Carolina Hurricanes
Klub Carolina Hurricanes patrí medzi najmladšie v NHL, za svoje úspechy sa ale rozhodne hanbiť nemusí. V najprestížnejšej lige sveta totiž nepôsobí ani desať rokov a aj napriek tomu už získal Stanleyho pohár!
Názov „Hurikáni“ nesie tento klub hlavne preto, že pre oblasť Caroliny sú silné búrky s divokým vetrom a silnými dažďami priam typické.
Klubovými farbami sú čierna, biela a červená. Logo predstavuje hurikán v týchto troch farbách.
Carolina ale nepredstavuje úplne nový klub. Hurricanes sú totiž nástupcami Hartfordu Whalers. Tento klub existoval od sezóny 1979/80 po sezónu 1996/97 ako nástupca klubu New England Whalers.
Whalers sa v závere svojej existencie trápili a tak bol ich osud priam nezvratný. Pred sezónou 1997/98 sa tak tento klub presťahoval do Caroliny, kde dostal nový názov Hurricanes. Toto sťahovanie umožnilo predovšetkým mesto Raleigh, ktoré vybudovalo novú arénu.
Pokiaľ ale stihli štadión v Raleigh dokončiť, pôsobila Carolina na štadióne v Greensboro, ktoré bolo vzdialené 80 míľ.
Vo svojej prvej sezóne sa „Canes“ trápili a s bilanciou 33-41-8 obsadili až posledné miesto Severovýchodnej divízie. Ešte horšie ale bolo, že si na svoju stranu nedokázali pritiahnuť divákov a priemer sa pohyboval pod hranicou 10 000 divákov na zápas.
„Viete, keď sme tu hrali prvé zápasy, tak nás sledovalo 6000 divákov a hra nebola veľmi vzrušujúca. Postupne sa ale situácia zlepšovala. Začínali sme tu prakticky z ničoho. Chvíľu to teda trvalo,“ spomína Rod Brind´Amour.
V debutovej sezóne hájili bránu hurikánov Trevor Kidd a Sean Burke. Pár zápasov ale odchytali aj Kirk McLean, Pat Jablonski a Mike Fountain. Najproduktívnejšími hráčmi tímu boli Sami Kapanen a Keith Primeau (obaja po 63 bodov). Ďalšími kvalitnými útočníkmi boli Gary Roberts, Ron Francis, Nelson Emerson, Jeff O´Neill, či Robert Kron. V priebehu sezóny do kádra pribudli Ray Sheppard z Floridy a Martin Gelinas z Vancouveru. O obranu sa starali hlavne Glen Wesley, Curtis Leschyschyn, či Sean Hill, ktorý prišiel z Ottawy.
Pred sezónou 1998/99 sa Juhovýchodná divízia pretransformovala a to malo na Hurricanes blahodárny vplyv. Divácke návštevy v Greensboro boli stále slabé, ale hra tímu sa výrazne zlepšila. S bilanciou 34-30-19 sa stali hurikáni dokonca víťazmi svojej divízie a to znamenalo prvý postup do play-off v histórii klubu. Ak počítame aj Hartford, tak sa dostala táto organizácia do vyraďovacej časti po siedmich rokoch.
V play-off sa divácka návštevnosť mierne zvýšila a súperom Caroliny bol Boston Bruins. Po víťazstve v treťom zápase na ľade Bostonu prišli tri prehry Hurricanes v rade a po šiestich stretnutiach sa tak prvá účasť Caroliny v play-off ukončila. Drámu priniesol najmä piaty duel, v ktorom prehrali Canes doma až po predĺžení.
Oveľa väčší smútok ale priniesla Caroline tragédia, ktorá sa stala po tejto prehre. Cestou z letiska totiž havaroval obranca Steve Chiasson a po tejto autohavárii tragicky zahynul. Ako neskôr vysvitlo, Chiasson popíjal počas letu alkoholické nápoje a to sa pod jeho nehodu v skorých ranných hodinách (3. mája) určite podpísalo.
