Viktor Frankl (1907-1997) zrejme vie o čom hovorí, ak objavil v človeku vôľu k zmyslu, lebo tieto jeho názory formovali tvrdé podmienky Terezínu, Osvienčimu a Dachau. Väčšinou prežili väzni s bohatým duševným životom, nie so silnou telesnou konštitúciou, ktorí dokázali krutým podmienkam čeliť nájdením zmyslu svojej existencie vnútorným postojom k tomu, čo prežívali. Jeho psychiatrická škola za nazýva aj "treťou viedenskou školou psychiatrie" pre rozdielny pohľad od iných, ktorí napr. ako Freud pokladal za hlavnú motivačnú silu človeka slasť a Adler vôľu k moci. Frankl je presvedčený o vôli k zmyslu.
Frankl vidí v človeku akúsi trojnosť tela, duše a ducha (noetická zložka). Ak človek nedokáže nájsť a naplniť zmysel života v dimenzii ducha, ak neuplatňuje svoj noetický rozmer presahovaním svojho fyzického ja, nastáva existenciálna frustrácia, ktorá je zdrojom psychických porúch, najmä depresií, neuróz a závislosti.
Skúsenosti terapeutov naozaj potvrdzujú, že závislé osoby postrádajú zmysel svojej existencie, nachádzajú sa v existenčnom vákuu a práve napr. droga im slúži ako náhrada skutočného uspokojenia vôle po zmysle. No určite sa v mnohých prípadoch k príčinám vzniku závislosti pridáva dedičnosť a rôzne životné frustrácie. Ale podľa niektorých autorov sú iné príčiny často veľmi preceňované.
Pri hľadaní zmyslu života a zbavení sa závislosti nejde o nájdenie univerzálneho zmyslu a nejaké aplikovanie zvonku do osobnosti človeka, ale ide o nachádzanie zmyslu priamo v jeho vnútri ako v jedinečnej individualite. Každý sme inak stavaní, prišli sme na svet s rozdielnymi talentami a teda musíme nájsť vôľu k zmyslu sami v sebe tak, že prihliadame na osobitosť našej osobnosti. Terapeut len k tomu napomáha.
Frankl hovorí: „Nejde o to, čo ešte my očakávame od života, ale skôr o to, čo život očakáva od nás." A dodáva: „Život v konečnom dôsledku neznamená nič iné, než niesť zodpovednosť za správne odpovede na otázky života, za plnenie úloh, ktoré pred každého z nás život stavia, za splnenie požiadavky prítomnej hodiny."
Orgánom zmyslu by malo byť svedomie. Tento pohľad dosť pripomína názory, že vo svedomí sa ozýva hlas Boží, alebo strážny anjel, či Ježiš ... V každom prípade Frankl poukazuje na niečo, čo je neuchopiteľné v hmotnom zmysle a práve preto existenciu svedomia ako motívu k jednaniu mnohí popierajú, svedomie je pre niekoho len akási pamäť podmienená kultúrou, nemá objektívnu platnosť. No ako potom vysvetliť konanie individualít, ktoré jednajú aj presne opačne ako káže ich kultúra, výchova a pod.?
Existujú tri možné spôsoby, ako nájsť individuálny zmysel:
1) Plnením povinností a zdolávaním životných výziev, respektíve tvorivým vykonávaním nejakej zmysluplnej práce.
2) Zažívaním niečoho (krása prírody, umenia) alebo niekoho (láska k nejakej osobe, vzťah k Bohu, priateľom).
3) Ak je človek konfrontovaný s neznesiteľnou situáciou, ktorá sa nedá zmeniť tvorivým úsilím, stále je z nej možné vydolovať zmysel. A to postojom, ktorý trpiaci človek k takej situácií zaujme.
Franklove závery môžu spieť ku kritike konzumnej spoločnosti. Nakoniec je nám sloboda voľby na nič, ak sa samostatne rozhodovať nevieme a pociťujeme slobodu iba ako neznesiteľné „bremeno voľby". Taktiež možnosť voľne napĺňať v živote vlastné predstavy o šťastí môže byť spochybnená, lebo človek si môže zvoliť cieľ, o ktorom si len myslí, že ho urobí šťastným, celý život sa za ním hnať a napokon zistiť, že to bol prelud.
