Labutia láska
BAYARMAA a ADORJAN
Bayarmaa nemala detstvo na ktoré sa rado spomína.Otec archeológ,stále na výpravách a matka doma, naliata v alkohole.Čas od času zmizla na niekolko dni a vrátila sa špinavá,strhaná a hladná.O Bayaramuu sa starala stará slúžka ,starala sa aj o matku ked prišla v zúboženom stave.Vzácne okamžiky,keď bol doma aj otec sa matka zmenila na geniálnu gazdinu,vzornú manželku a matku.Tie obdobia boli pre Bayaramu tie najkrajšie. Vyrástla v naozaj krásnu mladú ženu.Bola tichá a plachá.Vdaka slúžke slušne vychovaná. V dievčenskom líceu sa síce na smrť nudila,ale nikdy si nestažovala.Jedine čo ju napĺňalo potešením bolo snívanie.Tomuto požitku sa oddávala kedy to len bolo možné.Z domu chodila málo,možno aj preto nemala takmer žiadnych priatelov.Pre mužov bola stelesnením krásy a dokonalosti,no to ju pramálo zaujímalo.Všetko čo pre život potrebovala našla vo svojich snoch.
Láska však nikoho neobchádza a tak nastal aj pre ňu deň keď jej srdce začalo tĺcť silnejšie a dych sa jej zrýchlil.Rada chodila na prechádzky k blízkemu jazeru.Hodiny presedela na lavičke ponorená do seba,sledujúc krásne labute.Vedela,že ak jedna z páru zomrie tá druhá zostane až do smrti sama.Bayaramaa snívala o tak vrúcnej a oddanej láske.V ten jeden deň prišiel čas keď sa jej sen začal napĺnať.Prisadol si celkom tichučko ku nej.Spočiatku ani nepostrehla jeho prítomnostť.No i potom ako sa začali vnímať to čaro neprerušili slovami.Bayaramaa už musela ist,aby sa o nu nestrachovali.On sedel dalej,tichučko sledujúc jej odchod.Takto prešlo vela dní.Vzácne chvíle ticha ich zväzovali ďaleko viac ako slová.
Bolo pchmúrno a hmla zahalovala jazero.Sedel sám a neveril,že dnes príde ako inokedy.Z hustej hmly zrazu vystupovala postava ženy.Predsa len prišla.Tíško si prisadla ako vždy.No tento raz ticho prerušil jeho hlas.
„Adorian,tak sa volám.“
Z jej úst vyšlo iba jedno slovo.
„Bayaramaa.“
Ich ruky sa spojili.Dnes labute nebolo vidieť, tak sledovali iba pomalý pohyb vĺn.Takto prešlo ešte veľa dni.Slová boli zbytočné.Spoznávali sa cez ten jedinečný dotyk rúk.Časom sa pridali objatia stále vrúcnejšie a náružlivejšie.Láska ich celých zahalila svojim nepreniknuteľným závojom.Žiadne slová na svete by nevyjadrili to čo ich spájalo.Ticho pre iných také nepríjemné im prinášalo pocit pokoja a radosti.Nepotrebovali slová aby spoznávali jeden druhého.Svoju lásku naplnili do poslednej kvapky.Vedeli všetko čo o sebe vediet mali.
Čakal ju na ich lavičke.Prešiel už mesiac a ona sa neukázala.Bál sa tej prázdnoty,čo sa zjavila ako zlý posol.Jeho srdce ju volalo,ale odpoveď neprichádzala.Takto čakaval ešte vela dní,mesiacov.Potom pochopil že už nepríde,no nechápal prečo.
Adorian sa vybral na cintorín.Mal tam pochovanú matku.Od jej smrti ubehlo už veĺa rokov,ale vždy na jej narodeniny jej doniesol kiticu jej oblubených slnečníc.Sedel pri náhrobku a rozprával matke o krásnej Bayarame.O ich vrúcnej láske.O konci bez konca.Slzy bolesti mu zalievali tvár.Vstal a poberal sa domov.Pri jednom náhrobku zrazu zastal v nemom úžase.Pocítil obrovskú bolesť v srdci.Zamrel úžasom.Nápis znel:“Som tu tvoja Bayaramaa drahý Adorian.Keď príde čas naša láska nás znovu spojí.Máš ešte veľa času.Milujem ta,ale je tu niekto kto ťa teraz potrebuje viac ako ja.Ja ti už nikam neodídem.“
Na stránke o úmrtiach starých novín bolo napísané,že Bayaramu si vzala nevyliečitelná zákerná choroba.Agnes,stará slúžka a priteľka Bayarami prosí Adoriana ak bude čítať tieto riadky,aby ju navštívil.
Našiel dom kde jeho milá žila okamžiky keď neboli spolu.Nič ho neprekvapilo.Bol presne taký ako ho vnímal keď ešte boli spolu.Podišiel ku dverám.Nebolo treba klopať,otvorili sa samé.V nich stála stará žena.V rukách držala maličké chlapča.Vložila ho do rúk Adoriana.Povedala iba jednu vetu.
„Volá sa Bayaram a aby mu mohla da´t život,bojovala o ten svoj dlhšie než jej bolo súdené.“
Dieťa bolo krehké a zároveň také silné ako láska,ktorú prežil s jeho matkou.Láska s ňou mu dala všetko čo len láska može dať.Najkraší a najcennejší dar.Bayaramaa aj nadalej žila v tomto malom človiečiku.Adoriana zavalil pocit nádhernej úlavi a štastia.Tak predsa ho neopustila.
Obaja vedeli,že niet sily na svete čo by im vzala ich nekonečnú lásku.