"Je to tragédia, ktorá sa slovami ani nedá opísať,“ povedal po smrti 32-ročného obrancu prezident a generálny manažér tímu Jim Rutherford.
O produktivitu mužstva sa starali aj naďalej Kapanen, Primeau, Sheppard, Roberts či Francis, veľkou posilou obrany bol jeden z najlepších obrancov histórie Paul Coffey. Ten je dodnes jediným členom Siene Slávy, ktorý kedy za Carolinu hral. Dôležitým ťahom vedenia bol ale aj predsezónny zisk Artursa Irbeho zo San José. Týmto krokom sa totiž definitívne vyriešila brankárska otázka. Práve v Caroline prežil neskôr odchovanec Dynama Riga svoje najlepšie hokejové roky.
Po dvoch rokoch v Greensboro nadišiel v sezóne 1999/2000 konečne čas na sťahovanie do novej haly v Raleigh. Na otvorenie si ale museli hurikáni trošku počkať a tak odohrali prvých deväť zápasov na klziskách súperov. Dosiahli pritom solídnu bilanciu 4-2-3.
29. októbra 1999 sa Canes konečne dočkali a nastúpili na svoj prvý zápas v Raleigh Arene. Po dvoch tretinách viedla Carolina nad New Jersey Devils 1:0 gólom Andreja Kovalenka. Vďačila za to aj 23 zákrokom Irbeho. V tretej tretiny ale začali úradovať diabli, ktorí domácim nasúkali až štyri góly. Premiérový zápas v novej hale sa teda skončil prehrou 2:4. Hurikáni mali aj v novej aréne problémy s návštevnosťou a nepomohol tomu ani boj o miestenku v play-off do posledného kola. Napokon im na postup do nadstavbovej časti chýbal jediný bodík.
Káder Caroliny bol v tom čase stabilizovaný, posilnili ho ale Sandy McCarthy a predovšetkým Rod Brind´Amour z Philadelphie (opačným smerom putovali Keith Primeau a Kent Manderville). Najproduktívnejším hráčom sezóny sa stal Ron Francis, ktorý získal v 78 zápasoch 73 bodov.
V sezóne 2000/01 obsadili Hurricanes v Juhovýchodnej divízii druhé miesto za Washingtonom. Pozitívom bol aj stúpajúci počet divákov, ktorí mohli v hale Raleigh Arena po prvýkrát sledovať play-off. Carolina doň postúpila s bilanciou 38-32-9-3 ako ôsmy nasadený tím.
To už v Caroline nepôsobil Paul Coffey, jeho miesto ale výborne zaujal Sandis Ozolinš z Colorada. Francis patril opäť medzi najproduktívnejších hráčov tímu (65 bodov), tentoraz ho ale z prvého miesta klubovej produktivity vytlačil Jeff O´Neill, ktorý nastrieľal až 41 gólov.
V play-off narazili hurikáni opäť na New Jersey Devils. Tí sa ujali veľmi rýchlo vedenia 3:0 na zápasy. Na typicky tvrdé zákroky Scotta Stevensa doplatili zraneniami Ron Francis i Shane Willis. Hurikáni sa ani za nepriaznivého stavu nevzdávali a štvrtý súboj vyhrali 3:2 po predĺžení. Následne vyhrali aj piaty zápas v New Jersey, ale v šiestom zápase inkasovali Hurricanes doma až päť gólov a vypadli.
V sezóne 2001/02 bola Juhovýchodná divízia najslabšou v NHL a to využila Carolina na zisk divízneho titulu s bilanciou 35-26-16-6.
Okrem Irbeho sa v bráne objavil v 34 zápasoch aj Tom Barrasso. V priebehu sezóny získala Carolina Kevyna Adamsa a Breta Hedicana (obaja z Floridy), Seana Hilla (St. Louis) a brankára Kevina Weekesa (Tampa Bay). Za dvojicu panterov ale musela obetovať obrancu Sandisa Ozolinša.
V play-off nastúpili hurikáni po tretíkrát v rade proti diablom z New Jersey a aj tentoraz sa ocitli v pozícii outsidera. To ale ešte nikto netušil, že prídu veľké chvíle Artursa Irbeho.
