Blesk
Stalo sa to asi pred pol rokom. Bol piatok večer a ja som čítala svoju obľúbenú knihu. Zrazu oblohu za oknom preťal blesk. Za nim sa ozval ohlušujúci rachot. Hm, bude búrka, pomyslela som si. K napínavej knihe sa búrka skvelo hodí! Poriadne som sa zababušila do deky, našla si príjemnú polohu a zahĺbila sa do čítania. Dej v knihe rýchlo napredoval. Za oknom zúrila búrka. Pri jednom obzvlášť silnom blesku vypli elektrinu. Ostala som potme. Všade zavládlo hrobové ticho. Opatrne som pristúpila k oknu a rozhrnula záves. Oslepil ma záblesk ďalšieho blesku. Mieril rovno na mňa. Upadla som do hlbokej tmy. Nepočula som. Nevidela som. Nič som necítila. Neviem ako dlho som tam bola. Či sekundy, minutý, hodiny ,dni ,týždne, mesiace, roky...
Netuším. Do mojej mysle sa potichu začali zakrádať čudesné hlasy a obrazy. Hlasy si niečo šepkali v zvláštnom jazyku. Obrazy boli rozmazané. Videla som rozmazane ale rozoznala som nebotyčné budovy bez okien, dverí, komínov...
Nič som nechápala. Ako vo filme sa mi pred očami začali mihať rôzne obrazce, piktogram. Chcela som aby to prestalo. Moja myseľ sa proti tomu vzpierala ale tým sa to len vystupňovalo. Zasiahla ma bodavá bolesť.
Spaľovala mi vnútro. Otupovala zmysly. Neznesiteľné...
Začala som kričať, ale z môjho hrdla sa vydral len chrapot a sipot. Bolesť ustala ale na pravej ruke som ešte stále cítila pálčivú bolesť. Znova ma pohltila tma.
Zasa nikde nič. Len bolesť ruky. Mŕtvolné ticho...
Mala som obrovský strach. Ticho preťalo zaburácanie hromu. Do očí mi udrela žiara blesku. Ocitla som sa vo svojej izbe a... mieril na mňa ďalší blesk!
Možno to bol ten istý. Neviem...
Potom akoby čas zastal. Automaticky som zdvihla pravú ruku a natiahla ju pred seba. Neviem prečo som to urobila. Bolo to niečo ako reflex. Čas sa pohol. Blesk sa na mňa divo rútil. Zatvorila som oči. Moja smrť sa blíži, pomyslela som si. Moja ruka začala páliť. Ale nie veľmi. Pulzovalo mi v nej. Začala som sa triasť. Pomaly som otvorila oči. Blesk mi prechádzal rukou do celého tela. Na ruke som mala špirálovité znamenie, ktoré žiarivo svietilo. Užasnuto som hľadela na ten výjav.
Blesk sa pominul a žiara z ruky tiež. Začula som mamu ako sa ma pýta, či som v poriadku. Odpovedala som, že mi nič nie je. Zablikalo svetlo. Opäť sa zapla elektrina.
Ešte stále som stála pri okne. Všetko vyzeralo normálne. Sadla som si na posteľ a pozrela na označenú ruku. Bola tam len tmavšie škvrna v tvare špirály. Takmer ju nebolo vidieť. Nechápala som, čo sa stalo.
Sen to nebol, inak by mi neostalo znamenie. Od toho dňa sa všetko zmenilo...
Keď boli búrky mala som chuť ísť von. Nutkanie niečo urobiť. Chcela som natiahnuť ruku a vidieť, čo sa stane tentoraz. Vždy keď chytím niečo, v čom je elektrina, cítim, akoby tým predmetom pulzoval život. Som plná energie. Nemám si ju kde vybiť. Možno keby som zdvihla tú prekliatu ruku! Ale bojím sa... Mám strach čo sa stane. Možno raz ten strach prekonám. Možno raz nájdem v sebe tú silu, ktorá potlačí moje obavy z neznámeho.
Veď stačí len zdvihnúť ruku a pozerať sa, čo sa stane.
Len natiahnuť ruku...
(Canitre)
xy....
(Ivangeline, 30. 10. 2007 21:27)