Prečo naša západná civilizácia, aj napriek širokým možnostiam sebarealizácie a blahobytu, ktoré ponúka, zaznamenáva nárast neuróz a pocitov nezmyselnosti? Odpoveď možno ponúka Franklova kritika konceptu „pursuit of happiness" (hľadanie šťastia), ktoré je ústredným krédom liberálnej demokracie.
A potom sú tu materiálne potreby, ktoré všestranne uspokojuje jednak trh a jednak sociálny štát, no potreba zmyslu zostáva nenaplnená v duchu známeho „môžeš si kúpiť dom (prípadne ti ho pridelí štát), ale nemôžeš si kúpiť domov, môžeš si kúpiť kamarátov, ale nie priateľstvo, a tak ďalej."
Freud videl v náboženstve obsedantnú neurózu ľudstva, Marx v ňom videl zase ópium ľudstva, no nie je to skôr naopak? Nie sú ópium a obsedantná neuróza záplatou dnešného človeka na neuvedomenú (či potlačovanú) religióznosť?
Frankl si v knihe Trpiaci človek kladie otázku: ak smäd poukazuje na existenciu vody, nepoukazuje náš vnútorný smäd po Bohu na existenciu Boha? Všetci trpíme týmto „smädom", lenže často netušíme alebo ani nechceme vedieť, čo ho skutočne uhasí. Namiesto „živej vody" sa ho snažíme uhasiť jedmi, lacnými náhradami alebo nechávame ten smäd vedome neuhasený, a tak sa postupne zväčšuje. V oboch prípadoch prepadáme hlbšie do nudy (straty záujmu o svet) a ľahostajnosti (straty úsilia niečo okolo nás zmeniť k lepšiemu).
Ľudia chcú mať istoty v mechanickom uspokojovaní telesných potrieb, hľadajú preto mechanizmy, hovoria o systéme, ktorý bude fungovať akosi sám od seba. A práve málokto si všíma, že to, čo robí človeka človekom, čo ho naozaj robí šťastným, nie je vôbec žiaden mechanizmus, ale slobodné konanie plynúce z morálneho rozhodovania. Skrz svoje slobodné vnútorné postoje si budujeme vzťah k zmyslu. Nie že by sme si budovali umelý zmysel života, ale my len odhaľujeme, objavujeme už existujúci zmysel v "prírode" akoby skrytý.
Všetky veľké kultúry boli vybudované na nejakom vyššom zmysle a upadali, ak sa vytratil zmysel. Možno ešte mleli z posledného istý čas aj bez zmyslu len na základe byrokratického systému. Dúfam, že to nie je aj prípad našej civilizácie ...
Kto si nevybuduje svoj zmysel života v noetickom zmysle, ten bude chytený do zmyslu umelo vytvorenom ktorý naňho pripravili "lovci duší", aby si ho zotročili, aby pre nich pracoval a pod. Napríklad obrovské množstvá ľudí v existenciálnom vákuu, kedy im ani cirkev nemohla ponúknuť vhodný zmysel, bola chytená na návnadu komunizmu. A podobne je to s ostatnými izmami vo svete.
Umelý zmysel života daný zvonku a neobjavený svedomím vo vlastnej duši nám podsúvajú aj rôzne politické smery, hnutia, ktoré by že vraj radi zlepšili náš život (a na nás zarobili), radia nám ako máme vyzerať, ako si budovať kariéru, ako zbohatnúť ... A aj na takýchto vonkajších "autoritách" si budujeme závislosť. Nie vo svojom svedomí a samostatne nájdenom zmysle, ale vonku obyčajne u niekoho, kto má z nás zisky.
A preto často počuť: "slávny XY povedal to a to ...", "americkí vedci objavili ....", "lekári hovoria ...", "v novinách XY písali", "...izmus hovorí", "na západe je to tak ...", "slávny ekonóm povedal ....", "naša firma má heslo ...", "v reklame bolo" ....atď ...
Neexistujú navždy platné mechanizmy, ani uspokojenie pudu tak, aby sme boli šťastní. Podľa rakúskeho psychiatra sa totiž nemožno naháňať za šťastím ako za cieľom samým osebe. Čím viac sa za šťastím naháňame, tým viac nám uniká. Šťastie musí vyplynúť ako vedľajší produkt naplneného zmyslu.
Aj ako civilizáciu nás zachráni jedine znovunájdenie zmyslu existencie a bohužiaľ v napĺňaní materiálnych potrieb sa tento zmysel nenachádza ....
zdroje:
http://katpsych.truni.sk/existprob/prispevky/halama.htm