Lotyšský brankár bol hviezdou prvých dvoch zápasov série a po domácom triumfe 2:1 viedla Carolina už 2:0 na zápasy. Potom sa séria sťahovala do New Jersey a tam to Irbemu až tak dobre nešlo. Devils stav zápasu vyrovnali a pred piatym duelom nahradil tréner Paul Maurice Irbeho Kevinom Weekesom.
Ešte v tretej tretine viedli diabli 2:1, ale Jeff O´Neill si dokázal vynútiť predĺženie, v ktorom rozhodol gólom Josef Vašíček. V šiestom zápase podal Weekes veľmi silný výkon a po 32 úspešných zákrokoch vychytal Caroline postupové víťazstvo 1:0.
V druhom kole play-off nastúpila Carolina v Raleigh Arene proti slávnemu Montrealu Canadiens. V prvom zápase vychytal Weekes ďalší shutout a Canes vyhrali 2:0. Potom ale forma Kevina poklesla a Canadiens vyhrali dva zápasy v rade. Aj vo štvrtom súboji viedli Kanaďania na domácom ľade 2:0 po prvej tretine. Vtedy prišla opäť zmena v bráne a Weekesa nahradil Irbe. Za stavu 0:3 čelili hurikáni kritickej situácii. V tretej tretine ale strelili tri góly, vrátane presného zásahu Erica Cola počas power play 51 sekúnd pred koncom tretej tretiny. Canes ožili a po góle Niclasa Wallina v predĺžení vyrovnali stav série na 2:2.
Tento zvrat dodal hurikánu obrovskú silu a v nasledujúcich dvoch dueloch zaznamenali skóre 13:3! Po prvýkrát vo svojej histórii sa tak ocitli vo finále konferencie. Tam ich čakalo Toronto.
Hneď prvý zápas na domácom ľade Carolina s Maple Leafs prehrala (1:2). Potom ale prišli ďalšie veľké chvíle Artursa Irbeho, ktorý vychytal tri výhry v rade. V troch zápasoch inkasoval Lotyš len dva góly.
Šancu na uzavretie série v piatom zápase Hurricanes nevyužili, keď uviazli na obrannej sieti Leafs a prehrali 0:1. Aj šiesty duel sa vyznačoval pozornou obranou a skóre bolo bezgólové až do polovice tretej tretiny, kedy sa presadil Jeff O'Neill. Už-už sa zdalo, že sa Canes dostanú do finále, ale v tom ich zamrazil vyrovnávajúcim gólom Mats Sundin, ktorý rozjasal Air Canada Center 42 sekúnd pred koncom tretej časti. Nezlomný charakter hurikánov sa našťastie ukázal i teraz a v ôsmej minúte predĺženia poslal svojich spoluhráčov do bojov o striebornú trofej Martin Gelinas.
Vo finálovej sérii to už ale bola pomerne jasná záležitosť Detroitu Red Wings. Červené krídla mali v tejto sezóne skutočne ohromnú silu a Carolina na nich jednoducho nemala. Úvod série ale zlý určite nebol, veď zásluhou gólu Rona Francisa v predĺžení viedli Canes 1:0 na zápasy.
Druhý duel vyhrali krídla a chlieb sa zrejme lámal v treťom zápase. Carolina v ňom viedla ešte v tretej tretine 2:1. Wings si ale vynútili predĺženie, ktoré prinieslo veľkú drámu. Napokon sa rozhodlo až v čase 14:47 tretieho predĺženia, kedy prekonal Irbeho Igor Larionov. Po tomto kľúčovom momente už patrila séria Detroitu.
V rámci posezónneho udeľovania cien sa jedna z trofejí dostala po prvýkrát v histórii aj do rúk hráča Caroliny. Center Ron Francis bol totiž odmenený Lady Byng Trophy, ktorá sa udeľuje za džentlmenský prístup k hre. Práve Ron bol najproduktívnejším hráčom Hurricanes sezóny, keď v 80-tich zápasoch nazbieral 77 bodov. K spanilej ceste v play-off prispel 16-timi bodmi a bol tak i naproduktívnejším hurikánom vo vyraďovacej časti. Najlepším strelcom tímu v play-off sa stal Jeff O´Neill.
