Priveľa otáznikov
V ten istý podvečer na zvláštne povolenie pani Jonesovej hrkotala malá dodávka s Konrádom za volantom ulicami Los Angeles. Jupiter rozhodol, že bude najlepšie, ak nájdu sklad a potom v úkryte vyčkajú, kým sa Harry a Joe vrátia po sarkofág. Potom ich budú sledovať a prichytia ich pri čine, keď budú odovzdávať sarkofág zákazníkovi - hlavnému zlodejovi, ktorý stojí za celou záhradou. Len tak, tvrdil Jupiter, získajú nevyvrátiteľný dôkaz. Na takú prácu by bol pozlátený rolls-royce príliš nápadný, každému by hneď udrel do očí. A starú dodávku si nikto nevšimne.
Hamid prišiel do bazára taxíkom. Teraz on i Jupiter sedeli vpredu s Konrádom a Peter s Bobom sa natriasali vzadu na bale nepremokavého plátna. Auto pomaly prechádzalo okrajovou štvrťou popri skladoch a tmavých, špinavých obchodíkoch. Bob a Peter celou cestou hádali, či vinníkom bude Achmed, alebo Wilkins, a obaja aspoň dvakrát zmenili svoju mienku.
Auto zastavilo. Peter a Bob vyzreli von. Stáli pred vchodom do starého zatvoreného divadla. Zlomená tabuľa oznamovala, že kedysi to bolo divadlo Chamelot. Na ďalších tabuľkách bolo napísané: Zatvorené. Vstup zakázaný! Keď videli, že Jupiter s Hamidom vystúpili, vyskočili aj oni a nasledovali ich. Bob trochu pokrivkával.
„Peter, podobá sa to na budovu, kde ste boli včera?“ spýtal sa Jupiter a zamračene si obzeral chátrajúce divadlo.
„Videl som len zadnú časť, ale tá budova, v ktorej sme boli, nebola taká vysoká,“ zamračil sa Peter.
„Neponáša sa na ňu,“ potriasol hlavou Hamid.
„Túto adresu nám dal náš duch.“ Jupiter sa zahľadel na kúsok papiera, ktorý držal v ruke. Pred hodinou im jeden z chlapcov, ktorých Jupiter žiadal o pomoc, zatelefonoval, že jeho otec videl modré otázniky na dverách domu na konci Chamelotskej ulice č. 10 583. Hneď sa tam spoločne vydali a v tejto chvíli práve stáli pred domom č. 10 583 na Chamelotskej ulici.
„Skúsme sa pozrieť z druhej strany,“ navrhol Jupiter, a už ich viedol dolu uličkou za budovu. Prišli na otvorené priestranstvo a skutočne zbadali na veľkých dverách skladu niekoľko modrých otáznikov. „To je tvoj znak, Druhý pátrač,“ povedal Jupiter. „Musí to byť tu.“
„Nepozdáva sa mi to,“ obzeral sa zarazene Peter. „Čo povieš, Hamid?“
„Nemyslím, že je to ono,“ odvetil Líbyjčan. „Ale bolo tma. Možno sme dobre nevideli.“
„A veľmi ste sa ponáhľali,“ dodal Jupiter. „Pozrite, tu sú ešte jedny menšie dvere a sú trochu odchýlené. Nazrime cez ne, možno uvidíme sarkofág.“ Podišli k pootvoreným dverám, že nazrú dnu. No vtom sa dvere rozleteli a objavili sa v nich tri uškŕňajúce sa tváre. „Aha, Jupiter McSherlock a jeho obetní baránkovia!“ zvolal Dlháň Norris a rozosmial sa na plné kolo.
„Si na stope, Sherlock?“ posmieval sa jeden z Dlháňových kumpánov. „Ak hľadáš otázniky, len sa poobzeraj okolo seba,“ uškrnul sa tretí, tučný chlapec s ryšavými vlasmi. „Je ich plné mesto.“
„Myslím, že už tu nemáme čo robiť,“ povedal Dlháň Norris. „Sherlock a jeho mužstvo aj sami zvládnu situáciu.“ Zachádzajúc sa od smiechu, prešli popri štyroch chlapcoch. Pár krokov poniže naskočili do Dlháňovho modrého športového auta a rýchlo zmizli.
