Ako odovzdávať Duchovno
6. 2. 2009
Úvod
Ako odovzdávať duchovno v službe kňaza vidím ako aktuálnu tému pre nás zasvätených. Naša práca potrebuje neustále obnovu zmýšľania a učenie sa spoločnej reči poslucháča. Medzi hlavné črty kňazskej služby patrí schopnosť byť svedkom toho slova, ktoré proklamujeme. Nezaobíde sa to bez modlitby a rozjímania, ktoré oživujú náš vzťah s Bohom, aby sme ešte lepšie vedeli počúvať a stávať sa kúskom chleba pre ostatných. Dnešný svet potrebuje charizmy kňazov, aby tak vo svojej pluriformite poodhalili krásu každého človeka povolaného k spáse.
1. Ako odovzdávať Duchovno
Na úvod si treba uvedomiť, že sme duchovno-ľudské bytosti, ktoré si navzájom či už vedome alebo nevedome komunikujú určité duchovno, ktoré vychádza z našej prirodzenosti. Záleží na tom aký život vedieme a aké hodnoty v nás prevažujú. Teda hierarchia hodnôt a naše priority.
1.1 Byť svedkom Boha
Ako chceme hovoriť o Bohu ak nepoznáme jeho pôsobenie v nás a v našom živote? Nie je dôležité či sme v duchovnom živote lepši alebo horši. Podstatné je ako spolupracujeme s milosťou a ako prijímame samých seba. Boh nie je iba Bohom dobrých ale v prvom rade Lekárom duší, ktoré túžia po spáse, teda po zmene, obrátení. Keby sme sa spýtali Abraháma kto je preňho Boh tak určite by nám neodpovedal nejakými poučkami z katechizmu, ale by povedal, že je to Boh, ktorý uzdravil mŕtve lono Sáry, je to Boh, ktorý mi dal syna, ktorý svoje prisľúbenia plní. Takže vidíme je dôležité byť svedkom toho ako Boh pôsobí v našom živote, aby sme tak mohli odovzdávať duchovno aj tým druhým.
1.2 Milovať poslucháčov
Ako sa to dá keď často sme obmedzovaní rôznymi vonkajšími a vnútornými vplyvmi? Je to o Bohu do akej miery žehnám tým druhým a pritom mám vedomie, že aj ja som v tom istom požehnaní. Možno by sa to dalo vysvetliť aj tým, že mám sa naučiť milovať v prvom rade sám seba. No aj to by bolo nedostačujúce keby som nespoznal, že ja sám som milovaný tou najväčšou a nekonečnou láskou, Kristom. Vidíme aké je to dôležité uveriť a nechať sa milovať, premeniť Bohom. Poslucháč musí mať istotu, že mu chcem dobre a že sám verím tomu čo hovorím.
1.3 Nájsť spoločnú reč
Čo to znamená? Naučiť sa počúvať a tak sa naladiť na frekvenciu ostatných. Teraz hovorím o počúvaní aktívnom, ktoré musí fungovať aj keď rozprávame. Podstatné pri počúvaní je zrak, poloha a sústredenosť. Očný kontakt nemal by presiahnuť intímnu zónu, ktorá sa začína pri tridsiatich centimetroch. Máme ostávať vo vzdialenosti jedného metra, teda na dĺžku vystretej ruky. Toto je osobná zóna. Je potrebné pozerať sa do oči pri dialógu najviac šesť sekúnd, aby sme tak nenarušili povahu rozhovoru. Polohou často naznačujeme náš záujem o počúvanie alebo odovzdávanie. Najviac informácii sprostredkovávame neverbálnym spôsobom. Dá sa hovoriť až o šesťdesiatich percentách. Takže vidíme, že nejde len o slová ale najmä o náš prejav a sústredenosť.
