Na jeho začiatku bol pravdepodobne jediný chov a prvý pár žltých retrieverov, predurčený k pomenovaniu „zlatý“. Prvými šľachtiteľmi a chovateľmi boli pravdepodobne Škót sir Dudley Marjoriebanks, lord Tweedmouth z Guisachanu v Invernesse v Škótsku.
Lord Tweedmouth ako typický predstaviteľ aristokracie 19. storočia bol náruživým šporotovcom a obdivovateľom vodného vtáctva. Jeho loveckej vášni sa vyrovnal len záujem o psy šporového charakteru. Vlastnil a choval bígle, pointre, setre, chrty, škótske jelenie psy a írske vodné španiely.
Behom roku 1850 obrátil svoju pozornosť na stredne veľké druhy retrieverov, ktorými v tej dobe boli „vodné psy“. O nich je známe, že sú vhodnou kombináciou setrov a španielov a iných pracovných plemien. Oplývali ohromnou odvahou, silou, bystrosťou, temperamentom a výborným čuchom.
Hoci väčšina športovcom nekládla prílišný dôraz na sfarbenie psa a pochopiteĺne sa viac zaujímala o jeho pracovné schopnosti, Tweedmouth predstihol svoju dobu a plne sústredil svoje sily na vývoj plemena žltého retrievera.
Dlho milovníci psov verili romantickej báji o získaní prvého páru žltých psov lordom Tweedmouthom, a to zo skupiny ruských cirkusových psov. Táto „zlatá“ legenda bola neskôr spochybnená Elmou Stonexovou zo Somersetu v Anglicku, uznávanou znalkyňou a chovateľkou plemena dorcasských zlatých retrieverov, významnou odborničkou na zlaté retrievri. V štúdii, publikovanej v roku 1952 v časopise Dog World a v roku 1953 v časopise Country Life, zverejnila pani Stonexová svoje výskumy o pôvode tohoto plemena. Za prispenia 6. earla s Ilchesteru, uznávaného historika a športovca, štúdie vychádzali zo záznamov tákajúcich sa chovu jeho prastrýca lorda Tweedmoutha a jeho chovnej stanice v Guisachane.
V záznamoch, datovaných rokmi 1835 až 1890, nebola o psoch ruského pôvodu ani zmienka. Naopak uvádzali, že svojho prvého žltého retrievra, pomenovaného Nous (grécky výraz pre múdrosť), v Brightone v roku 1865. pes pochádzal z vrhu úplne čiernych retrieverov zvlnenej srsti.
Nous, zaznamenaný jako plemeník earla z Chichesteru, je na fotografiách z roku 1870 predstavený jako urastený a pekný pes s veľmi zvlnenou, stredne zafarbenou srsťou. Veľmi sa podobá modernému zlatému retrieverovi.
O dva roky neskôr venoval lordovi Tweedmouthovi bratranec david Robertson fenku tweedského vodného španiela menom Belle. David žil v Ladykirku na rieke Tweed a tweedský vodný španiel bol preferovaným loveckým psom tohoto regiónu. Historici popisujú tweedského vodného španiela ako „melého anglického retrievera pečeňovej farby“ (pečeňová-všetky odtiene pieskovej, svetlo hnedej alebo hnedej farby), psa s pevnou zvlnenou srsťou, ktorý bol zjavne potomkom zmiešaných „vodných psov“ z raného 19. storočia. Belle bola určená jako základ Tweedmouthovho plánu – vyšľachtenia plemena žltého retrievera.
V roku 1868 viedlo spojenie Nousa a Belle k narodeniu štyroch žltých šteniat, ktoré Tweedmouth pomenoval Ada, Cowslip, Crocus a Primrose. Ponechla si fenku Cowslip, aby mohol pokračovať vo svojej snahe vašľachtiť žlté retrieveri. Zvyšné tri šteňatá rozdal príbuzným a priateľom, ktorí zdieľali jeho sen o vytvorenie kvalitnejších žltých psov. Ada bola predaná jeho synovcovi, 5.earlovi z Ilchesteru, ktorý založil melburský rod retrieverov a často krížil svoje „žlté“ potomstvo s inými psamizvlnenej srsti a s labradormi.
V roku
1873 pokračovala Cowslip spoločne s ďalšou fenkou tweedského vodného
španiela, tiež darovanou Davidom Robertsonom, v zachovani rodu a
Tweedmouth si ponechal ich šteňa, fenku , ktorú nazýval Topsy. O tri roky neskôr
Topsy priviedla na svet Zoe, ktorá potom mala dvakrát mladé so Sweepom. Sweep
bol potomkom Ady a zároveň vychovaný lordom Ilchesterom. V roku 1884 Zoe
priviedla na svet ďalší vrh šteniat, tentokrát bol otcom Jack, ďalší potomok
fenky Cowslip, ktorý sa narodil v roku
Druhý Nous bol spárený s fenkou Queenie, ktorá bola potomkom Nousovej sestry a čierneho hladkosrstého otca. Dve štenatá, Prim a Rose, boli bezpochybne nazvané po svojom generačne vzdialenom predkovi a pravdepodobne podporili prvé zlaté retrieveri zaregistrované v anglickom Kennel Clube.
Tento
posledný žltý vrh Nousa a Queenie,zaznamenaný v roku 1889, ukazuje na
štyri rôzne línie, smerujúce späť k fenke Cowslip v piatich generáciách.
Líniová plemenitby bola v tom období veľmi nezvyklá, takže tweedmouth bol
vo svojej dobe skutočným priekopníkom.
Druhý
lord Tweedmouth sa držal sna svojho otca
a choval žlté retrieveri až do tej doby, než bol Guisachan v roku 1905
predyný. Bohužiaľ sa nezachovali záznamy o chove.
Konečným spojením medzi Tweedmouthovími žltými retrievermi a dnešnými zlatými je obsah listu adresovaného jeho dcére Marjorie Lady Pentlandovej, ktorý napísal John MacLean, jeden z ošetrovateľov psov na Guisachane. MacLean získal vrh šteniat patriaci Archiemu Marjoriebanksovi, Tweedmouthovmu najmladšiemu synovi.
Vo svojom liste MacLean oznámil, že predal dve šteňatá vikomtovi Harcourtovi, zakladateľovi slávneho culhamského chovateľského klubu, ktorého psy stoja za celým rodom zlatého retrievera. Vraj boli tieto šteňatá potomkami Prime a Rose a sú zakladateĺmi živého inventára culhamskej línie.
Lord
Harcourt bol najvýznamnejšou postavou v týchtoraných „zlatých“ rokoch,
prvým vystavovateľom plemena v Anglicku (neskôr zaregistrovaným ako plemeno
hladkosrstého zlatého retrievera) na
výstave v Crystal Palace, usporiadanej v roku 1908. „Otcovia“ tohoto plemena, Culham Brass a
Culham Copper (1905), boli prihlásení do anglického Kenel Clubu v rokoch
V roku
1906 sa lord Harcourt pridal ku spolku Winifred Maude Charleswortovej,
najvýznamnejšej osobnosti zo všetkých prvých fanúšikov tohoto plemena. Pano
Charlesvortová sa 50 rokov venovala
chovateľstvu, tréningu a propagácii svojich milovaných zlatých retrievrov. Mala
veľkú zásluhu na vzniku Klubu zlatých retrieverov v roku
Zásluha pani Charlesworthovej , postavy takmer legendárnej, o plemeno retrieverov je veľká. Pod titulom Normanby (neskôr zmenené na Noranby) sa dnes ich plemená objavujú za menami slávnych „otcov“ lorda Hartcourta v každom rodokmeni zlatého retrievera. Bola dynamickou osobnosťou a jej úsilie zasvetené chovu viedlo k ustanoveniu zlatého retrievera prvým loveckým psom britského světa retrievrov. Pani Charlesworthová bola oddaná ochrane pracovne činných zlatých retrievrov, ktorí boli spojením nie len, typu ale aj zdravia. Jej psi oplývali zdravím, mali mohutnú stavbu tela, roztomilé hlavy a získavali pocty pri prehliadkových a polných súťažiach. Energicky a neúnavne propagovala zlatého retrievera ako najschopnejšieho loveckého psa.
Prvé vrhy šteniat, ktoré Beauty priviedla na svet, mali culhamského otca.Väčšina týchto potomkov ( Normanby Balfour, Normanby Campfire….) sú významnými predkami plemena.
Začiatkom roku 1900 sa na poľných súťažiach stretli retrieveri všetkých farieb. Na medzinárodnej súťaži Gundog League Open Stake získal víťazstvo hladkosrstý retriever pečeňovej farby, v ktorého záznaamoch bol jako otec uvedený zlatý hladkosrstá retriever Lucifer, ktorý patril lordovi Tweedmouthovi. Tento úspech bol označený za možno prvé víťazstvo zlatého retrievera na poľných súťažiach.
Majstrovstvá a poľné sútaže boli behom druhej svetovej vojny náhle ukončené. Len niekoľko chovateľov udržalo prvotriedne chovy. V povojnových rokoch však chov domácich miláčikov prosperoval a počet registrovaných zlatých retrievrov sa zvyšoval. V 90. rokoch 20. storočia tvorili zlatí retrieveri štvrtinu celkovej registrácie v Kennel Clube.
