Olamfora-Tobias Raven-2-BORIS VIGAŠ
TOBIAS RAVEN
I.
Krok do neznáma. Úplne iná krajina. Prečo nie?
Nevedela som, čo ma čaká, ale už som sa predsa rozhodla...
Vkaždom prípade sme šli dole po stráni alúka sa vničom nelíšila od toho, čo som poznala na druhej strane portálu. Aj keď, ťažko si vychutnáte zeleň lesa, keď je tma. Tie stromy by mohli byť pokojne aj modré. Ale zvuky boli podobné ako unás. Nočný les. To poznám....
„Nicole, uvedomuješ si, že nemáme ani poňatia, kam ideme?“ ozval sa Tobias.
„Niečo také som predpokladala,“ odvetila som vzápätí „len sa ma drž za ruku....“
Ačo iné som mu mala povedať?
„Nič ti nehovorí ani tvoj inštinkt?“ podpichol ma.
„Mám za sebou pomerne náročný deň, takže ak máš vporiadku pud sebazáchovy, neprovokuj ma!“
No, možno to vyznelo trocha prísnejšie ako pôvodne malo, ale nemôžem mať stále len dobrú náladu. Úprimne povedané, môj inštinkt mi hovoril, aby som išla vpred. Stále som nevedela, čo vlastne hľadám, ale jedným som si bola úplne istá, som na správnom mieste.
„V poriadku, neodpočinieme si trochu?“ navrhol Tobias „s tou zranenou nohou sa mi nechodí práve najlepšie.“
Uvedomila som si, že musí mať bolesti, aspoň, že sa nepremáha anehrá zbytočne hrdinu...
„Založím oheň,“ ponúkla som sa. Našťastie sme sebou zobrali časť zásob.
Nazbierali sme drevo, spravili improvizované ohnisko aniečo sme pojedli a zaspali sme od únavy.
Len čo som sa zobudila, oslepili ma slnečné lúče, ale aj čosi iné.
Odraz od lesklého brnenia.
Niekto nado mnou stál.
Okamžite som bola na nohách, držiac vruke dýku.
Tažkoodencov bolo päť, jeden znich mal ostrie meča priložené na Tobyho krku.
Preboha, vari tie problémy nikdy neskončia?
„Pôvodne ich bolo dvadsať, ale týmto piatim sa nejako podarilo prežiť,“ ozval sa Toby. Nemôžem si pomôcť, ale ten absurdný žart ma pobavil. Jeden zrytierov si dal dole helmu. Mal ostro rezané vojenské črty ahavranie čierne vlasy sčesané dozadu.
„Pôjdete snami!“ oznámil mi úsečne. Jeho reč mi znela ako vzdialený dialekt zPuntu, avšak rozumela som mu, puntský jazyk som zvládla samoštúdiom už pred niekoľkými rokmi. Však čo, za dlhých zimných večerov sa na poľovačky chodiť nedá. Apotom, je fajn vedieť jazyk, keď ste vcudzej krajine. Viem, že Toby tiež hovorí puntsky, ale znejakého dôvodu sa rozhodli baviť so mnou.
„Pane, tam odkiaľ pochádzam ja, je slušnosťou sa najprv predstaviť, skôr ako niekomu navrhnete, že sa chystáte obmedziť jeho slobodu pohybu. Apotom, nie sme nijakí zločinci (aspoň nie na tejto strane portálu). Mohli by ste svoje správanie vysvetliť?“
To, čo som zazrela na jeho tvári bol skutočný výraz prekvapenia. Áno, treba ich prekvapiť, popliesť, hocičo, ale rozhodne si so sebou nenechám mávať, len za to, že som cudzinka. Samozrejme ma dosť ovplyvnil ich vzhľad, rozhodne to neboli potulní zlodeji akeby nás chceli zabiť, boli by sme už mŕtvi.
„Nech je po vašom, madam“ odvetil. No vidíš, ide to aj so slušnosťou... „volám sa Fredericco Marrow. Som legát v službách alfanskej kráľovnej adostal som rozkazy vás eskortovať do hlavného mesta Amberu na zámok.“
Amber? Srdce Amberu som mala ešte stále vkoženom vrecku na opasku.
„Legát Marrow, môžem sa spýtať, odkiaľ ste sa onás dozvedeli?“ ozval sa zozadu Tobias. Marrow sa naňho obrátil.
„Všetko, čo vám môžem povedať je, že sledujeme aktivity portálov avnoci jeden znich aktívny bol. Vieme, že ste zdruhej strany amoja panovníčka prejavila eminentný záujem stretnúť sa svami.“
„Prebijeme sa, alebo ideme snimi?“ hodil Tobias hlášku do éteru. Napriek všetkému to pôsobilo dojmom, že sa dobre baví, ale možno len používal humor, ako obranný mechanizmus.
„Pôjdeme svami legát,“ odvetila som Marrovovi azastrčila dýku za opasok. Nakoniec, kde inde získať odpovede na moje otázky, ak nie priamo pri zdroji? Aeskorta neznámym územím tiež nie je na zahodenie. Napriek tomu, že sme smerovali do Amberu, orubíne, ktorý som mala pri sebe nepadlo ani slovo. Dokonca mali pre nás prichystané kone aponechali nám naše zbrane.
Prepadli nás asi po dvoch míľach , keď sme prechádzali úzkym priesmykom.
Ideálne miesto.
Boli prekliate rýchli adobre krytí.
Najprv nám postrieľali kone.
Marrowovi ľudia síce dostali zopár zásahov, ale ako som mohla posúdiť, neprešli im cez brnenie. Chvalabohu, sme boli vpodstate vstrede skupinky.
„Mám taký sen,“ povedal Toby, chytiac ma za ruku aodťahujúc zdostrelu „aby už po nás konečne prestali strieľať.“
Doslova sme skočili za prvú veľkú skalu, ktorá bola vdosahu. Rozvírili sme oblak prachu. Keď sa to skončí, budem potrebovať poriadny kúpeľ...
Legát Marrow sa pomaly priplazil knám.
„Majú vaši ľudia kuše?“ opýtal sa ho Tobias.
„Aj keby mali, nemajú ciele, sme vpasci...“
„Kto sú tí ľudia, lúpežníci?“ spýtala som sa.
„To by bol ten lepší prípad,“ odvetil Marrow „obávam sa však, že sú to lombarské légie.“
„Čo nám však veľa nehovorí,“ poznamenal Tobias skepticky.
„Buďte radi...“
Vtej chvíli sa do priesmyku vyrútilo asi dvadsať ozbrojencov smečmi. Na obranu Marrowových ľudí musím povedať, že to neboli nijakí zbabelci, na čele so svojím legátom sa postavili niekoľkonásobnej presile.
„Moja katana je upevnená osedlo, musím sa knej dostať,“ povedal rozhodne Tobias apozrel na mňa „Nicole, ty prosím ťa ostaň tu, ak by sme prehrávali jednoducho uteč...“
„Myslela som, že ma poznáš lepšie,“ odvetila som azačala si pripravovať vrhacie nože. Medzitým sa prvá vlna légií zrazila slegátovými vojakmi. Pokiaľ som mohla posúdiť, na obidvoch stranách to boli absolútni profesionáli pokiaľ ide oumenie šermu.
Toby ma náhle objal aticho mi povedal do ucha.
„Ak už do nich ideš hádzať nože, dobre sa kry apokús sa ma netrafiť.“
Azrazu, na jeden bláznivý okamžik, som nechcela, aby toto objatie skončilo...To ma však už pustil, letmo pobozkal arozbehol sa kmiestu bitky. Podarilo sa mu prekľučkovať kmŕtvole koňa azobrať si svoju zbraň. Niekoľko legionárov advaja legátovi ľudia už ležali bez známok života na zemi. Zruky mi vyletel prvý nôž atrafil jedného znepriateľov. Viem, že to vpodstate nebol náš boj, ale oni začali. Budú ľutovať, že nám skrížili cestu. Výborne dievča, dostávaš sa do správnej bojovej nálady.
Všimli si ma.
Nôž, ktorý mi preletel tesne popri hlave, som takmer ani nezaregistrovala.
Ačo som čakala, že ma budú ignorovať, zatiaľ, čo ich budem triafať zo zálohy?
Letmo som si všimla, že Tobias na seba naviazal dvoch protivníkov anapriek zranenej nohe snimi evidentne cvičil.
Na viac som nemala čas, dvaja legionári bežali mojim smerom.
Ostali mi ešte tri nože.
Dva znich som hodila takmer súčasne, avšak jedného som trafila len do nohy. Akoby si to nevšímal, stále bežal mojim smerom ajeho pohľad hovoril za všetko. Pochybujem, že ma ušetrí kvôli tomu, že som žena.
Nicole, táto rana musí ísť presne.
Zruky mi vyletel posledný nôž.
