Hala ozveny
„Počul si?“ zvolal Peter. „Prízrak nám rozkázal, aby sme šli preč. Poďme teda! Sú veci, ktoré mi netreba hovoriť dva razy.“
„Počkaj!“ chytil ho kamarát za ruku.
„Počkaj!“ zopakoval ešte hlasnejšie strašidelný hlas.
„To som predpokladal,“ konštatoval Jupiter. „Je to iba ozvena. Všimni si, táto hala je veľmi vysoká a kruhovitá. Kruhovité steny dobre odrážajú zvuky. Pán Terrill, pôvodný majiteľ zámku, ju naschvál postavil v podobe kruhu. Nazval ju Halou ozveny alebo Izbou ozveny.“
„Ozveny!“ opäť zašelestila Petrovi v ušiach ozvena.
Predsa len má Jupiter pravdu. Peter však nechcel pripustiť, že ho vydesila ozvena.
„Ja ťa len podpichujem,“ povedal potom s úľavou. „Vedel som hneď od začiatku, že je to ozvena.“ A začal sa nahlas smiať, aby to dokázal.
Vzápätí zaznel okolo nich príšerný smiech. Akoby sa smiali všetky steny: Cha-cha-cha-cha-cha-cha-cha-cha! Chi-chi-chi-chi-chi! Smiech napokon doznel v tajomnom chichote a zavládlo hrobové ticho. Peter preglgol.
„Ale som tomu dal, čo?“ zašepkal.
„To veru hej,“ odvetil mu šeptom kamarát. „Len to, prosím ťa, neurob znova.“
„Neboj sa,“ zašepkal Peter. „Za nič na svete.“
„Poď sem.“ Jupiter odtiahol Petra k stene. „Teraz sa môžeme smelo rozprávať,“ povedal mu. „Ozvena odpovedá len vtedy, keď stojíme uprostred haly. Chcel som si to vyskúšať ako pravdepodobný zdroj informácií o strašidelných prejavoch, spomínaných rozličnými pozorovateľmi v minulosti.“
„Mohol si ma na to upozorniť,“ vyčítal mu Peter.
„O Hale ozveny sa jasne hovorilo v prieskumnej správe, ktorú vypracoval Bob,“ konštatoval Jupiter. „Ale ty si to zrejme neprečítal dosť pozorne.“
„Ja som si prečítal iba tú časť o päťčlennej rodine z východu, ktorá tu strávila jeden večer a potom zmizla bez stopy,“ povedal Peter.
„Možno sa jednoducho vrátila na východ,“ poznamenal Jupiter. „Ale zrejme je predsa len pravda, že za posledných dvadsať rokov nik nestrávil celú noc v tejto budove. Našou úlohou bude zistiť, čo odplašilo týchto ľudí. Keby sme vypátrali, že to bol pravý prízrak alebo nejaká nadprirodzená bytosť - napríklad duch bývalého majiteľa zámku Štefana Terrilla - urobíme dôležitý vedecký objav.“
„Čo iné by to mohlo byť?“ spýtal sa Peter. Svietil baterkou dookola po kruhových kamenných stenách miestnosti. Na poschodie viedli točité schody, ale on nemal ani najmenšiu chuť vyjsť po nich hore. Na stene viseli ošumelé gobelíny a pod nimi boli umiestené vyrezávané drevené lavice. V početných plytkých prístenkoch a výklenkoch stáli rozličné brnenia. Na stene viselo množstvo veľkých obrazov. Lúč svetla z Petrovej baterky prechádzal z jedného obrazu na druhý. Podľa všetkého to boli portréty toho istého muža v rozličných kostýmoch. Na jednom bol ako anglický šľachtic, na druhom ako hrbáč, na ďalších ako cirkusový netvor, jednooký pirát a podobne.
Peter usúdil, že sú to všetko podobizne niektorých slávnych filmových postáv pôvodného majiteľa zámku Štefana Terrilla z čias nemého filmu.
„Skúmal som vlastné pocity,“ prerušil Jupiter prehliadku haly, „a zatiaľ sa ešte nebojím. Iba sa cítim trochu nesvoj.“
„Ani ja,“ prisvedčil Peter. „Len čo prestali tie bláznivé ozveny, cítim sa tu naozaj ako v nejakom starom dome.“
„Zvyčajne to chvíľu trvá,“ povedal mu kamarát zamyslene, „kým Strašidelný zámok začne pôsobiť na ľudí, čo doň vstúpia. Najprv cítia len malé vzrušenie. Potom nasleduje pocit veľkej nervozity, ktorý prerastie do šialeného strachu.“
Peter začul jeho poznámku iba na pol ucha. Znova zamieril baterkou na obrazy visiace na stene. A vtom zbadal čosi, čo v ňom vyvolalo pocit náhleho vzrušenia, po ktorom okamžite nasledovala úžasná nervozita.
Jediné oko jednookého piráta na obraze sa uprene dívalo naňho! Druhé bolo previazané čiernou páskou. Ale to zdravé oko sa určite naňho dívalo. Malo žiarivý červenkastý lesk, a keď sa Peter lepšie prizrel, zbadal, že žmurklo.
„Jupiter!“ vykríkol chrapľavo. „Ten obraz... Pozerá na nás!“
„Aký obraz?“
„Tamten,“ Peter zamieril baterkou na obraz piráta a osvietil ho. „Videl som, ako sa na nás díval!“
„To bude iba klamná predstava,“ povedal mu kamarát. „Keď maliar namaľuje portrét s očami uprenými priamo pred seba, každému sa zdá, že sa dívajú naňho, bez ohľadu na to, na ktorej strane stojí.“
„Ale toto oko nie je namaľované!“ protestoval Peter. „To je skutočné oko. Na maľovanom obraze je skutočné oko!“
„Obávam sa, že sa mýliš,“ namietol Jupiter. „To je zaručene namaľované oko. Poďme bližšie a uvidíme.“
Podišiel k obrazu a Peter šiel váhavo za ním. A už obaja svietili baterkami na obraz. Peter sa presvedčil, že Jupiter má pravdu - oko bolo namaľované. Vyzeralo celkom ako živé, lenže nemalo taký lesk ako skutočné oko.
„Tuším, som sa zmýlil,“ pripustil Peter. „No mohol by som prisahať, že som ho videl žmurknúť.. . Ech!“ vzdychol si z plného hrdla. „Cítiš to isté, čo ja?“
„Cítim zimu,“ povedal Jupiter, lapajúc vzduch. „Prekročili sme pásmo nízkej teploty. Chladné miesta sa hojne vyskytujú práve v strašidelných zámkoch.“
„Tak tento zámok je strašidelný,“ povedal mu Peter Crenshaw, drkotajúc zubami. „Cítim studený prievan, akoby sa bol okolo nás prehnal celý húf duchov. Naskočila mi husia koža. Bojím sa! To je všetko. Jednoducho sa bojím!“
Postál tam ešte chvíľu a pokúšal sa ovládnuť rozdrkotané zuby. Skadiaľsi zafúkal ľadový prievan a ovanul ich. Vzápätí zazrel jemný chumáčik hmly, ktorý sa začal formovať v povetrí, akoby sa nejaký duch menil na živú bytosť. V tej istej chvíli sa pocit vzrušenia zmenil na ohromnú nervozitu a prerástol do šialeného strachu.
Nevdojak sa obrátil, hoci ani nechcel. Urobili to zaňho nohy. Samy ho vyniesli hlavným vchodom zo Strašidelného zámku a hnali dolu starou cestou, že bežal ani jeleň. Po pravej strane mu s vetrom opreteky uháňal Jupiter Jones. Peter ešte nikdy nevidel svojho kamaráta takto utekať.
„Tuším, si povedal, že vieš svojim nohám rozkázať,“ zavolal naňho.
„Samozrejme,“ odvetil mu Jupiter. „Rozkázal som im utekať.“
A obaja uháňali, čo im dych stačil. Baterky im v rukách nadskakovali a vytvárali pred nimi divoko tancujúce svetelné pásy. Za sebou zanechávali tichú, chmúrnu budovu Strašidelného zámku a ten šialený, neovládateľný pocit strachu, od ktorého behali po tele zimomriavky a naskakovala husia koža.