Ako to už býva, po hodoch nastáva bolenie brucha. A v prípade Caroliny to platilo stopercentne. V sezóne 2002/03 sa totiž skutočne trápila.
Z 82 zápasov vyhrali Hurricanes len 22 a obsadili až posledné miesto divízie. Nedarilo sa brankárom Weekesovi ani Irbemu, ale chváliť sa nemohli ani útočníci a obrancovia.
Hoci prehrali Hurricanes úvodný domáci zápas s NY Rangers 1:4, začiatok sezóny až taký zlý nebol. Ešte 12. novembra bola bilancia Canes priaznivá - 8-4-2-2. Ešte 22. decembra mali hurikáni stále pozitívnu bilanciu 15-12-5-3. Potom to ale začalo ísť už len dolu vodou. Z nasledujúcich 31 stretnutí vyhrala Carolina len tri!
Po mini sérii víťazných zápasov (4) v marci prehrali Canes deväť z posledných jedenástich stretnutí a výsledkom bola ich najhoršia sezóna v histórii.
Vedenie sa snažilo na situáciu zareagovať už v priebehu sezóny a do svojich radov tak získalo Radima Vrbatu z Colorada (výmenou za Batesa Battagliu), Jana Hlaváča z Vancouveru (za Mareka Malíka a Darrena Langdona), či dvojicu Philadelphie Pavel Brendl – Bruno St. Jacques (výmenou za Samiho Kapanena).
Po neúspešnej sezóne sa forma nezlepšila ani v úvode nového ročníka. V októbri 2003 totiž vyhrali hurikáni len dva zápasy. Pod vedením nového trénera Petra Lavioletta v juhovýchodnej divízii napokon obsadili s bilanciou 28-34-14-6 tretie miesto, ale na miestenku do play-off nemohli počítať v žiadnom momente sezóny. Nadišiel tak čas na rez v tíme a kapitána Rona Francisa vymenil manažment do Toronta za budúce nádeje. Významným krokom bolo ale získanie Justina Williamsa z Philadelphie.
Svoju prvú sezónu v drese Caroliny odohral talentovaný Eric Staal. Rodák z Thunder Bay získal v 81 zápasoch 31 bodov.
Najproduktívnejším hráčom i najlepším strelcom sezóny sa stal Josef Vašíček, ktorý strelil 19 gólov a získal 45 bodov. Aj na týchto číslach je badať, akú slabú sezónu Carolina prežila.
Sezóna 2004/05 bola pre štrajk v NHL zrušená.
Po lockoute potvrdil Staal povesť, ktorá ho sprevádzala. V základnej časti sezóny 2005/06 nazbieral rovných sto bodov, strelil 45 gólov a stal sa tak najproduktívnejším hráčom i najlepším strelcom Hurricanes.
Hurricanes prežili svoju najlepšiu základnú časť v histórii a so ziskom 112 bodov obsadili druhé miesto vo Východnej konferencii. Na Ottawu pritom stratili len jediný bod.
Veľkými posilami boli aj obranca František Kaberle a útočník Cory Stillman, ktorý prišiel do Caroliny ako čerstvý držiteľ Stanley Cupu (s Tampou Bay). Okrem neho pribudol do kádra Canes aj jeho finálový súper Mike Commodore z Calgary a v Caroline sa vytvorila nová brankárska dvojica Martin Gerber – Cam Ward. Mladučký Ward bol azda najpríjemnejším prekvapením sezóny a svoje skvelé výkony dokázal vygradovať v play-off.
Tesne v závere prestupového obdobia získala Carolina skúsených útočníkov Douga Weighta a Marka Recchiho.
V play-off sa Hurricanes spoliehali hlavne na Staala, Stillmana a Brind´Amoura, ktorí nazbierali pred postupom do finále celkovo 54 bodov.