Trafila som ho do ramena, ale len som ho trocha spomalila.
Už bol takmer pri mne, široký meč napriahnutý kúderu.
Ostala som ako paralyzovaná.
Zrazu sa slnko odrazilo od rýchlo letiaceho rotujúceho veľkého predmetu.
Legionár sa zrútil len pol metra predo mnou. Zchrbta mu trčala Tobiasova katana. Ešte som nikdy nevidela, aby niekto hodil meč podobným spôsobom. Tobias stál asi desať metrov odo mňa akrvácal sniekoľkých rán. Neviem, aké boli hlboké, ale vyzeralo to hrozivo.
Boj utíchol.
Okrem nás prežil ešte legát Marrow, aj keď svoje brnenie už asi bude môcť rovno zahodiť.
„Nebolo to zase tak ťažké,“ povedal Tobias súsmevom azviezol sa k zemi. Okamžite som sa knemu rozbehla.
Preboha, musí prežiť!
Pokiaľ môžem posúdiť, bolo Amber malebné slnečné mesto. Ostatne motív jasne žltého slnka na modrom kruhovom podklade som zazrela aj na jednej zhodinových veží. Na prvý pohľad bolo jasné, že toto miesto má za sebou bohatú históriu...
Tobias odpočíval vkrytom voze, ktorý nám poslala kráľovná, spolu seskortou tridsiatich mužov. Tento krát už nič neriskovala. Po tom, čo mi legát Marrov pomohol Tobyho provizórne ošetriť (už predtým som si všimla, že sa mu rany hoja neuveriteľne rýchlo) sme si zobrali kone lombarských legionárov, ktorí ich už zjavne nepotrebovali adostali sme sa do najbližšej osady. Vyslať stade rýchleho posla na zámok bol už len technický detail.
Keď sme dorazili na zámok pri veľkom jazere, kráľovná prejavila záujem sa so mnou okamžite stretnúť, zatiaľ, čo Tobiasa sa ujali jej najlepší doktori. Využila som však status čestného hosťa aešte predtým som si dala doniesť nové šaty a pripraviť kúpeľ (osobne som dohliadla na zloženie byliniek avonných olejčekov, ktoré mi doň pridali). Služobníctvo kráľovnej nielenže neprotestovalo, ale považovalo to za samozrejmosť. Dostala som sa do civilizovanej krajiny...
Neskôr som pri pohľade do zrkadla bola so sebou vcelku spokojná. Môžeme ísť na to. Ešte som letmo vykukla zokna mojej izby apotešila sa pohľadom na jazero avzdialené vrcholky hôr sľadovými čiapkami anechala som sa eskortovať do korunnej sály.
Kráľovná bola naozaj krásna žena. Verte mi, viem to posúdiť lepšie ako hociktorý muž. Všímam si totiž aj detaily, ktoré oni prehliadnu. Dokonalá postava, jemná alabastrová pleť, tmavé vlasy sa jej vlnili ešte prirodzenejšie ako tie moje. Zočí jej vyžarovala inteligencia. Mohla byť tak vmojom veku atiež si ma so záujmom prehliadala.
Pristúpila som bližšie a podľa dvornej etikety sa mierne uklonila.
„Som Alexia,“ predstavila sa „zvrchovaná panovníčka Alfanie…“
„Nicole de Boar,“ kontrovala som „dedička a správkyňa grófstva Boar.“
Nech vidí, že aj vmojich žilách koluje modrá krv…
Potom sa zničoho nič usmiala.
„Fajn, formality máme za sebou. Čo mi viete povedať o vašom nedávnom prechode portálom?“
„Prepáčte veličenstvo, ale dôvody môjho príchodu do vašej krajiny sú čisto osobné,“ odvetila som.
„Nesúhlasím,“ oponovala „ide o bezpečnosť krajiny. Podľa záznamov nebol nijaký zportálov aktivovaný už vyše tristo rokov. Ak ľudia na vašej strane prišli na to, ako tieto brány aktivovať, mohla by nám hroziť invázia.“
Zaujímavé, ani nevie akú pravdu mala, ale cisár Vidall bol už mŕtvy. Avšak niečo mi tu nesedelo.
„Veličenstvo, sistotou viem, že portál, ktorým som prešla bol aktívny aj pred päťdesiatimi rokmi.“
Inak by som sa predsa vôbec nenarodila!
„Vaše informácie sú chybné,“ povedala rozhodne kráľovná.
Dobre, nejdem sa stebou hádať, si rovnako tvrdohlavá ako ja. Ak som narazila na tajnú informáciu, nemá to zmysel ďalej rozpitvávať. Budem po svojej starej mame pátrať po inej linke.
„Počula som, že ste mali na ceste sem potýčku slombarskými legionármi,“ zmenila zničoho nič tému „dúfam, že váš priateľ sa zo svojich zranení čoskoro dostane. Podľa hlásenia, ktoré mi podal legát Marrow sa bil statočne, ostatne, že vraj ani vy ste nezaháľali.“
„Nie je to môj štýl a pokiaľ ide o Tobiasa, je to výnimočný muž. Prečo nás tí muži napadli?“
„S Lombariou nemáme práve najlepšie vzťahy,“ odvetila kráľovná „Ako ste aktivovali ten portál?“
Mám jej to povedať? Alebo na mňa skúsi aurín?
„Veličenstvo, to zariadenie, ktoré ho aktivovalo ostalo na druhej strane,“ odvetila som takmer pravdivo.
„Prečo ste tu?“
Na to, aby som ti rozpovedala príbeh môjho života sa poznáme príliš krátko...Tento výsluch ma už pomaly začína nudiť. Chcela by som sa radšej pozrieť ako sa má Toby. Ale niečo jej povedať musím.
„To, že som tu je náhoda, (polopravda), vnašom svete mi hrozilo veľké nebezpečenstvo (takmer pravda), preto som si vašu krajinu vybrala vpodstate ako azyl (výmysel).“
„A váš priateľ?“
„Sprevádza ma, to je všetko.“
Kráľovná Alexia musela cítiť, že dnes jej už nijaké užitočné informácie neposkytnem. Ukončila audienciu apovedala mi, nech sa cítim ako jej hosť, avšak „kvôli mojej bezpečnosti“ sa rozhodla postaviť mi pred dvere komnaty stráž. No čo, mohlo to byť aj horšie. Ten sympatický vojačik mi aspoň môže ukázať kde leží Toby...
Lombarský kráľ Degra zúril.
Posol, ktorý pred chvíľou prišiel zAlfanie oznámil, že jeho oddiel bol pobitý aosoba, oktorú mal eminentný záujem je pravdepodobne už vmeste Amber. Nervózne chodil po miestnosti snažiac sa upokojiť. Nakoniec si sadol za dlhý drevený stôl vloveckom salóniku, zkrčaha si nalial plný pohár červeného vína avypil ho na dúšok. Potom sa obrátil na kňaza, ktorý pokojne sedel za tým istým stolom apôsobil ako oáza pokoja. Hocikto iný by sa pratal zmiestnosti vmomente prvého náznaku kráľovho hnevu. Veľkňaz Geth sa však báť nemusel. Jeho rád mal na dvore až príliš veľkú autoritu.
„Si si istý, že je to ona?“ opýtal sa kráľ duchovného.
„Úplne istý, veličenstvo,“ odvetil pokojne Geth,pomalým pohybom vzal do ruky svoj pohár amierne si odpil.
„Ale ak sa mýliš...“ Degra vetu nedokončil.
„Vylúčené, proroctvo určilo aj presný deň jej príchodu. Tá žena zapríčiní váš pád aspôsobí občiansku vojnu vLombarii.“
„Tie mystické rečičky si nechaj pre seba,“ odbil ho kráľ „budúcnosť nie je predsa vytesaná do kameňa, dá sa zmeniť.“
„To je pravda,“ súhlasil kňaz „ale má to jeden háčik. Momentálne je vrukách vašej najväčšej rivalky kráľovnej Alexie.“
„Ďakujem, že si mi to pripomenul,“ povedal ironicky Degra analial si ďalší pohár „tá alfanská čarodejnica mi ju vyfúkla pred nosom...Myslíš, že vie oproroctve achce ju použiť proti mne?“
„Vedia otom iba členovia nášho rádu avy,“ povedal kňaz rozhodne.
„V takom prípade mala jednoducho šťastie...“
„Šťastie stým nemá nič spoločné, dala strážiť portály anaša osoba jedným znich prešla...“
„Portály, portály,“ rozčúlil sa kráľ „je rovnako poverčivá ako ty, starý muž. Sú to len zabudnuté artefakty minulosti, nič viac.“
„Tak prečo ste včera poslali tým smerom vojenskú jednotku?“ spýtal sa Geth skoro až škodoradostne.
