Osudný rozhovor
A tak na druhý deň stáli Jupiter a Peter pred veľkými železnými vrátami Jonesovho bazára a čakali, kým pred nimi zastane rolls-royce. Obaja boli vyobliekaní vo sviatočných šatách, bielych košeliach a viazankách. Vlasy mali napomádované a pekne prihladené. Na líca, do hneda opálené, im vyskočil rumenec vzrušenia. Dokonca aj nechty si dôkladne vyumývali ostrou kefkou, takže im žiarili čistotou.
Napokon zastalo pri nich veľké auto. Jeho lesk ich priam oslnil. Bol to staromódny rolls-royce s reflektormi velikánskymi ako bubon a s ohromne dlhou kapotou. Mal hranatú karosériu a podobal sa veľkej debne. Celé vybavenie, dokonca aj nárazníky, bolo pozlátené. Jagalo sa ani klenot. A čierna karoséria sa tak leskla, že sa v nej videli skoro ako v zrkadle.
„Pánabeka!“ povedal Peter uznanlivo, keď sa auto priblížilo k nim. „Vyzerá ako limuzína storočného miliardára.“
„Rolls-royce je najdrahší bežne vyrábaný typ auta na svete,“ poznamenal Jupiter. „Tento bol pôvodne vyrobený pre bohatého arabského šejka, ktorý si potrpel na prepych. Teraz ho firma používa zväčša na reklamné účely.“
Auto zastalo a z predného sedadla vyskočil šofér. Bol to vysoký, štíhly a statný muž s podlhovastou dobrosrdečnou tvárou. Sňal si šoférsku čiapku a oslovil Jupitera.
„Vy ste pán Jones? Ja som šofér Worthington.“
„Á, teší ma, že vás poznávam, pán Worthington,“ povedal Jupiter. „Ale volajte ma Jupiter, ako ostatní.“
„Prosím, pane.“ Worthington bol zmätený. „A mňa oslovujte jednoducho Worthington. To je taká obyčaj. No svojich zamestnávateľov zvyknem titulovať oficiálne. A keďže ste teraz takrečeno vy mojím zamestnávateľom, dovoľte, aby som túto obyčaj zachoval.“
„Nuž, dobre, Worthington,“ súhlasil Jupiter. „Ak je to taká obyčaj.“
„Ďakujem, pane. A teraz som vám aj s autom tridsať dní k dispozícii.“
„Áno, tridsať dní. A každý deň dvadsaťštyri hodín, „ dodal Jupiter. „Tak hovoria pravidlá súťaže.“
„Presne tak, pane. „ Worthington otvoril zadné dvere auta. „Nech sa páči nastúpiť.“
„Ďakujem,“ povedal Jupiter, keď so svojím kamarátom nemotorne vliezol do auta. „Ale nám nemusíte otvárať dvere. Sme ešte mladí, môžeme si otvoriť aj sami.“
„Ak nemáte nič proti tomu, pane, „ odpovedal Worthington, „radšej si budem konať všetky povinnosti, ktoré mi prislúchajú. Keby nie, mohol by som spohodlnieť a neskôr na to doplatiť.“
Chápem ho, vravel si v duchu Jupiter, keď si Worthington sadal za volant. „Ale my budeme chcieť možno zavše rýchlo nastúpiť alebo vystúpiť. Nebudeme môcť čakať, kým nám otvoríte. Musíte rátať s tým, že v takom prípade nastúpime a vystúpime sami. Ale na začiatku a na konci cesty nám môžete otvoriť.“
„Dobre, pane. „ Keď sa pozreli do spätného zrkadla, zbadali, že sa britský šofér usmieva. „Vyriešili ste to veľmi šikovne.“
„Ech, my hádam nepatríme medzi tých povýšencov, akých ste zvyknutý voziť,“ povedal mu dôverne Jupiter. „Možno dakedy budeme chcieť ísť na niektoré neobvyklé miesta... Toto vám všetko vysvetlí.“
Podal Worthingtonovi navštívenku Troch pátračov, ktorú si šofér pozorne prezrel.
„Myslím, že rozumiem, pane,“ povedal Worthington. „Celkom sa teším na túto službu. Bude to pre mňa určitá zmena voziť mladého odvážneho človeka. V poslednom čase mojimi cestujúcimi boli zväčša starší a opatrní ľudia. A teraz mi povedzte cieľ našej prvej cesty, pane.“
Peter a Jupiter pocítili k šoférovi veľké sympatie.
„Chceme ísť do Svetových ateliérov v Hollywoode navštíviť pána Hitchcocka,“ odvetil Jupiter. „Ja... no... ja som mu včera telefonoval.“
„Dobre, pán Jones.“
O chvíľku uháňalo luxusné auto cez kopce smerom k Hollywoodu. Worthington povedal cez plece: „Musím vás informovať, že v aute je priehradka s telefónom a malým bufetom. Sú vám k dispozícii.“
„Ďakujem,“ povedal Jupiter. A už sa správal dôstojne, ako sa patrí na človeka, čo sa vozí v takom nádhernom aute. Čiahol pred seba, otvoril priehradku a vytiahol telefón. Bol celý pozlátený ako ostatné príslušenstvo auta. Nemal ciferník, ale... stačilo iba stlačiť gombík.
„Prenosný telefón,“ vysvetľoval Petrovi. „Človek stlačí gombík a nahlási centrále volané číslo. Myslím, že ho momentálne nepotrebujeme.“ Jupiter trochu váhavo odložil telefón a opäť sa pohodlne usadil na zadnom koženom sedadle.
Cesta bola príjemná, ale jednotvárna. No čoskoro sa dostali do obchodnej štvrte Hollywoodu. Ako sa približovali k cieľu svojej cesty, Peter sa začal nepokojne vrtieť.
„Jupiter, prosím ťa, povedz mi, ako sa vôbec dostaneme cez bránu ateliérov. Veľmi dobre vieš, že všetky ateliéry sú ohradené múrmi a vrátnici sú tam práve preto, aby nepustili dnu ľudí, ako sme my. Nikdy sa tam nedostaneme.“
„Mám strategický plán,“ vyhlásil Jupiter, „a neostáva nám iné, ako veriť, že sa nám vydarí, lebo ako vidím, už sme na mieste.“
Uháňali popri vysokých omietnutých múroch, ktoré sa tiahli pozdĺž dvoch blokov. Na tabuli umiestenej hodne vysoko bolo napísané: Svetové ateliéry. Ako tvrdil Peter, múr tam bol naozaj len z jediného dôvodu - aby sa ľudia nedostali dnu.
Dorazili k vysokej železnej bráne. Bola práve otvorená. V útulnej vrátnici vedľa brány sedel muž v uniforme. Worthington skrútil auto na cestu vedúcu k bráne a vrátnik vybehol von. „Hej, počkajte!“ zreval. „Kam idete?“
Worthington zastavil auto.
„Ideme k pánu Alfrédovi Hitchcockovi.“
„Máte priepustku?“ spýtal sa vrátnik.
„Nečakali sme, že budeme potrebovať priepustku,“ odvetil Worthington. „Tuná môj šéf telefonoval pánu Hitchcockovi.“
To bola čistá pravda. Aj keď pán Hitchcock neodpovedal.
„Aha...“ poškrabal si vrátnik hlavu, nevediac, čo robiť. Jupiter spustil okno na tej strane, kde stál vrátnik, a vyklonil sa von.
„Dobrý človeče,“ povedal, a Peter len-len že nevyskočil zo sedadla, lebo Jupiter prehovoril rýdzou angličtinou, čo nikdy predtým nerobieval. Musel sa cvičiť tajne. „Dobrý človeče, prečo váhate? Čo ak sa oneskoríme?“
„Komediant!“ zamrmlal si Peter popod nos. Vedel, že Jupiter ako malý chlapec vystupoval v televízii a že má herecký talent, ale Peter ho ešte nikdy nevidel takto zahrať. Jupiter mierne nadul líca, vyšpúlil pery a díval sa zvysoka, takže celkom zmenil vzhľad. Vyzeral, akoby z oka vypadol pánu Alfrédovi Hitchcockovi. Pravda, bol to trochu bezočivý mladý Alfréd Hitchcock, ale nik nemohol prehliadnuť, že sa naňho podobá.
„Ech... Ja predsa musím vedieť, kto chce ísť k pánu Hitchcockovi,“ povedal vrátnik podráždene.
„No dobre,“ povedal Jupiter a opäť naňho vrhol povýšený pohľad. „Azda bude lepšie, keď zavolám svojmu strýkovi.“ Vytiahol pozlátený telefón, stlačil gombík a žiadal si číslo. Bolo to číslo Jonesovho bazára. Jupiter skutočne volal svojho strýka.
Vrátnik sa ešte raz pozrel na luxusné auto a na Jupitera Jonesa, ktorý práve volal na zlatom telefóne.
„Ech, tak choďte ďalej,“ súhlasil napokon vrátnik. „Ja zatelefonujem, že ste na ceste k nemu.“
„Ďakujem,“ povedal Jupiter. „Poďme, Worthington.“
Auto sa rozbehlo. Jupiter sa pohodlne rozložil na zadnom sedadle. Zahli do uličky, lemovanej po oboch stranách zelenými trávnikmi s palmami a množstvom malých utešených bungalovov postavených blízko seba.
Prešli povedľa oblúkovej strechy veľkých ateliérov, kde sa nakrúcali filmy pre kiná a televíziu. Defilovali tu jeden za druhým herci v rozličných kostýmoch.
Hoci bolo auto už v areáli ateliérov, Peter si jednostaj nevedel vysvetliť, ako je možné, že sa práve jeho kamarát dostal dnu a že budú môcť navštíviť pána Hitchcocka. Ale nemal už veľa času zapodievať sa touto myšlienkou, pretože Worthington práve zabrzdil pri veľkom bungalove. V mnohých ateliéroch bolo zvykom, že každý režisér mal vlastný bungalov, kde mohol pracovať bez toho, aby ho niekto vyrušoval. Na vizitke bolo úhľadne napísané: Alfred Hitchcock.
„Počkajte nás, Worthington,“ povedal Jupiter, keď im šofér otváral dvere. „Neviem, ako dlho sa zdržíme.“
„Dobre, pane.“
Jupiter prvý zamieril ku schodíkom predo dvermi. Potom prešiel cez chodbové dvere z mliečneho skla do prijímacej miestnosti, chladenej ventilátormi. Plavovláska za písacím stolom práve skladala telefón. Peter len s námahou poznával dospelú Henrietu Larsonovú. No len čo sa ozvala, hneď vedel, že je to naozaj ona.
„Teda tak je to!“ Henrieta si založila ruky vbok a pozerala na Jupitera Jonesa. „Tak to si ty. A vydávaš sa za synovca pána Hitchcocka! Však počkaj, teraz uvidíš, ako ťa naša ateliérová polícia raz-dva vyhodí.“
Keď siahla znovu po slúchadle, Petra opustila všetka odvaha.
„Počkajte!“ zvolal Jupiter.
„A na čo mám, prosím ťa, čakať?“ spýtala sa Henrieta Larsonová povznesene. „Dostal si sa sem podfukom. Povedal si vrátnikovi, že si synovec pána Hitchcocka...“
„Nie, to nepovedal,“ bránil Peter svojho kamaráta. „Vrátnik si sám urobil taký unáhlený záver.“
„Ty sa do toho nemiešaj,“ upozornila Henrieta Petra. „Jupiter Jones je veľký dotieravec. Postarám sa, aby ho trochu skrotili.“
Znovu sa načiahla za telefónom. Jupiter sa opäť ozval.
„Nie je múdre, keď sa človek prenáhli, slečna Larsonová,“ povedal.
A v Petrovi hrklo ako v starých hodinách, lebo Jupiter zase prehovoril ako pravý Angličan a vzápätí zopakoval výstup, ktorý tak zapôsobil na vrátnika... napodobnil mladého Alfreda Hitchcocka.
„Pána Hitchcocka by zaiste zaujímala táto ukážka môjho hereckého talentu,“ skončil Jupiter. Henrieta Larsonová zdvihla hlavu a pustila slúchadlo, akoby ju bola pichla osa.
