hľadela na oblohu a premýšľala, o čom to tá upírka hovorila. Okolo mňa sa dialo niečo, čo som nemala vedieť. Zvrtla som sa na päte a zamierila rovno do postele, pre istotu s kolíkom v ruke.
Podsvetie
„Tak?“ spýtala sa Smrť.
„Je to dohodnuté...“ usadila sa aj Kostra.
„Boli s tým ťažkosti?“
„Mladý chlapec najprv iba hľadel a neveril tomu že vidí kostru...nakoniec však súhlasil že urobí ako chceme...veď...akoby mal aj na výber...“
„Dnes ju zoberieme na návštevu do podsvetia...“ povedala Smrť ľadovo.
„Dnes?“ spýtala sa šokovane.
„Najvyšší čas...zariaď to...“
Megan
Asi si viete predstaviť, ako prebiehal dnešný deň. Od rána som stresovala, rozmýšľala nad tou upírkou...no proste horor v mojej hlave. Opatrovanie prebiehalo dobre, dokonca sme sa s Deanom pohádali len štyri krát...ale aspoň sme si dohodli určité pravidlá na tej našej divadelnej hre.
Bola som dosť unavená, keď som sa vracala späť domov.
„Hej Meg!“ ozval sa mnou hlas. Vedela som že je to Ryan a tak som sa so žiarivým úsmevom otočila.
„Ahoj“ pozdravila som milo.
„Máš chvíľu času?“ spýtal sa, no jeho výraz ma zarazil. Bol akýsi iný, zamračený a ani oči mu nesvietili ako zvyčajne.
„Nemôžem...mám stále zaracha...ak budem meškať tak budem mať iba viac problémov...“ odvetila som smutne.
„Chápem...aj tak ti chcem len niečo rýchlo povedať...“
Otočila som k nemu zvedavo oči a čakal čo povie. Dúfala som v niečo úžasne romantické, no to čo povedal ma zrazilo k zemi.
„Už sa neuvidíme“.
„Pre-prečo?“ vykoktala som zo seba a do očí sa mi začali tlačiť slzy.
„Je mi to ľúto ale tak to bude najlepšie...musí to byť...“ povedal a rýchlo sa zvrtol, skôr než by som niečo povedala, niežeby som aj chcela.
Nechápala som, čo sa deje...čo som spravila...
Preglgla som sliny a so sklonenou hlavou kráčala preč, čo najskôr som túžila byť doma...no...no moja bolesť sa len znásobila, keď som prechádzala popri blízkej cukrárni.
Tak a dôvod bol tu. Nejaká kráska...už som neudržala slzy a rozbehla sa preč. Bolelo to...neuveriteľne ma to bolelo...počuť že sa už nestretneme a hneď na to ho vidieť s nejakou babou...celý ten čas sa so mnou len zahrával...bolo mu jedno čo cítim...
Kiara
Bolelo ma bruško...zase...nemohla som to však povedať Colovi, začal by len viac stresovať. Videla som na ňom že sa bojí, vždy keď som len trošku skrivila tvár.
Vo chvíli keď som chcela vstať som zrazu uvidela niečo, čo som vidieť nemala. Boli to záblesky. Záblesky ktoré neveštili nič dobré pre Megan.
Bola to vidina...vedela som že to bola vidina. Prudko som vstala, no všetko sa mi zatočila a ja som sa zrútila na sedačku.
Megan
„Kamže kam slečinka...“ ozval sa za mnou protivný hlas.
Nestihla som sa ani otočiť a všetko sa rozplynulo. Precitla som na zemi v tme. Jediné svetlo prichádzalo z konca chodby. Srdce mi bilo ako o život, myslela som si že umriem od strachu. Vydesene som vstala a po špičkách išla za svetlom.
