HODNOTOVÝ SYSTÉM SPOLOČNOSTI, ALEBO: KAM SMERUJE SPOLOČNOSŤ?
OD HODNôT K ILÚZIAM?
Väčšina našich základných ľudských hodnôt /duchovných i materiálnych/ sa už dávno pred nami dotvorila a slovne aj správne pomenovala. To nám po dlhé stáročia svojím pojmovým vymedzením uspokojivo slúžilo k zabezpečovaniu nášho bežného, kultúrneho života i v jazykovej komunikácii. A tu zrazu prichádza akoby nové ponímanie obsahu aj takých pôvodných a pritom základných ľudských hodnôt, ako je napríklad humanizmus, demokracia, sloboda, pravda, lož, spravodlivosť, schopnosť, múdrosť, čestnosť... A keď k tomu prirátame celkom bežnú prax, ktorá dominuje predovšetkým v politických kruhoch, tak rôzné mystifikácie a klamstvá sa stali priam základom komunikácie s naším okolím, ako napríklad s voličmi, ale aj medzi politikmi navzájom. Istotne im už aj preto podľa dlhodobejších prieskumov nedôveruje až 80% obyvateľstva a súdny človek sa potom sám seba pýta, či je to vôbec možné...?!
Vždy, keď sa nad dnešnou spoločenskou realitou zamyslím a vo vedomí sa mi vybaví nespokojnosť občanov, s ktorými denne prichádzam do styku, tak si kladiem otázku: - Odkiaľ sa to zlo berie a dokedy ešte takýto stav potrvá?! Je to pochopiteľné, lebo keď pozorujeme ako väčšina nádeji ľudí končí v bludisku rôznych klamstiev a rozčarovaní, pretože zákony ako základné pravidla nášho správania, ktoré by nás mali ochraňovať a zabezpečovať aj ďalšie ľudské práva, sú skôr viac iba akýmsi pojmovým chaosom či právnickým bludiskom, než jasne vymedzenými pravidlami lepšieho a kultúrnejšieho života, ku ktorému by toto všetko malo smerovať. Právna ochrana a istota proti zlovôli tých čo majú moc, sa tak pre väčšiu časť obyvateľstva stáva iba ilúziou, lebo sa im skôr vzďaľuje, než aby vyjadrovala ich každodenné potreby, pretože na seba naberá podobu iba akejsi virtuálnej reality či fatamorgány. A bežnému človeku sa potom vynárajú otázky, či to nie je aj preto, že zákony sú poväčšinou akoby šité na mieru tej-ktorej polit. moci, ktorá potom trestá tých, ktorí jej nevyhovujú a nesúhlasia s tým čo robí...?!
Uvedomujem si, že v dejinách sa takéto obdobia, čiže akési bezvýchodiskové klišé, tiež neraz objavili. Ale vtedy sa podobné problémy riešili účinejšie a s väčším etickomravným významom konania človeka, ako aj lepším uplatňovaním zákonných opatrení do života spoločnosti. V tejto súvislosti by som si dovolil na základe krátkeho exskurzu do histórie pripomenúť, že vtedy rovnako ako dnes, sa rôzni myslitelia nad takýmto stavom zodpovednejšie zamýšľali, čo máme doložené i v historických, písomných prameňoch. Tak napríklad starí Gréci, predovšetkým Sokrates, Platón a Aristoteles, ale aj celý rad ďalších mysliteľov po nich, nápravu takéhoto stavu videli vo vláde múdrych ľudí, čiže filozofov. A sám Aristoteles za týmto účelom napísal až tri veľké etické diela, v ktorých rozoberá filozoficko-etické zásady správania sa, a to nielen panovníkov, zákonodarcov, ale aj všetkých občanov Grécka a vtedajšieho kultúrneho sveta. Nám sa z tohto obdobia až do dnešných dní zachoval i tento známy výrok: "Amicus Plato, sed magis amica est veritas." Čo znamená: - „Platón je priateľ, ale pravda je ešte väčší priateľ.“ To, že Aristotelovi boli pravda a česť zo všetkého najcenejšie hodnoty, bol na tú dobu celkom pochopiteľný postoj, lebo všetky etické zásady sa v praxi aj dodržiavali. I keď popri nich už existovali i štátom ustanovené zákonné opatrenia, neskôr pomenované ako "pozitívne právo". Pritom on sám, teda Aristoteles, bol vo svojom živote v tomto správaní všetkým vzorom. Veď v podobnom duchu vychovával nielen mladého gréckeho panovníka Alexandra, ale aj ostatných občanov rovnako, ako to robili i jeho predchodcovia, Platón a jeho učiteľ i vzor Sokrates. Aristoteles však nebol iba vychovávateľom či všestranným vedcom, ale aj poradcom a zákonodarcom. A v tejto tradícii pokračovali i ďalší myslitelia po ňom. Zdôvodňovalo sa to tým, že filozofi v dôsledku univerzálnej vzdelanosti, ako pestovatelia lásky k múdrosti, založenej na ľudskosti a zriekania sa materiálneho bohatstva, majú tie najlepšie predpoklady pre vytváranie takých sociálnych podmienok, kde by človek mohol uplatňovať etickú syntézu rozumu a ducha pre blaho a optimálny rozvoj všetkých, v harmonickej spoločnosti.
V rímskom období sa právo začalo presadzovať predovšetkým u vládnucej spoločenskej vrstvy, a to na úkor plebejcov. No i napriek tejto skutočnosti tu stále platil a v živote sa aj dodržiaval Ciceronov výrok: "Salus populi suprema lex est." Čo znamená, že - „Blaho národa, ľudu je najvyšším zákonom.“ Žiaľ, pod pojmom "národ" si predstavovali nanajvýš iba tak slobodných občanov ríše. Neskoršie, po nástupe kresťanstva, bolo toto právo po niekoľko stáročí do života uvádzané prostredníctvom desatoro Božích prikázaní, ale za renesancie znovu ožilo aj svetské právo. Pretože jeho potreba sa začala prejavovať najmä zo strany stále viac bohatnúcich obchodníkov a mešťanov na právnu ochranu ich života a nedotknuteľnosti nadobudnutého majetku. Tu desatero Božích prikázaní, na ktorých staval usporiadanie spoločnosti Augustínus Aurélius na prelome 4. a 5. stor. /Sätý Augustín/, už nespĺňalo predpoklady, aby tieto ich požiadavky boli dostatočne a účinne ochraňované. Takže v druhej polovici l7. storočia viac narastajúca moc kapitálovo silnej vrstvy občanov, napríklad v Anglicku, donútila kráľa, že tento musel akceptovať návrh filozofa Johna Locka /1632 - 1704/, ktorý ho vyzval, aby v rámci spravodlivosti a väčšej slobody občanov rozdelil svoju neobmedzenú, absolutistickú moc na správe štátu medzi panovnícky dvor, parlament a nezávislé súdnictvo. Od tej doby tento princíp slobody a právnej spravodlivosti pri spravovaní štátu pretrváva v podstate až do dnešných čias.
Je pravdou, že dnes spoločnosť sa vyvíja až veľmi odlišne od tej, aká bola v staroveku či v stredoveku. Aj preto sa uplatňovanie etických a humanitných zásad pri presadzovaní moci v štáte ukazuje niekedy akoby prekonané a žiaľ skoro až nerealizovateľné. Ale takýto stav, aký v súčasnosti pretrváva, nemôže existovať večne. Pretože ďalší vývoj si sám vynúti, a to nielen na základe pôsobenia filozofických či ďalších sociálnych zákonov, pri bežnom uplatňovaní v nových podmienkach, tieto humanitné a demokratické kritéria do praktického života, ktoré by sledovali zmenu k lepšiemu. Takže znovu v plnom rozsahu sa budú musieť začať presadzovať všetky tieto etické, právne a ďalšie mechanizmy štátnej moci pri uplatňovaní a riadení štátnych záležitostí. Lebo slobodný duch človeka nikdy nedovolí, aby mu natrvalo boli upierané práva rozvoja a ďalšieho napredovania v humanitných intenciach spolunažívania. A tento trend si bude raziť cestu nezávisle od toho, či je ešte stále dnes spoločnosť orientovaná kresťansky, moslimsky, židovsky atp. Samozrejme, že by to malo byť vždy pri dodržiavaní všetkých obecných etických noriem a princípov. I keď je pravdou, že aj tie nie sú vo svete rovnaké. No, ale ak máme na mysli predovšetkým náš kresťanský svet, tak tu stále platí a zostáva aktuálny známy Kantov výrok: "Hviezné nebo nado mnou a mravný zákon vo mne", keď tento nemecký filozof pripomína, že konať dobro by mal človek nie preto, aby sa mu dostalo pochvaly či slávy alebo božieho odpustenia, ale je to proste preto, že toto dobro musí byť v ňom samotnom, v jeho srdci a mysli. No a ako sa zdá, tak uplynie ešte veľa času, pokiaľ sa stane pravdivou aj táto myšlienka jeho následovníka, Hegla: - človek musí prejsť ešte veľmi veľkú a dlhú životnú púť svojho materiálneho spôsobu života, než nasýti a uspokojí všetky svoje hmotné predstavy a potreby do takej miery, aby sa preň vytvorili optimálne podmienky aj pre vyššiu formu jeho sebarealizácie, teda formu duchovnú./1/ Keď ďalej pripomína, že len postupnou prevýchovou ducha človeka je možné pretvoriť jeho prirodzenú stránku bytia, myslenia a vedomia vôbec, ktoré je mimo rozumu obsiahnuté aj v srdci človeka, v jeho náklonnosti, temperamente, náruživosti, čo nie je možné zmeniť za jedno ľudské pokolenie, ale iba zdĺhavou vývojovou a výchovnou činnosťou. No nám sa ale zdá, že to nové ľudské pokolenie akosi nie a nie prísť...!