Bob prvý pochopil, čo znamenala Dlháňova poznámka. „Pozrite!“ ukázal na ostatné dvere v uličke. Na všetkých, kam len chlapci dovideli, boli kriedou nakreslené otázniky. „A v okolitých uličkách to bude také isté. Všade plno falošných znakov.“
Jupiterovi od hnevu očervenela tvár. „Dlháň Norris!“ zvolal. „Niektorý z chlapcov musel zavolať aj jemu, a tak sa dozvedel, že hľadáme otázniky. Potom aj s kumpánmi prišli sem a pomaľovali otáznikmi všetky dvere na okolí, aby nás poplietli. Jeden z nich nám zatelefonoval, a potom si tu na nás počkali, aby sa nám mohli vysmiať.“
„Tak či onak, dostali nás,“ zahundral Peter. „A teraz sa zachádzajú od smiechu, hnusáci. Možno pokreslili modrými otáznikmi celú štvrť. Taký fígeľ môže vymyslieť iba Dlháň. Len nech sa mi dostane do rúk! Urobím z neho fašírku!“
Zlomyseľná lesť Dlháňa Norrisa zmarila všetky ich nádeje. Ako nájsť pravé dvere, keď všade naokolo je plno otáznikov?
„Čo budeme teraz robiť?“ spýtal sa Bob bezmocne. „Vrátime sa domov?“
„Ani nápad!“ zavrčal Jupiter. „Najprv sa pozrieme, koľko otáznikov stačili Dlháň a jeho priatelia pokresliť. Potom sa dohodneme, ako ďalej. Pre budúcnosť si musíme zapamätať, že náš systém 'Od ducha k duchovi', podobne ako veľa iných dobrých myšlienok, má aj svoje slabiny.“
Vysvetlili napochytre Hamidovi, že Dlháň Norris je ich súper a že je schopný podniknúť čokoľvek, len aby im prekazil pátranie. Potom sa rozpŕchli a dali sa prehľadávať susedné ulice a uličky. Ponachádzali množstvo otáznikov, roztrúsených tu i tam v okruhu niekoľkých blokov. Zronení sa vrátili k dodávke, aby sa poradili. „Budeme sa len tak voziť po okolí,“ povedal Jupiter zaťato. „Možno Peter alebo Hamid zbadajú niečo známe a budú sa vedieť zorientovať. Nemôžeme sa teraz vzdať. Je to naša posledná príležitosť. Ak Harry a Joe dopravia sarkofág tak, že ich nezbadáme, sme odpísaní.“
S ťažkým srdcom nastúpili do dodávky a Konrád sa pomaly pustil dolu Chamelotskou ulicou.
„Utrpeli sme porážku,“ povedal skľúčene Peter. „Prečo si to nepriznáme?“
„A necháme Dlháňa, aby si z nás robil posmech?“ Jupiter zaťal zuby. „Radšej ešte skúsme šťastie. Pozrite na ten starý kostol na rohu. Možno ste si ho včera všimli, keď ste utekali.“
Peter pozrel na kostol postavený v starom španielskom štýle. „Myslím, že tu sme vôbec neboli. Tie ulice boli užšie a špinavšie. A tmavšie.“
„Tak skúsime inde. Konrád, prosím ťa, zaboč doprava.“
„Dobre,“ odvetil ochotne veľký Bavorčan a zahol doprava. Neprešli ani tri bloky, keď Peter schmatol Jupitera za rameno.
„Ten zmrzlinový stánok! Tuším sme včera popri ňom prebehli.“ Ukázal na búdku, ktorá sa podobala na obrovský oblátkový kornút na zmrzlinu. Bola zatvorená a opustená. V tejto chudobnej štvrti sa obchodu nedarilo.
„Zastav, Konrád,“ požiadal Jupiter. Konrád poslúchol.
Chlapci vystúpili a všetci štyria, stojac na chodníku, si prezerali budovu v tvare zmrzlinového kornúta na druhej strane ulice. „Spomínaš si, Hamid?“ spýtal sa ho Peter.
