Falko alebo Ako sa to všetko začalo 
Ďaleko, preďaleko, kde sa piesok lial a voda sypala… Takto
sa začína nejedna slovenská rozprávka. Prečo som takýto začiatok zvolila ja?
Len príchod zlatého pokladu do môjho života sa inak jako rozprávkou nazvať
nedá…Ako to ale všetko bolo by mal radšej povedať Falko.Lebo tým zlatým
pokladom je on…
Hav, tak ja vám o tom porozprávam. Mojej mamičke Donke som
sa narodil 28.augusta spolu s piatimi súrodencami v dedinke menom
Lovčica-Trubín. Bývali sme v domčeku s veľkou záhradou a starali sa o
nás veľmi milí ľudia. Vtedy som ešte netušil, že niekde pri Brezne žije moja
budúca panička. Vlastne to nevedela ani ona. Ale pekne po poriadku. Ja a moji
súrodenci sme rástli ako z vody, veď sme všetko pekne spapali! Celé dni sme
sa hrali a mamička nás učila veľa potebných vecí- jako papať granulky, chodiť
na prechádzky po záhrade alebo hodiť špeciálny „psí“ pohľad na človeka keď
niečo vyvediem, a priznám sa, že to nám ide perfektneJ.
Zatiaľ v
ďalekom Brezne si moja panička prezerala na internete stránky o jej
milovanom plemene- Zlatých retrieveroch. A nejakou (samozrejme šťastnou)
náhodou si prečítala inzerát o predaji šteniatok. Odpísala si číslo (ako sama
povedala, keby náhodou) a to by bol koniec. Panička totiž už osem rokov prehovárala
a prosila rodičov, aby sa ďalším členom ich domácnosti stalo šteniatko
retrievera, no nič z toho nebolo. Až raz…Skúsila to znova. Nenápadne
podstrčila na stôl časopis otvorený na strane s fotkami retrieverov,
požičala si od kamarátky knihu o tomto plemene a nechávala ju
na rôznych miestach v byte
otvorenú na kapitole-Prišlo k nám šteniatko. Na stenách sa objavili
plagáty, keď nejakého stretli, hlasno poznamenala:“Aký je zlatý…!“ To trvalo
dlhú dobu. No a asi nejaký týždeň po nájdení vyššie spomenutého inzerátu sa
situácia začala otáčať v jej prospech. Miesto zvyčajného zahriaknutia pri
spomenutí témy šteniatko retrievera sa ozvalo : „Tak tam zavolaj, ale len spýtať sa, aké sú a koľko by stálo…“ Panička
sa toho okamžite chytila a zavolala. Na druhej strane sa ozval milý hlas pani
chovateľky, ktorý oznamoval, že šteniatka ešte majú a môžu sa ne prísť pozrieť.
Nadšene, no spýtavo to oznámila rodičom. Reakcia žiadna. Už začala strácať
nádej, keď jedno nedeľné poobedie jej rodičia sami od seba navrhli návštevu
chovateľky. Vytreštila oči, ale hneď bežala k autu, aby si to nestihli
rozmyslieť a išlo sa.
V tom čase sme my šteniatka sladko spali a ani sme
netušili, že onedlho sa život jedného z nás od základov zmení…Zrazu začal v dome vládnuť čulý ruch. Čakali
sme návštevu. Pani chovateľka nás vypustila na dvor, aby si nás mohli prezrieť.
Bola to nejaká milá rodinka. Moja mamina a súrodenci sa k nim hneď
rozbehli, ale ja som pokladal za dôležitejšie preskúmať naskôr záhradu a
zistiť, čo je nové. Výskot a radostná vrava ma ale priviedli späť
k rodinke. Právej a som im padol do oka. Páčilo sa im, že som bol
nebojácny a samostatný, ale keď som zistil, že sú fajn, nehcal som sa poriadne
vyškrabkať a už som sa o nich nepohol. Bolo rozhodnuté. Paničke sa v očiach
leskli slzy, hladila ma a spýtavo hľadela na rodičov…tí sa akoby nič rozprávali
s mojimi doterajšími páničkami. Po chvíľke sa ale rodinka na seba pozrela
a jednohlasne povedala: O dva týždne si po tohto fešáka prídeme!“ Panička
takmer od radosti vyskočila z kože. Nevedela, koho má skôr objímať. Či
mňa, rodičov alebo panichovateľku. Lúčilo sa jej so mnou naozaj ťažko, veď sa
jej konečne splnil „zlatý“ sen.
Dva týždne čakania boli pre ňu veľmi ťažké. Rátala dni a
hodiny, až sa konečne dočkala. Bol čas. Rodinka sa nasáčkovala do auta, zobrala
mi na uvítanie hračku a nejakú deku na ležanie počas cesty. Keď si po mňa
prišli, zostal som s mamkou Donou už len ja. Všetci moji súrodenci už mali
svoju rodinku. Len čo som paničku zbadal, rozbehol som sa k nej. Pani chovateľa
s manželom a dcérou Darinkou ma naposledy vyškrabkali, zaželali mi všetko
dobré a vyprevadili ma na cestu za novým životom. Na rozlúčku som ešte zahryzol
mamine Done do ucha, oblizol som jej ňufáčik a išlo sa. V aute sa mi
celkom páčilo, najradšej by som vykúkal z okna, ale po chvíĺke mi začalo
byť špatne na bruško. Pár krát som sa aj pozvrackal, ale inak cesta prebehla
bez problémov. Keď sme prišli domov, už bolo veľa hodín a ja som bol poriadne
unavený. Ešte že bol piatok a panička na druhý deň nemusela do školy. Dôkladne
som si poprezeral môj nový domov a zistil som, že mám spolubývajúceho-morča
Snežka . Únava ma však zmohla a tak som si ľahol pod stôl a tvrdo zaspinkal.
Všetci sa pobrali spať. Len moja panička si ľahla kúsok odomňa a pozerala jako
spím. Ešte stále nemohla uveriť tomu, že ma má. Že som naozaj tu. Po dvoch
hodinách mi dala pusinku na hlavičku a zašepkala: „Dobrú noc, Falko. Vitaj
doma…“
