5 kniha 10 kapitola 1/2
10. Teórie
"Môžem sa ťa opýtať ešte jednu vec?" poprosila ma namiesto toho, aby spustila svoju teóriu.
Bol som napätý, očakávajúc najhoršie. No aj napriek tomu som si želal predĺžiť tento moment. Chvíľu, keď Bella sedí vedľa mňa, a to dobrovoľne, aspoň o pár sekúnd. Vzdychol som si nad tým, no nakoniec som povedal, "Jednu."
"No..." zaváhala na chvíľu, ako keby sa rozhodovala, ktorú z pripravených otázok si vyberie. "Povedal si, že si vedel, že som nevošla do toho kníhkupectva a pokračovala som na juh. Len som rozmýšľala, ako si to zistil."
Zahľadel som sa na krajinu cez predné sklo. Zase ten druh otázky, ktorý pre ňu dokopy nič neznamená, no pre mňa až príliš.
"Myslela som si, že sme s celým tým vyhýbaním už prestali," skritizovala ma sklamane.
Aké ironické. Ona vedela byť nesmierne vyhýbavá, a ani sa o to nesnažila.
No tak dobre, chcela, aby som bol úprimný a priamy. Aj tak táto naša konverzácia nesmerovala k ničomu dobrému.
"Dobre teda," povedal som. "Sledoval som tvoju vôňu."
Chcel som sa pozrieť na jej tvár no bál som sa, čo z nej vyčítam. Namiesto toho som počúval, ako sa jej dych zrýchlil, no nakoniec ustálil. Po chvíli znova prehovorila, jej hlas bol vyrovnanejší, ako som očakával.
"A neodpovedal si ani na jednu z mojich predošlých otázok..." povedala.
Zamračene som sa na ňu pozrel. Ona vyzerala rovnako.
"Na ktorú?""Ako to funguje, to čítanie myšlienok?" opýtala sa, vyťahujúc na svetlo otázku z reštaurácie. "Môžeš čítať myšlienky hocikomu, hocikde? Ako to robíš? Dokážu aj ostatní z tvojej rodiny...? Stíchla, červenajúc sa.
"To je viac ako jedna otázka," povedal som.
Len na mňa pozrela, vyčkávajúc na odpovede.
A prečo by som jej to nemohol povedať? Už aj tak väčšinu uhádla a aj tak, toto bola aspoň oveľa jednoduchšia téma ako tá, ku ktorej sme speli."Nie, viem to iba ja. A nedokážem počuť hocikoho a hocikde. Musím byť dosť blízko. Čím mi je niekoho... 'hlas' známejší, tým ďalej ho môžem počuť. Ale aj tak iba na pár kilometrov."
Snažil som sa to vysvetliť tak, aby to pochopila. Musel som uviesť nejaký príklad.
"Je to ako byť vo veľkej sále plnej ľudí, ktorí hovoria jeden cez druhého. Najprv je to len hukot, bzučivé hlasy v pozadí. Kým sa nesústredím na jeden hlas - potom viem jasne, na čo ten človek myslí. Väčšinou to celé ani nevnímam, strašne to človeka rozptyľuje. Vtedy sa mi ľahšie tvári že som normálny," zaškeril som sa, "lebo neodpovedám ľuďom na ich otázky, a nie na nevyslovené myšlienky."
"Čo si myslíš, prečo nepočuješ mňa?" vyzvedala.
Znova som jej poskytol pravdu s ďalším príkladom.
"Netuším," priznal som sa. "Iba hádam. Možno tvoja myseľ nefunguje rovnakým spôsobom ako mysle ostatných ľudí. Ako keby boli tvoje myšlienky na frekvencii AM a ja chytám len FM."
Vtedy som si uvedomil, že tento príklad sa jej páčiť nebude. Nad jej očakávanou reakciou som sa musel pousmiať. Opäť nesklamala.
"Moja myseľ nefunguje normálne?" zlostne zvýšila hlas. "Som čudná?"
Ach, zasa tá irónia."Ja počujem v hlave hlasy a ty sa obávaš, že si čudná." Zasmial som sa. Všetkým drobnostiam rozumela, no keď malo prísť na niečo väčšie, nedochádzalo jej to. Ona mala vždy opačné cítenie...
Bella si hrýzla peru, zatiaľ čo sa jej na čele zjavila vráska.
"Neboj sa," uistil som ju. "Je to len teória..." No bola tu ešte dôležitejšia teória, ktorú sme si museli vydiskutovať. Chcel som, aby som to už mal za sebou. S každou sekundou som začínal cítiť, že odkladáme to, čo je nevyhnutné.
"Čím sa dostávame naspäť k tebe," zmietal som sa medzi horlivým snažením zistiť, o čo ide a medzi neochotou.