Na ceste do finále vyradila Carolina Montreal, New Jersey a Buffalo. Prežila pritom viacero dôležitých momentov, v ktorých musela siahnuť na dno svojich síl:
* 3. zápas štvrťfinálovej série proti Montrealu (Hurricanes prehrávali 0:2 na zápasy)
Carolina vyhrala tento zápas 2:1, pričom prehrávala po dvoch tretinách 0:1. V čase 51:27 vyrovnával Rod Brind’Amour a víťazný gól strelil v predĺžení v presilovke Eric Staal
* 2. zápas semifinálovej série s New Jersey (stav v sérii 1:0)
Hurricanes inkasovali gól z hokejky Scotta Gomeza len 21 sekúnd pred koncom tretej tretiny. Po odvolaní brankára Cama Warda ale dokázal Eric Staal vyrovnať tri sekundy pred koncom. Carolina napokon dotiahla zápas do víťazného konca, keď sa v čase 3:09 v predĺžení presadil Niclas Wallin
* 7. zápas finálovej série proti Buffalu (stav 3:3)
Carolina prehrávala 1:2, ale v tretej tretine vsietila tri góly a vyhrala 4:2. Na 2:2 vyrovnával Doug Weight, víťazný gól strelil Rod Brind’Amour a víťazstvo pečatil v poslednej minúte Justin Williams.
Obranca Caroliny Glen Wesley vstúpil do finále s 1473 zápasmi na konte. Ešte nikdy ale nevyhral Stanley Cup. Je len pár hráčov, ktorý odohrali viac stretnutí ako on a nikdy nezískali Stanleyho pohár. Sú nimi: Dale Hunter (1,593), Phil Housley(1,580), Mike Gartner (1,554), Norm Ullman (1,516), Adam Oates (1,500), Scott Mellanby (1,498) a Doug Mohns (1,484). Wesley pritom nastúpi vo finálovej sérii už po štvrtýkrát. Predtým čelil dvakrát Edmontonu ako hráč Bostonu Bruins (v rokoch 1988 a 1990), v roku 2002 bol vo finále už ako „hurikán“.
Finálová séria s Edmontonom priniesla veľkú drámu. V úvodnom zápase prehrávala Carolina doma už 0:3, ale napokon zápas vyhrala 5:4. Dôležité bolo i to, že Edmontonu sa zranil brankár Dwayne Roloson. V druhom stretnutí hurikáni svojho súpera zmietli 5:0, ale v Edmontone dokázali olejári zabrať a tretí duel vyhrali 2:1. Zverencami Petra Lavioletta to príliš neotriaslo a štvrtý zápas vyhrali v hale Rexall Place 2:1. V tej chvíli mali v rukách výhodu mečbalu. Dôležitý piaty súboj dospel v Raleigh až do predĺženia, v ktorom sa šťastie usmialo na kanadský tím. Ten vzápätí na domácom ľade vyhral presvedčivo 4:0 a tak o všetkom rozhodoval až siedmy zápas. V ňom vyhrala Carolina doma 3:1 a získala tak svoj prvý Stanleyho pohár v histórii. Brankár Cam Ward navyše získal Conn Smythe Trophy určenú pre najužitočnejšieho hráča play-off.
"Môžem povedať, že som dnes lepším brankárom ako som bol na začiatku sezóny," hovorí Ward, ktorý sa v play off nesprával ako novic, ale ako skúsený veterán. Vôbec na ňom nebolo vidieť, že má v NHL odchytaných len 51 stretnutí. "Bol neuveriteľne pokojný a ani si neviete predstaviť, akú pohodu dodával tímu," hovorí Brind´Amour.
Ward tiež vyrovnal Royov a Hextallov rekord v počte víťazstiev nováčika v play off, keď vychytal 15 výhier. V pondelok v poslednom zápase sezóny exceloval, mal 22 úspešných zákrokov, vrátane skvelého vysunutia betónu pri šanci Fernanda Pisaniho za stavu 2:1 v tretej tretine. Ward vie, že siedmy duel finálovej série bola jeho životná šanca. "Ľudia povedia, veď je to tvoja nováčikovská sezóna a budeš mať šancu aj v budúcnosti. Ale nikto nevie predpovedať budúcnosť, vždy treba využiť súčasnú príležitosť," povedal Ward, ktorý bude o mesiac prežívať šťastné chvíle opäť.