Až keď som stála pod svetlom som si uvedomila že som v inom oblečení. Bola som celá v čiernom, bolo mi zima a mala som strach. Miestnosť z ktorej som vychádzala bola akási mučiareň. Všade boli kostry, krv a pach. Zobrala som do rúk akýsi kahan a vyrazila.
Len čo som zbadala osvetlenú chodbu, ustúpila som o krok dozadu a zdesene hľadela dopredu. Všade boli kostry, upíry a iné bytosti, ktoré som vídala len ak vo snoch.
Nemohla som sa ani pohnúť, akoby mi nohy prestali fungovať. Niektoré pohľady sa upreli až ku mne, no nikto nič nevravel. Niektorý mi kývli hlavou, akoby som bola ich stará známa. Nič som nechápala.
„Vitajte doma...“ zachrapčal vedľa mňa akýsi tvor. Odskočila som a rozbehla som sa cez chodbu. Bežala som ako o život, nikdy som tak neupaľovala, ako v tej chvíli.
Počula som tlmený smiech, bolo mi to jedno. iba som bežala a bežala...Až kým som nenarazila do niečoho studeného. S hrôzou v očiach som zistila že to niečo studené je upírka, ktorá ma prišla navštíviť.
„Tak už si tu?“
„Kde to som?“ spýtala som sa, pričom som si až teraz uvedomila, že kahan som niekde po ceste spustila na zem.
„V podsvetí“ odvetila pokojne a zvrtla sa „poď...“
„Prečo som tu?“ spýtala som sa a pohľad mi ušiel ku kostrám.
„Lebo tu budeš vládnuť“ odvetila, no jej hlas nebol ľadový. Bolo v ňom počuť ľútosť.
„To je hlúposť...prečo by som...“
„Princezná musíme ísť“ Pred nosom sa mi zjavil upír. Bol bledý akoby bol duch, no vlastne by ma to už ani nešokovalo.
„Princezná?“ otočila som sa k nej.
„Princezná upírov...tak ako aj ty, aj ja mám určité povinnosti a ani jedna z nás im neujde...“ pokrčila plecami, premenila sa na netopiera a odletela. Nechápavo som ju pozorovala a znovu pozrela na kostry.
Ani jedna mi nevenovala pozornosť, iba sa potichu zhovárali. Vyrazila som dopredu, aj keď som netušila kam sa vlastne chcem dostať. Pre mňa to bolo nekonečné bludisko...
Zabočila som doprava, lebo som zazrela denné svetlo. Prekvapene som sa rozhliadla po akejsi lúke. Prvé čo som sa sama seba spýtala bola otázka, či som sa dostala von. No odpoveď prišla sama.
„Vitajte“ ohola hlavou kentaurka.
„Toto je len sen...iba sen...“ opakovala som si sama pre seba, no akosi som sa nemohla prebudiť.
„Nesnívate slečna...no tadiaľto vaša cesta nevedie...“ prehovorila žena.
„A kade?“ spýtala som sa ho s prosebným hlasom.
„Vráťte sa nazad, choďte rovno po troch odbočkách zabočte doľava...“ vysvetlila.
„Dobre...ďakujem...“ rýchlo som sa zvrtla a pobrala sa tým smerom.
Okolo mňa lietali netopiere, pravdepodobne upíre...a mne sa tlačili do očí slzy. Z tadeto sa už nedostanem...zaručene umriem...prečo som tu??
„Tak tu si“ ozval sa za mnou studený hlas, len čo som dorazila na miesto.
Otočila som sa a zbadala samotnú smrť. A bolo to tu...môj koniec...
„Urobte to rýchlo...“ požiadala som.
„Čo také?“
„Zabite ma rýchlo...“
„Ale ty neumrieš...nie teraz...“ prehovorila Smrť.
„A načo som tu?“
„Čas ti všetko vysvetliť...aby si mohla neskôr splatiť svoj dlh za život svojho otca...“
Prikývla som. Čo iné mi zostávalo. Smrť mala esá v rukáve...