A pri pomyslení na tieto zásady sa znova v našom vedomí vynorí otázka: a aké má vlastne potom východisko dnešný človek z tohto hmotno-prospechárskeho stavu? Pretože ak sa lepšie pozrieme na prebiehajúci vývojový trend, tak celé dianie je ovládané iba akoby hmotno-materiálnym ošiaľom, a tomuto cieľu je zameraná aj vzdelanostná úroveň súčasného človeka, ktorá by mala byť predpokladom nápravy, najmä v jej nasmerovaní do oblasti duchovno-humanizačnej. No a tá je veru v nedohľadne i keď v poslednej dobe sa v Aglicku akademická obec ohradzuje aj voči tomuto škodlivému trendu! Zrejme si to ešte vyžiadá istý čas, aby namiesto jej gradácie, ako štatistické údaje ukazujú, si svoju cestu z periférie záujmu, začal iba teraz presadzovať. Je to začarovaný kruh, v ktorom stále prevládajú zatiaľ tieto a ďalšie príčiny vzdelanostného a morálneho úpadku. Vynára sa potom otázka, či je tvorba hodnôt viac problémom kultúr alebo systémov? A napokon, vyrieši ich prebiehajúca globalizácia, alebo tá prinesie skôr ešte ďalšie nové problémy?!
KDE HĽADAŤ ODPOVEDE?
Náš hodnotový systém v 21. storočí je naozaj veľmi problémový, pretože pokiaľ materiálne potreby ľudí sa uspokokojujú veľmi nerovnomerne, čo už dnes vyvoláva až nepredvídané formy napätia; sociálnych výbuchov, rôzné antiglobalistické hnutia, či už so zameraním na nedostatočné riešenie environmentálnych problémov, ale najmä tie sociálne, ktoré sú rozhodujúce. No, patria sem aj ďalšie, najmä tie, ktoré zaraďujeme do oblasti kultúry a duchovného života.* To všetko potom má za následok dezorientáciu a dezilúziu ľudí v lepšiu budúcnosť, ktorá sa ešte navyše znásobuje i vplyvom nových, cudzorodých, nielen svetských, ale aj rôznych náboženských prúdov, ak máme na mysli náš tradičný kresťanský svet, tu v našej starej a v minulosti toľkými nepokojmi zmietanej Európy.
Dvadsiate storočie už naznačilo, že ďalší spoločenský vývoj sa nezaobíde bez podstatnej sebareflexie a revízie teórie s praxou. Je tomu tak aj preto, že v doterajšom dejinnom vývine sa nahromadilo množstvo krívd a príkoria, či už v stredovekom období kresťanstva, /inkvizícia a i./ tak aj v novoveku, kde čiastočne tento trend pokračoval, napríklad vznikom totalitných režimov, či ešte stále pretrvávajúcich spomienok či reminiscencií na zašlú moc a slávu niektorých národov atp. Ak sa k tomu prirátajú aj niektoré konfesiálne prehmaty, ktoré sa stali v minulosti, a tie navyše boli ešte obohatené o ďalšie, a veru aj obludnejšie krivdy - svetského charakteru, tak tých problémov akoby neubúdalo. Ich vyvrcholením v prvej polovici 20. storočia bol napríklad aj vznik spomenutých, totalitných režimov, ako fašizmus či komunizmus, ktoré pretrvali až do deväťdesiatych rokov a jeho symptómy nás budú ešte veľmi dlho sprevádzať. A keďže oba tieto spoločenské systémy nám veľa problémov skôr zanechali ako vyriešili, tak súčasným generáciam neostáva nič iné, ako ich v tejto minulosti natrvalo pochovať a pre budúcnosť si z nich brať iba ponaučenia. V opačnom prípade by to bolo iba akési večné sizyfovské váľanie balvanu, ku ktorému by sa postupom času pridružovali aj ďalšie problémy. No a v dôsledku zvýšenej svetovej migrácie ľudí, by ľahko mohli v tomto globalizujúcom svete vyústiť aj v časovanú bombu, následky ktorej si dnes iba ťažko dokážeme predstaviť.
Ďalším problémom, ktorý sa nemôže nechať bez povšimnutia, sú rôzne mechanicky preberané cudzie kultúrne smery či akési módne myšlienkové prúdy a vzory, ktoré nekriticky prenikajú do nášho spoločenského prostredia. A navyše, ak sú v nich implikované aj nevyberavé až agresívne formy a metódy ako ich presadiť do života spoločnosti, tak takéto tzv. civilizačné či náboženské kultúrne odnože, naozaj nemožno prehliadať a brať na ľahkú váhu. Najväčšiu hrozbu však predstavujú predovšetkým niektoré orientálne etnické a ortodoxné fundamentalistické hnutia, vyúsťujúce v otvorený až nezakrytý militantný terorizmus, ktorý bude v tomto storočí skôr gradovať a silnieť ako sa zmierňovať. Zatiaľ sa proti tejto hrozbe niektoré krajiny v Európe snažia brániť prísnejšími vízovými opatreniami, ale ako sa ukazuje, tento spôsob to v liberálnych spoločenských systémoch, len tak natrvalo nevyrieši.
Politici, ktorí vzali na seba zodpovednosť za súčasnú globalizáciu, budú musieť mať na pamäti, že ľudia z rozvojových krajín sa nedokážu dostatočne rýchlo prispôsobovať meniacim sa sociálnym podmienkam, a navyše ak trpia hladom, kultúrnou zaostalosťou /negramotnosťou/, okrem toho i rôznými chorobami a inými sociálnymi neduhmi /lokálnymi vojnami/, ktoré najviac tento nárast migračných vĺn zapríčiňujú, potom sa budeme musieť viac zamýšľať aj nad týmto stavom a hľadať nápravu predovšetkým v ich materských krajinách. No nie tak ako doteraz, násilným odstraňovaním vlád týchto krajín ako sa to v niektorých prípadoch snažia ešte aj dnes robiť viaceré veľmocenské štáty na čele s USA. Táto pomoc a náprava by mala byť poskytovaná predovšetkým prostredníctvom OSN /lebo lepší nástroj zatiaľ nemáme/, ktorá by intenzívnejšie a s väčším úsilím organizovala rôzné misijné a dobrovoľné aktivity na poskytovanie ochrany aj pred štátnou svojvôľou ich materských krajín, no nie bombardovaním a ničením! Tu treba uplatňovať a stále veriť, že pri takejto nezištnej pomoci, predovšetkým v oblasti duchovného života a teda i uplatňovaním väčšieho dôrazu na vzdelanie, by sme ich lepšie dokázali spoznávať, predovšetkým ich zvyky, obyčaje, rôzne mýty a vyznávanie rozmanitých symbolov, ale aj iné ich archetypy, ktoré sú hlboko zakorenené v psychike ľudí týchto krajín, čo napokon motivuje aj celkové ich správanie. A až po vzájomnom zblížení a lepšom pochopení jeden druhého, by sa napokon ich názory na nás postupne menili k lepšiemu. Lebo niektoré doterajšie metódy, ktoré dosť nápadne pripomínajú akési stredoveké formy „cukru a biča,“ sú neúčinné. Najhoršie na tom je, že tieto formy akosi stále pretrvávajú, čo v poslednom období sa prejavuje ešte aj stálym zasahovaním do vnútorných záležitostí týchto niektorých menej vyvinutých štátov, napríklad v arabskom svete. Preto aj tu platí zásada, že len skromnou, zdĺhavou a postupnou prevýchovou, predovšetkým účinejšími formami vzdelania bez narúšania ich kultúry, možno dosahovať lepších výsledkov, ako vyvolávaním či násilným riešením ich veľakrát aj umele vytváraných problémov?! Doteraz sa nám tento spôsob akosi stále nedarí prehodnotiť a správať sa s väčším pochopením...?!
Veď napokon aj celý náš európsky hodnotový systém kultúr je rovnako zameraný na harmonicky sa dotvárajúci spoločenský spôsob života ako ten mimoeurópsky. A už v našich spoločných európskych dejinách sa neraz potvrdilo, že akékoľvek násilné riešenie problémov medzi štátmi, nech už bolo vedené za akýmkoľvek zdanlivo ušľachtilým cieľom toho-ktorého národa či štátu, vždy prinášalo viac útrap a napáchalo toľko škôd a zla, že by sa to nemalo za žiadnych okolností ani v iných súvislostiach, viackrát opakovať. V opačmom prípade by sme sa stále vystavovali nebezpečenstvu, ktoré by pre nás mohlo mať aj veľmi neblahé následky. No, všetky takéto naše snahy budú aj niečo stáť a nebude to proces lacný a bezbolestný. Ak sa k tomu pričlenia i niektoré iné problémové faktory, ako je napríklad aj samotný pokles vlastnej populácie v prevážnej väčšine obyvateľov európskych štátov, ktorý podľa demografických predpokladov sa len tak skoro nezastaví, tak ďalej takto nemožno pokračovať. Lebo pri súčasnom integračnom začleňovaní aj ďalších krajín, najmä juhovýchodnej Európy do Európskej únie, by sa pri stále pretrvávajúcich etnických, no i konfesijných nepokojoch naše vízie o nejakom podstatnom zvyšovaní životnej úrovne väčšiny obyvateľstva, predovšetkým v štátoch strednej Európy, /ktoré patrili do tzv. východného bloku,/ stali dosť neisté, čo by malo neblahý vplyv na súdržnosť jednotnej EÚ.