V sobotu 22. júla sa chystá oženiť a možno na jeho svadbe nebude chýbať ani Stanleyho pohár. Vo finále hral proti svojmu obľúbenému tímu z detstva. V siedmich stretnutiach proti "olejárom" inkasoval Ward len 16 gólov, celkovo naňho smerovalo 202 striel a mal 92,1% úspešnosť zákrokov. Ešte pred sezónou bol Ward rád, že sa vôbec dostal do nováčikovského kempu. Ani v najdivokejších snoch si nepredstavoval, že o osem mesiacov bude dvíhať nad hlavu pohár i Conn Smyth Trophy. "Je to ako sen, ktorý sa stal skutočnosťou," dodal Ward.
Útočník Caroliny Cory Stillman sa stal po Claudovi Lemieuxovi prvým hráčom, ktorý vyhral Stanleyho pohár dvakrát v rade s dvoma rôznymi klubmi. Lemieux to dokázal v roku 1995 s New Jersey a o rok neskôr s Coloradom. Stillman bol v roku 2004 oporou Tampy Bay, teraz sa po lockoute radoval s Carolinou. Pred dvoma rokmi mal v drese zdolaného finalistu z Calgary hlavu v smútku Mike Commodore, teraz sa však už tešil spolu s ďalšími hráčmi Hurricanes.
Cesta Caroliny za Stanleyho pohárom:
Carolina
Štvrtfinále Východnej konferencie, Carolina vs. Montreal
22. apríl, doma Montreal P 1-6
24. apríl, doma Montreal P 5-6 (2 predĺženie)
26. apríl, vonku Montreal V 2-1 (pred.)
28. apríl, vonku Montreal V 3-2
30. apríl, doma Montreal V 2-1
2. máj , vonku Montreal V 2-1 (pred.)
Semifinále Východnej konferencie, Carolina vs. New Jersey
6. máj doma New Jersey V 6-0
8. máj doma New Jersey V 3-2 (OT)
10.máj vonkuNew Jersey V 3-2
13. máj vonkuNew Jersey P 1-5
14. máj vonkuNew Jersey V 4-1
Finále Východnej konferencie, Carolina vs. Buffalo
20. máj doma Buffalo P 2-3
22. máj doma Buffalo V 4-3
24. máj vonku Buffalo P 3-4
26. máj vonku Buffalo V 4-0
28. máj doma Buffalo V 4-3 (OT)
30. máj vonku Buffalo P 1-2 (OT)
1. jún doma Buffalo V 4-2
Finále Stanleyho pohára, Carolina vs. Edmonton (4-3)
5. jún doma Edmonton V 5-4
7. jún doma Edmonton V 5-0
10. jún vonku Edmonton P 1-2
12. jún vonku Edmonton V 2-1
14. jún doma Edmonton P 3-4 (OT)
17. jún vonku Edmonton P 0-4
19. jún doma Edmonton V 3-1
Štadióny Caroliny:
Greensboro Coliseum 1997/98-98/99
RBC Center* 1999/00-do dnes
*-v sezónach 1999/2000 až 2001/02 sa hala nazývala Raleigh Entertainment and Sports Arena
Tréneri: (2)
Paul Maurice 1997/98-2003/04
Peter Laviolette 2003/04-do dnes
Člen Siene slávy:(1)
Paul Coffey O 1998/99-1999/00
Vyradené čísla: (2)
10 Ron Francis C 1998-2004
99 Wayne Gretzky (vyradené v celej NHL)
Kapitáni: (4)
Kevin Dineen 1997/98-1998/99
Keith Primeau 1998/99
Ron Francis 1999/00-2003/04
Rod Brind'Amour 2005/06-do dnes
Najlepšia sezóna:
2005/06 (52-22-8, 112 bodov)
Najhoršia sezóna:
2002/03 (22-43-11-6, 61 bodov)