Bloodmoon poémes (Vereessa Bloodmoon / Violette) |
Anjeli v temnote Zobudil sa v temnote. |
Nechaj sa srdcom viesť |
Láska k hradu Zrýchlim tempo, už meškám, |
Cieľ anjela |
Pán času |
Duel Na rohu ulice čarodejník stojí, čaká a hľadí vdiaľ nekonečne. Postava pred ním, ich tieň sa spojí. „Konečne,“ riekol, „čakal som večne, tak či onak, prišiel si, moju výzvu prijal si!“ Postava kapucňu si skladá, čarodejník v nemom úžase, neznámym bola žena mladá, vlasy ligocú sa v mesačnom jase, prútik v ruke, útla postava, v očiach odhodlanie sťa výraz vraha. „Žena?“ zháčil sa čarodejník pred ňou. „Žena,“ odvetila, „s mocou pre teba priveľkou. Si pripravený umrieť, čarodejník úbohý?“ Zbledol líca jas, jemne povolili údy. Čakal muža a hľa, kto sa nad ním týči. „Tak ako si sa rozhodol?“ otázku naň kričí. Očarenie mužom zmáta, joj, aká je len zlatá! Avšak výzvu prijala, Na ťažkú púť s ním sa dala. Hnev sa v tvári zračil, čarodejník sa háči. Žena pobavene na to: „Čo sa ti nepáči?“ „Dievča jedno pomotané, kde je môj protivník? Kde je ten muž, ten silný čarodejník?“ Ona hrdo ukloní sa mu, podľa správneho duelantského mravu. Poklonu opätoval jej, schytil prútik svoj, podľa pravidiel sa práve začal boj. O chvíľu vzduchom zaklínadlá letia, kúziel názvy kričia, budovy sa ničia. Dievča naňho z ostra ide, Čarodej sa šetrí, sily sa mu zíde. Jednoduchá obrana, ňou neprekonaná, zabrala. Vyčerpáva sa deva, pot leskne sa na jej tvári, čarodejník vyhrá, tak sa mu marí. Vystrelí po nej kúzlo, druhé, tretie, a aj to sa jej len o líce obtrie. |