Verejnoprávna služba
Tak nám od moci odstavili zlepenec. Ľutovať za sociálnymi pentagramiádami či národnej slotovine nebude azda nikto (súdny). Robert Fico utrpel zdrvujúce parlamentné víťazstvo, pritom nemusel pohnúť prstom. Stačilo mu iba sa prizerať, ako sa v zlepenci drhnú vlastnými rukami, a len sem tam niečo vhodné – s noblesou novo nastaveného programu príjemného chlapíka – priložiť pod kotlík. Čo všetko má ex premiér a ex opozičník za sebou a slovenský národ s ním, a čo všetko nás teoreticky čaká a (ne)minie, o tom sa už vedú a ešte povedú dlhé dišputy. Spozorneli mnohé oči a uši. Medzi nimi tie, ktoré si pamätajú na Ficove nie príliš ústretové vystupovanie voči médiám. To sa však môže otočiť; náznaky v predvolebných kortešačkách s novinárskym stavom boli. Otázka znie, kam až jeho ústretovosť zájde.
Otrepané, snáď aj irelevantné, a predsa potrebné, je pripomínať si obavy z prepojenia moci a médií v demokratickej krajine. Nota bene v európskej štruktúre, ktorá mocenské chúťky svojich členov ako tak eliminuje, i keď úspešnosť je sporná – ako napovedá pohľad do susedného Maďarska. Kontrolka našej nedávnej histórie bliká na červeno, že silnú mocenskú skúsenosť už Slovensko má. A že jej nebola celkom cudzia. Pripomeňme si, že v dobách vládnutia samozvaného otca národa z Elektry sa mixovali v STV nejedlé fašírky s kapustou tak, aby menu verejnej služby vyhovovalo najmä na miestach, kde sa nepodávala akási smiešna služba, ale zato tam o to viac chutila moc.
V čase, keď sa moc sústredila do rúk jednej strany, je preto vhodné opäť sa pozrieť na zúbky (tesáky?) vlastníkovi verejnoprávnosti v kontexte fungovania médií verejnej služby. Tým je podľa zákona o Rozhlase a televízii Slovenska parlament – a v preklade teda Smer. Začať treba zoširoka. Zopakovaním – či skôr zmysluplným a uchopiteľným – zadefinovaním si pojmov, pretože sa zdá, že stále nikto presne nevie, čo je víziou a poslaním tohto na Slovensku nečitateľného povrchného čuda, a čo, naopak, určite jeho cieľom nie je. Čo to znamená, ak má médium slúžiť verejnosti? Aké sú formy a podoby jeho pôsobenia? Kto sú tvorcovia, kto konzumenti a kde sú medzi nimi priesečníky, trecie plochy a v čom sú spojenými nádobami? Ako zabrániť moci poplatnej prostitúcii? Máme na to odpovede?
Aj napriek tomu, že žijeme v realite, v ktorej už sú verejnú službu schopné suplovať mnohé alternatívne zdroje, nesmieme zabúdať, že naša babina spod Tatier nemusí vládnuť internetom (ale iste nejedna vládne), a že ujca z Podunajských Biskupíc nemusí baviť guglenie (ale iste nejedného baví). Takisto ešte nie sme všetci dobrovoľnými otrokmi Facebooku (smola), takže šírenie „štátotvorne“ nechceného obsahu do pánu bohu zabudnutých miest môže byť problematické. Tam všade treba jedničku či rádio alias Rozhlas a televíziu Slovenska – a moc si je toho iste vedomá. Pretože úloha RTVS je jasná. Rovnako ako je jasné, v čom tkvie jeho sila – v právomoci šíriť informácie. To a Rothschildove milióny – a ich vlastník si nás môže kúpiť všetkých. Takže oči a uši na stopky. Pod Tatrami i v Podunajských...