„Veď ty...“ začala. „Ty...“ Zdalo sa, že sa jej na chvíľu zasekla reč. Potom sa zamračila. „Áno, pravdaže, pán Hitchcock by určite rád videl túto tvoju ukážku.“
„Hm, hm... Slečna Larsonová.“
Keď chlapci nečakane začuli za sebou hlas, prudko sa obrátili.
Dokonca aj Henrieta sa zľakla.
Vo dverách kancelárie stál sám Alfred Hitchcock.
„Niečo nie je v poriadku, slečna Larsonová?“ spýtal sa pán Hitchcock. „Zvonil som na vás.“
„To musíte posúdiť vy sám, pán Hitchcock,“ odvetila Henrieta Larsonová. „Tento mládenec by vám chcel niečo ukázať. Určite by vás to zaujímalo.“
„Ľutujem,“ povedal pán Hitchcock, „ale dnes nechcem nikoho vidieť. Pošlite ho preč.“
„Som presvedčená, že to budete chcieť vidieť, pán Hitchcock,“ trvala na svojom Henrieta Larsonová. Povedala to takým tónom, že sa to Petrovi vonkoncom nepáčilo. Aj pán Hitchcock si to všimol, pozrel posmešne na oboch chlapcov a potom pokrčil plecami.
„No dobre. Poďte so mnou, mládenci.“
Obrátil sa a kráčal dlhými krokmi k písaciemu stolu veľkému ako tenisový kurt. Sadol si na otáčaciu stoličku, a keď Henrieta zatvorila dvere, Jupiter s Petrom ostali stáť pred ním.
„Tak, chlapci,“ povedal pán Hitchcock, „čo by som to rád videl? Von s tým! Môžem vám venovať iba päť minút.“
„Toto som vám chcel ukázať, pane,“ ozval sa Jupiter úctivo a podal mu navštívenku Troch pátračov. Peter si uvedomil, že Jupiter sleduje nejaký strategický plán, ktorý si vopred zosnoval v hlave. Zrejme ho mal dobre premyslený. Pán Hitchcock vzal navštívenku a prezrel si ju.
„Hm, hm,“ povedal. „Tak vy ste pátrači. Smiem sa spýtať, načo tam máte tie otázniky? Vari pochybujete o svojich osobných schopnostiach?“
„Nie, pane,“ odvetil Jupiter. „Sú našou firemnou značkou. Sú symbolom otázok, ktoré treba zodpovedať, záhad, ktoré treba rozuzliť. Prinútia ľudí, aby nám kládli otázky, a to nám poslúži na to, aby si nás zapamätali.“
„Ach tak, „ odkašlal si pán Hitchcock. „Máte zmysel pre reklamu.“
„Podnik nemôže dosahovať úspechy, ak o ňom ľudia nevedia, „ povedal Jupiter.
„O tom niet sporu,“ súhlasil pán Hitchcock. „Ale keď hovoríme o podnikaní, ešte ste sa nevyjadrili, čo vlastne chcete.“
„Chceme vám nájsť strašidelný dom, pane.“
„Strašidelný dom?“ Alfréd Hitchcock zdvihol obočie. „Ako ste na to prišli, že potrebujem strašidelný dom?“
„Dozvedeli sme sa, pane, že potrebujete pravý strašidelný dom pre svoj nový film,“ vysvetlil Jupiter. „Traja pátrači by vám chceli pomôcť pri jeho hľadaní.“
Alfred Hitchcock sa usmieval pod fúzy.
„Ja už mám dvoch prieskumníkov, čo mi hľadajú taký dom,“ povedal. „Jeden je v Saleme, v Massachusetts, a druhý v Charlestone, v Južnej Karolíne. Obe mestečká sú opradené neslýchane fantastickými povesťami. Títo dvaja muži pôjdu zajtra ešte do Bostonu a do New Orleansu. Určite nájdu pravý dom pre moje účely.“
„A čo ak vám nájdem pravý strašidelný dom tu, v Kalifornii. Bude pre vás predsa oveľa jednoduchšie nakrútiť svoj nový film priamo tu, pane,“ dokazoval Jupiter.
„Ľutujem, mládenci, to je vylúčené.“
„Nežiadame peniaze, pane,“ nedal sa Jupiter. „Všetci slávni detektívi mali dakoho, kto opísal a uverejnil ich prípady, aby si ich mohli ľudia prečítať - Sherlock Holmes, Ellery Queen, Hercule Poirot, všetci do jedného. Z toho vyvodzujeme, že práve preto sa stali slávnymi. Aby sme získali väčší počet zákazníkov, aby sa ľudia dozvedeli o Troch pátračoch, dáme opísať naše prípady nášmu kamarátovi Bobovi Andrewsovi. On píše do novín.“
„Tak, chlapci...“ Alfréd Hitchcock pozrel na hodinky.
„Viete, pán Hitchcock, myslel som, že by ste mohli... Iba uviesť náš prvý prípad.“
„To je nemysliteľné! Prosím, požiadajte cestou slečnu Larsonovú, aby sem prišla.“
„Áno, pane.“ Jupiter vyzeral sklamane, keď sa s Petrom obrátili a zamierili von. Už boli skoro pri dverách, keď Alfréd Hitchcock zavolal:
„Moment, mládenci.“
„Prosím, pane?“ obrátili sa. Pán Hitchcock sa na nich zamračene díval.
„Myslím, že ste neboli celkom úprimní. Chcel by som vedieť, čo to bolo, na čo narážala slečna Larsonová. Určite to nebola vaša navštívenka.“
„Nie, pane,“ povedal Jupiter váhavo. „Viem imitovať rozličných ľudí. A slečna myslela, že by ste radi videli, ako viem napodobniť vás ako malého chlapca.“
„Ty ma vieš napodobniť ako malého chlapca?“ Hlas slávneho režiséra zdrsnel. Tvár mu zastreli mračná. „Čo tým chceš povedať?“
„Toto, pane,“ a Jupiterova tvár opäť zmenila podobu. Hlas mu zdrsnel, začal rozprávať s dokonalým anglickým prízvukom. Stal sa úplne inou osobou.
„Zišlo mi na um, pán Hitchcock,“ povedal úplne cudzím hlasom, „že by ste azda niekedy radi našli dakoho, kto by vás imitoval ako chlapca vo zvukovom filme. A keby ste si želali...“
Pán Hitchcock zvraštil obočie. Od urážky mu zosivela tvár.
„Príšerné!“ vykríkol. „Prestaň s tým! A to hneď.“
Jupiter opäť nadobudol vlastnú podobu.
„Domnievate sa, že som vás nenapodobnil dobre?“ spýtal sa. „Myslím ako chlapca.“
„Pravdaže nie! V nijakom prípade. Ja som bol švárny, štíhly mládenec, a nie takáto tučná karikatúra, akú si sa tu práve pokúsil predviesť.“
„Tak si to budem musieť ešte trochu precvičiť,“ vzdychol si Jupiter. „Ale moji priatelia vravia, že to robím dobre.“
„Zakazujem ti to!“ zreval Alfréd Hitchcock. „Dôrazne ti to zakazujem! Sľúb mi, že nikdy nebudeš predvádzať takúto odpornú imitáciu, a ja... čert to ber, ja uverejním všetko, čo napíšete o vašom prípade.“
„Ďakujem, pán Hitchcock!“ povedal Jupiter. „A želáte si, aby sme vám vypátrali ten strašidelný dom?“
„Ó, áno, áno. Môžete. Ale nesľubujem vám, že dom použijem pri filmovaní. Aj keď ho nájdete. Napriek tomu pátrajte všetkými prostriedkami. A teraz už zmiznite! Kým nestratím poslednú štipku sebaovládania. Začínam mať veľmi nelichotivú mienku o takých mládencoch, ako ste vy. Si príliš prefíkaný, kamarát, a myslíš len na vlastné dobro.“
Jupiter a Peter celí naradostení bežali k autu. Alfreda Hitchcocka nechali pohrúženého do chmúrnych myšlienok.