Vzdychla a zahryzla si do pery tak, až som sa zľakol, že by si mohla ublížiť. Znepokojene mi pozrela do očí.
"Neprestali sme už z vyhýbaním?" potichu som sa opýtal.
Sklopila pohľad, bojujúc s čímsi v jej vnútri. Náhle stuhla a vytreštila oči. Po prvýkrát som jej uzrel na tvári strach.
"Moje nervy!" vydýchla.
Spanikáril som. Čo zbadala? Ako som ju vystrašil?
Potom skríkla, "Spomaľ!"
"Čo sa deje?" Nerozumel som, odkiaľ sa nabrala toľká hrôza na jej tvári.
"Ideš stošesťdesiat kilometrov za hodinu!" kričala na mňa. Na chvíľu vykukla von oknom, no odtiahla sa pri pohľade na to, ako sme míňali stromy.Takáto drobnosť, ako trochu rýchlosti naviac, ju primäla vystrašene kričať?
Prevrátil som očami. "Bella, upokoj sa."
"Chceš nás zabiť?" naliehala napätým hlasom.
"Nenabúrame," sľúbil som jej.
Z ostra sa nadýchla a potom, mierne pokojnejšie, prehovorila. "Prečo sa tak veľmi ponáhľaš?"
"Vždy takto jazdím."
Pozrel som na ňu, pobavený jej šokovaným výrazom.
"Pozeraj sa na cestu!" zakričala.
"Bella, ja som nikdy nenabúral. Nikdy som dokonca ani nedostal pokutu." Zaškeril som sa na ňu a dotkol som sa čela. Zdalo sa mi ešte komickejšie vtipkovať s ňou o niečom takom tajomnom. "Vstavaný detektor radarov."
"Veľmi vtipné," poznamenala sarkasticky, viac vystrašene než nahnevane. "Charlie je policajt, spomínaš si? Vyrastala som s rešpektom k pravidlám cestnej premávky. Okrem toho, ak by si nás v tomto Volve omotal okolo nejakého stromu, ty by si zrejme pokojne odkráčal preč."
"Zrejme," súhlasil som s ňou a potom som sa zasmial bez náznaku humoru. Áno, pri dopravnej nehode by sme obstáli dosť rozdielne. Mala pravdu, ak sa bála, aj keď som bol v šoférovaní veľmi dobrý... "Ale ty nie."So vzdychom som spomalil. "Spokojná?"
Zakukla na tachometer. "Skoro."
Ešte stále to pre ňu boli príliš rýchlo? "Neznášam pomalú jazdu," zamrmlal som, no nechal som ručičku klesnúť ešte nižšie.
"Toto je pomalé?" opýtala sa.
"Dosť komentárov k môjmu šoférovaniu," povedal som netrpezlivo. Už koľkokrát sa vyhla mojej otázke? Tretí? Štvrtý? Boli jej domnienky také príšerné? Potreboval som to vedieť - okamžite. "Stále čakám na tvoju najnovšiu teóriu."
Opäť si rozrušene, až takmer utrápene zahryzla do pery.
Snažil som sa ovládať moju netrpezlivosť a stlmil som hlas. Nechcel som ju znervózniť.
"Nebudem sa smiať," sľúbil som jej, želajúc si, že nechce hovoriť len kvôli tomu, že by sa cítila trápne.
"Ja sa skôr obávam, že sa na mňa budeš hnevať." zašepkala.
Prinútil som môj hlas ostať na pôvodnom tóne. "Je to také zlé?"
"Dosť zlé, fakt."
Sklopila oči, snažiac sa nepozrieť do tých mojich. A sekundy ubiehali.
"Tak do toho," povzbudil som ju.
Jej hlas bol veľmi tichý. "Neviem, ako začať."
"Prečo nezačneš pekne od začiatku?" Pripomenul som jej vlastné slová z reštaurácie. "Povedala si, že túto teóriu nemáš z vlastnej hlavy."
"Nie," súhlasila a opäť sa odmlčala.
Rozmýšľal som nad vecami, ktoré ju k jej teórii mohli inšpirovať. "Čo ťa k nej priviedlo - kniha? Film?"
Mal som si prezrieť jej zbierku kníh, keď nebola doma. Nemal som ani potuchy, či sa medzi tmi obšúchanými vydaniami našiel aj nejaký Briam Stoker alebo Anne Riceová.
"Nie," povedala znova. "Bolo to v sobotu, na pláži."
Toto som neočakával. Klebety ohľadom našej rodiny neobsahovali nikdy nič príliš čudné - ani nič príliš konkrétne. Bola tu nejaká klebeta, o ktorej som nevedel? Bella sa na mňa pozrela a zbadala prekvapenie na mojej tvári."Náhodou som tam stretla starého rodinného priateľa Jacoba Blacka," pokračovala. "Jeho otec a Charlie sa priatelili, ešte keď som bola malá."