„Neprovokuj ma!“ pozrel naňho kráľ prísne „To, že si predstavený najdôležitejšieho rádu vkrajine ešte neznamená, že si nesmrteľný...“
Geth zachoval kamennú tvár aopäť si mierne odpil zpohára. Kráľ sa vyhrážal často, ale vždy to skončilo tak, že sa nechal viesť jeho radami. Iste, vyslať iba dvadsaťčlenný oddiel bola asi chyba...
„Dobre, čo navrhuješ?“ povedal už mierne upokojený kráľ.
„Vyšlite do Amberu Assassina.“
„Nájomného vraha?“ podivil sa kráľ.
Geth prikývol. Tá žena musí zomrieť. Nie kvôli panovníkovi, proroctvo bola len vymyslená zámienka...Každú noc sa mu pravidelne sníva ten istý sen. Stojí nad ním ona, oči plné zúrivosti, vruke dlhý lovecký nôž. Za ňou sa náhle otvára portál. Potom bodne. Askôr ako sa spotený prebudí, počuje zjej úst ešte jednu vetu:
„To máš za Tobiasa!“
II.
Keď ma Tobias zbadal, posadil sa na posteli ausmial sa. Bol mierne previazaný, ale zrejme to nebolo také zlé, ako to na prvý pohľad vypadalo. Napriek tomu som sa spýtala:
„Ako sa cítiš, Toby?“
„Na stupnici od jedna po desať, kde jedna je mierna bolesť hlavy adesať agónia?“
„Zmysel pre humor si nestratil, takže asi je to vporiadku,“ kontrovala som.
„Viac by ma mrzelo, keby som stratil teba, Nicole.“
Nechala som ten kompliment visieť vo vzduchu...Pravdu povediac som knemu tiež pociťovala istý druh hlbšej náklonnosti. Nie že by som takéto pocity už nezažívala aj predtým, ale on bol čímsi výnimočný...
„Čo chcela kráľovná?“ prerušil tok mojich myšlienok.
„Zdá sa, že je posadnutá portálom,“ odvetila som. Nebola som ním donedávna posadnutá aj ja?
„Ako ťa poznám, nič zteba nedostala.“
Pozná ma. Nebudem sa predsa zverovať ľuďom, pri ktorých neviem, či im môžem dôverovať.
„Dozvedela si sa aspoň niečo osvojej starej mame?“ pokračoval Toby otázkami.
„Absolútne nič...“
Chápavo prikývol. Vskutočnosti som onej vedela len veľmi málo. Pred päťdesiatimi rokmi prešla portálom, zoznámili sa smojim starým otcom akrátko po tom, ako sa narodil môj otec, záhadne zmizla. Asi preto onej starý otec takmer nikdy nehovoril aotec si na ňu skoro vôbec nepamätal. Dozvedela som sa však, že sa na ňu celkom podobám...
„Aké sú teda naše ďalšie plány?“ spýtal sa Toby celkom logicky.
„Chcela by som zistiť niečo osvojom pôvode aj opôvode Srdca Amberu. To, čo som ti doteraz nepovedala je, že moja stará mama ho mala pri sebe vmomente, keď ju našla cisárska výprava vPunte, takže vtomto meste jednoducho musí byť nejaká stopa.“
„A pravdepodobne zase pichneme do osieho hniezda,“ usmial sa Toby.
„Možno sa už aj stalo,“ prehlásila som.
„No čo, aspoň sa nebudeme nudiť,“ kontroval.
Do malého hostinca vokrajovej štvrti Amberu vošiel muž zahalený tmavým plášťom skapucňou na hlave. Do očí mu nikto nevidel. Pohyboval sa ticho apokojne. Sadol si kjednému zo zadných stolov apohybom ruky privolal majiteľa podniku. Položil na stôl lesknúcu sa mincu aukázal na mäso, ktoré sa pripravovalo na ražni vneďalekom krbe. Hostinský, zvyknutý na rôznych zákazníkov, zobral mincu zo stola, doniesol adekvátny kus dobre prepečenej morky, pol bochníka pšeničného chleba akrčah vína. Neznámy sa bez slova pustil do jedla.
Dvere sa opäť otvorili avošli traja muži. Na prvý pohľad to boli nájomní žoldnieri, po zuby ozbrojení, všetci veľmi dobre urastení azjavne pripití.
Zamierili rovno ku stolu, kde sedel cudzinec.
„Hej kamoško,“ prihovoril sa mu jeden znich „toto je naše miesto, takže máš tri sekundy na to, aby si odtiaľto vypadol.“
„A jedlo svínom tu môžeš pokojne nechať,“ pridal sa jeho kumpán ahlasne sa svojmu vtipu zasmial. Ostatní vmiestnosti sa tvárili, akoby sa ich to netýkalo. Iba majiteľ podniku okamžite pribehol so slovami:
„Páni, však je tu mnoho iných voľných stolov,“ zasekol sa uprostred vety, pretože jeden ztrojice bleskovo vytasil svoj meč apriložil mu ho na hrdlo. Jeho reakcie boli aj napriek množstvu skonzumovaného alkoholu rýchle.
„Na tvojom mieste starký by som sa do toho nestaral,“ odporučil hostinskému, ktorý začal opatrne cúvať.
Traja muži sa opäť preniesli svoju pozornosť na sediaceho neznámeho. Vtej chvíli už mali meče vrukách všetci traja.
„Myslíš, že je hluchý, Hall?“ obrátil jeden zo žoldnierov na svojho druha.
„To už mu môže byť jedno, za chvíľu bude mŕtvy,“ odvetil Hall azahnal sa mečom po návštevníkovi. Sprekvapením však zistil, že sekol do prázdna. Muž sa premiestnil tak bleskove, že Hall jeho pohyb zaregistroval až vo chvíli, keď už bolo neskoro. Oniekoľko sekúnd sa zrútil na zem spodrezaným hrdlom. Krv sa začala pomaly vpíjať do drevenej podlahy. Jeho dvaja priatelia, patrične šokovaní náhlym obratom situácie, sa na cudzinca vrhli naraz. Prešiel medzi útokmi ich mečov ako tanečník bez toho, aby mu spôsobili jediné škrabnutie aocitol sa im za chrbtom. Keď sa otočili, zbadali vjeho rukách dva krátke zahnuté meče. Opäť zaútočili. Čepele ich mečov vykryl naraz aneuveriteľnou silou vychýlil zich dráhy švihu do bokov. On však vo svojom manévri pokračoval, viedol so svojimi zbraňami oblúk smerom dovnútra, pričom pokľakol na jedno koleno. Mečom vpravačke zasiahol ozbrojenca naľavo ašvihom ľavej ruky jeho spoločníka stojaceho napravo...
Zbrane prešli cez ich kožené brnenie, akoby ho na sebe ani nemali. Obidvaja sa zviezli kzemi vedľa svojho druha.
Všetko sa to odohralo vpriebehu niekoľkých sekúnd...
Muž pokojne vstal ameče zmizli pod jeho plášťom. Potom podišiel kdverám, nikto zľudí, čo sedeli vhostinci, sa neodvážil ani len pozrieť tým smerom, až do chvíle, kým neznámy hosť nezmizol do noci...
„Je pravda, že mám ešte menšiu horúčku, ale myslím, že pobyt na čerstvom vzduchu mi pomôže,“ povedal Tobias, keď sme zastali na miernom svahu pri jazere. Samozrejme nás kráľovná nepustila zas až tak ďaleko od zámku amali sme vojenský sprievod, ktorý sa diskrétne držal pár metrov za nami, ale už aj to bol úspech. Slnečné lúče sa odrážali od priezračnej vodnej hladiny.
„Už od detstva som mal rád posedenia pri vode, je to romantické,“ rozhovoril sa Toby, keď sme si sadli do mäkkej trávy „pravdaže pri mesačnom svetle by to bolo dokonalejšie, ale nemôžme mať všetko...“
Hľadela som na vlnky, ktoré sa prevaľovali jedna cez druhú, do tváre mi fúkal vánok aja somprvý krát po dlhšom čase pocítila niečo ako duševnú pohodu. Snažila som si tento moment vychutnať, je možné, že sa tak skoro nevráti. Toby ma chytil za ruku amlčky pozoroval hladinu jazera so mnou. Prisunula som sa knemu bližšie aoprela si hlavu ojeho pravé plece. Vo vzduchu bola cítiť jar.
„Tu by som pokojne dokázala žiť,“ povedala som náhle.
„Vzhľadom na to, že sme viac-menej vyhnanci bez domova to zase nie je taký zlý nápad,“ odvetil Toby. Usmiala som sa...
Zvuk svištiaceho šípu som takmer nepočula, avšak dopad tela na zem moje uši zaregistrovali takmer okamžite. STobym sme sa otočili naraz. Druhý strážca sa zviezol kzemi. Niekto na nás strieľal zlesa ajeho kuša musela mať prekliate veľký dostrel. Tretí aposledný strážca sa hodil do trávy aležiac nabíjal kušu. Skôr ako však stihol vystreliť zlesa vyletel šíp veľkým oblúkom hore azasiahol vojaka presne do chrbta.
Neuveriteľné.
Niekto so mnou náhle trhol azrazu som bola vstudenej vode.
„Nicole, nadýchni sa, musíme sa opäť ponoriť!“ kričal mi do ucha Toby. Mala som chuť ho zabiť, už len za to, že ma donútil sem skočiť. To chce preplávať celé jazero? Apod hladinou? Zbláznil sa?
Na druhej strane, neboli sme ozbrojení, asi mi pravdepodobne opäť zachránil život.
Nadýchla som sa aboli sme pod vodou. Tobias ma stále držal za ruku aniekam ťahal. Dala som mu znamenie, že sa musím opäť vynoriť. Keď sa naše hlavy dostali nad hladinu, sprekvapením som zistila, že sme už pomerne ďaleko od brehu. Postava, ktorá na nás mierila svojim samostrieľom bola celá včiernom. Stál tam ako socha. Aj keď som si myslela, že mi už väčšia zima byť nemôže, striasla som sa. Skôr ako sme sa stihli znova ponoriť, som zacítila ostrú bolesť vpravom boku avzápätí som stratila vedomie...
Prebrala som sa vakejsi jaskyni, slabo osvetlenej plameňmi ohňa. Ležala som na mäkkej kožušine anado mnou sa skláňal starý muž sdlhými bielymi vlasmi, bradou afúzami. Podával mi misku sakousi tekutinou. Automaticky som sa napila atakmer som to vypľula. Bolo to čosi odporne horké...
Keď som sa prebudila druhýkrát, sedel pri mne Tobias. Nevedela som, či moja predchádzajúca spomienka nebol len sen. Toby sa usmial anežne ma pohladil po líci.
„Chvíľu som mal oteba naozaj strach, našťastie tá ľadová voda zastavila krvácanie.“
Krvácanie! Bože, veď mňa zranili. Už si spomínam. Prečo potom necítim bolesť?
„Aké vážne to so mnou je?“
Abudem tam mať jazvu?
„Pokiaľ môžem posúdiť, nijaké dôležité orgány zasiahnuté neboli, vpostate je to len škrabnutie. Ver mi, na zranenia šípom som expert,“ usmial sa Tobias.
„To si so mnou preplával celé jazero? Akde vlastne sme? Kde sa tu nabrali tie kožušiny?“
„Ani sám neviem, ako sa mi to podarilo...A sme vjaskyni istého pustovníka menom Arkus. Našiel ma vyčerpaného na brehu stebou vnáručí..“
Takže scéna stým starým mužom nebol sen.
„Kto vlastne na nás strieľal?“
„Nie som si istý, ale bol to profesionál,“ odvetil Toby rozhodne.
„V takom prípade by som už mala byť mŕtva,“ nadľahčila som nečakane situáciu apokúsila sa oúsmev.
„Skoro si bola. Arkus tvrdil, že šíp bol takmer naisto otrávený, nevedel však pochopiť, ako mohol tvoj organizmus tak dlho jedu vzdorovať.“
„Vieš Toby, som taký zvláštny prípad, mám síce veľmi citlivý žalúdok, ale aj vrodenú azískanú imunitu na rôzne jedovaté aomamné látky.“
„Ako by si už aj bez toho nebola dosť jedinečná,“ pokýval uznanlivo hlavou.
Vtom do miestnosti vošiel starý muž. Bol celý vbielom. Na hlave mal zvláštny podlhovastý klobúk avruke zahnutú bielu palicu. Pripomínal mi dobrého čarodejníka zrozprávky. Okolo neho sa motal biely vlk, ktorý pôsobil krotkým dojmom. Prívetivo sa na mňa usmial.
„Vidím moja pani, že sa už cítite lepšie, mali by ste teda niečo pojesť,“ povedal podávajúc mi misku sovocím. Načiahla som sa po jablku azahryzla sa. Bolo šťavnaté.
„Kde to sme akto ste?“ spýtala som sa po chvíli.
„Ste vmojej jaskyni na hore Collar, je to oáza pokoja,“ odvetil starec vyrovnaným hlasom „pokiaľ ide omoju osobu, som len bezvýznamným kamienkom v pestrejmozaike tohto sveta...“
„Nebudú nás hľadať vojaci kráľovnej zAmberu, alebo ten zabijak?“ obrátila som sa na Tobiasa.
„Jaskyňa je zvonka dobre maskovaná, trocha im to potrvá,“ odvetil.
„Napriek tomu by sme sa tu nemali zdržať dlho,“ konštatovala som.
„Váš osud je prepojený shľadaním,“ vravel Arkus hľadiac uprene na mňa „možno by ste sa mali na chvíľu zastaviť aporozmýšľať nad tým, čo vlastne hľadáte...“
Určite je to múdry skúsený človek, ale na metafory som teraz naozaj nemala čas. Niekto sa ma pokúša zabiť aja chcem vedieť prečo. Myslím, že to je tá správna stopa, po ktorej sa musím pustiť...
Pokúsila som sa opatrne vstať. Tobias ku mne priskočil apodoprel ma. Ide to. Ranu som mala stále obviazanú, ale pri chôdzi som nepociťovala bolesť. To je dobré znamenie.
„Nejdem vás zdržiavať, ak ste sa rozhodli odísť,“ povedal Arkus, akoby mi čítal myšlienky „ale položím vám jednu otázku. Viete na akom princípe fungujú portály?“
Pozrela som sa na Tobiasa.
„Odo mňa nič nemá,“ reagoval okamžite.
To každý vtejto krajine vie, že som prešla portálom? Zanechávam snáď nejaký druh žiarenia?
„Nechám sa poučiť,“ rezignovala som aopäť som si sadla.
„Možno si myslíte, že sa dajú aktivovať poskladaním určitého artefaktu vurčitý čas, to je však len mýtus.“
„Nerád vám beriem ilúzie, ale presne takto sme sem prišli,“ ozval sa Tobias.
„To si myslíte vy,“ trval Arkus na svojom atým definitívne upútal moju pozornosť.
„Aká je teda vaša verzia?“ spýtala som sa. Možno naozaj nájdem odpovede na pár otázok. Na môj vkus bol tento starec až príliš dobre informovaný ato nebola náhoda.
Náhody neexistujú!
„Veľmi zjednodušene si predstavte portály ako živú bytosť, ktorá existuje mimo náš čas apriestor vo forme čistej energie. Netvrdím, že ja sám ju chápem. Avšak vdávnych časoch existoval kult, ktorý ju uctieval. Kňazi ju pomenovali Kollian Kolliar. Žiaľbohu, následníci tohto kultu založili veľmi nebezpečný rád, ktorý sa vyvinul do najsilnejšej cirkvi vLombarii.“
„Ľudia si často vysvetľujú veci, ktoré nechápu po svojom,“ ozval sa Tobias „možno máte pravdu, možno nie, isté je len to, že sme tým portálom prešli.“
„Prešli ste ním preto, že to Kollian Kolliar chcel. Ste niečím zvláštna...“
Tento prívlastok sa vposlednej dobe začal objavovať vsúvislosti so mnou so železnou pravidelnosťou. Nie že by mi to nelichotilo, ale ochotne by som vymenila trochu svojej zvláštnosti za menej problémov.
„Odkiaľ toto všetko viete?“ spýtala som sa.
„Nechcem vás zaťažovať našou cirkevnou históriou. Stačí vám vedieť, že pred dávnymi časmi sa kult rozdelil na dva prúdy. Zjedného vznikol rád, ktorý dnes vLombarii ovláda veľkňaz Geth, kprívržencom druhého prúdu patria ľudia ako som ja.“
Klasická diaspora. Cirkev unás si ju tiež prežila...
„Fajn, pripusťme, že všetko, čo hovoríte je pravda, ja som síce bola vychovávaná vúplne inej viere, ale rešpektujem tú vašu, okrem toho existencia samotného portálu sa nedá poprieť. Aké má so mnou ten váš Kollian Kolliar plány? Aprečo preboha práve ja?“
„Všetko, čo viem je, že sa mi od istého času zjavujú vízie. To, že som bol na brehu jazera vpravý čas nebola šťastná zhoda okolností. Čo je však dôležitejšie, ste veľmi nebezpečná pre lombarského veľkňaza Getha aon to vie...“
„Je to len môj dojem, alebo začíname mať omnoho väčšie problémy ako sme mali vAstrade?“ spýtal sa Tobias.
„Asi by sme mali skúsiť nejakú tretiu krajinu, kde si nás fakt nikto nebude všímať,“ odvetila som ironicky...
Assassin zo svojho úkrytu pozoroval amberské vojenské oddiely. Stále ich hľadali. Mohla by to prežiť? Vylúčené. Bol si istý, že ju zasiahol. Napriek tomu svoju úlohu nemohol považovať za splnenú. Nie, pokiaľ títo ľudia nevylovia zvody jej mŕtve telo.
„Na druhej strane jazera sme našli stopy, pane,“ podával vojak hlásenie svojmu nadriadenému len pár metrov od neho.
„Okamžite tam pošlite pátrací oddiel!“ zavelil dôstojník.
Rozhodol sa nenápadne túto jednotku sledovať. Ak naozaj žije, musí svoju chybu napraviť. Atento krát bude dôslednejší...
III.
„Viem, že musíte ísť ďalej, čaká vás neľahká cesta,“ vyprevádzal nás Arkus.
Iste, že som nechcela stráviť zvyšok života vjaskyni. Akeďže sa ma pokúšali zabiť, tiež by som našu cestu neoznačila za pohodovú.
„Ale predtým, ako pôjdete, chcel by som vám čosi povedať oproroctve „Olamfora“, myslím, že sa týka vás dvoch,“ pokračoval starec.
„Čo znamená Olamfora?“ zaujímal sa Tobias.
„Spojené srdcia,“ odvetil Arkus „staré texty hovoria odvoch ľuďoch, ktorí boli porazení smrťou ačasom azároveň nad nimi triumfovali. To, čo ich rozdelilo ich nakoniec aj spojilo. Je to jeden ztextov Času druhého osvietenia Kollian Kolliar.“
„A viete iste, že je to onás?“ zapochyboval Tobias „Tieto staré texty plné obrazných pomenovaní sa dajú vždy interpretovať rôzne...“
Ato som sem pôvodne len prišla zistiť niečo osvojom pôvode...
Ausadiť sa tu?
Keď nad tým tak rozmýšľam, až taký jasný plán som nemala. Ale som schopná improvizovať, keď sa objavia nové okolnosti. Toto bol evidentne taký prípad...
Arkus snami vyšiel zjaskyne. Všetkých nás na okamih oslepili ostré slnečné lúče. Potom mi udrela do očí ostrá červená.
Na zadnej strane Arkusovho snehovo bieleho odevu sa začala vytvárať krvavá škvrna. Rozrastala sa okolo hrotu šípu, ktorý ho prestrelil avyšiel chrbtom. Vkrátkom okamžiku náhleho šoku som tento úkaz fascinovane pozorovala.
Apotom som sa opäť ocitla vprachu na zemi.
Tobias mal zas raz rýchlejšie reakcie astiahol ma zdostrelu...
Ležali sme za kameňom aani nás nenapadlo zdvihnúť hlavu.
Arkus vedľa nás bol očividne mŕtvy. Na tvári mal však spokojný výraz. Možno aj tento moment predvídal...
„Nicole, sme neozbrojení aoproti nám je jasný profesionál, sme vpasci,“ konštatoval Tobias.
„To mi došlo,“ poznamenala som avduchu som zavrhla myšlienku rýchlo vstať arozbehnúť sa naspäť do jaskyne. Nestihli by sme to.
Azrazu sa stalo čosi neočakávaného. Tobias náhle vstal azačal utekať. Prekvapene som sa zdvihla hlavu. Jeho smerom vyletel šíp, ale nezasiahol ho. Toby totiž nečakane zmenil smer apotom sa opäť hodil na zem. Zbláznil sa?
Assassin sa rozhodol. Najprv zlikviduje toho muža. Žena mu ďaleko neutečie.
Rýchlo sa začal knemu presúvať.
Muž Assassina prekvapil.
Nejako sa mu opäť podarilo zmeniť pozíciu askočil naňho zboku. Kuša mu vypadla zruky.
Jeho náhly útok okamžite zablokoval adobre miereným úderom na bradu poslal muža kzemi. Potom vytiahol jeden zo svojich mečov anapriahol sa. Jeho pohyb spomalil šíp, ktorý sa mu zabodol do ruky. Vzápätí na to ho ďalší zasiahol do chrbta. Otočil sa. Šíp, ktorý trafil jeho oko už ani nestihol zaregistrovať...
Celú tú scénu som pozorovala sneskrývaným prekvapením. Po tom, ako padol útočník mŕtvy kzemi som sa, nedbajúc na nebezpečenstvo, rozbehla kTobiasovi. Skôr ako som knemu dobehla, vyšiel zkríkov odkiaľ zjavne prišla streľba legát Marrow sdvomi vojakmi. Úctivo sa mi uklonil apredniesol:
„Ešte pred tým, ako sa púšťam do hrdinských súbojov muža proti mužovi, dôkladne preverím možnosť zložiť toho lotra zbezpečnej vzdialenosti vhodnou zbraňou ďalekého dosahu. Som rád, že sa vám nič nestalo lady de Boar.“
„Kde ste sa tu zrazu tak rýchlo nabrali legát?“ opýtala som sa stále šokovaná.
„Táto škodná,“ ukázal opovržlivo legát na mŕtveho muža včiernom „mi zlikvidovala predsunutý pátrací oddiel. Trocha však podcenil hustotu rozmiestnenia našich jednotiek vtejto oblasti. Som si istý, že ho sem poslal Degra.“
„Pokúšal sa ma zabiť,“ povedala som Marrowovi fakt, ktorý mu musel byť už jasný.
„Kráľovná Alexia bude rada, keď sa dozvie, že sa mu to nepodarilo,“ povedal legát.
Vtej chvíli sa zo zeme začal zdvíhať Toby.
Preboha, naňho som takmer zabudla!
Zúst mu tiekla krv, ale inak vyzeral byť vporiadku. Oprášil sa aospravedlňujúco pozrel smerom na mňa.
„Prepáč, nevyšlo to presne podľa môjho plánu.“
Podišla som knemu ašatkou mu zotrela krv zúst. Potom som ho pobozkala.
„Bol si úžasný Toby, aj keď si proti nemu nemal žiadnu šancu.“
„Ďakujem,“ odvetil „mohla by si to ešte raz zopakovať bez tej druhej časti?“
Sedeli sme vsúkromných komnatách kráľovnej Alexie apopíjali drahé víno zjej najlepších skladov. Na mozaikové okná bubnovali čoraz intenzívnejšie kvapky dažďa, vkrbe praskalo drevo...
Vmiestnosti snami bola už len kráľovná alegát Marrow.
„Vašich ľudí mi je ľúto veličenstvo,“ vravel Tobias smerom ku kráľovnej „ten vrah bol prekliate rýchly adobrý.“
„Boli to vojaci,“ zamiešal sa do rozhovoru Marrow „riziko majú zahrnuté vpracovnej náplni.“
Kráľovná dnes aj legátovi povolila, aby sa knám pridal atak sedel vpohodlnom kresle apopíjal snami. Jeho najlepší ľudia zatiaľ strážili pred dverami. Po tom, ako sa panovníčka dozvedela, že Tobias je zcisárskej rodiny, pričom omojom šľachtickom pôvode už správy mala, jej správanie sa knám bolo omnoho neformálnejšie. Predsa len, ľudia zrovnakých kruhov akosi inštinktívne držia spolu. Pravda, svýnimkami ako bol lombarský kráľ Degra, ktorý sa ma pokúšal zabiť...
„V dávnych časoch bola Lombaria aAlfania zjednotená. Hneď po tom, ako si Darix zAlfanie zobral lombarskú dedičku trónu Laniu,“ rozprávala Alexia „chcela by som povedať, že som ich priamym potomkom. Vskutočnosti však táto línia bola po niekoľkých storočiach prerušená ana následníctvo si začali nárokovať dve najsilnejšie rody vkrajine. Vtedy aj došlo kopätovnému rozdeleniu našich kráľovstiev.“
„Veličenstvo, je úplne isté, že za tými útokmi stála Lombaria?“ opýtala som sa. Nie, že by som neverila legátovej dedukcii, ale je predsa tak jednoduché obviniť niekoho, koho nemáme radi. Aj bez dôkazov...
„Lady de Boar,“ ujal sa slova opäť Marrow „naisto to samozrejme nevieme. Moji ľudia telo dôkladne prehliadli anijakú priamu spojitosť slombarským dvorom nenašli, ale to sa dalo aj čakať. Jeho spojenie sLombariou je však veľmi pravdepodobné...“
„Takže otázka znie, čo je na vás také výnimočné, že niekto najme vraha apošle ho cez pol kráľovstva, aby vás zabil?“ ozvala sa kráľovná aodpila si zo svojej čaše.
Stále som váhala, či mám kráľovnej povedať niečo ztoho, čo nám hovoril Arkus, prípadne niečo viac omne. Na to som ju poznala príliš málo, avšak vnútorný hlas mi vravel, že by som jej dôverovať mohla. Amôj vnútorný hlas sa vmojom živote už často krát ukázal ako výborný kompas. Alegát Marrow? Ten mi bol zase implicitne sympatický. Trocha mi pripomínal Tobyho.
„Odvtedy ako sme prešli portálom mám taký dojem, akoby na mňa namaľoval niekto veľký terč,“ povedala som.
„Prečo tu vlastne vskutočnosti ste?“ opýtala sa kráľovná.
„Čo viete oSrdci Amberu?“ odvetila som protiotázkou.
„Tajomný prastarý artefakt...Nikdy som ho nevidela. Podľa legendy je kľúčom kovládaniu portálov. Posledná zmienka oňom je asi tristo rokov stará...“
Tobias na mňa pozrel. Vočiach mal otázku. Vytiahla som Srdce Amberu zkoženého vrecka apoložila ho na stôl. Už len za to prekvapenie vjej očiach to stálo. Prečo som to spravila? Uvedomila som si, že ak budem ľuďom stále nedôverovať, nikam sa nedostanem. Možno to bolo riziko, ale kto nič neriskuje, ťažko môže očakávať, že niečo dosiahne. Okrem toho som potrebovala spojencov.
Kráľovná zobrala červený rubín do ruky azačala si ho pozorne prehliadať.
Potom som jej rozpovedala príbeh omojej starej mame astručne jej zhrnula moje aTobiasove dobrodružstvá. Jediné, čo som vynechala bol náš rozhovor sArkusom vjeho jaskyni...
Pozorne ma počúvala apotom požiadala Marrowa, aby doniesol ďalšiu fľašu vína.
Toby nevravel nič, len ma počas môjho rozprávania držal za ruku. To mi stačilo...
Keď sa legát vrátil, kráľovná ešte stále sedela zadumaná vkresle, vrukách zvierajúc rubín. Dúfam, že jej nebudem musieť pripomenúť, že by som ho rada dostala naspäť. Tobias ho pre mňa „poctivo ukradol“ aja som si zaň zaplatila...Ale ak by som to mala brať úplne vážne, rubín patril mojej starej mame. Ako knemu však prišla ona? To bola pomerne kľúčová otázka.
„O vašej starej mame ani aktivite portálu pred päťdesiatimi rokmi nič neviem,“ povedala kráľovná po chvíli „pravdaže, nebola som vtedy ešte na svete.“
Verila som jej...
Vtom do miestnosti vtrhol jeden zMarrowových ľudí. Bez zaklepania. Bol evidentne rozrušený. Jeho nadriadený si ho premeral karhavým pohľadom. Zdalo sa, že si ho nevšíma. Svoju pozornosť sústredil na kráľovnú. Potom prehovoril:
„Veličenstvo, Lombaria nám vyhlásila vojnu.“
To bolo šialené. Dúfala som, že to nie je kvôli mne. Legát Marrow okamžite vstal.
„Odkiaľ máte tú informáciu, desiatnik?“
„Oficiálnu nótu nám práve doručil lombarský veľvyslanec,“ odvetil vojak apodal kráľovnej zapečatený pergamen.
„Samozrejme to nikto znás nečítal,“ pokračoval vojak „ale lombarský vyslanec stým nerobil nijaké tajnosti.“
„Zatknite ho apredveďte ku mne!“ povedala náhle Alexia. Tá zmena jej správania bola evidentná. Zprívetivej panovníčky sa stala vrchná veliteľka armády. Bola to silná žena.
„Veličenstvo,“ ozval sa legát Marrow „obávam sa, že naše vzájomné zmluvy nám takýto krok nedovoľujú. Ale vkaždom prípade ho môžeme neskôr vymeniť za nášho vyslanca vLombarii.“
Aobrátil sa na desiatnika.
„Splňte príkaz kráľovnej!“
Potom sa kráľovná obrátila na mňa aTobiasa.
„Naše vzťahy sLombariou smerovali ktomuto kroku už niekoľko mesiacov. Lombarské jednotky už niekoľkokrát vyvolali incidenty na hraniciach. Čas posielania protestných nót evidentne skončil. Ale uisťujem vás, že tento krok Degra oľutuje...“
Potom na mňa ešte povzbudivo pozrela aslegátom Marrowom opustila miestnosť. Ostali sme tam sTobiasom sami.
„Nikto ma nepresvedčí, že to nesúvisí so mnou,“ povedala som ana dúšok dopila zvyšok pohára.
„Možno to ale vyrieši jeden znašich problémov,“ snažil sa ma povzbudiť Toby „priama konfrontácia zvykne posunúť veci ďalej.“
„Ale vojna Toby? Vieš koľko vnej bude mŕtvych?“
Zvláštne, bola som vtejto krajine len krátko, ale záležalo mi na osude miestnych ľudí. Aprečo vlastne nie? Každý zmarený ľudský život je nehorázne mrhanie. To bola zase súčasť mojej viery...
Vnasledujúcich dňoch moje problémy zanikli vprípravách na ozbrojený konflikt. Počítalo sa stým, že armády sa stretnú na otvorenom poli na alfansko-lombarskej hranici. Zhodou okolností sa niekde vtých miestach nachádzal aj portál, ktorým sme sa sem dostali.
Toby trval na tom, že bude cvičiť zarmádou. Pravidelne som ho sledovala, ako na nádvorí zvádza tréningové súboje salfanskými vojakmi. Ani jeden neprehral. Vtých momentoch pôsobil nesmierne príťažlivo. Po jednom takomto tréningu som si ho odtiahla nabok. Bol celý spotený, ale na tvári mal šibalský, takmer až šťastný úsmev.
„Dúfam, že sa len udržuješ vo forme, Toby,“ začala som „a nenapadla ťa bláznivá myšlienka pridať sa kalfanskej armáde.“
„Nicole, mala si vdetstve nejaký sen?“ spýtal sa namiesto odpovede.
„Samozrejme,“ odvetila som okamžite „bolo ich hneď niekoľko. Týkali sa buď mojej najbližšej rodiny, alebo to boli moje predstavy otom, čo budem robiť vdospelosti...“
Odetailoch mu možno poviem niekedy inokedy...
„Mojim detským snom vždy bolo zúčastniť sa vojenského ťaženia avyznamenať sa vňom,“ vravel Tobias.
„Toby, nesníval si aj ohrdinskej smrti?“
„Občas,“ prisvedčil.
„Fajn, ale ty na tú výpravu ísť nemôžeš,“ povedala som rozhodne.
„Prečo nie?“ opýtal sa snevinným výrazom vtvári.
„Pretože ťa milujem anezniesla by som, keby sa ti niečo stalo.“
Auž je to vonku. Nie, že by sme si to dovtedy obidvaja neuvedomovali, ale akosi sme to neformulovali slovne. Jeho odpoveď bola jediná správna. Pritiahol si ma bližšie ksebe anaše pery sa stretli vdlhom vášnivom bozku...
Azrazu všetko ostatné nebolo podstatné. Akoby celý môj doterajší život smeroval práve ktomuto konkrétnemu okamžiku.
„Ale na tú výpravu pôjdem,“ povedal Tobias neskôr. Typickí muži, stále majú chuť hrať sa na hrdinov, aby na nás zapôsobili. Aj keď musím uznať, že to často funguje. ATobias bol navyše rovnako tvrdohlavý ako ja, teda aspoň vniektorých veciach.
„V takom prípade idem stebou,“ odvetila som rezolútne.
Na moje prekvapenie nemal nijaké námietky, iba poznamenal:
„Aspoň uvidíš hrdinu vakcii.“
Niekoľkotisícová armáda sa dala na pochod. Včele bola šľachta, medzi ktorou bola kráľovná sjej osobnou gardou. Ešte aj to brnenie jej pristalo. Za nimi šli a muži so zástavami, potom ľahkoodenci, ťažkoodenci, jazda, strelci azásobovacie vozy. Logistika je vkaždej armáde nesmierne dôležitá. Bolo mi povedané, že lombarská armáda vyrazila zároveň snami. Miesto adátum bitky boli dohodnuté dopredu. To som nikdy nechápala. Ale pri tom množstve vojenských zvedov by sa aj tak mohla taká veľká armáda rozlúčiť súmyslom prekvapivého útoku, tak prečo sa nedohodnúť?
Tobias šiel na koni popri nákladnom voze, vktorom som sedela. Boli sme niekde vprvej tretine celého zoskupenia. Kráľovná proti našej účasti na tomto podniku nemala nijaké námietky. Dokonca mi vrátila môj rubín avyzeralo to, akoby ju táto záležitosť už vôbec netrápila.
Komunikácie vkráľovstve boli vdobrom stave, takže cesta nebola až tak nepohodlná. Navyše sme každú noc rozkladali tábor amy dvaja sTobiasom sme mali jeden vojenský stan len pre seba...
Keď sme prišli na hranice, nálada medzi armádou sa zmenila. Vojaci si začali brúsiť zbrane. Proviantný dôstojník rozdal mužstvu extra prídel alkoholu, dôstojníci mali čoraz častejšie taktické porady. Deň vojenského stretu bol na spadnutie. Chýbalo menej ako 48 hodín.
Kráľ Degra sedel vo svojom vojenskom stane apočúval návrhy svojich generálov. Niekde vrohu sedel veľkňaz Geth anepútal na seba zbytočnú pozornosť. Keď dôstojníci odišli, ostali sami. Vtedy Geth vstal apodišiel kpanovníkovi.
„Moji zvedovia mi potvrdili, že je vo výprave, presne ako som predpokladal.“
„Toto už nie je len vec tvojho proroctva Geth,“ povedal rázne panovník „túto výpravu som plánoval dlho. Mám dedičné právo na Alfaniu apo tom ako zničím ich armádu si zich krajiny spravím protektorát.“
Getha kráľove politické ambície nezaujímali. Po tom, čo jeho plán snajatým vrahom zlyhal, podplatil niekoľko vyšších dôstojníkov apredstaviteľov šľachty, aby na kráľa trocha „pritlačili“. Je pravdou, že vojna sAlfaniou bola už na spadnutie, ale jeho prioritou bola stále smrť tej ženy...
„Pozdvihnime čaše na naše víťazstvo,“ prerušil kráľ tok jeho myšlienok podávajúc mu víno. Geth ho automaticky prijal.
„Nech sa tak stane,“ predniesol avypil svoj kalich do dna.
IV.
Vpredvečer bitky sa spustil mierny dážď. Na hrebeni kopca stáli piati jazdci na koňoch. Znozdier ich zvierat stúpali knočnej mrazivej oblohe horúce obláčiky pary. Na druhej strane údolia, ktoré sa rozprestieralo pod úbočím, horeli stovky ohňov. Tam mal tábor kráľ Degra ajeho armáda.
„Zajtra budeme musieť čeliť bahnitému terénu,“ povedal generál Martus, ktorý mal na starosti kavalériu.
„Predpokladám, že tomu prispôsobíte svoju stratégiu,“ odvetila kráľovná Alexia. Napriek tomu, že ju od toho jej štábni dôstojníci odrádzali, trvala na tom, že sa bitky zúčastní osobne. Nikto nepochyboval ojej vojenských schopnostiach, vsúbojoch pravidelne porážala mužov dvakrát väčších ako ona sama, avšak na prítomných dôstojníkoch bolo poznať, že ztoho nemajú najlepší pocit.
„Myslím, že by sme náš hlavný útok mali viesť po krídlach,“ navrhol legát Marrow „Lombarania ich určite obsadili narýchlo zrekrutovanými aslabo vycvičenými jednotkami zmalých miest. Navyše im určite budú veliť mladí neskúsení šľachtickí synkovia, ktorí si chcú vyslúžiť ostrohy.“
„Stredovú líniu povedú moji kyrysníci,“ povedal lord Harkon, jeden znajskúsenejších dôstojníkov Alfanie aobrátil sa na muža vedľa seba „pravdaže po boku tvojich kopijníkov, Lorcus.“
Lorcus, dedičný gróf Akkadu, provincie, ktorá hraničila sLombariou, prikývol. Bol to už vyše päťdesiatročný muž, no napriek šedivým vlasom sa udržiaval vperfektnej fyzickej kondícii. Mal tri dcéry, takže bol jedinou logickou voľbou pri vedení svojich ľudí. Jeho poddaní trpeli pri potýčkach adrancovaní lombarských vojenských apolovojenských oddielov najviac. Mal veľký záujem na ukončení týchto konfliktov...
„Tobiasa Ravena som povýšila do hodnosti poľného seržanta apridelila kvašej jednotke legát,“ konštatovala kráľovná obrátiac sa na Marrowa. Nikto neprotestoval. Za ten krátky čas si Tobias Raven vyslúžil uarmády rešpekt anavyše kráľovná bola stále najvyšším veliteľom alfanskej armády atieto rozhodnutia boli úplne vjej kompetencii.
Vstala som ešte predtým ako skončila šedá hodinka pred brieždením. Tobias už bol preč. Nechcel ma budiť, milé od neho. Vyšla som zo stanu. Všade sa hemžili vojaci vzbroji. Karmínové slnečné lúče sa odrážali od ich brnenia. Okolo seba som počula hlasné pokyny, erdžanie koní, no proste, čulú rannú aktivitu. Nikto mi nevenoval zvláštnu pozornosť. Vykročila som vpred a úplnou náhodou narazila na Tobiasa. Mal na sebe alfanské brnenie, helmu sčerveným chocholom, štít a svoju neodmysliteľnú katanu. Vyzeral mužne. Keď ma uvidel, usmial sa, dal niekoľko pokynov svojej jednotke a vykročil smerom ku mne…
„Tak ty si chcel, aby som celú bitku prespala?“ štuchla som ho naoko vyčítavo do ramena.
„Nebude to nič pre tvoje krásne hnedé očká,“ povedal zjavne vdobrej nálade. On sa snáď na tú bitku tešil…
Zo záhybu všatách som vytiahla jasne červenú šatku a obviazala mu ju okolo krku. Hovorte tomu trebárs sentimentálne gesto, ale hneď som mala lepší pocit. Potom sme sa pobozkali na rozlúčku, Tobias nasadol na svojho čierneho koňa a pridal sa khlavnému voju armády. Cítila som ako mi po ľavom líci steká slza…
Ozbrojenci stáli nastúpení oproti sebe. Delilo ich len údolie pokryté zelenou trávou a rôznofarebnými kvetmi. Nič nenasvedčovalo tomu, že za chvíľu sa tu rozpúta krvavý masaker. Obloha bola jasná a slnko už bolo vysoko nad horizontom.
Stála som na odľahlom kopci a snažila sa nájsť vtej mase alfanskej armády Tobiasa. Bez úspechu. Zrazu mi zimomriavky prebehli doslova po celom tele…
A potom sa ozvali zvuky poľníc…
Lukostrelci na obidvoch stranách vystrelili takmer súčasne. Stovky šípov zatienili oblohu. Prvé rady oboch armád mierne zakolísali a zrazu zo stredualfanskej armády vyrazila jazda. Ich kone postupne zrýchľovali, jazdci si sklopili kópie do vodorovnej polohy.
Všetko ostatné sa odohralo strašne rýchlo. Mala som pocit, že sa mi to všetko iba sníva.
Dve armády sa zrazili a preliali do seba. Údolím sa ozývali výkriky a rinčanie zbraní. Aj ztej vzdialenosti, kde som bola som rozoznala strašné krvavé scény. A zrazu mi to všetko prišlo úplne nezmyselné a zbytočné. Toto predsa nemôže vyriešiť nijaké problémy. Musela som odvrátiť zrak. Pomyslela som si, že tam niekde je aj Tobias a bojuje o život a mala som pocit, akoby mi niekto žalúdok vydlabal nožom. Stiahlo sa mi hrdlo a nemohla som sa nadýchnuť…
Musela som si sadnúť do trávy.
Konečne som nabrala čerstvý vzduch do pľúc. Vzhliadla som hore k oblohe, ktorá bola až zarážajúco pokojná, vkontraste s tým, čo sa odohrávalo len niekoľko stoviek metrov odo mňa.
Bitka znela ozvenou celým údolím …
Zved lombarskej armády pristúpil ku Gethovi.
„Je na neďalekom kopci a je tam sama,“ oznámil úsečne.
„Výborne, hneď teraz dajte dokopy malý vojenský oddiel, povediem ho osobne.“
Vojak neprotestoval. Bol zvyknutý poslúchať rozkazy autorít a Geth knim rozhodne patril. Veľkňaz sa rozhodol, že tento krát celú záležitosť vybaví osobne. Kráľ Degra zatiaľ viedol svoju armádu vprebiehajúcej bitke. To ho zaujímalo len okrajovo. Dôležité je dostať sa ktej žene a…V rukách si poťažkal ostrú dýku a vduchu sa usmial…
Tobias videl, že ľavé krídlo alfanskej armády bolo obkľúčené. Ak ho Lombarania prelomia, vtrhnú im do tyla. Tento zvrat ho prekvapil, zútržkov správ rozviedky, ktoré sa knemu dostali, mala byť lombarská armáda slabá práve na krídlach. Nemal mnoho času na premýšľanie. Rozhodol sa inštinktívne. Dal svojim ľuďom signál a začal sa presúvať zo stredu na krídlo. Snáď to legát Marrow pochopí a nepostaví ho za to neskôr pred vojenský súd. Pravdaže, ak sa mu podarí prežiť.