Európa je konfesionálne orientovaná v prevážnej väčšine kresťansky a všetky svoje problémy sa snaží riešiť ekumenickou solidaritou medzi jednotlivými kresťanskými církvami. Ale i napriek tejto snahe sú ešte stále aj v samotnom kresťanstve, a to dokonca aj na našom starom kontinente, rôzné trenice, nedorozumenia a dokonca i krveprelievanie. Preto multipluralitné uzmierenie jednotlivých svetových náboženských cirkví či kultúr, je v tomto období či etape, tiež veľmi nepravdepodobné. Náboženská a svetonázorová pluralita v takejto heterogennej spoločnosti /kresťanstvo, islam, judaizmus, budhizmus, hinduizmus a i./ /2/ bude na seba nabaľovať aj ďalšie veľké - svetské problémy; najmä už spomenutého sociálneho charakteru, čoho logickým vyústením budú neustále a permanentné nepokoje, či už pôvodu mocensko-unipolárneho, etnického, rasového, sociálneho, ale môžu byť aj iného zamerania. Napríklad rozhodujúcim faktorom v súčasnej prebiehajúcej bipolarizácii sveta sa ukazuje oblasť hospodárskych vzťahov, najmä niektorých priemyslových odvetví, ktoré sú závislé na surovinových zdrojoch, ako napríklad ropy, plynu, železných a farebných rúd, ale aj ďalších strategických surovín. Lebo už dnes sa začína väčšina najvyspelejších európskych krajín, ale aj USA, orientovať v tomto smere na bohaté zdroje Ruska, a to aj na úkor doteraz tradičných partnerov, napríklad z arabského sveta. Nehovoriac o tom, že je len otázkou času, kedy sa presadí na trhoch západného sveta nový druh pohonu pomocou tzv. čistých energií, ktoré v 2l. storočí budú nahrádzať tie, ktoré sa doteraz získavali iba z tradičných, fosílnych surovinových zdrojov. I keď, pravdaže, táto cesta sa bude len ťažko predierať dopredu, pretože kapitálovo silné podnikateľské konzorciá produkujúce klasické energetické palivá budú len pomaly /zo žistných dôvodov/ prechádzať na nové druhy, ktoré si budú vyžadovať aj nové výrobné technológie.
Ak sa k vyššie spomenutým a veľmi pravdepodobným premenám v hospodárskych vsťahoch pridružia i ďalšie s tým súvisiace problémy, lebo prebiehajúca bipolarizácia sveta sa bude v jej hospodárky slabšej polovoci deliť ešte na ďalšie dve polovice: prvá bude tá, ktorá bude ochotná prijímať pomoc a rady najvyspelejších štátov pri budovaní svojich sociálnych štruktúr, a „bude si ctiť ekonomickej slobody“ pre prienik kapitálu z týchto vyspelých štátov, no ale tá druhá, ktorá neumožní liberalizáciu trhu ani prienik kapitálu z hospodárky silných krajín, a navyše v dôsledku odlišnej kultúry a ortodoxnej duchovnej orientácie, bude voči nim pociťovať akýsi apriorný odpor, ktorý nebude umožňovať prijímanie žiadnych kompromisov ani ústupkov, tak tam sa vlastne s najväčšou pravdepodobnosťou budú vytvárať aj hlavné ohniská ďalších možných nepokojov a konfliktov. A keďže takýto vývoj je možné skôr predpokladať ako vylučovať, lebo bude umocňovaný aj ich náboženskou ideológiou, tak rozdiely v hodnotovej orientácii budú prinajmenej rovnaké ako dnes, ak nie ešte horšie. A potom aj možné konflikty medzi štátmi, národmi či etnikami vo svete budú skôr narastať, namiesto toho aby sa stierali. A tým aj naše vízie o lepšej a pokojnejšej budúcnosti sa budú skôr vzďaľovať a strácať v nedohľadne. Je tu síce určitá nádej, že niektoré z týchto problémov bude možné už v zárodku koordinovane viacerými štátmi eliminovať, aby ich dopad na život ľudí bol čo najmenej bolestivý. Ale čo potom, ak sa to klasickými humánnymi a demokratickými prostriedkami nepodarí vyriešiť?! Pretože diplomatické formy sa už dnes ukazujú ako nie vždy dostatočne účinné, lebo sú zväčša závislé na ekonomickej, a teda i vojenskej sile tej-ktorej krajiny či veľmoci. Takže žiadna diplomacia, ani tá kyvadlová, - nebude v budúcnosti vždy schopná narastajúce problémy riešiť inak, než vojenským zastrašovaním. Ale v niektorých prípadoch, keď to nepomôže, i s použitím samotnej vojenskej sily! Preto ako sa zdá, aj naďalej sa pri ich riešení bude uplatňovať staré, ale žiaľ stále platné vojenské príslovie, že kde zlýha diplomacia, tam nastupuje riešenie vojenské. A to sa zatiaľ aj uplatňuje, takže potom aj odpoveď na našu otázku je tým vlastne zodpovedaná.
No, ale ak si predstavíme, že vojenská forma riešenia svetových problémov bude aj v tomto novom storočí vyžadovať nesmierne veľké finančné prostriedky, ak nerátame životy ľudí, ktoré sa dajú peniazmi len ťažko nahradiť, tak čo potom?! A keďže aj tá najbohatšia krajina má iba obmedzené zdroje na vedenie vojen, budú sa v budúcnnosti tieto vždy riešiť iba v rámci bipolárne globalizujúceho sa sveta viacerými štátmi?! A ak áno, akýže to vlastne bude výsledok, takéhoto riešenia?! Odpoveď môže byť aj taká, že pokiaľ sa ekonomicky a teda i vojensky slabšia časť sveta dobrovolne nepodriadi tej druhej a nebude ochotná príjímať jej podmienky, ale naopak, že zmobilizuje všetky svoje možnosti, a to aj vo forme sebaobetovania sa, - keď pod vplyvom viery i svojej náboženskej ideológie sa vzoprie hegemónii veľmocí a začne viesť nekonečné krviprelievanie za svoje ideály a ciele, čoho sme už dnes v nejednom prípade svedkami, - tak taká vízia môže ľahko vyústiť aj vo „vojnu všetkých proti všetkým“ /bellum omnium contra omnes/. A to je predstava viac ako hrôzostrašná! Veď dnes takýto spôsob odporu, najmä ak by sa kombinoval aj s použitím najmodernejšieho a najzákernejšieho vojenského a diverzného potenciálu na zničenie protivníka i s možným rizikom totálneho odvetného úderu, je skôr vízia vlastná biblickej apokalypse!
Preto treba dúfať, že i keď tretia cesta riešenia týchto možných problémov sa dnes vylučuje, no v istých diplomatických kruhoch sa objavujú aj iné názory, - najmä v niektorých štátoch Európskej únie, ale aj v samotnej bruselskej centrále,- keď pri riešení problémov a upevňovania mocenských pozícií USA vo svete odmietajú militantné, mocenské formy ich riešenia. K tomu však, aby Európa celkom odmietla jej vojenský obranný dáždnik, ktorý ju bude stále radiť na druhé miesto v rozhodovaní i celosvetových spoločných otázkach, bude treba prejsť ešte dosť veľký kus cesty, najmä v oblasti zdokonalenia vlastných vojenských technológií.
Studená vojna, ktorá sa v 20. storočí odohrávala medzi dvoma hlavnými ideologicky rozdelenými svetovými sociálnymi systémami, - ale v podstate s vyrovnaným zbrojným potenciálom, vďaka ktorému sa udržiaval krehký svetový mier, - je v 2l. storočí nahradená tzv. horúcimi lokálnymi vojnami, a to s použitím celkom nových zbraňových systémov a ich technológií, vrátane geofyzikálnych. Ich veľké nebezpečenstvo bude spočívať popri iných nových účinkoch aj vo využívaní nízkofrekvenčného elektromagnetického žiarenia, ktoré bude spôsobovať genetické anomálie v bunkách živých organizmov, a teda aj v človeku samotnom. Druhým možným obranným, ale aj útočne-eliminačným systémom, ktorý by mohol byť použitý proti potencionálnemu protivníkovi, sú biologické zbrane. Tie v USA začali vyvýjať hneď po 2. svetovej vojne v rámci už tzv. nového nebezpečenstva, vyvolávaného studenou vojnou medzi dvoma svetovými systémami: kapitalizmom a socializmom. Lenže výroba biologických zbraní, je vzhľadom k ľahkej technológie výroby, veľkou hrozbou a nebezpečenstvom aj pre USA, preto od r. 1975 bol prijatý záväzný konsenzus / akýsi úzus/ na svetovej konferencii v r. 1975 v Helsinkách o ich zákaze výroby i rozširovania. No v súčasnosti sa tieto dajú už upravovať pomocou génového inžinierstva za pomoci DNA tak, že ich identifikované genetické znaky by umožnili nielen liečbu doteraz nevyliečiteľných chorôb, ale bolo by ich možné použiť aj vojensky na etnicky cielené vyhladzovanie, napríklad i proti inej rasovej skupine ľudí. Budúce vojny sa v mnohom budú spoliehať aj na „psychologické manipulovanie“ nepriateľom vrátane ovplyvnenia ľudského mozgu. Tento záver obsahuje aj najnovšia správa britskej Kráľovskej akadémie vied, ktorá sa zakladá na prieskumu tendencií vo vojenskej oblasti, medicíne a informačných technológiách. Napríklad sa v nej hovorí i o tom, že už teraz existujú vzorky energetických zbraní, ktoré vytvárajú mocný impulz na porušenie koordinácie pohybu vojaka a jeho kontroly zo skutočnosťou.