„Tak ma nasleduj...“ ukázala na rebrík, ktorý viedol ešte nižšie. Hlboko som sa nadýchla a vyrazila.
„V tejto miestnosti okrem teba a mňa nevidí nikto to čo vidíš...“
„Prečo nie?“ spýtala som sa nechápavo a konečne sa rozhliadla.
Celá miestnosť bola osvetlená plameňmi sviečok. Netuším koľko ich tam bolo, no bolo ich tam neuveriteľné množstvo. Bolo tam viacero miestností, v ktorých bolo tiež množstvo sviec.
„Pretože len ty máš moju krv“ odvetila mi. Nechápavo som sa k nej otočila.
„To je hlúposť. Nemám tvoju krv...akoby som...“
„Som tvoja tajomná matka“.
Prišlo to tak náhle, akoby som dostala zaucho. Zatočila sa mi hlava a mimovoľne som odstúpila o krok dozadu.
„NIE!“ vykríkla som „ TY NIE SI MOJA MATKA! SMRŤ NEMÁ DETI!“ kričala som na ňu z celého hrdla „CHCEM ODÍSŤ! NECHAJ MA NA POKOJI! JA NIE SOM TVOJA DCÉRA!“
„Ako chceš...no ešte sa uvidíme...len čo sa upokojíš a začneš vnímať...realitu...“ zasmiala sa Smrť ľadovo a luskla prstami.
Prebrala som sa v predsieni nášho domu. Celá som sa triasla, na tvári sa mi ešte leskli slzy. Nevedela som čo robiť. Začať plakať? Alebo kričať? Alebo čo urobiť? Bola som skutočne dcérou Smrti? Bolo to možné? Bola som naozaj zlou?
„Oci?!?“ skríkla som do ticha v dome.
Nijaká odozva však neprichádzala. Stúpala vo mne zlosť a bez toho aby sa vyzula sa rozbehla dovnútra, hľadajúc otca. V kuchyni boli rozhádzané veci, nad miskou lietali mušky a ja som len nechápavo krútila hlavou. Na chladničke som ale zbadala odkaz.
23.diel
Megan
Prekvapene som pozrela na odkaz. Bol len koniec decembra, mala rodiť až o mesiac neskôr. Zase som sa zvrtla. Bolo toho na mňa už veľa. Najprv zistenie pravdy a potom toto. Zlosť zo mňa opadla ako som bežala na zastávku. Nervózne som si tam klopkala podpätkom na topánke a čakala.
„Hurá“ zamrmlala som, keď sa v zákrute vynoril autobus. Cesta bola priam neskutočne dlhá, akoby všetko hralo proti mne. Onedlho som mala mať súrodencov...aspoň niečo pozitívne ma čakalo. Vedela som že dnes už na otca nebudem kričať, musela som si to odpustiť na neskôr...aj napriek tomu ako som sa cítila, nemohla som mu kaziť taký dôležitý deň...a musela som si to urovnať vo svojej hlave aj tak najprv sama...
V nemocnici bolo pomerne plno, no zväčša išlo o úrazy spôsobené zlomeninami.
Preletela som k jednej doktorke, ktorá sa ma až zľakla.
„Čo si želáte slečna?“ spýtala sa.
„Môj otec s priateľkou sú tu...ona rodí...potrebujem...“
„Druhé poschodie“ ukázala na výťah.
Prikývla som a rozbehla sa k výťahu. Už som nevládala ani poriadne dýchať.
Konečne som bola tam kde som mala byť. Na chodbe kde boli hlavne mamičky s novorodencami. Netušila som však ktoré dvere sú tie správne.
„Prosím vás, hľadám Kiaru Morganovú“ zastavila som sa pri lekárke. Tá preletela po papieri a kývla k dverám s číslom 13.
„Vďaka...“ zavolala som na ňu a dobehla k nim.
„Slečna tam nemôžete“ zastavil ma doktor.
