Toto chceme, Slovenky a Slováci?
Na otázku klasika slovenskej národnej arogancie: „Toto ste chceli, Slováci?“ len málokto na Slovensku odpovie pozitívne. Či už si ľud predstaví svoj zárobok, dopravu do rodnej viesky, nedostatok práce, kohútov na politických smetiskách alebo štátne inštitúcie, médiá nevynímajúc, vždy sa dá slobodne dopracovať k infarktu.
Raz darmo. Z možnosti voľne cestovať sa našinec ani nenaje, ani v pohostinstve pohárik mu za ňu nenalejú. Možnosť slobodne si povedať to svoje pekne od pľúc ešte zrejme nikomu nepomohla k získaniu dobrej práce za dobrý plat. Skôr naopak. Taká Zuzana Cingeľová z dnes populárnych US Steel Košice by vedela rozprávať.
Nasrdenosť a sklamanie zo smerovania Slovenska do hladovej doliny sa začína prenášať už aj na generáciu ľudí, ktorí majú rok 1989 zapísaný v rodnom liste a na istoty rozvinutého socializmu si nespomínajú. Niet sa preto čo čudovať, že si cestu do hlbín Slovákovej duše nájde najjednoduchší model odbúravania stresu. Spoločný nepriateľ. A tých máme neúrekom, aby mal každý slobodne na výber. Politici a médiá nám nejakého podhodia každý deň, pretože zástupný problém sa vždy hodí.
Začnime od stabilných nepriateľov s každodenným použitím. Od najznámejších neprispôsobivcov, tých „cigáňov lenivých“, cez katolícky nežiadúcich „teplých“, na ktorých by ešte aj ten Ježiš vzal bič, „bezďákov“ večne pod parou, až po decká, ktoré chcú legálne „huliť“ trávu.
Do portfólia nepriateľsky ponímaných osôb je možné podľa aktuálnej situácie pribaliť ľudí, ktorí bičujú národ svojimi neprimeranými požiadavkami (pričom za neprimerané ich považujeme vtedy, keď nie sú naše). Momentálne sú to učiteľky a učitelia, ale na päty im dýchajú lekári i sestry. A ďalší stoja v rade. Čo na tom, že jedného dňa tí ďalší budeme možno my. Nepriateľ sa nájde aj vtedy. Budú ním oni (pričom oni je inštitucionalizovaná premenná).
Ale aby som nebola iba nepríjemná, spomeniem aj kladných hrdinov. V dnešnej pohnutej dobe sú to konečne zjednotené davy, ktoré si chcú vziať naspäť našu (sorry; svoju) krajinu. Ako inak ako zjednotenie chápať tribúny, na ktorých sa strieda známy „pospolitý“ vlajkový podpaľač, ešte donedávna mestský policajt, s menej známym gejom, horiacim za idey SaS. Ktovie ako by ich stretnutie dopadlo v temnej uličke, kde prvý by mal na nohách kanady a druhý sa práve motal s manželom z miestneho teplého baru. Ale netreba zachádzať do detailov, však?
Popri všetkých týchto vskutku zásadných témach národu akosi uniká, že každý z nás má potenciál jedného dňa stáť pred davom ako nepriateľ. Stačí (napríklad) jeden zanietený exekútor a zo slušného občana, ktorý podpísal petíciu (napríklad) proti zariadeniu pre ľudí bez domova, sa razom stane (napríklad) páchnuci bezďák. A spoločný nepriateľ.
Nuž a presne o to zvyčajne „tým hore“ ide. Aby národ nedovidel za vlastný roh. Aby im sadol na lep. A hlavne - aby majiteľov politických strán (a parlamentu) nechal slobodne šafáriť. Lebo veď žijeme v slobodnej krajine. Každému čo jeho jest: komu statky, komu zmätky.