Jacob Black - to meno som nepoznal, to aj tak mi niečo pripomínalo... niečo kedysi dávno, veľmi dávno... Zízal som von oknom a prehrabával som sa v spomienkach, aby som si to dal s niečím do súvislosti.
"Jeho otec je jedným zo staršinov kmeňa Quileutov," povedala.
Jacob Black. Ephraim Black. Nepochybne je to jeho potomok.
To bolo skutočne zlé.
Vedela pravdu.
Moja myseľ sa zaoberala tým, čo sa bude asi diať. Keď som autom prechádzal tmavými krivkami cesty, moje telo stuhlo v strašnom utrpení - bol som úplne nehybný, až na automatické pohyby, ktoré viedli auto.
Vedela pravdu.
Ale... ak ju zistila už v sobotu... tak to potom vedela celý večer... a aj tak..."Boli sme sa prejsť," pokračovala. "A on mi rozprával nejaké staré legendy, myslím, že ma chcel vystrašiť. Porozprával mi jednu..."
Krátko sa odmlčala, no ja som teraz už nemal pochybnosti. Vedel som, čo sa chystá povedať. Už ostávala len jedna záhada - prečo tu teraz so mnou sedela.
"Pokračuj," povedal som.
"O upíroch," slová vyslovila úplne pošepky.
Akosi bolo pre mňa horšie to, že to slovo vyslovila nahlas, ako to, že vedela pravdu. Trhlo mnou, no hneď som sa ovládol.
"A ty si si hneď spomenula na mňa?" opýtal som sa.
"Nie. On... spomínal tvoju rodinu."
Aké ironické, že práve Ephraimov potomok porušil dohodu, na ktorej si on tak veľmi zakladal. Vnuk, pravdepodobne pravnuk. Koľko rokov ubehlo? Sedemdesiat?
Mal som si uvedomiť, že tí starci, ktorí tým legendám verili, nebudú skutočné nebezpečenstvo. Samozrejme, bola to mladšia generácia - tí, ktorí na to boli upozornení, no zdalo sa im to extrémne smiešne - samozrejme, tu hrozilo nebezpečenstvo odhalenia.
Predpokladám, že to znamenalo, že teraz môžem vyvraždiť celý kmeň žijúci na pobreží. Ephraim a jeho svorka ochrancov už boli dávno mŕtvi..."On si myslí, že je to len hlúpa povera," povedala náhle Bella, jej hlas znel akosi horlivo. "Nečakal, že si o tom budem bohviečo myslieť."
Okrajovo som ju sledoval, ako si znepokojene trela ruky.
"Je to moja vina," povedala po krátkej prestávke a potom sklonila hlavu tak, ako by sa za niečo hanbila. "Prinútila som ho, aby mi to povedal."
"Prečo?" Teraz už pre mňa nebolo ťažké udržať môj hlas vyrovnaný. Najhoršie už mám za sebou. Kým hovoríme o detailoch tohto môjho odhalenia, aspoň sa nemusíme presúvať na jeho následky.
"Lauren nadhodila niečo o tebe - chcela ma provokovať," nad spomienkou sa zaškerila. Bol som vyvedený z miery, rozmýšľajúc, ako by mohlo Bellu vyprovokovať, keď niekto hovoril o mne... "A jeden starší chalan z toho kmeňa vyhlásil, že tvoja rodina do rezervácie nechodí, lenže to vyznelo, akoby tým myslel niečo viac. Tak som odviedla Jacoba nabok a ľsťou som to z neho vymámila."
Keď to povedala, sklonila hlavu. Vyzerala... previnilo.
Odvrátil som sa od nej a rozosmial som sa. Ona sa cítila previnilo? Čo také urobila?"Akou ľsťou?" opýtal som sa.
"Skúšala som s ním flirtovať a fungovalo to lepšie, než by som si bola myslela," v jej hlase som začul, ako keby neverila, že niečo také bolo možné.Predstavil som si - zvažujúc to, ako priťahovala všetko mužského pohlavia bez toho, aby si to vôbec uvedomovala - aká neskutočná musela byť, ak by sa taká byť snažila. Náhle som ľutoval chlapca, na ktorom si vyskúšala svoju obrovskú silu.
"Škoda, že som to nevidel," povedal som a temne som sa zasmial. Želal som si, aby som mohol vidieť reakciu toho chlapca, byť svedkom toho, ako ho to totálne zdrvilo. "A ty obviňuješ mňa, že opantávam ľudí - chudák Jacob Black.""Čo si robila potom?" opýtal som sa. Bol čas vrátiť sa späť k strašidelným príbehom."Hľadala som na internete."