„Prečo? Budú to moji súrodenci...“
„Počkajte na lavičke...len čo sa deti narodia, dozviete sa viac...“
Nervózne som si sadla. Z izby sa ozval krik, ktorý vychádzal z Kiariných úst. Nebol to však práve krik radosti...
Kiara
Spotene som ležala na posteli, bola som vyčerpaná a všetko ma bolelo. Cole bol bledý akoby sa mal každú chvíľku zrútiť...
„Dýchajte zhlboka...“ hovorila mi pri hlave sestrička. Bolesť prišla z novu a ja som zaťala zuby. Oči som mala takmer zavreté, no keď sa ozval rachot, musela som ich otvoriť. Cole odpadol.
„Sestra postarajte sa o neho...“ zakričala doktorka ale naďalej sa venovala len mne. „A vy tlačte“ prehovorila na mňa. Snažila som sa, no mala som pocit že nemám dosť síl. Kým tam bol Cole, cítila som aspoň jeho prítomnosť, no teraz som na to bola sama.
„Výborne, už vidím hlavičku“ len matne som počula doktorku.
Všetko som vnímala len tak napoly. V rukách som zvierala kovové rúčky postele a prekvapene zdvihla hlavu, len čo som začula detský plač.
„Jedno je vonku...“ prehovorila doktorka „ešte druhé a všetko bude fajn“ počula som ako vraví lekárka.
„Je to zdravý chlapček“ oznámila sestrička, ktorá ani neviem kedy, vyviedla Cola von.
„Potlačte...už vidím aj druhé“ hovorila nahlas lekárka. Zhlboka som sa nadýchla a urobila ako chcela. Ozval sa plač dieťaťa a ja som vyčerpane klesla do vankúša, celá šťastná.
Moje šťastie však pominulo, len čo doktorka začala vydávať príkazy.
„Zoberte ju rýchlo...!“
„Čo sa deje?“ pýtala som sa, no nijaká odpoveď neprichádzala. Sestričky sa zhlukli okolo druhého dieťatka a niečo si potichu hovorili, doktor im vydal nejaké príkazy a potom jedným okom pozrel na mňa.
„Čo je s druhým malým?“ spýtala som sa a už som plakala.
„Máme podozrenie...“ začal doktor a prešiel k mojej posteli „bude lepšie ak to najprv overíme“ povedal napokon a môj strach len narástol. Srdce mi bilo akoby o preteky, slzy vytvárali potôčik na mojich lícach a ja som len hľadela na sestričky s doktorom pri druhom dieťati.
Megan
Sedenie v čakárni mi neprospievalo. Mala som priveľa času na premýšľanie a moje myšlienky boli rozlietané ako listy vo vetre. Ryan s blondínkou bol len začiatok toho čo ma ťažilo, aj keď práve on mal najväčší podiel na mojich slzách, ktoré mi začali stekať po tvári.
A potom to so Smrťou. Nemohla som byť predsa dcéra Smrti...akoby som mohla...kde by som sa narodila...Smrť je mŕtva, nemôže mať deti...ale...ale čo ma neklamala a som jej dcéra? Čo odo mňa bude chcieť? Čo to celé znamená?
Otec mi nechcel povedať pravdu...čo ak to bolo práve pre toto...ako mohol spať so Smrťou? Bolo tam priveľa otáznikov...priveľa...
Prudko som sa strhla, dvere sa otvorili a sestrička vyviedla oca von.
„Oci čo sa deje?“
Nič. To som naozaj neviditeľná? Ignorácia jak vyšitá. Viac som sa ho už nepýtala, aj tak som mala chuť na neho vyšteknúť pravdu o tom čo sa mi dnes stalo.
„Plač...“ zašepkal po chvíli, keď sa spoza dverí ozval detský plač.
„Ešte chvíľu“ potľapkala som ho po pleci. No keď sa plač ozval a nijaká sestra nevychádzala, oboch sa nás zmocňoval strach. Dnes bol hrozný deň, plný strašných vecí a nechcela som k nim pridať aj stratu súrodenca. Sedeli sme tam ešte dobrých desať minút, pričom oco behal hore dole po chodbe a ja som nervózne dupkala nohou, kým sa dvere roztvorili.
Objavila sa tam tvár doktorky, ktorá mala akýsi zvláštny pohľad. Nechcela som vidieť takúto tvár, aj Ryan sa tváril nejako takto, keď mi oznámil že sa už nestretneme.
„Pán Turner?“ pozrel na ocka.
„Áno?“ rýchlo k nemu prešiel a s obavami si pozreli do tvári.
„Deti sú už na svete...je to chlapček a dievčatko....“ začal doktor, no ja som tušila že to nie je všetko čo nám chce povedať.
„Sú v poriadku? A Kiara?“
Doktor sa zhlboka nadýchol a ja som vstala aby som dobre počula. Doktor na mňa pozrel, potom znovu na ocka a pomaly začal rozprávať.
„Slečna Morganová je v úplnom poriadku, tak isto aj chlapček...“
„A dievčatko?“ vyhŕklo zo mňa, ani som si neuvedomila, ako nahlas som to skríkla.
„Ešte nevieme príčinu, no dievčatko...“
„...je slepé“.
Prišlo to ako facka. Nikto už neprehovoril, prišlo mi to, akoby celá chodba onemela a ja som sa ocitla sama v strede miestnosti...akoby niekto vypol jedným tlačidlom zvuk.
„Meg“ otočil sa ku mne oco „idem...idem za Kiarou...“ začal koktavo „...chcem ti zrušiť zákaz chodiť von...môžeš ísť ak chceš...“
To čo mlel mi nedávalo nijaký poriadny zmysel. Nechcela som ísť teraz preč.
„....a....tu máš peniaze...bude treba kúpiť farbu aby sme namaľovali steny kým sa Kiara vráti domov s deťmi...“
„Oci ja nechcem teraz odísť...“ zaprotestovala som ešte v šoku. Ryan, podsvetie, Smrť a slepá sestrička...mala som pocit že to už nevydržím a zvalím sa niekam na zem.
„Navštíviš ju zajtra...odveziem ťa...“ pokrútil hlavou a ja som teda prikývla. Asi sa chcel s Kiarou porozprávať sám.
„Dobre...kúpim tu farbu a doma sa do toho pustíme...“
No a týmto moje kladenie otázok načisto zmizlo z mojej hlavy. Nemohla som teraz na otca vyvaliť obvinenia a spraviť krik...asi by sa zrútil skôr než ja...
Kiara
Vaše dievčatko je slepé... Vaše dievčatko je slepé... Vaše dievčatko je slepé... Vaše dievčatko je slepé... Vaše dievčatko je slepé...
Tá jediná veta sa mi odrážala v mysli, behala mi v nej ako ozvena. Už som nedokázala ani poriadne plakať. Mala som detičky pred sebou v postieľkach, no nebola som schopná si ich vziať na ruky.
„Kiara zlatko?“ ozvalo sa od dverí. Zdvihla som pohľad a pozrel na Cola. Vyzeral bledo a vyplašene, no určite lepšie než ja v tej chvíli.
„Tu som...“ precedila som pomedzi zuby a zasmrkala som.
„Zlatíčko to je v poriadku“ zašepkal a vyliezol ku mne na posteľ. Jemne ma objal a ja som sa celá triasla.
„Ja neviem...čo...“
„Kiara neplač...je to v poriadku...hlavné je že je inak úplne v poriadku...“ chlácholil ma, no aj tak mi to bolo tak strašne ľúto. Vedela som že je inak zdravá, no cítila som sa neuveriteľne vinná za to, že dievčatko nikdy neuvidím svet očami. „Ja viem....“ zašepkala som.
Utrel mi slzy a vstal. Zobral malú na ruky a položil ju na posteľ. Potom aj maličkého a urobil to isté. Prisunul si stoličku a sadol si k posteli.
„Nikdy sme nevybrali nijaké meno“ upozornil ma a pohľadom kĺzal po deťoch.
Ani som si neuvedomila a trochu sa usmiala. Rukou som pohladkala malú po hlavičke a pokrčila plecami.
„Máš nejaký návrh?“
„Pre dievčatko by som jeden mal...“ odvetil, no akosi sa zvláštne zatváril.
„Aké?“
„April“ navrhol trochu placho.
„April je pekné meno, ako si naň prišiel?“
„Z jednej knižky“ usmial sa. Páčilo sa mi to meno a iné ma nenapadalo. Teda napádalo ma dosť mien, už predtým som nad tým premýšľala, no ani jedno sa mi nezdalo až tak pekné.
„A chlapec Dylan?“ spýtala som sa.
Jeho úsmev mi bol jasnou odpoveďou.
„Takže April a Dylan“ skonštatoval a obaja sme sa naraz usmiali.
Megan
Farby, štetce a takéto somarinky som úspešne nakúpila. Kým som kráčala sama cez zasnežený chodník, obzerala som sa poza chrbát či niekde nezazriem Smrť. Tento deň bol na mňa už pridlhý, chcela som už ležať v posteli a spať...na nič nemyslieť...nijaký Ryan...nijaká upírka...nijaké kostry...nijaká Smrť....proste nič...len bezsenný spánok.
No hneď prvý problém dnešného dňa na ktorý som chcela zabudnúť sa mi zjavil pred očami.
Ryan stál opretý o bráničku a viditeľne na niekoho čakal. Určite na tú svoju blondínku.
„Meg?“ zakričal na mňa, no ja som ho ignorovala. Rýchlym krokom som to sekla do obchodu, tváriac sa že ho nepočujem. Zastavila som pri odevoch a začala sa v nich hrabať.
Nevidela som či za mnou vošiel, no dúfala som že nie. Nepotrebovala som sa s ním zhovárať znovu, raz mi to stačilo.
„Megan neutekaj predo mnou!“ ozval sa za mnou, až som skoro zhodila stojan.
„Tak ma nenaháňaj“ odvetila som chladným hlasom, aj keď sa ma zmocňovala panika. Nedokázala som byť pri ňom ľadová kráľovná, nepatrilo to k mojej povahe. Cítila som sa neisto ani som sa k nemu nemusela otočiť.
„To čo som ti povedal do obeda...“
Prudko som sa zvrtla a nahnevane ho prebodla pohľadom.
„Čo? Myslím že si mi to povedal dosť jasne...nepotrebujem to písomne...bež za svojou blondínkou a neotravuj ma“ zavrčala som na neho. Mala som zlosť z celého dňa a ak nedá pokoj, bola som schopná si ju vybiť na ňom.
„Aká blondínka?“
„No jasne...tvoja sestra nie?“ zavrčala som. Sám povedal že žije v detskom domove...
„Je pre mňa niečo také...ale kvôli tomu som tu neni“ vzdychol si „nechcel som ti povedať to čo som povedal...no musel som...“
„Och! Musel...tak teraz musíš vypadnúť a dať mi pokoj“ štekala som ďalej. Nervozita opadla...zostala len zlosť a bolo mi jedno koho ňou zasiahnem.
„Neuveríš mi to...no musím ti to povedať...“ začal pomaly „stretol som Kostru...“
Zbledla som. Kostru? Ako on mohol stretnúť kostru?
„Čo to hovoríš?“
Už som nekričala. Iba som na neho prekvapene pozerala.
„Povedala mi, že ak sa s tebou neprestanem stýkať, doplatím na to...tak som ťa vyhľadal...no je to hlúposť...prečo by Smrť bránila mne alebo tebe v nejakom vzťahu...určite si zo mňa iba niekto vystrelil...“
Nie nevystrelil. Vedela som že to nebol žart. Smrť s Kostrou jej už predtým vraveli že si má uzavrieť srdce a teraz keď to nesplnila, mienili to zariadiť sami.
„Ja...“ nebola som si istá čo mu nato povedať. Smrť sa s ním určite nebude hrať. Zabije ho ak bude treba. Nemala som však čas na premýšľanie, dostala som úžasný bozk a moje pochybnosti sa vytratili.
„Nejdeme sa korčuľovať?“ navrhla som, pretože neďaleko bolo klzisko.
„Už nemáš zákaz?“
„Nie, oco bol taký šťastný z mimín, že ma poslal kúpiť veci na maľovanie a zrušil mi zaracha...“
„Už sa narodili?“ spýtal sa prekvapene.
Vyrozprávala som mu čo sa udialo v nemocnici a potom sme sa už venovali len korčuľovaniu.
Podsvetie
Smrť zúrivo behala po kamennej dlážke.
„Čas zbaviť sa ho“ zahučala nahlas.
„Definitívne?“ spýtala sa Kostra, aj keď odpoveď vedela dopredu.
„Definitívne“ zamrmlala.
Princezná upírov stála za múrom a mlčky počúvala. Keby nebola taká bledá prirodzene, určite by zbledla. Počula dosť. Dobre vedela čo to znamená. Premenila sa na netopiera a vyletela z časti podsvetia, v ktorej nemala čo robiť.
Pandora
„Za toto ma nechajú spáliť na slnku...čo to robím...musím sa otočiť“ mrmlala som si to celou cestou, až k domu Turnerovcov. Dobre som vedela, že žena je v nemocnici s dvomi deťmi a muž spí po únavnej práci. Pozorovala som ich dom už dlhší čas, skrytá pred slnečnými lúčmi. Aj s budúcou paňou podsvetia vymaľovali izbu pre deti. Medzi upírmi sa už šepkalo o čerstvej krvi, no gróf Tadeáš im to zatrhol.
Mala som však výčitky svedomia a k tomu som sa s ňou musela porozprávať. Bolo tesne po polnoci a ulica bola úplne prázdna. Nikto ma nemohol vidieť, ľudia ani tvory z môjho sveta. Preletela som dovnútra, rozmýšľajúc čo jej vlastne môžem povedať. Ak by Smrť zistila čo mienim urobiť, naozaj by ma nechala uškvariť na slnku. Nemala som chuť premeniť sa na popol, aj keď by to vyriešilo moju situáciu.
„Pani moja?“ oslovila som ju jemne. Tvrdo spala, tak že by ju asi nezobudilo ani sto kentaurov rútiacich sa jej cez izbu. Zohla som ju a šťuchla ju dlhým nechtom.
„Oci?“ zamrmlala. Bolo to s ňou ešte horšie ako so mnou. Nechali ju v svete ľudí pridlho, bola jemná, priveľmi citlivá. Otvorila oči a zdesene vyskočila.
„TY!“
„Upokoj sa“ zašepkala „nemám veľa času a musíme si pohovoriť“ hovorila som naliehavo.
Tvárila sa vystrašene no pomaly sa ukľudňovala. Bola to jej výhoda, vedela sa rýchlo skoncentrovať a upokojiť. Už si zvykala na nadprirodzené veci, vymykajúce sa jej sveta.
„Tak vrav“ zamrmlala, sadajúc si do stoličky.
Keď som dostala priestor na hovorenie, akosi som nevedela čo povedať. Nemohla som jej predsa oznámiť, že jej chcú zabiť priateľa. To by sa stalo tak či onak.
„Obe sa musíme stať vrahyňami proti svojej vôli“ vyšlo zo mňa po chvíli ticha.
„Netrep...so mňa nijaká vrahyňa nebude“ zaprotestovala. Ešte jej to nedochádzalo.
„Dnes...vlastne včera...si sa stretla so Smrťou...vzala ťa do sály plnej sviec...vieš načo sú? Sú to životy ľudí...takých miestností tam je neuveriteľne veľa...keď svieca dohorí, znamená to že daná osoba má zomrieť...no neprišla som ti sem vysvetľovať tvoju budúcu prácu...“
„Nie je to moja budúca práca“ zavrčala ešte nahnevanejšie. Prevrátila som očami a aj tak začala rozprávať.
„Ako chceš...no počúvaj. Smrť spriadla plány a teraz ich realizuje. Myslíš si že si náhodou stretla toho chalana? Nie...poslala mňa...tvoju mačku...aby som ti ušla a zaviedla ťa k nemu. Netušila som prečo, netušila som ani kto si...vtedy som netušila nič. Radšej som sa pozrela von, lebo hľadieť to tej jej šokovanej tváre bolo hrozné.
„Mal ťa dostať na stranu zlých, aby si mala problémy, oddeliť ťa od rodiny...aby ti ochladlo srdce...“
„Oco sa na mňa nehnevá...“
„To je jedno...onedlho...ver že áno...ti povedia, koho prvého prevedieš do sveta mŕtvych...ty máš len pätnásť a pol či koľko...no ja budem mať už osemnásť...do týždňa po osemnástich narodeninách som povinná prvý raz...najneskôr...vypiť krv človeka...stať sa úplnou upírkou a prevziať velenie...ty máš zabiť, ja tiež...“
„A čo s tým mam teraz robiť?“
„Chcem s tebou uzavrieť dohodu“ povedala som napokon.
„Akého druhu?“ spýtala sa ma.
„Osoba ktorú ti vyberú že máš zabiť...zabijem ju ja...a ty potom keď nastúpiš na trón, nebudeš po mne chcieť aby som už vraždila...“
„Ak nastúpim na trón tak budem musieť vraždiť aj tak...“
Mala vlastne pravdu. Aj keby som zabila jej budúcu prvú obeť, stále mi ju to čakalo. Nebolo to pre ňu výhodné.
„A k tomu ja nikam nastupovať nebudem...takže je to jedno“ trvala si na svojom.
„Ako chceš...ja pôjdem“ odvetila som krátko „ale aj tak sa ešte stretneme...pri tvojej korunovácii“ neodpustila som si na záver.
„Akej...vravím ti že ja...“
Prudko som sa zvrtla a vycerila na ňu zubky.
„Niekto musí viesť podsvetie, tej práci sa nedá vyhnúť. Môžeš sa brániť akokoľvek, v deň osemnástich narodením...a to najneskôr zasadneš na trón...či budeš chcieť alebo nie...“
„Nebudem plniť svoju prácu“
„Už to pár tvojich predchodcov skúšalo...a umierali potom tí ktorých milovali...“
Videla som ako zbledla. Zjavne si na niečo spomenula a ja tiež. Ten jej priateľ bude prvá obeť ktorá zomrie pretože ich viaže citový vzťah. Ale to bol len začiatok...vedela som to...
„Počkaj“ zavolala na mňa, keď som sa už poberala preč.
„Čo?“
„Nechcem s tebou mať zlý vzťah, podľa toho čo vravíš nie si ani zďaleka zlá upírka...“
„Nie...ja som tá ktorá ma ešte dušu...zatiaľ...“ Zatiaľ bolo vhodné slovo. Po každom zabití nevinného človeka sa duša upírovi vytrácala. Jednu obeť by som zniesla...aj moja duša, no časom by som o ňu prišla a to som nechcela.
„Preveríš moju budúcu obeť? Ale iba preveríš?“
„Budem pre teba pracovať, len ma nežiadať zabíjať“
„Dobre, tak sme dohodnuté“ povedala nakoniec.