V laboratóriách sa tiež uskutočňujú skúšky psychologických zbraní, ktorých vplyv za pomoci špeciálnych vĺn vyvoláva u vojenských príslušníkov pocit hrôzy, bezmocnosti, keď naopak potlača túžbu po víťazstve a snahu odporovať nepriateľovi.
A s takýmito modifikáciami v polovici 70. rokov minulého storočia, sa ešte ani neuvažovalo. Tento druh zbraní by preto nielenže rozšíril zbrojný arzenál klasických, chemických či atomových zbraní, ale veľmi podstatne by zvýšil nebezpečenstvo totálneho ničiacého účinku na celkovú živú silu vojsk pri zachovaní ostatných materiálnych hodnôt. Je to potom taký nový druh nebezpečenstva, ktorý v žiadnom prípade nemožno podceňovať, lebo ak by sa tieto zbrane dostali do rúk militantných a ortodoxnou vierov ovplyvňovaných fanatických extrémistov, neslúžili by už len ako vojenský odstrašovací a obranný prostriedok veľmocí, ale rovnako ako v tých 70. rokoch, by mohol poslúžiť aj ako účinná protizbraň! A to treba mať tiež stále na pamäti, lebo žiadna zbraň dnes nezostane natrvalo v rukách len tej jednej nepriateľskej strany! A keď sme už u tých psychologických zbraniach, tak najnovšie sa dokonca k tomu využíva aj kybernetika. Americké úrady už zorganizovali jeden útok hackerov na webové stránky, ktoré obsahovali propagandistickú reklamu jemenskej odbočky Al-Kájdy, aspoň tak to uviedla BBC. Ministerka ZV USA Hillary Clintonová o tom už stačila podať informáciu, že "v priebehu kyberútoku reklamné bannery, ktoré vyzývali zabíjať Američanov, boli vymenené za údaje o počte zahynutých kvôli akciám Al-Kájdy Jemenčanov."
Toto vyhlásenie Clintonovej sa tak stáva jasným, i keď zriedkavým verejným potvrdením toho, že USA zrejme už dávnejšie uskutočňujú kybernetickú vojnu proti extrémistom
V krátkosti sme si načrtli hlavný globálny problém v 2l. storočí, ktorý bude implikovaný nielen rozdielnými kultúrami, ale predovšetkým aj odlišným ekonomickým stavom najvyspelejších krajín, ich vedeckých možností a túžbou po udržaní si unipolárnej moci vo svete. Táto moc ale s nadobúdaním ekonomickej sily protistrany, najmä ďalších veľkých krajín BRIC, ktoré sa cítia v stálom ohrození, môže byť celkom vyrovnaná, ak nie aj mocnejšia. Takže s veľkou pravdepodobnosťou sa dá predpokladať, že ani jednoznačne uplatňovaná unitárna moc v silňujúcom sa bipolárnom svete nie je trvalá a môže sa v dobe krízy, kedykoľvek oslabiť natoľko, že stratí svoje svetové prvenstvo a ďalšie priority. Už teraz, na prahu 21. storočia sa črtá vízia viacerých ekonomicky a vojensky vyspelých štátov, ktoré koordinovaným úsilím budú môcť vo väčšej miere uplatňovať svoj vplyv možného ďalšieho vývoja vo svete; lebo iba tak môžu zabezpečiť lepšie možnosti rozvoja pre ďalší rozvoj svetovej populácie. Tak by sa mohlo aj účinejšie presadzovať i riešenie ďalších hospodárskych a politických problémov, vrátane kríz, ktoré doteraz mohli byť i umelo vyvolávané. Táto pluralitná jednota sa zdá byť ako jediná nevyhnutnosť, lebo tá unipolárna vojenská je pre Európu a i celý svet najmenej prijateľná, ale keďže oťaže ešte stále má vo svojich rukách NATO najviac finančne i zbraňami podporované USA, tak iné než vojenské riešenie v blízkej budúcnosti je nemožné predpokladať. No jej koniec je na obzore...!
TAK AKÉ SÚ HODNOTOVÉ VÍZIE NOVÉHO SPOLOČENSKÉHO SYSTÉMU?
To je otázka, ktorú si skoro každý z nás či už vedome alebo nevedome neraz položil. Je len samozrejmé, že spomenutý trend vývoja bude mať veľký dopad aj na hodnotový systém každej spoločnosti, ktorý po stáročia udržiaval pri živote národné a kultúrne tradície v jednotlivých štátoch. A že tento hodnotový systém je narušený, o tom sa už denne presviedčame. Badateľný chaos, ktorý spôsobujú aj cudzie vplyvy v našej kultúre a v celom spôsobe života, sú natoľko vážne, že doteraz používané zábrany proti nim sa zdajú byť málo účinné a my sa iba prizeráme, ako sa nám tradičné civilizačné hodnoty rúcajú pred očami.
Ľudia však nesmú a ani nemôžu upadnúť do fatalizmu, a to ani vtedy nie, ak nás tento cudzí civilizačný vplyv s možným militantným rizikom bude zaplavovať ešte viac ako doteraz. Lebo ak si uvedomíme, že hodnotou pre každého človeka je všetko to, čo uspokojuje jeho materiálne, no ale aj duchovné potreby, aby prežil na tejto planéte Zem ako človek a zároveň aj ako živočíšny druh, tak zistíme, že najdôležitejšie sú tie hodnoty ľudského života, ktoré nás udržujú v harmónii s prírodou ako s primárnou jeho oblasťou. A až potom je to harmómia spoločenská, ktorá určuje a kodifikuje vzťahy medzi ľuďmi navzájom a ich sociálnou štruktúrou, i keď obe oblasti sa podieľajú na tvorbe a obsahu našich ľudských, sociálnych, no najmä duchovných hodnôt.
Keď sa nad týmto stavom zamyslíme hlbšie, tak východiská sú možné iba vo vzájomnom zbližovaní sa a vo väčšom spoznávaní istých odlišností v celej tejto širokej oblasti rozmanitých sociálnokultúrnych hodnôt. Napokon väčšina z nich je v podstate rovnaká, a teda i spoločná všetkým národom bez rozdielu rás či náboženského vierovyznania. Ich civilizačné kultúry obsahujú a vyznávajú približne rovnaké svetské, a v istom zmysle i náboženské princípy, ako naše európske krajiny. A sú to predovšetkým tie základné materiálne a duchovné hodnoty ľudského života, ktoré sa môžu stať zjednocujúcim prvkom. Práve k nim budeme musieť zaujať oveľa zodpovednejší postoj než doteraz. Väčšiu pozornosť by sa žiadalo venovať oblasti zdravého životného prostredia v ktorom ľudia žujú, novým prístupom v oblasti školského vzdelávacieho systému, ktoré by väčší dôraz kládlo na chápanie všeľudských humanitných hodnôt, aby ho potom mohlo zavádzť aj do vlastných vzdelávacích sústav. Lebo toto je jeden z najvýznamnejších možných spôsobov, ktorým by bolo možné eliminovať tie antagonizmy medzi národmi a ich kultúrami, ktoré dnes spôsobujú traumu vo viacerých regiónoch súčasného sveta. V tejto oblasti sa narobili chyby v tom, že do kultúr iných národov a etník sa umelo a nasilu vnášli naše formy a spôsoby dosť necitlivého riešenia, ktoré nezodpovedali ich zvyklostiam a mentalite?! Dejiny nás poúčaju, že len na vzdelanostnej báze je možné dotvárať a zveľaďovať tie ľudské faktory a princípy, ktoré už v minulosti zohrávali zjednocujúce pojítko v spoločenskom vývine každého etnika, národa a štátu. Ich zmena pod nátlakom bude vždy plodiť odpor, preto akákoľvek forma vnucovania je neprijateľná!**
Musíme klásť väčší dôraz na vzdelanie, vzájomné chápanie rozdielných kultúr a civilizačných zvláštností, i keď tým nechcem povedať, že by sme tie naše vlastné, národné alebo európske mali nejak spochybňovať či dokonca sa ich zriekať. Tie treba aj naďalej zachovávať pre ďalšie generácie. Lebo vždy nám budú mať čo povedať nielen o spôsobe života našich predkov, ale aj o možnostiach nášho života v budúcnosti. Veď také hodnoty, ako je povedzme dobro medzi ľuďmi, ale aj pestovanie múdrosti, či zachovávania si rodičovskej lásky, pravdy, cti, vzájomnej empatie, zodpovednosti, no i samotnej rodiny, manželstva a ďalšie, sú predsa spoločné prevážnej väčšine ľudstva, lebo majú všeobecne ľudský a celosvetový charakter. Aj preto ich nič nemôže nahradiť ani v budúcnosti. I keď sa v súčasnosti takéto predstavy a želania s nekompromisne nastupujúcou materiálno-hodnotovou ctižiadostivosťou zdajú byť nepravdepodobné až utopické, no skôr či neskôr sa tento stav bude musieť zmeniť, lebo duchovné hodnoty sú nadčasové a tým aj neohraničené a ony budú pôsobiť stále, pokiaľ materiálne sú vždy ohraničené ako hmota sama, a teda sú v konečnom dôsledku iba dočasné. /3/
A v tejto súvislosti sa mi znova žiada spomenúť niekoľko myšlienok, ktoré som v dobe tzv. normalizácie v sedemdesiatych rokoch minulého storočia v rámci svojich prednášok na Lekárskej fakulte zdôrazňoval poslucháčom, keď som im z filozofického hľadiska objasňoval v rámci svetonázorových otázok aj princípy viery u človeka, lebo tieto sú vo všetkých náboženských kultúrach, z tohto hľadiska v podstate rovnaké. Vtedy som hovoril: „Ak človek verí v princípy pominuteľné, teda hmotné, ktoré sa menia, vznikajú a zanikajú, ako v priestore tak i v čase, má potom aj viera človeka, resp. ľudstva, podobný charakter. Je menlivá, nestála, spoločnosť je labilná a často sa mení i zaniká. Ak sa potom takáto viera opiera o akúkoľvek predmetnú, a teda hmotnú podstatu či nebodaj persónu, s jej zánikom zaniká aj viera. Potom akákoľvek ideológia založená na takejto viere má rovnaký, t. z. nestály a pominuteľný charakter. Takéto nestále a časovo menlivé, na hmotnom princípe založené vierovyznanie spôsobuje chaos, čo v konečnom dôsledku spoločnosť rozkladá. Lenže každá spoločnosť sa usiluje nie o rozklad, ale o to, aby bola pevná, súdržná, jednotná, aby trvala čo najdlhšie a bola stabilná. Lebo len tak môže zabezpečovať blaho svojim občanom v pokoji a mieri. A aj preto vo svete už tisícročia pretrvávajú náboženské idológie a viery, ktoré vychádzajú vždy z nadčasovej a nepominuteľnej substancie, princípu, či už ho nazývame Svätosťou alebo Bohom, Alahom či Budhom, alebo napokon Zákonitosťou atp. Ak si potom ľudstvo za tie tisícročia privlastňuje tieto princípy a drží sa ich v zmysle; Biblie, Koránu a iných všeobecných kánonov, je to preto, že sa tým udržuje a posilňuje viera človeka, ktorá ak je stála, pevná a nemení sa, je pevné aj ľudské spoločenstvo, rod, národ, štát a ľudská civilizácia vôbec...“ /4/
Žiadne ľudské spoločenstvo nie je samoúčelné, ale vždy by malo byť spoločenstvom harmonicky sa podmieňujúcich vyspelých, a teda vzdelaných jedincov, v ktorom by sa napríklad ich individuálna a spoločenská stránka charakterových vlastností zbiehala, povedzme do vyváženej spoločenskej mravnosti, v ktorej by sa dotvárala ich vlastná dôstojnosť a príslušnosť k určitému spoločenskému celku. Takéto dotváranie by malo prebiehať na princípe slobodného prístupu ku vzdelaniu, účasti na správe veci verejných ako nevyhnutného uznávania spoločenských hodnôt, ktoré formujú dejinný vývoja ľudstva ako celku, ale aj svojou aktívnou účasťou v rámci tohoto celku /spoločnosti/ pri riešení a rozhodovaní bežných politických otázok určitého štátu, regiónu či mesta. Lebo len vzájomným porozumením a pochopením potrieb aj toho druhého, bude možné dosiahnúť vyšší stupeň celkového verejného blaha a takých hodnôt, či jednoty v zabezpečovaní spoločenskej harmónie, že by sme mali rovnaké práva i povinnosti nielen pred zákonom, ale aj v skutočnom praktickom živote.
Podobne je to aj s inými tradičnými princípmi a hodnotami. Najmä ak si uvedomíme, že každej hodnote musí zodpovedať vždy jej ekvivalentná jazyková forma pomenovania, čiže slová. Ony sa stávajú nositeľmi obsahu hodnôt, ktoré ich buď zveľaďujú alebo znehodnocujú. Preto by všetky tieto slová mali byť identické s myšlienkami toho kto ich vyslovuje, a tie by zas mali verne odrážať ich javovú podstatu. Vieme však, že v živote to také jednoduché a jednoznačné nie je a naše slová sa veľmi často rozchádzajú s činmi. Preto sú vo väčšine nedôveryhodné a klamlivé, najmä vo sfére niektorých ideológií, ale aj politiky. Predovšetkým v súčasnom modernom svete, kde nielenže stále prevláda túžba po ľahko nadobudnutom materiálnom bohatstve nad bohatstvom duchovným, čo sa potom iba rôzným slovným spôsobom zastiera, ale aj zahladzuje tým, že ľudia sa všemožne snažia dostať do vysokej politiky, aby tam potom boli nedotknuteľní. Veď už tu vyššie spomenutý John Lock vo svojej teórii štátovedy pred viac ako tristo rokmi povedal: „Štát vznikol preto, aby ochraňoval život človeka, jeho slobodu a súkromné vlastníctvo, pokiaľ ho nadobudol čestnou, vlastnou prácou.“/5/ Ak si potom porovnáme toto konštatovanie s dneškom, kedy naši tzv. rýchlozbohatlíci sa slovne rôznými spôsobmi oháňajú, aby ochránili tento svoj za podozrivo zvláštnych okolností nadobudnutý majetok, ktorý určite s čestnosťou či s vlastnou poctivou prácou má pramálo spoločné, tak vidíme, že v ich farizejských slovách je pravdy obsiahnutej len naozaj veľmi málo. Aj preto nás filozofia učí a stále nabáda, že veriť by sme mali ani nie tak slovám ako predovšetkým skutkom, činom. Lebo skoro každý človek si vo svojom pojmotvornom procese myslenia pri slovnom zdôvodnení vlastného konania vytvára také formulácie subjektívej pravdy, ktorou by čo najlepšie a najobratnejšie zdôvodnil svoju česť, humanitu či demokraciu a t.p., Sú to potom tvrdenia, ktoré vychádzajú z jeho utilitárneho myslenia, teda, ktoré zodpovedajú jeho subjektívnej predstave chápania tzv. vlastnej pravdy, než aby táto bola objektívne zosúladená so skutočnou podstatou práva a jeho zákonmi.
No a keď sme už pri tých slovách, ktorými nás kde-kto dnes balamutí o svojej „pravde“, uveďme si z tejto oblasti aj niekoľko príkladov, ktoré sa v hodnototvornom procese najčastejšie používajú ako nástroj manipulácie s ľuďmi. Predstavme si napríklad aj také často používané slová, ako už tu boli spomenuté; „humanita“ či „demokracia“. Všetci vieme, ako sa tieto slová zneužívajú, a to nielen v rétorike, ale aj v bežnom živote. Vieme i to, že pokiaľ prvé slovo, v krátkosti povedané, predstavuje najvyššiu hodnotu ľudskosti, tak to druhé zas najväčšiu a potom aj najspravodlivejšiu moc ľudu zebezpečujúcu jeho zákonné práva v štáte a spoločnosti. Obidve tieto slová predstavujú veľmi významné hodnoty, ktoré majú všeľudský charakter, a bez ktorých je spoločenský život v modernej spoločnosti len ťažko mysliteľný. No v poslednom období sú zároveň tieto slová ako hodnotové kategórie napĺňané akoby novým obsahom, ktorý skôr zodpovedá inému poslaniu než tradičným cieľom. Pravdivou je aj skutočnosť, že v ľudských dejinách boli obidve tieto hodnoty, ako optimálne pricípy ľudského spôsobu života, i neraz zneužité rôznými politickými predstaviteľmi a ideológiami, dobyvateľmi, vládcami, ale aj po moci bažiacími dobrodruhmi a uzurpátormi. Potom v nejednom prípade to v praktickej politike vyústilo v pravý opak toho, čo znamenajú. Nuž aj preto sa napríklad humanitné myšlienky za celé ľudské dejiny len veľmi ťažko premieňali v ozajstné humanitné činy, lebo v konečnom dôsledku vždy zvíťazili mocenské, utilitárne záujmy nad záujmami čisto všeľudskými, teda humanitnými. Veľmi výstižne to vyjadruje aj tento epigram:
//Humanita, humanita, koľko ty podôb máš?/Keď v tvojom mene sa vo svete vojny vedú,/že nielen seba, ale aj nás v nich pochováš!//
A k rovnakému cieľu sú aj v súčasnosti využívané oba tieto hodnotové princípy, a to v dosť masovom meradle. Veď koľkokrát v mene tzv. obrany humanity v rôznych krajinách a regiónoch sveta vznikli vojnové požiare a vôbec sa nezdá, že by tento veľmocenský spôsob ovládania štátov bol na ústupe. I keď je to iba zdanie...! No a keď sa krajina zničí a podmaní, prostredníctvom OSN sa organizujú rôzné medzinárodné humanitárne opatrenia na zmiernenie následkov a na ozdravenie jej hospodárstva. Za týmto účelom potom vznikajú rozličné dobročinné organizácie, ktoré koordinujú tieto humanitárne akcie. No a práve pri tejto činnosti dochádza vo väčšine prípadov, - najmä ak takáto pomoc bola poskytnutá na zmiernenie humanitárnych katastróch a spôsobených škôd, či zotavenie hospodárstva,- čo u mnohých ľudí vedie často k zneužívaniu svojho postavenia a k vlastnému obohacovaniu. Je tomu tak aj preto, že sa zvyčajne dostane v dôsledku rôznych korupčných praktík do rúk tých vládnych predstaviteľov či organizátorov tejto pomoci, ktorí buď daný stav vedome vyvolali alebo zaň nesú ako vládni predstavitelia svoj podiel zodpovednosti. Takýchto prípadov, kedy sa pomoc postihnutým, či už vojnou, hladomorom alebo živelnou pohromou nedostane tam kam patrí, bolo a je vo svete ešte stále veľmi veľa.
