Verejnoprávny futbal
Majstrovstvá sveta vo futbale sú konečne za nami. A s nimi aj národné ošiale hodné lepšej veci. Uznávam, je to uhol pohľadu každého a každej z nás, ako vnímame davové futbalové vytrženie. Demonštrácie priamo na brazílskej pôde proti obrovským nákladom krajiny v porovnaní so ziskami FIFA sú len jednou z tém, hoci zásadnou, ktorú tieto majstrovstvá priniesli.
Futbal je podľa Wikipédie „kolektívna loptová hra, ktorá je považovaná za najpopulárnejší šport na svete“. Prieskum FIFA uvádza, že futbal hrá pravidelne najmenej 240 miliónov ľudí vo viac ako 220 krajinách. Že má nepomerne vyšší počet pasívnych fanúšikov, a teda aj televíznych a internetových divákov či rozhlasových poslucháčov, je teda jasné.
Nepátrala som po pomere sumy, ktorú RTVS vyplatila za vysielaciu licenciu majstrovstiev, a obnosu, ktorý sa do kasy verejnoprávneho média vrátil v podobe reklamného koláča. Povedzme si len, že finálový zápas Nemecka a Argentíny, ktorý urobil z RTVS pre tú chvíľu jednotku na trhu, sledovalo 649-tisíc Slovákov a Sloveniek.
Program inaugurácie prezidenta Andreja Kisku bol, mimochodom, tiež hitom letnej sezóny. Sledovalo ho 450-tisíc divákov; prenos z bohoslužby Te Deum dosiahol sledovanosť 365-tisíc divákov. Futbalu zjavne nemá šancu konkurovať ani prezident, ani omša. Ako vidíte, uvedomujem si záujem o futbal. Napriek tomu, odvysielať 64 zápasov, k tomu počas roka ligu futbalovú i hokejovú, všemožné zápasy horných s dolnými, zahraničné priame prenosy – a potom sa pýtať, prečo nie sú peniaze na pestrejšiu programovú skladbu RTVS, to je také... potrebné.
Čo by menšiny, mimovládky, menej masové športy, ženy športovkyne či kultúrne inštitúcie a podujatia dali za také obrovské množstvo vysielacieho času! Správna miera by nemala byť len výsadou krajčírov a pohostinstiev. Ak chce RTVS svoje koncesionárske poplatky, možno by ich nemusela vymáhať prostredníctvom nezmyselného „zástrčkového“ zákona, keby mala viac na pamäti rozmanitosť diváckej obce, ktorá sa na jej vysielanie povinne každý mesiac skladá.
Neplatí argument, že existuje diaľkové ovládanie a ďalšie televízne stanice. Ak máme povinne financovať verejnoprávny program, proporčne by sa divácka diverzita mala odraziť v jeho ponuke. Áno, RTVS vysiela čoraz viac hodnotných programov – filmov i dokumentov. Ale okrem futbalových či hokejových prebytkov ponúka aj relácie, ktoré by viac pristali komerčným staniciam. Tam všade je priestor na hľadanie prostriedkov i času pre ďalšie formáty verejnej služby.
Skončím, ako som začala. Majstrovstvá sveta vo futbale sú za nami. A dva dni na to RTVS opäť zamenila avizovaný program za futbal. Tentoraz naň doplatili deti. Pritom aj americká „fastfoodáreň“ vie, že ak si chce dlhodobo udržať priazeň svojej klientely, na deti musí myslieť v prvom rade. Nuž ale čo, my na to máme zákon. A sivé eminencie športovej redakcie RTVS si môžu dopriať obľúbeného športu, koľko futbalové hrdlo ráči. Aký štát, taká verejná služba.