Ako ináč. "A to ťa presvedčilo?""Nie," povedala. "Nič nesedelo. Väčšinou to boli hlúposti. A potom..."
Znovu sa odmlčala a ja som mohol začuť, ako zaťala zuby.
"Čo?" spýtal som sa. Na čo prišla? Čo pre ňu dávalo zmysel?
Krátko zaváhala a potom zašepkala: "Povedala som si, že na tom nezáleží."
Všetky moje myšlienky na krátku chvíľu stuhli hrôzou, no potom mi odrazu všetko dávalo zmysel. Prečo dnes večer poslala svoje priateľky preč namiesto toho, aby s nimi odišla. Prečo si so mnou sadla do auta namiesto toho, aby utekala preč, volajúc o pomoc...
Jej reakcie boli vždy opačné - vždy úplne nesprávne. Priťahovala nebezpečenstvo a vítala ho otvorenou náručou.
"Že na tom nezáleží?" Pretisol som pomedzi stisnuté zuby. Začal ma napĺňať hnev. Ako som mohol ochrániť niekoho kto... kto... kto bol rozhodnutý nebyť chránený?
"Nie," povedala hlasom, ktorý znel nevysloviteľne jemne. "Nezáleží mi na tom, čo si."
Bola neskutočná.
"Nezáleží ti na tom, že som možno netvor? Že možno nie som človek?"
"Nie."
Začal som premýšľať nad tým, či bola duševne vyrovnaná.
Vedel by som jej zabezpečiť tú najlepšiu starostlivosť... Carlisle má známosti, mohol by jej vybaviť tých najlepších doktorov a terapeutov. Možno by niekto mohol opraviť to, čo s ňou nebolo v poriadku, čokoľvek, kvôli čomu teraz s pokojne bijúcim srdcom sedela vedľa upíra. Zariadenie, v ktorom by bola, by som navštevoval tak často, ako by som len mohol...
"Si nahnevaný," vzdychla si. "Radšej som nemala nič hovoriť."
Ako keby niekomu z nás pomohlo ukrývanie týchto jej veľmi znepokojujúcich sklonov.
"Nie. Radšej by som vedel, na čo myslíš, aj keď je to úplne šialené."
"Takže sa opäť mýlim?" spýtala sa, mierne útočne.
"To nie je to, na čo som myslel!" Zaťal som zuby. "'Na tom nezáleží'!" napodobnil som ju jedovato.
Zalapala po dychu. "Mám pravdu?"
"Záleží na tom?" Odporoval som jej.
Zhlboka sa nadýchla, kým som ja nahnevane čakal na jej odpoveď.
"Ani nie," povedala vyrovnaným hlasom. "Ale som zvedavá."
Ani nie. Na tom nezáleží. Je jej to jedno. Vedela, že nie som človek, že som netvor, no bolo jej to jedno.
Popri mojich starostiach o jej duševné zdravie som začal cítiť silnejúcu nádej. Snažil som sa ju potlačiť.
"Na čo konkrétne si zvedavá?" Opýtal som jej. Medzi nami už neboli žiadne tajomstvá, už len nepodstatné detaily.
"Koľko máš rokov?" opýtala sa.
Moja odpoveď bola automatická. "Sedemnásť."
"A ako dlho máš už sedemnásť?"
Snažil som sa nepousmiať nad jej snažením sa. "Už nejakú tú dobu." priznal som sa.
"Dobre," povedala náhle nadšene. Usmiala sa na mňa. Keď som na ňu znepokojujúco zazrel, pochybujúc o jej duševnom zdraví, usmiala sa ešte viac zoširoka. Zaškeril som sa.
"Teraz sa nesmej," upozornila ma. "No ako môžeš vyjsť von počas denného svetla?"
Rozosmial som sa aj napriek jej požiadavke, aby som to nerobil. Vidieť, že nenašla nič netypické. "Mýtus," povedal som jej.
"Spáli vás slnko?"
"Mýtus."
"Spíte v rakvách?"
"Mýtus."
Spánok nebol časťou mojej existencie už veľmi dlho - pokiaľ nerátame tie posledné noci, kedy som sledoval Bellu a jej sny...
"Nemôžem spať," zamrmlal som, doplňujúc moju odpoveď.
Na chvíľu mlčala.
"Vôbec?" opýtala sa.
"Nikdy, vydýchol som.
Díval som sa jej do hlbokých očí, skrývajúcimi sa za hustými mihalnicami a hrozne som si želal, aby som mohol zaspať. Nie preto, aby som prečkal čas, ani preto, aby som unikol nude, ale preto, že som chcel snívať. Možno, že ak by som to dokázal, ak by som vedel snívať, potom by som mohol byť vo svete, kde sme mohli byť spolu. Snívala o mne. Ja som chcel snívať o nej.
Ona sa dívala na mňa s udiveným výrazom. Musel som sa od nej odvrátiť.
Nemohol som o nej snívať. Ona by nemala snívať o mne.
"Ešte si sa ma neopýtala tú najdôležitejšiu otázku," moja hruď bola tichšia a tvrdšia ako kedykoľvek predtým. Musel som ju donútiť, aby konečne porozumela. Raz si musí uvedomiť, čo práve robí. Musí byť donútená k tomu, aby videla, že na tom záleží - na viac ako na hocičom inom. Aj vrátane toho, že ju milujem.
"Ktorú?" prekvapene sa opýtala.
Len kvôli tomuto, čo som teraz šiel vysloviť, som zostril hlas. "Nezaujíma ťa, ako sa stravujem?"
"Och, túto otázku." Prehovorila potichu tak, že som nevedel rozlúštiť, čo si o tom myslela.
"Áno, túto otázku. Nechceš vedieť, či pijem krv?"
Nad touto otázkou sa zarazila. Konečne. Začínala rozumieť.
"No, Jacob niečo spomínal," povedala.
"Čo Jacob spomínal?"
"Povedal že... nelovíte ľudí. Že by ste nemali byť nebezpeční, pretože lovíte iba zvieratá."
"Povedal, že nie sme nebezpeční?" zopakoval som cynicky.
"Nie tak celkom," povedala. "Povedal, že by ste nemali byť nebezpeční. No Quileutovia vás aj tak nechcú na svojom území, len pre prípad."
Sledoval som cestu, pričom moje myšlienky bola len beznádejná spleť čohosi neurčitého a hrdlo ma pálilo dôverne známym smädom.
"Tak ako, mal pravdu?" povedala tak pokojne, ako keby sme sa rozprávali o počasí. "Že nelovíte ľudí?"
"Quileutovia si toho veľa pamätajú."
Premýšľajúc prikývla.
"No nech ťa to neupokojí," povedal som rýchlo. "Robia dobre, ak sa od nás držia čo najďalej. Stále sme nebezpeční."
"Nerozumiem."
Nie, to teda nerozumela. Ako ju k tomu donútiť?
"Snažíme sa," povedal som jej. "Zvyčajne sme veľmi dobrí v tom, čo robíme. No občas robíme chyby. Ja, napríklad, ak si dovolím byť s tebou osamote."
Jej vôňa v aute bola rovnako silná ako predtým. Začínal som si na to zvykať, takmer som to ignoroval, no nedalo sa zaprieť, že moje telo stále túžilo po tom, po čom by nemalo. V ústach som stále cítil jed.
"Toto je chyba?" opýtala sa zlomeným hlasom. Tento zvuk ma úplne odzbrojil. Chcela byť so mnou - napriek všetkému, chcela byť so mnou.
Nádej vo mne opäť začala narastať, no zatlačil som ju späť.
"A veľmi nebezpečná," povedal som jej pravdivo, želajúc si, aby na pravde nezáležalo.
Na chvíľu nereagovala. Jej dýchanie bolo iné - zasekávalo sa akosi zvláštne, no neznelo to, že by to malo byť od strachu.
"Povedz mi ešte niečo," povedala náhle, jej hlas skresľoval smútok.
Dôkladne som si ju prezrel.
Čosi ju trápilo. Ako som mohol toto dovoliť?
"Čo by si ešte chcela vedieť?" snažil som sa myslieť na spôsob, ktorým by som ju nezranil. Nemala by byť nešťastná. Nemohol som ju nechať byť nešťastnou.
"Povedz mi, prečo lovíte zvieratá namiesto ľudí," povedala ešte stále smutne.
Nebolo to očividné? Alebo jej na tom takisto nezáležalo.
"Nechcem byť netvorom," zašepkal som.
"Lenže zvieratá nestačia?"
Myslel som na ďalší príklad, aby mohla porozumieť. "Samozrejme, nie som si tým istý, no mohol by som to prirovnať k životu na tofu a sójovom mlieku; nazývame sami seba vegetariánmi, je to náš súkromný žartík. Dosť dobre to neukojí hlad, alebo, lepšie povedané, smäd. No sme dosť silní na to, aby sme odolali. Väčšinou." Stíšil som hlas; hanbil som sa za to, že som ju vystavil takému nebezpečenstvu. Nebezpečenstvo, ktoré som stále toleroval... "Občas je to ťažšie."
"Teraz je to pre teba veľmi ťažké?"
Vzdychol som si. Samozrejme, že sa opýta presne na tú otázku, na ktorú som nechcel odpovedať. "Áno," priznal som sa.
Tentoraz som odhadol reakciu jej tela správne: dýchanie aj tep bol stabilný. Očakával som to, no nerozumel som tomu. Ako to, že sa nebála?"No teraz nie si hladný," prehlásila s istotou.
"Prečo si to myslíš?"
"Tvoje oči," vyhŕkla. "Povedala som ti, že má teóriu. Všimla som si že ľudia - konkrétne muži - sú podráždení, keď sú hladní."
Zachichotal som sa nad jej pomenovaním: podráždený. Veľmi slabé slovo. No mala opäť pravdu, ako vždy. "Si dosť všímavá." Znova som sa zasmial.Mierne sa pousmiala, no na čelo sa jej opäť vrátila vráska, ako keby sa na niečo úporne sústreďovala.
"Tento víkend si bol s Emmettom na love?" opýtala sa, keď môj smiech konečne doznel. Keď o tom začala hovoriť, bolo to takým nenúteným tónom, až ma to frustrovalo. To toho vedela vydržať tak veľa? Ja som bol bližšie k zrúteniu sa než ona.
"Áno," povedal som jej, a potom, keď som to chcel nechať tak, zacítil som tú istú potrebu ako v reštaurácii: chcel som, aby ma spoznala. "Nechcel som odísť," pokračoval som pomaly, "ale bolo to nevyhnutné. Je pre mňa ľahšie byť v tvojej prítomnosti, ak nie som smädný."
"Prečo si nechcel odísť?""
Zhlboka som sa nadýchol a potom som sa jej pozrel do očí. Tento druh úprimnosti bol rovnako ťažký, no iným spôsobom.
"Som veľmi... znepokojený," dúfal som, že toto slovo postačí, aj keď to úplne nevystihovalo, "keď som od teba ďaleko. Nežartoval som, keď som ťa minulý štvrtok prosil, aby si nespadla do oceánu, alebo aby ťa nič neprešlo. Celý víkend som bol nesústredený, lebo som sa o teba bál. A po tom, čo sa dnes večer stalo, som veľmi prekvapený, že si prežila celý víkend bez škrabanca." Potom som si spomenul na rany na jej dlaniach. "No, nie tak celkom bez škrabanca," doplnil som.
"Čože?""Tvoje ruky," pripomenul som jej.
Vzdychla si a zaškerila sa. "Spadla som."
Mal som pravdu. "Myslel som si to," povedal som, neschopný skryť úsmev. "Predpokladal som, keďže si to ty, že to bude oveľa horšie - a táto myšlienka ma trápila celý čas, čo som bol preč. Tie tri dni sa zdali veľmi dlhé. Emmettovi som šiel poriadne na nervy." Ak mám byť úprimný, nemal som túto vetu povedať v minulom čase. Pravdepodobne ho stále rozčuľujem, a spolu s ním aj zbytok mojej rodiny. No, okrem Alice..."Tri dni?" opýtala sa, náhle ostro. "Nevrátil si sa len dnes?"
Nerozumel som tomu podtónu v jej hlase. "Nie, vrátili sme sa v nedeľu."
"Tak potom prečo si nebol v škole?" dožadovala sa odpovede. Jej hnev ma zmiatol. Nezdalo sa, že si uvedomuje, že táto otázka súvisí s mytológiou.
"Pýtala si sa ma, či ma spáli slnko. Nespáli," povedal som. "Ale nemôžem vyjsť von počas slnečného svetla, aspoň nie vtedy, ak sa niekto pozerá."
To nachvíľu prerušilo jej záhadnú zlosť. "Prečo?" opýtala sa a naklonila hlavu.
Tentoraz som nedokázal vyjsť s vhodným príkladom. Tak som jej len povedal, "Raz ti to ukážem," Potom som rozmýšľal nad tým, či tento sľub poruším. Uvidím ju po dnešku ešte niekedy? Miloval som ju už dosť na to, aby som ju dokázal opustiť?
"Mohol si mi zavolať," povedala.
Aké zvláštne skonštatovanie. "Vedel som, že si v poriadku."
"Lenže ja som nevedela, kde si ty. Ja..." náhle zastavila a pozrela dole na svoje ruky.
"Čo?""Nepáči sa mi to," povedala nesmelo a pokožka na lícach sa jej začervenala. "Ak ťa nevidím. Tiež som znepokojená."
No a teraz si šťastný? Opýtal som sa sám seba. A tu bola moja odmena za dúfanie.
Bol som zmätený, šalel som radosťou, no aj vystrašený - hlavne vystrašený - keď som si uvedomil, že všetky moje najdivokejšie predstavy neboli tak ďaleko od pravdy. Tak pre toto jej nezáležalo na tom, že som netvor. Bol to presne ten istý dôvod, prečo viac nezáležalo na pravidlách mne. Prečo na mňa 'to správne' aj to 'nesprávne' už nemalo viac vplyv. Prečo všetky moje priority klesli o priečku nižšie, aby urobili miesto tomuto dievčaťu na úplnom vrchole.
Aj Bella ku mne cítila náklonnosť.
Vedel som, že to nemôžem porovnávať s tým, ako veľmi ju milujem. No pre ňu to bolo dosť na to, aby riskovala svoj život tým, že tu vedľa mňa teraz sedí. A aby to urobila s radosťou.
Dosť na to, aby som jej spôsobil bolesť, ak neurobím to, čo je správne, a neodídem.Bolo tu ešte niečo, čo by som mohol urobiť, a čo by ju nezranilo? Bolo?Mal som sa od nej držať ďalej. Nikdy som sa nemal vrátiť do Forksu. Len jej ubližujem.Odradí ma to od toho, aby som zostal? Od toho, aby som to len zhoršoval?Spôsob, akým som sa teraz cítil, tá horúčosť, čo sálala z jej pokožky a dotýkala sa mojej...Nie. Nič ma už nezastaví."Ach," zastenal som. "To je zlé."
"Čo som povedala?" povedala, berúc na seba vinu."Nevidíš to, Bella? Jedna vec je, keď sa ja cítim nanič, no iné je, že sa ty do toho takto vkladáš. Nechcem, aby si sa takto cítila." Bola to pravda, no zároveň aj lož. Časť mňa, tá najsebeckejšia, sa takmer vznášala vedomím, že ma potrebuje tak, ako ja ju. "Nie je to správne. Nie je to bezpečné. Som nebezpečný, Bella - prosím, pochop to.""Nie." podráždene našpúlila pery."Myslím to vážne." Bojoval som sám so sebou - polovica túžila po tom, aby to pripustila, polovica chcela presne opačné, a tak moje slová vyzneli ako zavrčanie."Ja tiež," trvala na svojom. "Povedala som ti, že mi nezáleží na tom, čo si. Už je neskoro."Neskoro? Svet sa mi na chvíľu sfarbil do čiernobiela, keď som z mysle vyhrabal obrázok Belly spiacej na trávniku zaliatom slnkom, a tiene, ktoré sa k nej približovali. Nevyhnutné a nezastaviteľné. Kradli jej farbu z pokožky a vrhali ju do temnoty.Neskoro? Mysľou mi prebehla Alicina vízia - ako na mňa Belline krvavo červené oči bezvýrazne hľadia. Boli síce bezvýrazné - no neexistoval spôsob, ako by ma nemohla nenávidieť pre túto budúcnosť. Nenávidieť ma za to, že som jej všetko zobral. Že som jej ukradol život aj dušu.Nemôže byť neskoro."To nikdy nehovor," zasyčal som.
Vyzrela von oknom a zahryzla si do pery. Dlane mala pevne zovreté do pästí a položila si ich do lona. Dýchanie jej zlyhávalo."Nad čím premýšľaš?" Potreboval som to vedieť.
Potriasla hlavou bez toho, aby sa na mňa pozrela. Zazrel som niečo lesknúť sa na jej líci, ako malý kryštálik.Bolesť. "Ty plačeš?" Rozplakal som ju. Až tak veľmi som jej ublížil.
Zotrela si slzy chrbtom ruky."Nie," zaklamala, no hlas sa jej zlomil.
Akési hlboko pochované inštinkty ma donútili natiahnuť sa k nej - na túto krátku chvíľu som sa cítil tak ľudsky, ako ešte nikdy predtým v živote. A potom som si spomenul, že človekom... nie som. A tak som ruku odtiahol."Prepáč," povedal som zaťatou sánkou. Ako som jej mohol povedať, že mi je to veľmi ľúto? Že mi je ľúto všetkých hlúpych chýb, ktoré som urobil. Aj mojej nikdy nekončiacej sebeckosti. Bolo mi ľúto, že ona bola tá nešťastná, ktorá vo mne vzbudila túto prvú, tragickú lásku. Bolo mi ľúto aj vecí, ktoré boli mimo mojej kontroly - to, že som bol netvor, ktorý bol vybraný, aby hlavne ukončil jej život.
Zhlboka som sa nadýchol - ignorujúc reakciu môjho tela na vôňu v aute - a snažil som sa pozbierať.
Chcel som zmeniť tému, potreboval som myslieť na niečo iné. Našťastie, čo sa týkalo tohto dievčaťa, moja zvedavosť sa nedala uhasiť. Vždy som sa mal na čo pýtať.
"Povedz mi niečo," povedal som.
"Čo také?" opýtala sa a v hlase jej stále bolo badať náznak sĺz.
"Na čo si dnes večer myslela, tesne predtým, ako som sa objavil? Nepochopil som tvoj výraz - nevyzerala si až taká vystrašená, skôr ako keby si sa na niečo sústreďovala." V myšlienkach som si vybavil jej tvár, nútiac sa zabudnúť na to, cez čie oči som sa díval, a na jej výraz rozhodovania.
"Snažila som si spomenúť na to, ako zneškodniť útočníka," povedala vyrovnanejším hlasom. "Veď vieš, sebaobrana. Chcela som mu vraziť nos priamo do mozgu." Na konci vety už nedokázala udržať pokojný tón. Hlas sa jej zmenil tak, až z neho priam sálala nenávisť. Nepreháňala a jej mačiatkovská zúrivosť sa mi teraz nezdala smiešna. Videl som jej krehkú postavu - ako sklo potiahnuté hodvábom - ktorú zatienili masívne ľudské príšery s obrovskými päsťami, ktoré jej mohli ublížiť. V hlave mi priam vrel hnev."Chcela si s nimi bojovať?" Mal som chuť zavrčať. Jej vlastné inštinkty ju mohli zabiť. "Na útek si nemyslela?" "Keď utekám, veľa padám," povedala ostýchavo.
"A čo tak kričanie o pomoc?""K tomu som sa dostávala."
Neveriaco som pokrútil hlavou. Ako sa udržala nažive predtým, než prišla do Forksu?
"Mala si pravdu," poznamenal som kyslo. "Vážne pokúšam osud, ak sa ťa snažím udržať pri živote."
Vzdychla si a vyzrela von oknom. Potom sa otočila späť ku mne.
"Uvidím ťa zajtra?" opýtala sa náhle.
Keď som mal nakoniec skončiť v pekle, aspoň si to užijem.
"Áno, aj ja musím odovzdať úlohu." Usmial som sa na ňu, čo vo mne vyvolalo dobrý pocit. "Na obede ti postrážim miesto."
Srdce jej divo búšilo; a to mojej, mŕtve, bolo odrazu akési teplejšie.
Auto som zastavil pred jej domom, no ani sa nepohla.
"Sľubuješ, že zajtra prídeš?" opýtala sa, trvajúc na svojom.
"Sľubujem."
Prečo som sa cítil tak strašne šťastne práve vtedy, keď som nerobil tie správne veci? Isto s tým nebolo všetko v poriadku.
Spokojne prikývla a začala si vyzliekať moju bundu.
"Môžeš si ju nechať," uistil som ju rýchlo. Chcel som, aby odišla s niečím mojim. Niečo, čo si mohla vziať, tak ako som si ja vzal vrchnáčik od limonády, ktorý bol teraz ukrytý v mojom vrecku... "Nemáš na zajtra žiadnu bundu."S ľútostivým úsmevom mi ju podala. "nechcem to vysvetľovať Charliemu," povedala mi.To si radšej ani nepredstavujem. Usmial som sa na ňu. "Aha, jasné."Položila ruku na kľučku auta, no zastala. Nechcela odísť tak, ako som ja nechcel, aby odišla.Aby bola nechránená, hoci len na krátku chvíľu...
Peter a Charlotte už určite boli kdesi ďaleko za Seattlom. No ešte vždy tu boli aj iní. Tento svet nebol pre ľudí bezpečný, a zdalo sa, že pre ňu už vôbec."Bella?" opýtal som sa, prekvapený tým náhlym návalom radosti, ktorý ma premkol, keď som vyslovil jej meno."Áno?"
"Sľúbiš mi niečo?"
"Áno," okamžite súhlasila, no potom zúžila oči, ako keby si to chcela náhle rozmyslieť.
"Nechoď sama do lesa," varoval som ju, premýšľajúc nad tým, či táto požiadavka spustí to, čo som jej pred chvíľou zazrel v očiach.
Zmätene zažmurkala. "Prečo?"Nedôveryhodne som sa zadíval do tmy. Nedostatok svetla nebol problém pre moje oči, no takisto by to nebol problém pre oči iného lovca. V tme boli slepí len ľudia.
"Tam vonku nie som vždy tá najnebezpečnejšia vec ja," povedal som jej. "Ale nechajme to už tak."Zachvela sa, no rýchlo sa ovládla a nakoniec sa dokonca usmiala. "Ako povieš."
Jej dych sa dotkol mojej tváre, tak sladký a opojný.Mohol som tu takto sedieť aj celú noc, no ona potrebovala spánok. Tie dve túžby, ktoré vo mne vreli, boli rovnako silné: chcieť ju a chcieť, aby bola v bezpečí.
Povzdychol som si nad tým. "Uvidíme sa zajtra," povedal som, aj keď som vedel, že ja ju uvidím oveľa skôr. Hoci, ona mňa nie.
"Tak zajtra," odpovedala a otvorila dvere.