A podobne je to aj s hodnotovým princípom - demokracia. Jeho porušovanie a zneužívanie nielen v reálnej politike, ale i v slovných prejavoch je také časté, že človek, ktorý je obdarený Kantovým autonómnym mravným princípom, nato nenachádza slov. Svedectvom takéhoto stavu sú aj rôzne vyhlásenia štátnikov a iných politických exponentov vedúcich mocností tohto sveta, ktorí napríklad formou masmediálnej propagandy spracúvavajú myslenie obyvateľstva k svojmu obrazu do takej miery, že celá informačná kampaň cielene ochraňuje predovšetkým ich veľmocenské pozície. Tak tomu bolo v minulosti a je tomu tak aj v súčasnosti v prebiehajúcej globalizácii niektorých európskych štátov. Aj tu bolo slovo demokracia neraz zneužité. Samotné uplatňovanie istých nátlakových foriem hospodárskeho či politického charakteru je vlastne porušovaním humanity, a v istom zmysle aj demokracie samotnej. Ako príklad si uveďme povedzme nejaký menší štát, ktorého predstavitelia sú demokraticky občanmi zvolení do čela, ale väčšina obyvateľstva je rozhodnutá podporiť nezávislú politickú orientáciu, ktorá by nebola presadzovaná vonkajšími hegemonistickými a globalizačnými štruktúrami. Takýto štát potom býva zvyčajne zo zahraničia označený za nedemokratický. Ak by sa predsa len táto európska krajina slobodne rozhodla prostredníctvom referenda pre budovanie vlastnej, tradičnej demokratickej štátnosti v podobe neutrality, aby si tak mohla dotvárať a zveľaďovať svoju štátnosť a ďalšie národnokultúrne hodnoty podľa vlastných predstáv, tak bez záruk svetových mocností a veľkých krajín, nebude mať tieto garancie zaručené. A to nehovorím o jej možnej postupnej izolácii i v ďalších oblastiach.
Na tomto príklade sme si ukázali, že demokracia môže mať aj dva rozmery; unionistický a národný. Ak sa teda jeden typ demokracie podriadi druhému s vyšším celoeurópskym princípom aj napriek tomu, že sa tak väčšina obyvateľstva daného štátu nerozhodla, mala by potom táto mocensko-globalizačná elita, ktorá uznáva a uprednostňuje unionistický typ demokracie, vziať na seba záväzok, že v novom, unionistickom usporiadaní, nebudú identitné kritériá nového štátneho celku nikým a ničím porušované. To znamená, že vstupom do tohto širšieho zoskupenia štátov v rámci Európy, nebude možné vylúčiť či spochybňovať tie kritéria, ktoré by nielenže zabezpečovali istý životný štandard občanov tohto štátu, ale aj tie, ktoré by nenarúšali jeho národnú identitu a ochraňovali vlastnú štátnosť a rovnaké postavenie s ostatnými národmi a štátmi. Lebo ako napísal v štyridsiatych rokoch minulého storočia jeden z najuznávanejších anglosaských znalcov medzinárodnej politiky C. A. Macartney, „ak nejaký štát dospeje na istom stupni svojho vývoja do štádia, že dosiahne národného sebavedomia, nemôže sa s ním už viac zaobchádzať ako s nerovným.“ /6/ V opačnom prípade by po čase mohlo dôjsť k tomu, že či už jeden alebo viac štátov, ktoré by pociťovali určitú diskrimináciu v niektorej oblasti, napríklad jazykovej alebo kultúrnej, či dokonca v hospodárskej a t.p., potom by mohli narušiť integračnú jednotu, napríklad aj v našom prípade, keď sme sa už začlenili do Európskej únie, čo by mohlo znamenať aj jej nefunkčnosť či dokonca i zánik.
No a tu, na tomto stupni ďalších prístupových rokovaní do súčasnej Európskej únie, ale aj do NATO, ktoré budú súčasťou nového sociálneho usporiadania Európy, si tento proces dostatočne správne neuvedomujeme a chápeme ho dosť nezodpovedne. Často to môžeme pozorovať aj na správaní a vo vystupovaní niektorých naších spoluobčanov, ktorí sa sami radi pasujú do kategórie tzv. slávnych a vážených osobností, čiže akýchsi celebrít. A vtedy zväčša natoľko strácajú zdravý rozum, a v istom zmysle aj svoje slovenské povedomie, že pri reklame a propagácii našej vlasti sa zväčša správajú až neprekonateľne - non plus ultra -, ako nejakí schizofrenickí kozmopoliti. Ale aby neostali osamotení, tak v tomto správaní ich celkom úspešne napodobňujú aj niektorí poprední politici. Alebo je to skôr naopak?! Že táto naša poklonková spoločenská a kozmopolitná „smotánka“, kopíruje niektorých politikov?! Veľmi mi to pripomína správanie sa tzv. socialistických celebrít, či akýchsi komunistických hurá internacionalistov, teda nadšencov z obdobia päťdesiatich rokov 20. storočia, ktorým vtedy takéto nekritické nadšenie a eufória celkom zatemňovala rozum. A výsledok tohto ich konania je nám dnes už všekým dostatočne známy. Preto treba iba dúfať, že táto naša integrácia do EÚ nedopadne tak, ako tá internacionálne socialistická.
Vráťme sa však ešte k problému demokracie aj z iného pohľadu. Jeho princípy sa v medzinárodných vzťahoch neraz zneužili na presadzovanie vlastných zásad a cieľov mocných tohto sveta. Je pravda, že sa neporušovali iba vo vonkajších zahraničných vzťahoch, ale aj pri riešení vnútorných politických otázok. Za týmto účelom sa často viedli a ešte aj v súčasnosti vedú rozličné kampane, aby pod rúškom tzv. „demokracie“ presadili svoje zámery, ktoré so skutočným napĺňaním obsahu identického s týmto slovom, nemá nič spoločné. A tak sa i tu pravda deklaruje skôr slovne, než aby v praktickej činnosti potvrdzovala požiadavky väčšiny obyvateľstva národa alebo štátu. Preto je viac pravdepodobné, že táto mystifikácia a predstieranie pravdy bude pokračovať aj v budúcnosti. Lebo ako sa pri praktickom uplatňovaní moci ukazuje, zatiaľ k podstatnejším náznakom nápravy pri dodržiavaní a uplatňovaní zásad demokracie do života spoločnosti nedochádza tak, ako by sme si to želali, ale iba veľmi pomaly a s mnohými obtiažami. Nuž a tak je demokracia stále využívaná iba pre určité skupiny obyvateľov, ktorá je zväčša závislá na politickej moci niekoho iného, než v prospech väčšiny danej spoločnosti. Potom aj veľkosť a kvalita demokracie, skôr závisí akoby od miery tej-ktorej politickej hry predstaviteľov istých mocenských síl, či už za hranicami štátu alebo vo vnútri, keď niekedy až zjavne nedemokratickými spôsobmi sa podaktoré politické strany snažia udržať si svoju moc i za cenu stáleho dovolávania sa podpory z vonku. Preto takéto metódy sú zjavným porušovaním demokratickej kultúry; jej politických a mravných pricípov.
Aj preto sa len veľmi ťažko niektoré demokratické zásady uvádzajú do života, čo sa celkom zreteľne prejavuje najmä počas volieb. Vtedy rôzné občianske a humanitné združenia, dokonca i zo zahraničia, vytvárajú určité kontrólne mechanizmy proti porušovaniu demokratických foriem a volebných pravidiel, lebo sú si vedomé ich možného zneužitia. A podobné praktiky sa dejú aj na parlamentnej pôde. Čo svedčí o tom, že porušovanie demokratických zásad je v našej spoločnosti evidentné a časté. Na tento problém už v 40. rokoch 20. storočia upozorňoval aj Angličan E. H. Carr, ktorý vtedy o takýchto praktikách v porušovaní demokracie napísal: „... demokratické formy a politické práva boli pomaly zbavené svojho obsahu, a to aj v demokraticky najpokrokovejších krajinách, pretože hospodárskou mocou disponujúce kruhy prešli ponad všetko“ /7/ a „politické práva sa stali do veľkej miery klamnou predstavou, lebo hospodársky silné kruhy uplatňujú - metódy a cesty, ktoré obyčajný občan s hlasovacím právom nemôže kontrolovať,- pretože majú silný vplyv na politický život.“ /8/ No a ako vidieť na podstate týchto foriem a metód, ktoré sa v spoločnosti aj dnes často uplatňujú, sa vlastne nič nezmenilo. Stále sa používajú aj u nás, čo môžeme zreteľne pozorovať i v parlamentnej politickej činnosti našich poslancov, napríklad i pri prijímaní rôznych zákonov. Lebo aj tu dochádza buď k presadzovaniu vôle a vplyvu zvonka, alebo k obhajobe vlastných straníckych záujmov pod vplyvom jednotlivých hospodárskych či lobistických skupín a štruktúr, a to i za cenu neustále veľkej korupcie, ktorou je presiaknutý celý náš sociálno-politický systém vrátane vládnych predstaviteľov. No a ochrana všeobecných štátnych záujmov, či práv a slobôd väčšiny občanov spoločnosti, je až druhoradá.
Demokratické práva občanov by mali byť zabezpečované a ochraňované dobrými zákonmi. Naši poslanci však rovnako ako aj ministerstvá nedokážu vždy správne a zodpovedne v predložených návrhoch zákonov vyjadriť túžbu ľudí po ich ochrane; pred trestnou činnosťou niektorých nezodpovedných a nečestných spoluobčanov, i keď si ich k tomuto účelu zvolili do čela. Preto na príčine porušovania demokratických práv a slobôd sú aj tieto nedokonalé zákony, ktoré umožňujú páchať rozmanitú trestnú činnosť. Svedčí o tom i skutočnosť, že napríklad taký zákon o konflikte záujmov poslanci slovenského parlamentu stále často porušujú. Samozrejme, že absencia či prijímanie nedokonalých zákonov vo sfére hospodársko-podnikateľskej činnosti niektorým „šikovným“ podnikavcom celkom dobre vyhovuje, lebo im dáva možnosť v tomto labirinte nedokonalých či chýbajúcich zákononných opatrení, beztrestne sa obohacovať, najmä ak sú zapojení aj v niektorej vplyvnej politickej strane alebo s ňou spolupracujú, čím sa ich predstavy a možnosti umocňované túžbou - stále mať viac, stáva akousi drogou, ktorá človeka potom dokáže ovládnuť a opantať natoľko, že tomuto pokušeniu celkom podľahne. A tak sa náš systém hodnôt akoby v reálnom živote prevracia naruby, čo potom spôsobuje neporiadok a nesystémovosť aj v ďalších oblastiach nášho spoločenského života. A tu myslím si, spočíva koreň všetkého zla, o ktorom sme doteraz hovorili.
Túto psychologickú vlastnosť človeka - stále mať viac - si už v l8. storočí uvedomovali aj niektorí americkí myslitelia a zákonodárci, ovplyvnení západoeurópskym osvietenstvom, keď pod jeho vplyvom a zásluhou Jeffersona, Franklina ale i ďalších, ju americký Národný konvent v r. l789 zahrnul aj do Ústavy, ktorá tak vlastne legalizovala - túto dravú psychologickú vlastnosť človeka, a to aj na úkor pôvodných amerických obyvateľov. Tak sa zrodila nová dobyvateľská kultúra, posvätená a uplatňovaná liberálnym a bezbrehým tiež demokratizmom, ale v prospech cudzích prisťahovaleckých predátorov, ktorí sa cez mŕtvoly hlava-nehlava hnali za materiálnym a kapitálovým bohatstvom, až napokon v l9. storočí táto ich dravosť našla podporu aj vo vlastnej americkej filozofii v podobe tzv. inštrumentálneho pragmatizmu Williama Jamesa a Johna Deweyho. /9/ Veď podľa Deyweyho myšlienky sú vlastne inštrumentmi na dosahovanie osobných cieľov človeka a ich pravdivosť je vraj potvrdzovaná v jeho správaní sa za účelom úspechu a zisku bez ohľadu na morálku, lebo tá podľa neho objektívne nejestvuje. A tento štýl myslenia a konania formuje občanov USA už vlastne štyristo rokov, takže tieto pragmatické metódy a formy, ktoré neskoršie James a Dewey spracovali i do podoby filozofickej teórie. No a tie sa dnes rôznými spôsobmi, najmä cez tzv. liberálnu prizmu slobodného, dravého podnikania dostáva aj do kultúry a života Európanov. A pritom sa vôbec neberie v úvahu iná doba či odlišné spoločenské prostredie i priestor, v ktorom by sa chceli presadiť, ani rozdielne kultúrno-filozofické podmienky, ktoré po stáročia formovali myslenie väčšiny národov nášho kontinentu. Nie nadarmo nás potom podaktorí významní humanitne cítiaci a zmýšľajúci americkí vedci, politológovia, už dávnejšie upozorňujú, že nekritické preberanie niektorých týchto amerických foriem a metód správania sa, ako v spoločnosti za každú cenu dosiahnúť úspech a presadiť svoju túžbu po najrýchlejšom zbohatnutí, môže byť pre nás väčším zlom, než si to vôbec dokážeme dnes predstaviť.
ZÁVER
Smer vývinu hodnototvorného procesu, ako sme si to vyššie ukázali, je závislý na mnohých okolnostiach, ktoré vo svete ale aj v našej spoločnosti prebiehajú. Porozumieť tomuto procesu je preto veľmi dôležité i keď je to vec ťažká a zložitá, lebo je závislá od mnohých okolností, ktoré sa vo svete odohrávajú. No, budeme ich musieť viacej správne analyzovať a tak poznať ich povahu a charkter, aby sme sa neocitli v istom sociálnom schematizme, v rutinérstve, klišé, čo má za následok, že napr. v takej politike sa dopúšťame hrubých chýb a prehmatov. Tie následne plodia morálny kvas, ktorý devastuje život nielen jednotlivcov, ale aj celej sociálnej štruktúry.
V konečnom dôsledku takýto stav u mnohých ľudí, keďže disponujú len veľmi obmedzenými materiálnými možnosťami, napokon vyúsťuje do takých hrozivých prejavov či stavov, ako sú, povedzme, syndrómy; úzkosti, beznádeje, depresie, rezignácie, drogovej závislosti, agresivity, sebevrážd a t. p., čoho sme stále častejšie svedkami. To veľakrát vyúsťuje do takých foriem narušeného správania sa ľudí, že títo sa môžu stať obeťou rozličných škodlivých skupín, alebo náboženských siekt, ktoré sú buď účelovo založené kadejakými dobrodruhmi, za účelom bezpracného a ľahkého zbohatnutia. Áno, dostávajú sa k nám aj prostredníctvom vyznávačov rozmanitých náboženských prúdov, ktoré sa k nám infiltrujú zväčša zvonka a rozličnými spôsobmi destabilizujú, oslabujú spoločnosť, čím tak pomáhajú rúcať naše nielen svetské, ale aj kresťanské hodnoty.
Harmónia života založená na vzdelaných jedincoch, kde by sa individuálna a spoločenská stránka podmieňovala a zbiehala do vyváženej spoločenskej mravnosti, našej tradičnej európskej a kresťanskej kultúry, sa tak narúša a hrozí tu veľké nebezpečie i zo straty vlastnej dôstojnosti a príslušnosti k istému spoločenskému celku, a to do takej miery, že môže nastať aj samotná strata identity či už v podobe národa, ale aj prepadnutie sa do akéhosi zabudnutého prepadliska dejín, lebo i takéto prípady sú nám z histórie známe. Tomuto trendu napomáhajú aj stále pretrvávajúce destabilizačné tendencie, najmä tu v strednej Európe, ako napríklad, že sa na etnickom princípe zakladajú politické strany, ktoré sa dovolávajú nápravy starých krívd, najmä z prvej polovice 20. storočia spojených s územnými požiadavkami, čo spôsobuje, že v niektorých štátoch sa v určitých sociálnych vrstvách obyvateľstva rozmáha nacionalizmus, iredentizmus a t.p. Pritom ľudia, ktorí takýmto náladam podliehajú, zväčša nepoznajú dokonale históriu ani podmienky za akých k vojnovému konfliktu došlo a prečo sa svet po 2. svetovej vojne usporiadal tak, aký dnes je. A tu spočíva ďalšie nebezpečenstvo možného oslabovania a súdržnosti jednotnej Európskej únie, najmä ak sa jej nepodarí zavčasu tieto odstredivé tendencie utlmiť, ktoré sú zdrojom oživujúcich krajne pravicových, nacionalistických a iredentistických vášni. Lebo po vzore Turecka, ktorému sa podarilo načas svoje územné nároky na Cypre presadiť, sa o to pokúšajú aj Albánci a stále silnejšie hlasy zaznievajú i z Nemecka, Rakúska alebo Maďarska.***
Takýto blúdny kruh, ktorého symptómy sa poslednou dobou skôr stupňujú akoby zoslabovali, môže nadobudnúť aj veľmi nebezpečnú reálnu podobu, len čo by sa vytvorili prijatelnejšie podmienky pre ich možné uskutočnenie. Aj preto sa o nich tu zmieňujem, lebo takéto vízie sa kedykoľvek môžu stať zdrojom sociálnych nepokojov, ktoré by nás mohli zaviať aj do nejakej nadčasovej virtuality, čiže akejsi čiernej diery, odkiaľ nevieme či by sme vôbec ešte boli schopní sa niekam vrátiť, a kam by sme sa vlastne vrátili?!
Spomenuté dedukcie sú implikované jednak súčasným svetonázorovým, idelogickým, ale aj politickým stavom v niektorých štátoch, kde tieto tendencie žiaľ stále pretrvávajú a nachádzajú živnú pôdu. No ony sú aj poučením z minulých dejín, lebo kto vyvoláva vojnové konflikty, musí niesť za ich neúspech aj svoj podiel zodpovednosti. Tento stav potom celkom zákonite v určitých vrstvách obyvateľstva vyvoláva veľa otazníkov, a to nielen o našich víziach a nových hodnotových kritériach, popri tých tradičných a históriou overených, že sú správne a naďalej by sa mali uchovávať a zveľaďovať, ale aj o tých, ktoré si v budúcom spoločnom zväzku nadnárodného spoločenstva európskych štátov budeme vytvárať a zosúlaďovať ich s našími potrebami či už hmotného, tak aj duchovného charakteru. Pritom vždy musíme mať na zreteli, - že popri dobrom susedskom spolužití v rámci únie, kde voľný pohyb kapitálu a s ním aj jeho majiteľov /akcionárov/ nebude poznať žiadne hranice pri jeho etablovaní sa v novom spoločenskom prostredí, - sa nemožno stále vracať do minulosti a pripúšťať oživovanie týchto rôznych reformných či iných reštitučných nárokov a požiadaviek. Lebo problémov, ktoré toto nové storočie prinesie bude toľko, že neustále oživovanie starých hriechov z minulosti, by bolo tým najväčším hazardom a nebezpečenstvom nielen pre Európsku úniu, ale aj pre ich aktérov a napokon i nás ostatných občanov, ktorí v tomto priestore žijeme.