1.4 Nechať vstúpiť do mojej témy niekoho
Aký to má zmysel? Je potrebné ukázať, že to čo odovzdávam je naozaj použiteľné a aplikovateľné v každom čase. Ak to dokážeme, svedčíme o pravdivosti našich slov a gest. Patrí tu samozrejme aj určitá schopnosť moderovania, aby sme sa nevzdialili od toho čo chcem predniesť poslucháčovi. Vstup nejakej druhej osoby do našej témy by mal byť normálnym prejavom zaujatého poslucháča, aby sme tak naznačili, že sa rozumieme a vieme o čom je reč. Je to pre nás dobrým znakom, že sme ho oslovili.
1.5 Nechať doznieť moje slová
Ako sa to dá? Je čas na reflexiu, na uvažovanie v tichu nad vypočutou témou. Ak tu hovoríme o duchovne tak najlepším spôsobom je modlitba v tichu končiaca sa chválou a vďakou.
2. Služba kňaza
Dnes je katolícke společenstvo, ktorémuslúžitejedným z najväčších a najvplyvnejšíchvosvete. Je teda dôležité, aby vaše svetlo svietilo dopredu pre vašich spoluobčanov a svet, aby videli vaše dobré diela a vzdávali vďaku nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach (Mt 5,16).
Účelom každej pastoračnej aktivity je katechetická práca, predmet našej kázne, centrum nášho sviatostného úradu, ktorý musí byť aj v pomoci ľuďom pri stanovení a živení rovnakého živého vzťahu s „ Ježišom Kristom, našou nádejou “ (1 Tim,1,1).
Ešte dôležitejšie je otvoriť mysle a srdcia spoločenstva širšie k morálnej pravde a v tejto oblasti je ešte veľa práce. V tomto prostredí je kľúčová úloha veriacich laikov, aby boli takzvaným „ kvasom “ v spoločnosti.
Je dôležité „rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2), a pamätať si, že neexistuje iba povolanie ku kňazstvu, ale aj povolanie „ v “ kňazstve. To znamená, že svoje kňazské poslanie máme prežívať podľa Pánových požiadaviek, sprostredkovaných samotnými „ okolnosťami alebo situáciami “, v ktorých žijeme. O presbyteráte Koncil hovorí: [1]„ Túto [Božiu] vôľu [kňaz] môže nachádzať a plniť v každodenných okolnostiach a v rozmanitých životných udalostiach, pokorne slúžiac všetkým, ktorých mu zveril Boh v úrade, ktorým je poverený “.
Ctihodný A. Chevrier hovorieval o kňazovi ako o človekovi, ktorým sa iní „ živia “.
[2]„ Len ten, kto vie poslúchať Krista, vie, ako má v duchu evanjelia vyžadovať poslušnosť od iných “.
Záver
Máme byť disponovaní pre celý Boží ľud. Tieto slová sú pre nás povzbudením i podnetom. Hovoria, že naše kňazstvo nie je pre nás, ale pre ľudí. Aj samotné naše posvätenie je dobrom pre druhých, ako to dosvedčuje aj Pán Ježiš: „ Pre nich sa ja sám posväcujem “ (Jn 17, 19). Patríme teda kresťanskému spoločenstvu. Táto naša disponovanosť znamená úplné sebadarovanie tým, ktorí sú nám zverení.
Táto naša rôznorodosť chariziem si vyžaduje sviatosť posvätného stavu, ktorú sme prijali a ktorá z nás v Ježišovi Kristovi urobila „ služobníkov “ Boha a Cirkvi. Táto sviatosť nám zaisťuje milosť, aby sme slobodne a radostne zostali verní prevzatému záväzku.
Milovať Ježiša Krista s nerozdeleným srdcom.
Milovať Ježiša Krista s nerozdeleným srdcom.
[1] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Dekrét PRESBYTERORUM ORDINIS o kňazskom účinkovaní a živote, Trnava 1993, kap. 15.
[2] Ján Pavol II, Pastores dabo vobis, Trnava 1994, s. 69.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář