Anorexia
Mentálna anorexia je typickým ochorením dievčat najmä v pubertálnom období. Chlapcom a mužom sa väčšinou vyhýba. Až 95 % z celkového počtu pacientov trpiacich poruchami príjmu potravy tvoria mladé ženy.
Základným príznakom anorexie je rapídny úbytok hmotnosti. Dievčatá sa to snažia zamaskovať objemnými pulóvrami a niekoľkými vrstvami šiat.
Často tak ani najbližšie okolie netuší, ako na tom ich ratolesť skutočne je. Úbytok hmotnosti docieli buď drastickou diétou, jednostrannou stravou, alebo odmietaním jedla. Veľmi často strieda obdobie prejedania sa hladovka.
Typické je aj tajné a vyvolané zvracanie. Ďalším príznakom ochorenia je prehnaná kritickosť, perfekcionizmus a nespokojnosť so svojou postavou. Aj veľmi, naozaj veľmi chudé dievča, ktoré trpí anorexiou, si pripadá tučné. Neskôr sa začne objavovať vynechanie menštruácie, vypadávanie vlasov, poruchy vnútorného prostredia, striedanie nálad, apatia či prehnaná veselosť...
Sara Hunnicutt z Pensylvánie prežila peklo, za ktoré si však môže sama. Stav, ktorý ju pripravoval postupne o kilá aj o rozum, ju ohrozoval na živote. Anorexia ju takmer pochovala. Na narodeninovej párty pre Saru bolo ťažké povedať, či je väčším úspechom to, že dovŕšila 21 rokov ako jej rovesníci z Univerzity v Richmonde, alebo to, že si nabrala na tanier celý plátok pizze a kus koláča. V roku 1998 totiž musela kvôli anorexii opustiť školu. Mala devätnásť rokov, keď si začala myslieť, že je väčšia ako iné dievčatá. Nevinné poznámky týkajúce sa jej postavy sa jej dotýkali na veľmi citlivom mieste.
Začala byť na svoje telo alergická a postupne znenávidela aj jedlo. Rodičia Sary ani dnes nevedia presne určiť, kedy dostala anorexia u ich dcéry taký spád. Neboli totiž s ňou, pretože škola, kde študovala, bola od nich vzdialená stovky kilometrov. Keď začala študovať na Univerzite, opustila rodinu, domov a ocitla sa v neznámom prostredí. To bol aj prvý dôvod jej náhlej zmeny správania sa. S čímkoľvek na škole bojovala, bola sama a nakoniec si to odnieslo jej zdravie. Vo svojich dvadsiatich rokoch sa stala chodiacou pokazenou atrapou mladého dievčaťa.
Trpela poruchami srdca, hrozil jej infarkt. Zažívacie problémy sa prejavovali neustálym vracaním a hnačkami. Prvý príznak, kedy si Sarina matka Kris všimla, že sa niečo s dcérou deje, bolo jej rozhodnutie stať sa vegetariánkou. „Nemohla si však dovoliť kupovať toľko čerstvého ovocia a zeleniny. Navyše, nemala to kde skladovať. Keď bola Sara doma, odmietala spoločne jesť. Vravela, že si dá neskôr. Nevšimla som si, že sa po našej večeri vôbec nenajedla. Manžel pracoval na smeny. Nevedel, čo sa doma deje, že jeho dcéra si komplikuje život a za chvíľu s ňou bude veľmi zle. Jedlo príjímala nepravidelne, s veľkým odstupom. Vždy iba oznámila, že si práve dala nejaký syrový toast. Zobrala som to. Často sa zamykala do izby a počúvala morbídnu hudbu,“ spomína Kris.
Bolo ťažké určiť, či Sara schudla alebo nie. Nosievala extravagantné dlhé oblečenie. „Prvý raz, keď som sa o ňu začala vážne báť, to bolo na oslave u priateľov. Mala problém, čo si na seba oblečie. Na recepcii nič nejedla, iba veľa šalátu. Keď sa prejedla listov a zeleniny, prišlo jej zle a všetko na mňa vyvrátila.“ A začalo sa „vyšetrovanie“. Izbu, ktorú si tak prísne zamkýnala, matka prevetrala.
„Pod posteľou som našla tony potravín v plechovkách. Videla som ju umierať pred mojimi očami. Obetovala by som za ňu aj život, ale nemohla som jej pomôcť.“ Kris trávila veľa času hľadaním informácií o anorexii, a o tom, ako sa dá anorektičkám pomôcť. Aj vďaka odborníkom z Univerzity sa jej podarilo presvedčiť Saru, aby sa išla dať liečiť. Po roku hospitalizácie pribrala na váhe a zväčšila svoju veľkosť oblečenia až o dve čísla.
„Keď sa mala vrátiť na Univerzitu naspäť, bola som vystrašená či to dokáže!“ - hovorí Kris. Bohužiaľ, v priebehu niekoľkých dní sa Sara vrátila naspäť ku svojej stravovacej rutine, opäť skoro nič nejedla! Bola však na tom oveľa lepšie ako pred rokom. Kris vraví, že Sara stále bojuje...