Strašidlo v zrkadle
Vysoko nad Jupiterovou a Petrovou hlavou črtal sa v šere Strašidelný zámok. Bola bezmesačná noc, iba pár hviezd zjasňovalo ebenovú tmu kaňonu.
„Už sa viac nezotmie,“ poznamenal Jupiter pokojným hlasom. „Mohli by sme ísť dnu.“
Peter rozsvietil novú, veľmi silnú baterku, ktorú si kúpil za posledné vreckové. Starú baterku mal ešte stále hore v knižnici.
Vystúpili po zvetraných schodoch a prešli po dlaždicovej terase. Jupiter trochu pokrivkával, lebo mal členok pevne stiahnutý obväzom. V tme zneli ich kroky veľmi hlučne. Odkiaľsi vybehlo zo skrýše nejaké zvieratko a splašene utekalo pred svetlom bateriek.
„To zvieratko má rozum,“ ozval sa Peter, „lebo stadiaľto uteká.“
Jupiter si ho nevšímal. Už bol pri bráne a pokúšal sa ju otvoriť. Ani sa nepohla.
„Pomôž mi, brána je zaseknutá,“ povedal Petrovi.
Aj Peter chytil veľkú mosadznú kľučku a začal ju ťahať k sebe. A vtom sa to stalo. Kľučka sa uvoľnila, zostala im v rukách a obaja sa prekoprcli na dlaždice.
„Jaj!“ zastonal Peter. „Ležíš mi na žalúdku. Nemôžem sa ani pohnúť. Nemôžem dýchať. Vstaň! Rýchlo!“
Jupiter sa pregúlil a postavil na nohy. Peter vstal a skúšal, či je v poriadku.
„Dúfam, že som celý,“ povedal. „Iba dobrá nálada mi chýba. Tú som nechal doma.“
Jeho priateľ pri svetle baterky skúmal mosadznú kľučku na dverách.
„Pozri,“ povedal, „vypadla skrutka, čo upevňuje kľučku na kovovú tyčku prechádzajúcu cez zámku.“
„Posledné dva týždne tu bolo veľmi rušno,“ zahundral Peter. „Možno sa jednoducho opotrebovala.“
„Hm.“ Jeho statný kamarát vraštil čelo od tuhého premýšľania. „Rád by som vedel, či ju niekto neuvoľnil náročky.“
„Kto by to robil?“ spýtal sa Peter. „Ale tak či onak, dnu sa nedostaneme, takže by sme sa mohli rovno vrátiť.“
„Som si istý, že sa dostaneme dnu inakade,“ povedal Jupiter. „Vieš čo? Skúsime otvoriť niektoré okno na prízemí.“
Kráčali popri priečelí budovy. Priamo na terasu viedlo pol tucta vysokých krídlových oblokov. Prvých päť bolo bezpečne zavretých. Ale šiesty bol trochu odchýlený. Jupiter ho mierne postrčil. Otvoril sa ľahko, akoby to boli dvere. Za ním bola nepreniknuteľná tma.
Jupiter posvietil baterkou cez otvorený oblok a čiastočne rozptýlil tmu. Svetlo dopadlo na dlhočizný stôl a stoličky poukladané okolo neho. Na samom konci stola ležali taniere.
„Jedáleň,“ povedal Jupiter potichu. „Môžeme vojsť tadiaľto.“
Keď už boli vnútri, posvietil si baterkou postupne na celú miestnosť. Lúč svetla dopadol najprv na pekné vyrezávané stoličky a dlhý mahagónový stôl, potom na umelecky vypracovaný príborník a napokon na steny obložené vyrezávaným drevom.
„Zdá sa, že je tu viacero dverí,“ poznamenal Jupiter.
„Čo povieš, ktorými pôjdeme ďalej?“
„Pokiaľ ide o mňa... Jaj!“ vykríkol Peter priduseným hlasom, keď sa pootočil a zazrel, ako sa na nich díva žena v dlhých vlajúcich šatách, aké vídal na obrazoch spred tristo rokov. Okolo krku mala uviazaný povraz, ktorého voľný koniec jej voľne padal popri šatách až k nohám. Ruky sa jej strácali v širokých rukávoch a pohľad, ktorý upierala na chlapcov, bol plný žiaľu.