Tieto a veľa ďalších faktorov bude dozaista vyvolávať rôzné reakcie, nálady, ale aj rozčarovania a frustrácie u pôvodných obyvateľov štátov, ktoré do Únie vstúpia. No už dnes sa ukazuje, že napríklad mechanické uplatňovanie jednotných zásad a kritérií predovšetkým v hospodárskej oblasti na všetky štáty eurozóny, by prinieslo viac škody ako úžitku. A tu treba mať na zreteli aj tú skutočnosť, že ani proklamované výhody pred vstupom do Únie u väčšiny tých štátov, ktoré sú už jej súčasťou, sa nie vždy potvrdili a občanov viac sklamali, ba i poškodili ako im pomohli, napríklad aj pri zvýšení cien tovarov, daňovom zaťažení a t.p. No a na povrch sa budú vynárať aj ďalšie nie menej významné problémy, ako je zvyšujúci odpor antiglobalistov, počítačový terorizmus, prostredníctvom ktorého budú rôzné živli narúšať informačné technologické systémy rozmanitých inštitúcií, no najmä bánk, poisťovní a t.p., ktoré budú spôsobovať v počítačovej komunikácii veľké škody. Svet už tým, že sa bude stále viac vzájomne prepojovať a závislosť jedného od druhého bude narastať, bude stále viac zraniteľnejší, a to všetko bude treba k všeobecnej spokojnosti permanentne riešiť a zosúlaďovať. Pritom potreby ľudí budú neustále náročnejšie, čo bude treba rovnako naliehavo uspokokojovať, no nielen v samotnej EÚ, ale aj v rozvojoých krajinách, lebo akákoľvek závažnejšia udalosť vo svete sa bude či už priamo alebo nepriamo dotýkať aj nás všetkých. A naviac, integáciou stredoeurópskych štátov do únie, sme vlastne dali podnet aj ďalším krajinám pripojiť sa k tomuto spoločenstvu, a to i na východ od nás, ako je napríklad Ukrajina a ďalšie európske štáty. Vynútia si to aj nové konkurenčné podmienky obchodu, výroby, voľný pohyb kapitálu, spoločnej obrany a t.p. No a najdôležitejším dôvodom bude aj to, že týmto spôsobom sa budú pre život všetkých občanov hľadať lepšie a dôstojnejšie životné podmienky, zbavenej víz a rôzných migračných obmedzení, ktoré by mali pomôcť napĺňať večné nádeje ľudí po lepšom a pokojnejšom živote v modernej sociálnej spoločnosti v dvadsiatomprvom storočí.
Veď tieto nádeje a vízie najmä po bezpečnejšom živote boli aj v minulosti stálou a veľkou túžbou mnohých ľudí. V tomto duchu sa u nás v Európe ešte v medzivojnovom období minulého storočia, vyjadrovali viacerí európski myslitelia, politológovia, ale aj politici a štátnici, ktorí už vtedy navrhovali, napríklad federatívne usporiadanie strednej Európy. Ich zdôvodnenie takéhoto usporiadania bolo motivované predovšetkým tým, že len takýmto vzájomným zjednocovaním sa, bude možné predchádzať vojenským konfliktom, ktoré sú vždy najväčím nebezpečenstvom pre ľudstvo. A to nielen v záujme stredoeurópskych národov, ktoré pravdaže na vojny najviac doplácali, ale aj v záujme pokoja celej Európy a sveta; v záujme európskej civilizácie a pokroku vôbec. Veď Európa a s ňou celý svet boli už dva razy v minulom storočí vrhnuté do vojnových katastrof, ktorých príčiny tkveli z veľkej časti v nedostatkoch usporiadania stredoeurópskeho priestoru. Preto „jediný možný organizmus na využitie národných síl, ktorý v tomto priestore môže zachovať zásady národnej a osobnej slobody a spojiť sa s rozumným systémom výroby, spotreby a trhu, ktorý nová Európa bude budovať, je jednotná Európa.“ Napísal vo svojej knihe ešte začiatkom štyridsiatych rokoch minulého storočia Dr. M. Hodža. /l0/ A k tomuto konštatovaniu o niekoľko rokov neskôr profesor na univerzitách v Montréale a Ottave Dr. Jozef Kirschbaum dodáva aj tieto myšlienky: „Stredná Európa, aby splnila svoje poslanie, v záujme svojich národov i v záujme európskeho pokoja a európskej spolupráce, musí byť teda oslobodená od každého tútorstva a mocenského vplyvu na jednej strane a nemôže jej byť určená úloha zdravotného kordónu na strane druhej. Poslanie zjednotenej a politicky i hospodársky skonsolidovanej strednej Európy môže byť len pozitívne: zharmonizovanie záujmov malých stredoeurópskych záujmov, zvýšenie ich blahobytu a kultúrnej úrovne vzájomnou spoluprácou, posilnenie ich bezpečnosti a tým posilnenie mieru a pokroku vôbec. Stredná Európa nemôže byť bariérov medzi národmi Európy, ale naopak - mostom ku vzájomnej spolupráci a pilierom európskeho pokoja a európskej kultúry. Jej historická úloha obranného valu je skončená. Prekonal ju vývoj, ktorý zmenšil svet a civilizované národy. Jej novou úlohou je uviesť Európu do rovnováhy a byť sprostredkovateľom medzi východom a západom.“ /ll/ Toľkoto okrem iného, píše o integrácii strednej Európy Prof. J. Kirchbaum, keď sám tieto svoje myšlienky podoperia aj slovami Johna Fostera Dullesa, ktorý povedal: „Nijaký program nie je plodný, ktorý je len proti niekomu alebo niečomu namierený. Úspešné sú tie programy, ktoré sú z vlastnej podstaty tvorivými.“ /l2/
A v týchto myšlienkách, ktoré som tu celkom na záver citoval, je najzretelnejšie vyjadrený aj súčasný hodnotový systém, na ktorom by mala spočívať snaha všetkých, ktorí túžia po zjednotnej a integrovanej Európe, lebo tu je vyjadrený jej pravý zmysel. Aj preto sa myšlieka o koordinácii v prístupových rokovaniach v rámci stredoeurópskej Vyšegrádskej štvorky zdá byť potrebná a veľmi užitočná. A to aj napriek možným špecifickým problémom, /alebo práve preto!/ ktoré tieto krajiny majú, lebo iba vzájomným porozumením a tesnejším zomknutím budeme môcť naše spoločné problémy ľahšie presadzovať a tak predchádzať aj ďalším ťažkostiam.
Ak by sa Európskej únii podarilo v 2l. storočí zabrániť akejkoľvek vojne na starom kontinente a zmierniť to napätie, ktoré tu ešte stále v istých náznakoch pretrváva a existuje, prípadne zabrániť aj ďalším vojenským hrozbám, ktoré v 20. storočí priniesli toľkú skázu národom a smrť mnoho miliónom ľudí, čoho sme my starší boli aj priamými svedkami, tak už to by bol veľký jej úspech pre ktorý stojí zato zvádzať tento zjednocujúci zápas, aby sme sa aj my tu v strednej Európe stali jej súčasťou a rovnoceným partnerom. Lebo pokojný život obyvateľov celej Európy, v ktorom by medzi štátmi nevznikali napätia a ďalšie hrozby nových vojen, by bol pre všetkých jej obyvateľov tým najväčším výdobytkom na prahu nového milénia.
J. Suja-Žiak
Literatúra:
/1 / Hegel, G. W. F.: Fenomonologie ducha. Praha l960. /Pozri
aj Filozof. encyklopédia / rusky/ s. 333.
/ 2 / Člověk a náboženství. FMO Praha l992, s. l5-3l.
/ 3 / Suja-Žiak, J.: K problematike súcna. In: XVI. Zborník
dejín fyziky, 5. MESDEF´98 Modra-Piesok l.l0.
- 4.l0. l998, Bratislava l999, s. 29- 32. / Pozri aj:
Filosofické a nábož. rozpravy,FMO Praha 1991.
/ 4 / Suja-Žiak, J.: Z môjho života. Vlastná edícia Martin 200l,
s. 63-64.
/ 5 / Neff, Vl.: Filosofický slovník pro samouky neboli
Antigorgias. Družstevní práce Praha, l948, s. 238.
/ 6 / Macartney, C. A.: Problems of the Danube Basin.
Cambridge, University Press l942, s. l5l.
/ 7 / Carr, E. H.: Conditions of Peace. London, Macmilan and Co.
l945, s. 3l a 37.
/ 8 / Tamtiež, s. 4l.
/ 9 / Vorovka, J.: Americká filosofie. Praha l929. / Pozri aj
M. Novota: Inštrumentálny pragmatizmus -
životná orientácia Američanov. In: Slovenské pohľady, Na
literatúru, umenie a život, č. 5/2002, MS
Martin, Roč. IV. + ll8, s. 20-23.
/ l0/ Hodža, M.: Federation in Central Europe. London, Jarrolds
Publishers l942, s. l3l.
/ ll/ Kirschbaum, J,: Náš boj o samostatnosť Slovenska.
Slovenský ústav v Clevelande l958. / Pozri: II.vyd.,
Matica slovenská Martin 2000, s. l9l.
/ l2/ Tamtiež ako ll/ s. 3l7.
Poznámky:
* Pozri aj: Slovenské pohľady č. 5/2002, Roč IV. +l8, s. l6
-26, /článok M. Novotu./
** Bližšie pozri: "Czechfreepress" Blogy, Miro Suja,
článok: Příčiny vzniku konflitů z pohledu teorie kulturalismu.
*** Vyšlo v SNN, č.22/2002, 29. 10. 2002, Roč.IV +18, s. 16
-26, /článok M. Novotu./