Cigánkina výstraha
Taká smola!
Prešli už dva dni, čo sa Jupiter zranil. Strýko Titus sa s ním hneď ponáhľal do nemocnice a tam ho držali celý deň. Röntgenovali mu nohu, potom mu ju ponorili do akéhosi kúpeľa a napokon ho pustili domov.
Doktor Alvarez povedal, že čoskoro bude môcť pomaly krivkať po dome. Zrejme chcel, aby si Jupiter čím skôr začal trochu cvičiť vyvrtnutý členok.
Zatiaľ však Jupiter ležal v posteli a členok mal obviazaný siahodlhým obväzom. A pán Hitchcock si už možno našiel pre svoj film iný strašidelný dom.
Vyzeralo to, akoby Traja pátrači boli skrachovali, hoci ešte ani poriadne nezačali podnikať.
Peter a Bob sedeli pri Jupiterovej posteli a cítili sa mizerne.
„Bolí?“ spýtal sa Peter, keď Jupiter trochu pohol nohou a zaškrípal pritom zubami.
„Tak mi treba! Zaslúžim si to, lebo som bol neopatrný. Ale teraz pokračujme v našej porade. Prvým bodom rokovania je záhadný telefonát hneď po našej návšteve Strašidelného zámku. Worthington sa domnieva, že nás v ten deň večer niekto sledoval. Je veľmi pravdepodobné, že nás špehoval Dlháň Norris.“
„To je dosť možné,“ súhlasil Bob. „Vedel, že sa o ten dom zaujímame.“
„Dlháň nám nemohol telefonovať. Nevedel by natoľko zmeniť hlas,“ namietol Peter, „Aby znel tak drsno a mŕtvolne. Veď rozpráva, ako keď erdží poník.“
„Máš pravdu,“ prisvedčil Jupiter. „Ale to je jediná možnosť, ktorá prichádza do úvahy.“
Pohýbal nohou a zastonal.
„Kým sa nepresvedčím o opaku,“ doložil, „odmietam veriť, že by prízrak bez tela mohol použiť telefón.“
„Dobre, v poriadku,“ súhlasil Bob. „Čo máme na programe ďalej? Záhadného chlapa, čo zhodil na nás kamene?“
„Áno,“ povedal Peter zamračene. „Čo s ním? Dostať ho tak do rúk, nech si ma nežiada!“
„Zatiaľ ma nezaujíma,“ povedal Jupiter. „Už sme sa presvedčili, že to nebol Dlháň Norris. Možno nemá vonkoncom nič spoločné s naším prípadom. Azda zablúdilo do kaňonu nejaké dieťa, alebo sa tadiaľ túlal nejaký človek a čírou náhodou zakopol do kameňov a zhodil ich.“
„Ale na človeka, ktorý zhodí kamene náhodou, mieril fantasticky dobre,“ zamrmlal Peter.
„Zostane to záhadou, kým nevyjdú najavo ďalšie fakty. Teraz rozmýšľam o klamstvách, ktoré nám navravel pán Rex, keď sme ho s Petrom navštívili. Prečo povedal, že osekával suché kríky, keď bolo jasné, že to nerobil? A prečo mal pripravený džbán čerstvej limonády? Vyzeralo to, akoby bol čakal, že ho priam v tej chvíli navštívime.“
Tieto dve otázky zmiatli všetkých troch chlapcov. Peter sa poškrabal na hlave.
„Prekliata robota!“ povedal. „Čím ďalej sa dostávame, tým viac sa všetko zamotáva.“
Vtom vbehla do izby Jupiterova teta Matilda. „Jupiter, chcela som ti už prv niečo povedať, ale v rozčúlení som zabudla. Včera predpoludním, krátko pred tvojím návratom z nemocnice, sa stala čudná vec.“
„Čudná vec?“ spýtal sa Jupiter a všetci nastrčili uši.
„Prišla k našim dverám akási čudná stará cigánka. Neviem, či ti mám vôbec povedať, čo vravela.“
Stará cigánka! To ich teda naozaj poriadne ohúrilo.
„Veľmi by som to chcel vedieť, teta Matilda.“
„No veď to bola aj tak iba taká hlúposť. Ale keď to chceš vedieť, nuž tá malá, drobná cigánka zabúchala na dvere a hroznou lámanou angličtinou mi povedala, že čítala o tvojom nešťastí a že ti chce dať výstrahu.“
Výstraha! Od starej cigánky! Chlapci si nechápavo vymenili pohľady.
„Nech je, ako chce,“ pokračovala pani Jonesová, „ale napokon som z jej reči vyrozumela, že to vyčítala z karát a že jej tri razy za sebou a v rozličnom čase vyšla jedna a tá istá správa pre teba. Máš sa vystríhať písmen S. Z. alebo každého, kto má také iniciálky. Tvoje nešťastie vraj zavinili písmená S. Z. A vraj S. Z. by ti mohli priniesť ešte viac trampôt, keby si sa im alebo tomu - nech je to čokoľvek - nevyhýbal. Vysmiala som sa jej a povedala, že má pravdu - že S.Z. znamená spadnúť a zajajkať. Potom odišla. Chuderka, vyzerala taká stará a spustnutá. Mala som dojem, že nemá v hlave všetko v poriadku.“
Potom pani Jonesová odišla naspäť do kuchyne a nechala troch chlapcov samých. Dlho sa mlčky dívali jeden na druhého.
„S. Z.,“ povedal skleslo Bob, „Strašidelný zámok.“
„Možno si Dlháň Norris niekoho najal,“ pripomenul Jupiter a trochu zbledol. „Lenže Dlháň nemá dosť fantázie. Ešte tak priniesť mi zdochnutú krysu, ale na viac sa nezmôže.“
„Niekto...“ začal Peter, „...pardon, niečo nechce, aby sme sa ponevierali okolo Strašidelného zámku. Najprv dostaneme záhadnú výstrahu cez telefón. Potom to niečo využije cigánkine vykladacie karty, aby nám poslalo ďalšiu výstrahu. Ja si myslím, že všetko má na rováši pán Niečo. A preto navrhujem, aby sme hlasovali, či nechať, alebo nenechať na pokoji Strašidelný zámok. Kto je za to, aby sme poslúchli výstrahu?“
„Ja!“ zvolal Bob.
„Ja tiež!“ pridal sa Peter. „To je väčšina hlasov.“
Jupiter na nich uprel prísny pohľad. „Chcete, aby sa nám Dlháň Norris nakoniec vysmial?“ spýtal sa. „Veď už teraz je bezpochyby presvedčený, že sme ako pátrači zlyhali. A je ochotný vytrúbiť to celému svetu. Preto musíme rýchlo konať.“
„Okrem toho,“ dodal, „nevidíte, že tieto výstrahy opriadli náš prípad novou záhadou?“
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Peter.
„Nikto iný, kto pátral po tajomstve Strašidelného zámku, nedostal nijakú výstrahu. My sme prví, ktorých varovali, aby sa nepribližovali k zámku. To ma vedie k záveru, že sme sa priblížili k rozlúšteniu tajomstva neslýchaného strachu, ktorý sa v ňom šíri, oveľa viac, ako si myslíme.“
„Aj keď máš pravdu,“ oponoval mu Peter, „čo z toho? Aký to má zmysel? Ty musíš ležať, a my nemôžeme robiť nič, kým nebudeš opäť na nohách.“
„To nie je celkom správne,“ povedal Jupiter. „Keď som tu včera v noci ležal a nemohol zaspať, rozhodol som sa zmeniť náš postup. Kým budem ležať, vy dvaja musíte pokračovať v prieskume Strašidelného zámku bezo mňa. Ja budem zatiaľ rozmýšľať o záhadách, ktorým stojíme zoči-voči.“
„Ja mám robiť prieskum v Strašidelnom zámku?“ vykríkol Bob. „Stačí mi, keď o tom dome musím čítať, nieto ešte ta ísť.“
„Pravdaže, nečakám, že toho vypátrate bohviekoľko,“ povedal Jupiter. „Ale dúfam, že vyskúšate na vlastnej koži pocity neistoty, ktoré prechádzajú do strašnej nervozity a potom sa menia na šialený strach. Ďalej by som chcel, aby ste zistili, keď vás tieto pocity ovládnu, pokiaľ ich až budete cítiť.“
„Pokiaľ?“ zavrešťal Peter. „Naposledy som ich cítil od hlavy až po päty. Prechádzali zvnútra von a zvonka dnu. Naozaj po celom tele. Čo si myslíš, že v pravej ruke budem cítiť nervozitu, a v ľavej nie?“
„Ja som tým myslel, že pokiaľ, do akej vzdialenosti od Strašidelného zámku pôsobí pocit strachu,“ vysvetlil Jupiter. „A keď odídete zo zámku, ako ďaleko od neho budete, keď vás opustí strach. To chcem vedieť.“
„Minule to bolo asi dvadsať kilometrov odtiaľ,“ vyhlásil Peter. „Keď som prišiel domov a ľahol som si do postele.“
„Tentoraz, keď sa vás začne zmocňovať pocit strachu, úzkosti, hrôzy alebo pocítite blízkosť záhuby, musíte odchádzať pomaly, dôstojne. A po pár krokoch zastaňte, aby ste sa presvedčili, či už tieto pocity nezmizli.“
„Pomaly,“ zasmial sa hlucho Peter. „Dôstojne.“'
„Možno nebudete cítiť vôbec nič,“ dodal Jupiter, „lebo chcem, aby ste ta šli zajtra za bieleho dňa. Tentoraz budete skúmať budovu ešte za svetla. Keď sa zvečerí, ak chcete, môžete zostať stáť vnútri pri dverách a uvidíte, či vás pocit strachu zachváti aj tam.“
„Takého my máme kamaráta,“ zašepkal Peter Bobovi. „Nič od nás nechce, iba maličkosť - stáť vnútri pri dverách.“
Bob si uľahčene vydýchol.
„To znamená, že mňa sa to netýka,“ povedal. „Zajtra musím totiž celý deň pracovať v knižnici a pozajtra tiež.“
„Ber do úvahy, že ani ja nebudem mať čas,“ pridal sa Peter. „Je to smutné, ale myslím, že my to jednoducho nemôžeme urobiť.“
Jupiter si potiahol spodnú peru a mozog sa mu rozbehol na plné obrátky. Potom prikývol.
„V tom prípade,“ ozval sa, „musíme zmeniť plán.“
„Presne to sme sa ti usilovali vysvetliť,“ povedal Peter.
„Ešte bude niekoľko hodín svetlo,“ vyhlásil Jupiter. „Preto sa budete musieť skôr navečerať a navštíviť Strašidelný zámok ešte dnes.“