Gróf Lorcus bol mŕtvy, avšak falangy jeho kopijníkov zvádzali snepriateľom naďalej urputný boj. A podaril sa im prielom. Stred lombarskej armády sa začal rúcať ako domček zkarát. Kráľovná Alexia sekala okolo seba ťažkým mečom ako zmyslov zbavená. Jej brnenie už bolo na niekoľkých miestach preliačené, avšak doteraz neutrpela vážnejšie zranenie. Viac ako polovica mužov zjej osobnej gardy však už bola mŕtva…Vtom sa vjej zornom pohľade zjavil kráľ Degra. Bol vzdialený len niekoľko desiatok metrov a snažil sa zoceliť medzeru vo svojich radoch, skonsolidovať vojakov a podniknúť protiofenzívu. Alexia pohnala ostrohami svojho koňa a vydala sa tým smerom. Zvyšní členovia jej gardy vyrazili takmer zároveň sňou.
Lord Harkon neveril vlastným očiam. Odkiaľ vzala Lombaria tie posily?
Proti jeho kyrysníkom sa vyrútili nové čerstvé jednotky. Pred chvíľou si ešte myslel, že táto časť bojového poľa je už zabezpečená, až do chvíle, kým sa nevyrútili spoza kopca najmenej dve švadróny nepriateľských jazdcov. Ihneď dal svojim jednotkám pokyn, aby sa preskupili a pripravili na nový útok.
Bitka na pravom krídle bola rozhodnutá. Generál Martus bol spokojný. Ako predpokladal, jeho skúsení veteráni doslova zadupali nepriateľa do zeme. Lombarania sa ešte zposledných zvyškov pokúšali vzdorovať, ale akýkoľvek odpor bol márny.
Rýchly posol však jeho náladu razom zmenil. Ľavé krídlo alfanskej armády sa zrútilo a žiadalo okamžité posily.
Tobias a jeho niekoľko posledných vojakov boli obkľúčení. Situácia vyzerala viac ako beznádejne. To sa dá udržať už len niekoľko minút. Jeho oddiel však napriek tomu nestrácal morálku a stále udržiaval formáciu. Zásah do ľavej ruky takmer necítil, až neskôr sa jeho telom rozliala ostrá vlna bolesti. Napriek tomu ešte dorazil útočníka a pozrel smerom ktáboru.
„Nicole,“ povedal si ticho, ale dôrazne pre seba, obrátil koňa a začal cválať preč zmiesta bitky.
Generál Martus, ktorý práve prichádzal so svojimi jednotkami posilniť druhé krídlo sa za ním len neveriacky obzrel. Nechápal, prečo opustil svoju jednotku vkrízovej situácii. Avšak na úvahy nebol čas, jeho vojaci tasili zbrane a shlasným krikom sa pustili do nepriateľa.
Tobias vedel len to, že jej hrozí veľké nebezpečenstvo. Bol to pocit, ktorý sa nedal logicky odôvodniť. Vtejto chvíli však celá jeho bytosť nebola schopná ničoho iného len snažiť sa dostať rýchlo knej, kým nebude neskoro…
Hneď ako som zbadala cudzích vojakov, rozbehla som sa ktáboru. Neskoro, boli na koňoch a odrezali mi cestu. Rozbehla som sa opačným smerom klesu, avšak vedela som, že je to márne. Je to len otázka času a dostanú ma...
Keď Degra skrížil svoj meč skráľovnou Alexiou, odleteli iskry. To bol moment, na ktorý tak dlho čakal. Zvyšok boja, ktorý jeho armáda evidentne prehrávala, ho zrazu prestal zaujímať asústredil sa len na jednu myšlienku. Alexia musí zomrieť. Akoby tento súboj mal vyriešiť všetky jeho problémy. Avšak zašiel už príliš ďaleko. Musí to dotiahnuť do konca. Ostatní vojaci vich blízkosti prestali bojovať asústredili svoju pozornosť na súboj panovníkov. Obidvaja súperi boli už vyčerpaní, ale odhodlaní skoncovať to sso svojim protivníkom...
Kráľ Degra zrazu prekvapene zistil, že Alexia mu vyrazila meč zruky avzápätí pocítil chladné ostrie čepele jej zbrane na svojom krku...
„Je koniec Degra,“ povedala Alexia aľavou rukou si dala dole prilbu. Jej spotené tmavé vlasy sa vslnečnom svetle leskli.
„Rozkáž svojim mužom, aby zložili zbrane!“ pokračovala kráľovná direktívne.
ADegra poslúchol...
Už nemalo zmysel utekať, obkolesili ma azavreli do dokonalej pasce. Na ich čele bol starý muž oblečený vrúchu kňaza. Zoskočil zkoňa azamieril ku mne. Vruke držal dýku ajeho pery boli roztiahnuté do zlomyseľného úškrnu...
Vtom som začula dupanie kopýt atupý zvuk. Vzhliadla som aaj starec zastal aprekvapene sa otočil. Vojak, ktorému Tobias oddelil hlavu od tela nestihol vydať ani hláska.
Tobias začal medzi poltuctom vojakov rozdávať rany ako pomstychtivý boh zo severskej mytológie. Jeho katana sa mihala vzduchom neuveriteľnou rýchlosťou azdalo sa, že vždy našla svoj cieľ. Potom však zasiahol prvý úder aj jeho. Avzápätí ďalší. Oproti nemu sa držal vsedle už len posledný, ťažko zranený vojak. Vsmrteľnej agónii zabodol Tobiasovi meč hlboko do boku pod hrudný pancier. Obidvaja sa zrútili zo svojich koňov takmer súčasne.
Mala som pocit, že poslednú ranu cítim aj ja...
Ako vamoku som priskočila kstarému mužovi, ktorý sa akoby len pred chvíľou prebral ztranzu apravým lakťom som mu zcelej sily zasadila úder do brady. Starec sa zvrátil dozadu aspadol na zem. Schytila som dýku, ktorú pustil zruky...
Vo chvíli, keď som stála nad ním sa za mojim chrbtom ozval hlasný zvukový efekt amuža na zemi ožiarilo ostré modré svetlo.
Portál...
Ani som si neuvedomila, ako blízko som sa dostala kobelisku.
Vtej chvíli to však bolo nepodstatné.
Bodla som.
„To máš za Tobiasa,“ vyriekla som smerom kmužovi asledovala ako zneho vyprcháva život.
Potom som sa rozbehla kTobymu.
Nejavil nijaké známky života.
Nedýchal...
Snámahou som jeho telo zdvihla jeho bezvládnu ruku si dala okolo krku. Pomaly som sa sním dovliekla kstále otvorenému portálu.
Neviem, či ste už zažili pocit absolútneho jasna. Akoby všetko ostatné bolo zahalené vhustej hmle auprostred ako svietiaci maják dominoval jeden pocit, jedna myšlienka. Vedela som, že musím sTobym vojsť do portálu.
Hneď ako som tam vstúpila ma oslepilo prenikavé biele svetlo aja som stratila vedomie...
Prebrala som sa vpuntskej džungli pri obelisku na druhej strane. Zdesene som sa poobzerala okolo seba. Po Tobiasovi nebola ani stopa.
To nie je možné.
Som si istá, že som do portálu vstúpila aj sním.
Spomenula som si na Arkusove slová. Kollian Kolliar ma nechal prejsť, pretože to chcel. Je možné, že by tam Toby ostal? Pravdepodobne bol už mŕtvy, keď som sním do portálu vošla, ale napriek tejto hroznej myšlienke som pred obeliskom čakala ešte niekoľko hodín...
Bola som smädná avedela som, že za chvíľu sa ozve aj hlad. Pud sebazáchovy ma donútil pohnúť sa smerom do džungle. Nerobila som si nijaké ilúzie otom, že ten pochod bez zásob prežijem, ale nemohla som len tak sedieť ačakať na svoj koniec.
To nikdy!
Svet sa mi rozmazával pred očami. Nemala som pojem očase. Miestna klíma mi doslova prilepila šaty na telo.
Potkla som sa aznova vstala...
Po pár metroch sa to opakovalo.
Nevzdám to!
Keď som sa opäť ocitla na zemi, vstať som už nevládala...
Zavrela som oči aupadla do sladkého bezvedomia...
Niekto mi podopieral hlavu adával napiť. Vodu som do seba dostávala hlbokými dúškami.
Otvorila som oči aostala všoku.
Tobias?
Nie, tento muž sa naňho len veľmi podobal, ale Tobias to nebol.
„Ako sa sem dostala veličenstvo?“ oslovil ho jeden zjeho spoločníkov.
„To neviem, Roger,“ odvetil aobrátil sa na mňa.
„Madam, vnímate nás?“
„Myslím, že áno,“ odvetila som snámahou.
„Máte šťastie, že sme vás našli,“ pokračoval muž „postaráme sa ovás. Som cisár zAstradu Tomas Larnac atoto sú moji spoločníci Carl Dragon aRoger de Boar.“
Roger de Boar!
Môj starý otec...
Avtedy som si uvedomila neuveriteľnú skutočnosť. Portál ma poslal naspäť časom.
Bola som 50 rokov vminulosti...