Rozprávka o sloníkovi bimbovi
18. 9. 2008
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé mestečko. Bolo to veľmi pekné mestečko. A v tom mestečku žilo veľmi veľa detí. Všetky deti sa mali veľmi radi, spolu sa hrali aj kamarátili, spoločne hrali futbal, naháňali sa, a tak.
Jedného dňa, keď sa tie deti opäť spolu hrali, začuli veľký rachot a buchot. Boli zvedavé, čo sa deje a tak sa pozreli na cestu. Odrazu zbadali, že do ich mestečka prichádza obrovský cirkus. Samé nákladné autá, maringotky a klietky so zvieratkami. Bol to krásny cirkus. Na námestí si rozložil svoj obrovský stan a z veľkých áut povychádzali ujovia cirkusanti a tety cirkusantky. Bol tam koník, bola tam ťava kamila, lama ema, lev cézar a tiger igor, ale deťom sa zo všetkých zvieratiek najviac páčil obrovský sloník bimbo. Ujovia cirkusanti volali deti na predstavenie: "! Príďte deti do cirkusu, uvidíte, čo ste ešte nevideli, zažijete, čo ste ešte nezažili." A tie sa už nevedeli dočkať večera.
Keď prišiel večer, všetky detičky prišli do cirkusu aj so svojimi rodičmi a netrpezlivo čakali, kedy sa začne predstavenie. Deti tam videli žonglérov, ako si hádzali s loptami a palicami, šaša maroša a veľmi sa smiali. Videli tam všetky zvieratká, medzi ktorými bol aj sloník bimbo. Popredstavení sa všetky deti rozbehli do sloníkovského domčeka, pretože každé z nich sa chcelo so sloníkom odfotiť, alebo sa ho aspoň dotknúť. Tlačili sa jeden cez druhého, druhý cez tretieho. Teta cirkusantka ich len upozorňovala: " Po jednom detičky, na každého sa ujde!"
Tak išiel deň za dňom, deti chodili do cirkusu každý deň a stále niečo sloníkovi bimbovi doniesli. Raz keksík, potom čokoládku, banán a iné fajnoty. Sloník sa veľmi tešil, že ho deti ľúbia a za odmenu sa stále čím ďalej tým viac snažil, aby bolo jeho cirkusantské číslo krajšie a krajšie.
Raz, keď sa deti ráno zobudili a išli na námestie, kde cirkus stál, zbadali, že šapitó je už zbalené a ujovia cirkusanti nasadajú do svojich veľkých áut a chystajú sa preč. Preľakli sa a postavili sa pred cirkus a chytili sa za ruky a začali nahlas kričať: " Nechoďte preč, my chceme, aby ste tu ostali! My chceme svojho sloníka bimba!" No nedalo sa nič robiť. Z maringotiek vyšiel ujo cirkusant a deťom povedal:" Ďakujeme, že nás máte tak radi, ale musíme odísť. V inom meste nás čakajú iné detičky, ktoré sú tiež zvedavé na sloníka bimba, našich artistov aj žonglérov." Detičky sa rozostúpili a nechali cirkus prejsť. A tak cirkus z mesta odišiel.
Cirkus putoval ďalej peknou krajinou až napokon prišiel do iného mestečka, ktoré bolo tiež pekné a aj tam žilo veľa detí. Keď sa cirkus rozložil ľudia prišli na predstavenie. Ale to bolo také mestečko, kde nežili také dobré deti, ako v tom predchádzajúcom meste. Nemali radi zvieratka a najviac sa posmievali sloníkovi bimbovi." Fuj, aké má veľké uši! Fuj, aký má veľký chobot!" Kričali deti. Sloník bol z toho smutný. Bolo mu ľúto, že ho deti nemajú radi a preto aj plakal. Keď sloník bimbo videl, že ho tie deti radi nemajú, rozhodol sa, že z toho cirkusu odíde. A tak, jedného dňa, keď mu ujo doniesol trávičku a vo vedierku vodičku, bimbo odtrhol remeň s ktorým bol priviazaný, chobotom si otvoril klietku a potom utekal preč, len čo mu sily stačili. Po tvári mu stekali slzy veľké ako hrach a sám nevedel kadiaľ ide. Vedel iba jedno, že chce odísť z toho škaredého mesta, kde sa mu ľudia a deti posmievali a chcel sa vrátiť späť k tým svojim dobrým deťom.
