Detva, obec, vlastne už mesto; rodisko to mojich rodičov, ktoré práve v roku 2008 oslávilo 370. výročie od svojho založenia, a to r.1638. Rozprestiera sa v oblasti Slovenského rudohoria pod južnými svahmi Poľany, ktorá toho pamätá najviac, lebo od čias kedy z útrob zeme ako sopka chŕlila na všetky svetové strany žeravú lávu, uplynulo už mnoho tisícrokov. A ako večnú pamiatku na tie nepokojné, prírodné burácajúce časy, kedy sopečný dym a popol zatienili slnko aj na niekoľko týždňov či mesiacov, nám už pripomínajú iba skamenelé lávové útesy, ako Kaľamárka, ale aj bizarné skaly a bralá, s "čudnými názvami Strunga, Švošť, Perina, Katruša," ako o tom čítame v knihe Lámanie pečatí.* Áno, aj o tom nám podáva svedectvo tento kraj, ktorý je akoby posiaty lazníckymi usadlosťami a kopanicami, ktorých je tu navôkol okolo Poľany až do päťsto;* Riečka, Krivec,Murínka, Skliarovo, Slanec, Jasenovo, Látky, Žabica, Bratkovica, Biele Vody a tak by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Keď sa človek pozrie na mapu, myslím na tú turistickú, najpodrobnejšiu, veru je tých kopaníc tu neúrekom. "Žijú si tam ľudia ďaleko od boha a svetských starostí; svojsky sa obliekajú, svojsky aj bývajú," majú svojské zvyky, obyčaje a svojsky sa aj zabávajú." Veru, je to Detva o ktorej čítame v spomenutej knihe. "Je to nevšedná prehliadka minulosti tejto svojráznej obce, po veky obývanej ľuďmi takých rýdzich povahových čŕt, že sa stali predlohou eposov, v ktorých hrdosť, nepoddajnosť a vzdor, pravdovravnosť, húževnatosť a oddanosť, odvaha, neskrotnosť a odpor proti bezpráviu, boj za národné práva a jazykovú slobodu, spory s panstvom aj za cenu šibeníc, nezávisloť od vrchnosti vytvorili čistý predobraz onoho urasteného, na svojej postati široko rozkročeného nesmrteľného Slováka." A takým je on, Detvan. Ostatní ich aj prezývajú, vraj "holopupkáči", lebo ich vyšívané košele so širokými rukávmi sú také krátke, že tie veru pupok nezakryjú. A načo by aj! Veď pri rázovitom cifrovanom detvianskom tanci, by im dlhá košeľa iba prekážala. Celý odev je u Detvana taký rázovitý, aký má byť, ak má vyhohovovať jeho osobitému detvianskemu naturelu; na hlave malý klobúčik, a na pleci zavesená kabanica v spodnej časti zo zašitými rukávmi, čo má tiež svoj význam. Pod kabanicou kožúštek, no a k tomu ľahké krpce, ktoré akoby pri chôdzi chlapcov v širokých gatiach samé nadnášali, a snáď aj preto si radi zacifrujú s neodmysliteľnou valaškou v ruke nejaký ten odzemok. A zrejme toto všetko, ako sa o tom v spomenutej knihe ďalej uvádza, sa stalo aj "zdrojom najzlomyseľnejších teórií, ako povedzme o neslovanskom pôvode Detvanov, ich presídlení z Hercegoviny či skade, čoho dôkazom mali byť aj ich antropologické osobitosti, najmä počerná pleť, románska architektúra, ba aj kopa mien, vraj tureckého pôvodu, dosvedčujúcich balkánsku kolísku. Suja - vodnár; Čák - hodnostár; Kuri - dlhý; Ozgan - smelý; Jucha - mliečny; Bukel - farebný. Všetky tie mená nám defilujú pred očami. Ľupták a Melich. Babic a Nosáľ. Ďuriš, Gonda a Teľúch. Lapín, Golian, Murín, Krnáč a Sekereš. A Kucej. A Špodniak. A Kulich. Či Chebeň. Alebo Nôta. Každé meno. Životopis. História. A opakujú sa tie mená, ako idú pokolenia jedno za druhým." No a sú to Detvanci, Slováci roduverní, potomkovia tých pradávnych prisťahovalcov vraj z Balkánu, ktorí so svojimi zvykmi a svojráznou kultúrou si priniesli sem pod Poľanu aj fujaru, čudesný to fúkací hudobný nástroj, ktorý nemá vo svete obdobu. A vďaka tejto osobitosti sa zapísala aj do knihy UNESCO, ako vklad Detvanov do kultúrneho svetového dedičstva.Takže fujara zostane navždy aj takýmto spôsobom ako osobytný slovenský klenot zvečnená v pamätnej knihe Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a osvetu, čo pri vstupe Slovenska do spoločenstva Európskej únie, má zvlášť významný a vysoký kredit.
*Pozri: B. Chňoupek, Lámanie pečetí, Smena, Bratislava 1984, s.436.
Július Suja-Žiak