Peter vystrel ruku a pomykal Jupitera za blúzu. „Čo je?“ spýtal sa Jupiter.
„Po-pozri,“ zajachtal. „Nie sme sami. Máme spoločnosť.“
Jupiter sa obrátil a Peter cítil, že stŕpol. To znamenalo, že aj on zbadal tú ženu, čo sa na nich dívala, nepohla sa, nedýchala, iba stála a pozerala. Peter bol presvedčený, že vie, kto je tá bytosť. Bol to duch ženy, o ktorej im rozprával pán Rex, že sa vraj obesila, aby sa vyhla sobášu s mužom, za ktorého ju chcel vydať jej otec.
Chlapci zostali chvíľu ako primrazení. Strašidelný prízrak sa ani nepohol, ani neprehovoril.
„Posvieť baterkou tým smerom,“ zašepkal Jupiter. „Keď poviem 'teraz'... Teraz!“
Obaja zamierili baterky na stojacu ženu.
Zmizla tak ticho, ako sa zjavila.
Nebolo tam nič, iba zrkadlo. Svetlo sa od neho odrazilo a oslepilo im oči.
„Zrkadlo!“ vyrazil zo seba Peter. „Tak musí byť za nami!“
Otočili sa, svietili baterkami hore-dolu, ale nikde nikoho. Boli v miestnosti sami.
„Je preč!“ povedal Peter. „A ja idem tiež! Veď to bol duch!“
„Počkaj!“ chytil ho za zápästie jeho zavalitý kamarát. „Videli sme na vlastné oči odraz strašidla v zrkadle, alebo sme sa mýlili? Škoda, že sme konali tak unáhlene. Mali sme si dožičiť viac času a preskúmať ten čudný úkaz.“
„Viac času?“ zvolal Peter. „Dobre, a prečo si ju vlastne neodfotografoval? Veď máš aparát!“
„To mám,“ odvetil Jupiter namrzene. „Ale som naň celkom zabudol.“
„Aj tak by na fotografii nič nebolo. Ducha predsa nemožno fotografovať.“
„Duch sa nemôže ani odrážať v zrkadle,“ povedal Jupiter. „Ale duch tejto ženy sa buď odrážal v zrkadle, alebo v ňom naozaj stál. Ešte som nikdy nepočul o duchovi v zrkadle. Želal by som si, aby sa tá žena zjavila ešte raz.“
„To je tvoja mienka, nie moja,“ odsekol Peter. „A vôbec, overili sme si, že v Strašidelnom zámku naozaj straší, tak poďme hneď za pánom Hitchcockom a povedzme mu to.“
„Ešte sme len začali,“ povedal Jupiter. „Ešte je tu veľa vecí, ktoré treba preskúmať. Musíme pátrať ďalej. Teraz už nezabudnem na fotoaparát. Strašne rád by som odfotografoval Modrý prízrak, ako hrá na rozladenom organe.“
Jeho chladnokrvnosť Petra upokojila. Pokrčil plecami.
„Nedbám,“ súhlasil. „Ale neoznačkuješ kriedou, kade sme prešli?“
Jupiter sa udrel po čele.
„Máš pravdu,“ priznal. „Hneď napravím svoju zábudlivosť.“
Podišiel k obloku, ktorým vošli dnu, a nakreslil naň kriedou veľký otáznik. Potom slabo načrtol tú istú značku na jedálenský stôl, dávajúc pritom pozor, aby nepoškodil jeho povrch. Napokon pristúpil k veľkému zrkadlu, visiacemu na stene, aby aj naň nakreslil značku Troch pátračov.
„Keby Worthington a Bob museli prísť za nami, otáznik pritiahne ich pozornosť,“ povedal Petrovi, keď veľmi tuho pritláčal kriedu na vyleštené zrkadlo, aby výraznejšie nakreslil značku.
„To myslíš v prípade, že by nás už nikdy nevideli?“ spýtal sa Peter.
Jupiter neodpovedal.
Poď tlakom jeho ruky sa veľké zrkadlo ticho otvorilo ako dvere. Za ním ležala tmavá chodba, vedúca do podzemia Strašidelného zámku.