Po dlhej ceste došiel naozaj do toho prvého mesta, kde ho všetci ľúbili. Keď tam prišiel bola už tma, slniečko dávno zapadlo za hory a námestie bolo prázdne. Bimbo teraz nemal kde hlavu skloniť. Preto sa schúlil pod staručkú lipu a tvrdo zaspal. Skoro ráno, keď slnko vyšlo, detičky prišli na námestie a koho tam nevidia? Sloníka bimba, ich dobrého kamaráta. "Hurá, sloník bimbo sa k nám vrátil!" Kričali deti. Bimbo porozprával deťom, čo sa mu prihodilo a deti ho pozorne počúvali. Deťom to prišlo ľúto, ale tešili sa, že sloník bude teraz stále s nimi. Potom sa začali spolu hrať, naháňali sa, hrali futbal a skrývali sa.
Takto sa hrali veľmi dlho až prišiel večer. Na námestie svietil už len žltučký mesiačik, ale čo bolo horšie, deti museliísť domov a sloník bimbo ostal opäť sám.Ľahol si pod tú staručkú lipu a rýchlo od únavy zaspal. Ráno, keď sa bimbo zobudil, hneď ho obkolesili všetky deti, a každé z nich mu donieslo niečo na jedenie. Sloník sa napapal, lebo takí sloníkovia musia veľa papať, takisto ako všetky detičky, aby boli zdravé. Deti si ale všimli, že sloník bimbo akosi zosmutnel. " Prečo si smutný, bimbo?" pýtali sa deti. "Akoby som nemal byť smutný, detičky?Prečo som len neostal v cirkuse vo svojom domčeku? Teraz sa budeme hrať, no večer sa zas rozídete do svojich domčekov a ja tu ostanem celkom sám." " Prídeš k nám." povedala Anička. " Alebo k nám" vravel Jožko. Sloník bimbo sa len usmial a odvetil: " Kdeže detičky, veď vaše domčeky sú pre mňa príliš malé, všetko by som vám tam porozbíjal. Vrátim sa ja radšej do svojho cirkusantského domčeka." Detičkám takisto bolo smutno a nejeden chlapček a nejedno dievčatko sa aj rozplakali. "Sľubujem vám, že sa k vám ešte vrátim." Predtým, než bimbo odišiel, ešte sa spolu pohrali a napokon doniesli deti sloníkovi niečo na cestu.
Odrazu, keď sa deti lúčili s bimbom začuli známi buchot. Obzreli sa, čo to je a zbadali, že do mesta prichádza cirkus. Sloník bimbo sa hneď rozbehol k nemu a povedal ujovi cirkusantovi, aby mu prepáčil, že ušiel z cirkusu a aby sa naň nehneval. " Veď ja sa nehnevám, bimbo." odpovedal ujo cirkusant. " Vrátili sme sa aj my do tohto mestečka, lebo tam, kde sme boli, tam sa nám ani trochu nepáčilo. Deti neustále našim zvieratkám ubližovali a napokon prestali chodiť aj na predstavenia. Preto sme sa vrátili k vám, milé detičky."
Cirkus opäť rozložil svoj veľký stan, sloník bimbo vošiel do svojho domčeka a vedel, že už teraz bude stále so svojimi deťmi, a nikdy od nich neodíde. Tak sa opäť iba hrali, spievali a tancovali. Hoc zazvonil potom zvonec a rozprávky by mal byť koniec, keď ich nôžky nebolia, tancujú tam snáď až dodnes.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář