Do Strašidelného zámku
Bob mal vo svojich poznámkach ešte veľa správ o Strašidelnom zámku a Jupiter si ich všetky pozorne prečítal. Peter jednostaj tvrdil, že by ho k zámku nepritiahlo ani sto párov divých koni, ale keď nadišiel čas, bol pripravený. Obliekol si staré šaty a vzal so sebou prenosný magnetofón, ktorý získal od jedného chlapca zo školy výmenou za sériu poštových známok.
Bob mal so sebou notes a dve dobre zastrúhané ceruzky. Jupiter niesol fotoaparát s bleskom. Peter a Bob povedali rodičom, že sa idú previezť s Jupiterom v aute, ktoré vyhral na tridsať dní, a rodičia boli spokojní. Pokým boli ich deti s Jupiterom, nič sa im nemohlo stať. A potom, pravdaže, vedeli, že auto riadi šofér Worthington.
Obrovský rolls-royce s velikánskymi staromódnymi reflektormi vybehol hneď po zotmení ľahučko k Jonesovmu bazáru. Chlapci nasadli. Jupiter vzal so sebou mapu, na ktorej bola zakreslená oblasť Čierneho kaňonu. Worthington pozrel na mapu a povedal: „Dobre, pán Jones,“ a naštartoval. Ako uháňal cez kopec, kolíšuc sa z boka na bok v zákrutách a serpentínach, Jupiter dával ešte posledné pokyny.
„Táto návšteva,“ povedal, „je len na to, aby sme získali prvý dojem. No ak zbadáme niečo nezvyčajné, samozrejme, že to hneď odfotografujeme. Ak začujeme nejaké zvuky, Peter ich zaraz zachytí na magnetofón.“
„Ak vôbec niečo na magnetofón nahrám,“ povedal Peter, keď Worthington odbočil na úzku cestu, ktorú lemovali po oboch stranách strmé svahy, „tak to bude iba drkotanie zubov.“
„Ty, Bob,“ pokračoval Jupiter, „počkáš na nás v aute.“
„To si trafil. Takú prácu mám rád,“ povedal Bob. „Doparoma, veď je tu tma ani vo vreci.“
Stále stúpali hore úzkymi serpentínami. Široko-ďaleko nebolo ľudského príbytku. „Ten, kto nazval toto údolie Čiernym kaňonom, vedel, čo robí,“ ozval sa Peter.
„Tuším sme narazili na prekážku,“ poznamenal Jupiter.
Cestu zatarasovali hŕby kamenia a štrku. Hoci v tejto oblasti boli kopce zavše husto pokryté kosodrevinou a inými krami, tu bol iba veľmi riedky trávový porast. A tak sa kamene veľmi ľahko zosúvali na cestu. Zrejme sa tu spustila skalná lavína a prerazila zábranu, čo postavili kedysi dávno, aby na cestu nepadali kamene.
Worthington zatiahol auto na okraj cesty.
„Obávam sa, že už ďalej neprejdeme,“ vyhlásil. „Aspoň tak ukazuje mapa. Kaňon sa tiahne iba niekoľko sto metrov za tamtou zákrutou pred nami.“
„Ďakujem, Worthington. Poď, Peter, zvyšok cesty prejdeme pešo.“
A vystúpili.
„O hodinu sa vrátime!“ zvolal Jupiter na Worthingtona, ktorý sa opatrne obracal s autom.
„Pána!“ ustráchano si vzdychol Peter. „Vyzerá to tu príšerne.“
Jupiter sa krčil v tme vedľa neho a mlčal. Odhodlane hľadel pred seba. V diaľke, až kdesi na konci tmavého úzkeho kaňonu, rozoznali chlapci iba nejasné obrysy fantastickej stavby. V hviezdnatej oblohe sa zreteľne týčila špicatá veža. No okrem veže bol takmer celý zámok ponorený v tme. Stál na konci úzkeho kaňonu, oproti vysokej skalnej stene, takže na budovu dopadal tmavý tieň.
„Mali by sme sem prísť za bieleho dňa,“ navrhol znezrady Peter. „Tak by sme si mohli všetko lepšie prezrieť.“
Jupiter zavrtel hlavou.
„Za bieleho dňa sa tu nič neprihodí,“ povedal. „Toto miesto desí ľudí na zbláznenie iba v noci.“
„Zabudol si na tých ľudí z banky,“ dokazoval Peter. „Okrem toho nechcem, aby ma niečo na zbláznenie vydesilo. Už mi aj tak veľa nechýba.“
„Veru ani mne,“ pripustil Jupiter. „Cítim sa, akoby som bol zhltol ježa.“
„Tak sa vráťme!“ zvolal Peter s úľavou. „Na prvý večer sme toho urobili dosť. Mali by sme sa vrátiť do Hlavného stanu a premyslieť si podrobnejší plán.“
„Ja som si už urobil plán,“ povedal jeho zavalitý spoločník a zastal. „Naplánoval som, že dnes večer zostaneme jednu hodinu v Strašidelnom zámku.“
Vykročil hore po ceste, svietiac si baterkou a kliesniac si cestu pomedzi kamene, čo sa zgúľali zo strmých stien kaňonu na popraskaný betón. Peter sa náhlil za ním.
„Keby som bol vedel, že to bude vyzerať takto,“ ťažkal si Peter, „nikdy by som sa nebol stal pátračom.“
„Keď rozlúštime tajomstvo, budeš sa cítiť lepšie,“ odpovedal mu Jupiter. „Mysli na to, aký to bude skvelý začiatok pre našu firmu.“
„Ale čo ak stretneme strašidlo? Alebo Modrý prízrak, alebo šialenú mátohu, alebo čokoľvek, čo v tom zámku straší?“
„Veď práve to chceme,“ potľapkal si Jupiter po objemnom fotoaparáte, ktorý mal zavesený na pleci. „Ak sa nám podarí odblysnúť si ho, budeme slávni.“
„Len aby ono neodblyslo nás,“ odvrkol Peter.
„Pst!“ zašepkal jeho odvážny priateľ, zastal a zhasol baterku. Peter stíchol a zmeravel. Zôkol-vôkol sa rozprestrela tma.
Niekto... alebo niečo schádzalo dolu úbočím rovno k nim.
Peter sa prikrčil. Jupiter stál vedľa neho a s chvatom nastavoval fotoaparát. Hrmot padajúcich kameňov, ktoré uvoľnila čiasi noha, znel už celkom pri nich, keď Jupiterov blesk preťal nočnú tmu. V prudkej žiare blesku Peter zbadal, ako sa priamo k nim rútia dve velikánske červené oči. Vzápätí prebehol popri nich akýsi chlpatý tvor, dorazil na betónovú cestu a fujazdil preč. Za ním sa valila celá lavína kameňov a zastavila sa až chlapcom pri nohách.
„Zajac!“ vykríkol Jupiter sklamane. „Vyplašili sme ho.“
„Áno, my sme vyplašili jeho!“ zvolal Peter. „A čo myslíš, že asi urobil on mne?“
„To je len prirodzený účinok tajomných zvukov a pohybov na precitlivený nervový systém za tmavej noci,“ odvetil Jupiter. „Vpred!“ Schytil Petra za ruku a ťahal ho za sebou. „Už nemusíme ísť potichu... fotoblesk varoval prízrak, ak tam vôbec nejaký prízrak je.“
„Môžem si aj spievať?“ spýtal sa Peter, držiac s ním krok, aj keď veľmi neochotne. „Keby sme si nahlas zaspievali Vesluj, vesluj, vesluj na svojej lodičke, nepočuli by sme náreky ani stony.“
„Len nijaké výstrednosti,“ zahriakol ho Jupiter. „Musíme počuť každý nárek a ston... každý výkrik, vzdych, zavýjanie alebo rinčanie reťazí, všetko, čo možno považovať za obvyklé prejavy nadprirodzených síl.“
Peter potlačil v sebe chuť povedať kamarátovi, že netúži počuť vôbec nič, nijaké náreky, stony, výkriky, vzdychy ani rinčanie reťazí. Vedel, že to nemá zmysel. Keď si Jupiter niečo zaumieni, nik mu to nevytlčie z hlavy. Je tvrdohlavý ani mulica.
Ako postupovali vpred, stará budova, zahalená v tme, vyrastala pred nimi čoraz väčšia, chmúrnejšia, odpudivejšia. Peter sa zo všetkých síl pokúšal zabudnúť na historky, ktoré im rozprával Bob o tomto starom sídle.
Keď chlapci prešli posledný úsek cesty, vedúcej povedľa vysokej steny z drobivých kameňov, dostali sa na hlavné nádvorie Strašidelného zámku.
„A sme tu,“ povedal Jupiter a zastal.
Jedna veža sa týčila do oblakov. Druhá, nižšia veža, akoby sa na nich zlostne mračila. Prázdne obloky vyzerali ako slepé oči, odrážajúce žiaru hviezd.
Znezrady im dačo preletelo okolo hláv. Peter sa prikrčil.
„Juj!“ zjačal. „Netopier!“
„Netopiere žerú iba hmyz,“ pripomenul mu Jupiter. „Ľudia im nechutia.“
„Nevieš, či si tento náhodou nechce zmeniť jedálny lístok. Prečo by nemohol skúsiť šťastie?“
Jupiter ukázal na široký vchod a na veľkú vyrezávanú bránu priamo pred nimi.
„Tam je brána,“ povedal. „Musíme ňou vojsť dnu. To je predbežne celá naša robota.“
„Rád by som presvedčil svoje nohy, že máš pravdu. Lebo ony si myslia, že by sme sa mali vrátiť.“
„Aj moje,“ pripustil Jupiter. „Ale ja viem svojim nohám rozkázať. Poď!“
Bežal vpred. Peter nemohol pripustiť, aby jeho kamarát vkročil sám na také obávané miesto, akým bol Strašidelný zámok, a preto šiel za ním. Vystúpili po starých mramorových schodoch a prebehli krížom cez dlaždicovú terasu. No keď chcel Jupiter čiahnuť na kľučku, Peter ho schmatol za ruku.
„Počkaj!“ zvolal. „Počuješ tú záhadnú hudbu?“
Obaja chlapci načúvali. Chvíľku mali dojem, že začuli niekoľko záhadných tónov, prichádzajúcich z obrovskej diaľky. Potom už počuli v tme iba bzukot nočného hmyzu a šramot jedného či dvoch kamienkov, gúľajúcich sa dolu strmou stenou kaňonu.
„To budú len halucinácie,“ povedal Jupiter, hoci sám neveril, že je to tak. „Alebo nebodaj doľahli cez horský hrebeň zvuky televízora pusteného v susednom kaňone. Nejaký akustický klam.“
„Dobre, nech je to akustický klam,“ zamrmlal Peter. „A čo ak to hral Modrý prízrak na starom rozladenom organe?“
„Veď práve jeho chcem počuť,“ odvetil Jupiter. „Poďme dnu.“
Mocne uchopil kľučku a potiahol. Brána sa otvorila s takým vrzgotom, že Petrovi stuhla krv v žilách. Naši dvaja chlapci nečakali, kým ich opustí všetka odvaha. Rýchlo vošli do dlhej tmavej predsiene, svietiac si pred seba baterkami. Minuli otvorené dvere, plné tieňov. Keď prechádzali popri nich, ovanul ich potuchnutý vzduch. Vzápätí náhlivo vstúpili do velikánskej haly, vysokej vyše dve poschodia. Jupiter zastal.
„Sme na mieste,“ oznámil. „Toto je hlavná sieň. Zostaneme tu celú hodinu. Potom odídeme preč.“
„Preč!“ šepol im do uší hlboký a príšerný hlas.