„Áno,“ prikývol Líbyjčan. „Ja som si vtedy myslel, že je to nejaký malý kostol. Je taký čudný medzi ostatnými budovami.“
Bob sa uškrnul. „Tu v Kalifornii máme stánky na citronádu v tvare citróna a stánky na obložené žemle v tvare obložených žemlí,“ povedal.
„Budova v tvare zmrzlinového kornúta je celkom bežná.“ Jupiter sa presvedčil niekoľkými otázkami, že ani Peter, ani Hamid sa nepamätajú, ktorým smerom utekali, keď prebehli okolo zmrzlinového stánku. Rýchlo sa rozhodol. „Bob, ty s Hamidom zostaneš tu. Nechaj si zapnutú vysielačku pre prípad, že by sa niečo prihodilo. Peter, ty choď hore ulicou a pozri do každej uličky, či nespoznáš tú pravú. Ja pôjdem opačným smerom a prezriem tam všetky ulice. Ak sa nám podarí nájsť tú pravú, otázniky nás ešte stále môžu doviesť k cieľu. Napokon, Dlháň a jeho kumpáni nemohli pomaľovať celé Los Angeles.“
„Za pokus to stojí,“ súhlasil Peter. „Konrád tu zaparkuje a my sa obaja vrátime sem na toto miesto, ktoré nateraz bude naším stanovišťom. Kým budeme hľadať, budeme udržiavať spojenie vysielačkami.“
Pomaly sa zmrákalo. Čoskoro bude úplná tma. Peter a Jupiter sa pustili ulicou, každý iným smerom. Hamid a Bob čakali v dodávke. „Možno sarkofág nenájdu,“ vzdychol si Hamid. „Možno je múmia Ra-Orkona navždy stratená. Budeme sa s Achmedom veľmi hanbiť povedať otcovi, že sme stratili nášho ctihodného predka.“ Bob videl, že i napriek všetkému, čo Jupiter povedal, Hamid zostal verný myšlienke, že Ra-Orkon je ich predok. „Kde je teraz Achmed?“ spýtal sa ho. „Neviem,“ odvetil Hamid. „Povedal, že má niečo vybaviť pre môjho otca. Navštevuje tu obchodníkov s kobercami, aby sa s nimi porozprával o našich výrobkoch.“
Bobovi sa skôr zdalo, že Achmed sa má stretnúť s tými dvoma zlodejmi, Joem a Harrym, aby sa zmocnil sarkofágu. Ale nepovedal nič. Malý Líbyjčan bol Už aj tak dosť skľúčený. Zatiaľ Peter a Jupiter prešli niekoľko blokov a prehľadali všetky uličky, ktoré sa obyčajne v strede bloku pretínali. Vysielačkami si navzájom oznamovali svoje neúspechy. Bola už taká tma, že by sotva zbadali nejaké znaky nakreslené kriedou. S ťažkým srdcom vydal Jupiter rozkaz: „Prezri ešte jednu uličku na tvojom konci. Potom sa stretneme pri dodávke a prediskutujeme ďalší postup.“
„Rozumiem,“ ozval sa Petrov hlas z malého prijímača. „Končím.“ Jupiter sa vliekol ďalšou uličkou. Vyzerala ako všetky ostatné, lemovaná zadnými vchodmi, ktorými sa do obchodov dodával tovar. Na druhom konci zazrel veľkú budovu a zamieril k nej. Pred zadným vchodom stálo veľké nákladné auto čudnej modrej farby. Keď sa Jupiter priblížil, akýsi muž nadvihol veľké dvere, takže aj keby na nej boli bývali nejaké znaky, nebol by ich mohol vidieť. Jupiter sa zastavil a vzdychol si. Obrátil sa, že sa vráti, odkiaľ prišiel. Potom sa znovu zastavil. Jeho bystré uši zachytili akési hlasy.
„V poriadku, Harry, zatiahni ho dnu.“
„Dobre, Joe. Staň si nabok.“
Harry! Joe! Mená chlapov, ktorí ukradli sarkofág!
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář