Múmia šepká
Z listu Alfréda Hitchcocka sa Traja pátrači dozvedeli o takej čudnej a strašidelnej príhode, s akou sa ešte nestretli. Asi osemnásť kilometrov od Rocky Beach a Jonesovho bazára bol malý kaňon, ktorý pretínal kopce za Hollywoodom. Na svahoch kaňonu sa vypínalo niekoľko veľkých prepychových domov, obklopených stromami a živými plotmi. Medzi nimi bola aj stará vila v španielskom štýle, ktorej majiteľ, profesor Róbert Yarborough - význačný egyptológ - si v celom jednom krídle domu zriadil súkromné múzeum. Niekoľko vysokých sklených dvier viedlo na vykachličkovanú terasu. Boli zatvorené, takže dnu bolo horúco a dusno. Pri dverách stáli sochy zo staroegyptských hrobiek. Jedna z nich, celá drevená, predstavovala starovekého egyptského boha Anubisa. Mal ľudské telo s hlavou šakala. Tieň šakalej hlavy dopadal na dlážku a vytváral tam tmavú, strašidelné vyzerajúcu škvrnu.
V izbe bolo plno ďalších starožitností z hrobiek starého Egypta. Na stenách viseli kovové masky so záhadným úsmevom, akoby poznali nejaké tajomstvo. V sklených vitrínach ležali hlinené doštičky, zlaté klenoty i posvätné chrobáky, ktoré vytesali zo zeleného nefritu už dávno mŕtvi robotníci.
Na zemi pri okne ležal drevený sarkofág. Na vrchnáku mal vyryté črty múmie, ktorá bola vnútri. Bol to veľmi jednoduchý sarkofág, bez zlatých a farebných ozdôb, aké mávali truhly boháčov. A predsa tento sarkofág skrýval v sebe tajomstvo. Bol pýchou profesora Róberta Yarborougha - nízkeho, trochu zavalitého muža s dôstojnou kozou briadkou a okuliarmi so zlatým rámom.
Keď bol profesor Yarborough mladší, viedol mnohé expedície do Egypta. Na týchto výpravách objavil v skalnatých stranách stratené hroby s múmiami dávno zosnulých faraónov, ich žien a sluhov, spolu so šperkami a inými predmetmi. Všetky tieto pamiatky opatroval v múzeu, kde písal knihu o svojich nálezoch. Sarkofág s múmiou mu priniesli iba pred týždňom.
Profesor objavil múmiu už pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ale pretože v tom čase bol veľmi zaneprázdnený prácou na ťažkej a zložitej úlohe, zapožičal ju múzeu v Káhire. Keď odišiel do penzie, požiadal egyptskú vládu, aby mu poslala múmiu na ďalšie štúdium. Teraz, keď už mal dosť času, bol zvedavý, či sa mu podarí rozlúštiť tajomstvo múmie.
V to popoludnie, dva dni predtým, ako chlapci dostali list od Alfréda Hitchcocka, profesor Yarborough bol vo svojom múzeu a nervózne poklepkával ceruzkou po vrchnáku sarkofágu. Vrchnák sa dal snímať ako z nejakej debny. V skutočnosti celý sarkofág nebol nič iné, len zvláštna drevená truhla, v ktorej odpočívala múmia. Spolu s profesorom bol v miestnosti aj jeho komorník Wilkins, vysoký, štíhly muž, ktorý u neho pracoval už dlhé roky.
„Pane, naozaj to chcete ešte raz skúsiť po tom šoku, čo ste zažili včera?“ spýtal sa Wilkins.
„Chcem vedieť, či sa to bude opakovať, Wilkins,“ odhodlane odvetil profesor Yarborough. „Ale najprv otvorte okná, prosím. Nemám rád zatvorené miestnosti.“
„Áno, pane.“ Wilkins otvoril dokorán najbližšie sklené dvere. Pred mnohými rokmi bol profesor Yarborough dva dni zatvorený v hrobke a nemohol sa odtiaľ dostať von. Od tých čias pociťoval silný odpor voči akejkoľvek zatvorenej miestnosti. Keď boli dvere otvorené, Wilkins nadvihol veko sarkofágu a oprel ho o truhlu. Obaja muži sa sklonili a nazreli dnu. Niektorí ľudia by možno nezniesli pohľad na múmiu, ale nie je to vôbec nepríjemné. Telá mŕtvych kráľov a šľachticov konzervovali v starom Egypte tak, že ich namáčali do živice a iných látok a potom starostlivo zabalili do plátna. Takto uložené múmie zostali po celé stáročia takmer neporušené. Patrilo to k vtedajšiemu náboženstvu, podľa ktorého nebožtík musel byť mumifikovaný, aby mohol vstúpiť do posmrtného života. Z toho istého dôvodu pochovávali spolu s ním aj jeho šatstvo, ozdoby, šperky a nástroje, aby ich mohol používať aj na druhom svete. Múmia vnútri sa volala Ra-Orkon. Plátno, v ktorom bol Ra-Orkon zabalený, bolo trochu uvoľnené, takže profesor mu mohol vidieť tvár. Bola to jemná tvár staršieho muža a vyzerala ako vyrezaná z nejakého tmavého dreva. Pery boli pootvorené, akoby sa práve chystal prehovoriť. Oči mal zavreté.
„Ra-Orkon vyzerá veľmi mierumilovne, pane,“ ozval sa Wilkins. „Nemyslím, že vám dnes niečo povie.“
„Aj ja dúfam,“ povedal profesor a zahryzol si do pery. „Nie je predsa prirodzené, aby múmia, ktorá je už tritisíc rokov stará, rozprávala. Ba ani šepkala. To vôbec nie je prirodzené.“
„Je to veľmi čudné, pane,“ prisvedčil komorník. „A predsa mi včera niečo vravela. Keď som bol sám v izbe. šepkala čosi v neznámom jazyku. Znelo to veľmi naliehavo, akoby chcela, aby som niečo urobil.“ Naklonil sa k múmii a povedal: „Ra-Orkon, ak mi chceš niečo oznámiť, budem ťa počúvať. Pokúsim sa porozumieť ti.“
Prešla minúta, dve. Jediným zvukom bol bzukot muchy. „Možno to napokon bola iba moja fantázia. Áno, tak to bude. Prineste mi tú malú pílku z dielne, Wilkins. Odpílim kúsok zo sarkofágu. Môj priateľ Jennings z kalifornskej univerzity sa za pomoci rádioaktívno-uhlíkovej metódy pokúsiť určiť, kedy bol Ra-Orkon pochovaný.“
„Dobre, pane.“
Komorník vyšiel z miestnosti. Profesor Yarborough obchádzal sarkofág, poklepával ho a rozhodoval sa, kde odpili kúsok dreva, ktorý potrebuje. Zdalo sa mu, že na jednom mieste znie drevo duto a na druhom zase uvoľnene, akoby zvnútra práchnivelo.
Zrazu začul tiché mrmlanie, ktoré vychádzalo zo sarkofágu. Vyrovnal sa, prestrašene sa poobzeral a potom priložil ucho k ústam múmie. Múmia mu niečo šepkala! Egypťan, mŕtvy tritisíc rokov, rozprával cez pootvorené pery! Profesor nerozoznal slová. Boli to iba ostré a sykavé slabiky, také tiché, že ich ledva počul. Hlas stúpal a klesal, stával sa naliehavejším, akoby múmia chcela, aby niečo pochopil. Profesora zachvátilo úžasné vzrušenie. Bola to asi stará arabčina, pretože sem-tam sa mu zdalo, že zachytil nejaké slovo. „Pokračuj, Ra-Orkon,“ naliehal. „Snažím sa ti porozumieť.“
„Čo ste povedali, pane?“ Na tie slová sa profesor otočil. Ra-Orkon sa opäť odmlčal. Stál tam Wilkins a v ruke držal malú ostrú pílku. „Wilkins!“ vykríkol profesor. „Múmia znovu šepkala! Začala, len čo ste odišli, ale keď ste vstúpili, zmĺkla.“
Wilkins zvážnel a zamračil sa. „Zdá sa, že Ra-Orkon chce rozprávať, len keď ste sám, pane. Rozumeli ste, čo hovoril?“
„Nie,“ vzdychol si profesor. „Skoro, ale nie celkom. Nie som odborník na jazyky. Možno hovorí v starej arabčine alebo nejakom chetitskom či chaldejskom jazyku.“ Wilkins sa pozrel z okna. Zrak mu zablúdil k novému, na bielo omietnutému domu na náprotivnom svahu kaňonu. „A čo váš priateľ profesor Freeman, pane,“ povedal a ukázal na dom. „Je to náš najlepší odborník na jazyky Stredného východu. Môže tu byť o päť minút a možno bude rozumieť, ak k nemu Ra-Orkon prehovorí.“
„Pravdaže!“ zaradoval sa profesor Yarborough. „Mal som ho zavolať hneď. Napokon, jeho otec bol so mnou, keď som našiel Ra-Orkona. Čudák! Týždeň po tom ho na bazári zavraždili. Choďte a zatelefonujte Freemanovi. Požiadajte ho, aby hneď prišiel.“
„Áno, pane.“ Komorník ešte ani dobre za sebou nezatvoril, a tajomný šepot sa ozval znovu. Profesor Yarborough sa znovu pokúšal porozumieť, čo múmia vraví, ale márne. Nakoniec stratil nádej a vzdal sa. Pozrel z okna na kaňon, ktorý ho oddeľoval od jeho mladšieho priateľa profesora Freemana. Mal dobrý výhľad na jeho dom, postavený na strmom svahu poniže cesty. Yarborough videl, ako jeho mladý priateľ vyšiel bočnými dverami z domu, vystúpil po niekoľkých schodoch do garáže a o chvíľu sa už autom blížil po úzkej ceste, ktorá sa vinula kaňonom. Kým Yarborough očami dychtivo sledoval svojho priateľa, napínal sluch, aby stále počul šepot. Keď múmia odrazu zatíchla, profesora zachvátila úzkosť. Vari len neprestane práve teraz, keď má nádej, že mu niekto pomôže vysvetliť, čo to hovorí?
„Pokračuj, Ra-Orkon!“ prosil profesor Yarborough. „Neprestávaj, počúvam ťa. Snažím sa ti rozumieť!“ Po chvíli šepot pokračoval. Potom profesor začul, ako pred domom zastalo auto. Otvorili sa dvere a niekto vstúpil do miestnosti.
„To ste vy, Freeman?“ spýtal sa.
„Áno. Yarborough. O čo ide?“ odvetil mu tichý, príjemný hlas. „Poďte sem, ale potichu. Chcem, aby ste niečo počuli.“ Freeman pristúpil k profesorovi. „Ra-Orkon!“ skríkol Yarborough. „Pokračuj! Neprestaň práve teraz!“
Ale múmia zostala nemá ako po celé stáročia predtým, než sa dostala do tejto miestnosti.
„Nechápem,“ povedal Freeman, keď sa k nemu profesor otočil. Freeman bol štíhly muž strednej postavy, s veselým výrazom tváre a iba mierne prešedivenými vlasmi. „Vyzerá to, akoby ste práve boli počuli, ako vám múmia niečo hovorí.“
„Veď o to ide!“ zvolal Yarborough. „Šepkala niečo v neznámom jazyku a ja som dúfal, že mi to budete vedieť preložiť. Ale len čo ste prišli, prestala. Alebo...“
Odmlčal sa, lebo si uvedomil, že jeho priateľ vedec sa na neho díva akosi čudne.
„Vy mi neveríte, však?“ spýtal sa. „Neveríte, že mi Ra-Orkon niečo šepkal?“ Profesor Freeman sa poškrabal po brade. „Nuž, ťažko uveriť,“ povedal nakoniec. „Samozrejme, keby som si ho mohol sám vypočuť...“
„Skúsme,“ povedal Yarborough. „Ra-Orkon, hovor! Pokúsime sa rozumieť ti.“ Obaja muži čakali, ale múmia zostala nemá. „Nedá sa nič robiť,“ vzdychol si profesor Yarborough. „Ubezpečujem vás, že naozaj šepkal. Ale hovorí, len keď som s ním sám. A ja som tak dúfal, že mi pomôžete!“
Profesor Freeman sa snažil tváriť, že priateľovi verí, ale bolo jasné, že sa mu celá historka nepozdáva. „Rád by som vám pomohol, keby som mohol.“ Jeho zrak zablúdil k pílke. „Načo vám je?“ spýtal sa. „Vari len nechcete prepíliť Ra-Orkona?“
„Nie, nie. Chcem iba kúsok dreva na rádioaktívno-uhlíkovú skúšku, aby som mohol určiť, kedy bol Ra-Orkon pochovaný.“
„Zničiť takú cennú pamiatku?“ vykríkol mladý muž. „Dúfam, že to nebude potrebné!“
„Nemyslím, že by Ra-Orkon a jeho sarkofág bol cenný. Je iba záhadný. V každom prípade, rádioaktívno-uhlíková skúška je nevyhnutná. Ale odložím ju na neskôr, kým nevyriešim záhadu tohto tajomného šepotu. Pravdu povediac, Freeman, ja sám som z toho celý zmätený. Múmia predsa nemôže hovoriť! Ale táto šepká. A iba mne.“
„Hm,“ zamračil sa profesor Freeman, snažiac sa skryť ľútosť nad starým priateľom. „Pozrite, dajte mi Ra-Orkona na niekoľko dní. Ak bude so mnou sám, možno bude hovoriť, a keď porozumiem, poviem vám, čo to bolo.“
Profesor Yarborough sa pozorne zahľadel na mladšieho muža. „Ďakujem vám, Freeman,“ povedal veľmi dôstojne. „Vidím, že sa mi iba posmievate. Myslíte si, že len fantazírujem. Nuž, možno. Ale nechám si tu Ra-Orkona dovtedy, kým sa nepresvedčím, či som sníval, alebo nie.“
Profesor Freeman iba prikývol. „Ak k vám Ra-Orkon ešte raz prehovorí,“ povedal vľúdne, „hneď mi zavolajte. Nech by som robil čokoľvek, nechám všetko a prídem. Ale teraz sa už musím ponáhľať. Mám poradu na univerzite.“ Rozlúčil sa s Yarboroughom a odišiel. Profesor čakal, čo bude ďalej, ale Ra-Orkon mlčal.
Potom vstúpil Wilkins. „Môžem podávať večeru, pane?“
„Áno, Wilkins. A nezabudnite, že nikomu nesmiete povedať nič o tom, čo sa tu stalo.“
„Rozumiem, pane.“
„Viem si podľa Freemanovej reakcie predstaviť, čo by povedali moji vedeckí kolegovia, keby sa dozvedeli, že som počul egyptskú múmiu šepkať. Povedali by, že starnem a stávam sa senilným. Predstavte si len, že by sa to dostalo do novín! Ako vedec by som úplne prišiel o svoje dobré meno.“
„Veru áno, pane,“ prisvedčil Wilkins.
„A predsa si musím o tom s niekým pohovoriť,“ zamyslel sa Yarborough. „S niekým, kto nie je vedec, no kto vie, že na svete je veľa záhad. Už to mám. Zavolám svojmu priateľovi Alfrédovi Hitchcockovi a všetko mu vyrozprávam. Ten sa mi aspoň ne vysmeje.“
Alfréd Hitchcock sa mu skutočne nevysmial. Namiesto toho, ako už vieme, napísal list Trom pátračom.