Kostra bez hlavy pôsobila, akoby sa chcela oprieť o múr.
8. 6. 2007
Kaštiele - história v troskách
Autor: Peter Kubínyi | |
Štvrtok, 27. september 2007 | |
Od roku 1990, teda za sedemnásť rokov, sa stav kaštieľov na Slovensku, až na svetlé výnimky, výrazne zhoršil. Súvisí to predovšetkým so zmenou vlastníckych vzťahov. Niektoré úplne zanikli, iné sú na hranici zániku, stráca sa ich pamiatková hodnota. Kostra bez hlavy pôsobila, akoby sa chcela oprieť o múr. Na nohách čižmy, okolo krku zvyšky šiat, vykĺbené ruky skrížené tam, kde bolo kedysi prirodzenie. Okolo nej, v celej hrobke rodiny Révayovcov v Turčianskej Štiavničke, sa povaľovali ďalšie kosti a práchnivé rakvy, ktoré ktosi nemilosrdne povyťahoval z boxov v stenách. V strede hrobky zostala pahreba po ohníku, škatuľka z lacných cigariet a fľaša z jemnej vodky. Keď som o tom v osemdesiatych rokoch písal, dostalo sa mi obvinenia, že podporujem šľachtu. Na ospravedlnenie som mohol uviesť len to, že hrobka bola otvorená dokorán, k mŕtvym sa mohli dostať líšky a tie potom nakaziť deti, čo sa tam chodili hrávať. Žurnál 24/2007
Tatranské ruiny Pojmy ako úcta k histórii Slovenska, či úcta k mŕtvym nemali miesto. Veď aj lebka z onej kostry skončila u niektorého študenta medicíny v Martine, vtedy „leteli“ po dvesto korún. Z Révayovského kaštieľa sa stalo archívne skladisko a nikto nikdy nespomenul, že v prvom slovenskom filme Martina Friča o Jánošíkovi si zahral aj gróf Révay, ktorý na neho strieľal z terasy kaštieľa... Kultúrne dedičstvo Časy sa zmenili, ale všetko zostalo po starom. Kultúrne dedičstvo Slovenska získali v reštitúciách zlatokopi, ktorí sa zmocnili pamiatok len preto, aby ich mohli ďalej predať. A tak vyšla navnivoč ešte aj tá starostlivosť, ktorú venoval histórii socialistický štát. Veď koncom osemdesiatych rokov bol kaštieľ v Turčianskych Tepliciach stále kaštieľom, martinské strojárne doň chceli investovať, aby mali kde usporadúvať kongresy, o rozľahlú záhradu a arborétum sa starala prírodovedecká fakulta. Dnes? Ruina. Terasa, z ktorej strieľal gróf, zmizla. Časť novej krytiny tiež. Ešte horšie dopadlo arborétum. Škola vraj nemala peniaze, aby ju ďalej vykurovala, a tak v zime jednoducho kúrenie vypli a odišli. Prežil jediný brečtan. Smutný pohľad. Dedinčania iba mykajú plecami. Viacerí vravia, že kusy révayovského nábytku sa v niektorých domácnostiach nájdu dodnes. Pobrali ich, keď prišiel front. Všetci vedia, že kaštieľ ktosi kúpil, ale keď sa chcete dozvedieť od starostu kto a aké má plány, povie, že sa s novým majiteľom dohodol na informačnom embargu. Révayovci bez hláv sa môžu obracať vo svojej hrobke. Kaštieľ v Slovenskom Pravne. Usudzujúc podľa vysokého kamenného múru, opravených stajní na ľavej strane, terénneho autiaka a nádhernej kovanej brány má nové panstvo. Keď prišla nežná revolúcia, bol obývateľný. Dnes je z neho ruina. Zreštituovali ho. Ešte pár rokov a bude na kolenách. Vykrikovať na nových majiteľov spoza brány môžete koľko chcete, nepočujú vás. Renesančný kaštieľ Nebojsa pri Galante. V roku 1990 bol ešte obývateľný, trnavskí pamiatkári však nedávno schválili žiadosť o jeho asanáciu. Z dôvodu ohrozenia života, znie úradnícka veta. Poštárka vie viac. „V sedemdesiatych rokoch spadli maštale, ale v kaštieli, ktorý patril štátnym majetkom, bývali ich zamestnanci. Pred pár rokmi ich vysťahovali, aby im to nepadlo na hlavu, poslední odtiaľ šli Rómovia. Potom tam bola kancelária súkromnej firmy, vykradli im ju, tak sa nakoniec odpratala aj ona. A predstavte si, že im na adresu kaštieľa podnes chodí pošta! Vraciam to s prípisom adresát neznámy,“ hovorí. Kaštieľ Nebojsa sa už nemá čoho báť. Stalo sa mu to najhoršie, čo sa mu mohlo stať. Problematickí reštituenti Nie je jediný. Tu je pár čísiel. „Literatúra spomína tristo hradov na Slovensku, na mapách z roku 1990 je ich zaznačených 168, Slovenský úrad pamiatkovej starostlivosti ich má v zozname 109, ktoré sú zo zákona chránené. Pokiaľ ide o zámky a kaštiele, Štátny súpis nehnuteľných pamiatok ich uvádza 559. Od roku 1990, teda za sedemnásť rokov, sa stav týchto objektov, až na svetlé výnimky, výrazne zhoršil. Súvisí to predovšetkým so zmenou vlastníckych vzťahov. Niektoré úplne zanikli, iné sú na hranici zániku, stráca sa ich pamiatková hodnota,“ hovorí Jozef Lenhart z ministerstva kultúry. Pokiaľ ide o zámky a kaštiele, Štátny súpis nehnuteľných pamiatok ich uvádza 559. Od roku 1990 sa stav týchto objektov, až na svetlé výnimky, výrazne zhoršil. Súvisí to predovšetkým so zmenou vlastníckych vzťahov. Niektoré úplne zanikli, iné sú na hranici zániku, stráca sa ich pamiatková hodnota.“ Kedysi bolo všetko štátne, posledné roky je fetišom súkromné vlastníctvo. Komunistickú nenávisť k šľachte ako triednemu nepriateľovi vystriedala nenažratosť reštituentov. Predať, zarobiť! Na rozdiel od Česka, kde pamiatky získali priami potomkovia bývalej šľachty, u nás reštituovali ľudia, ktorí sami nikdy nič nevlastnili. V eufórii zabudli, že zákon im prikazuje, aby sa o pamiatky starali. A v rovnakej eufórii, že kaštiele majú majiteľov, štát zabudol, že ich treba kontrolovať, sankcionovať. Zákony však platia aj pre nové panstvo. Majú právo žiadať štát o finančnú podporu na obnovu pamiatky, ale štát im ju nemusí poskytnúť. Zdá sa, že sú to opäť raz také naše, slovenské zákony, a tak tie naše pamiatky aj vyzerajú. Ostrá Lúka pri Zvolene. Kašleme ešte aj na Adelu Ostrolúcku a Ľudovíta Štúra. Ak sa nestane zázrak, onedlho spadne. Kaštieľ v Galante. Obohnaný drôtom, ľudskou rukou za posledné dve desaťročia nedotknutý. Bernolákovo, uhorské Versailles, ako mu vraveli v osemnástom storočí. Z niekdajšieho anglického parku je dnes golfové ihrisko! Kedysi v kaštieli sídlila vysoká škola, potom ho získala obec a predala architektovi. Nezahráte si golf pri barabizni? Kaštieľ v Nevericiach. „Bola to osobitná škola,“ spomína sused, ktorý si záhradu obohnal plotom s balustrádou. Tá dnes vyzerá lepšie ako kaštieľ, ktorému sa nie tak dávno preborila strecha. Domáci vám povedia, že pamiatka vystriedala od reštitúcie viacerých majiteľov. Ten posledný nahradil preborenú strechu plechom, ale vraj čoskoro príde aj o plech, lebo naň spadne komín... Sľuboval, že cez leto príde, ale vraj sa neukázal ani raz. A aký to bol krásny kaštieľ! Povráva sa, že keď ho dávnejšie skúmali pamiatkári, našli podzemnú chodbu, čo by ho mohla spájať až s hradom Gímeš! Ale že je zamurovaná. Zamurované, zabetónované, zabudnuté. Ale s ceduľou: „Súkromný pozemok, vstup zakázaný!“ Spomienky na cára „Jáj, vy hľadáte Armu,“ povie žena, keď sa v Plavých Vozokanoch pýtame na kaštieľ. „Tade,“ ukáže a dodá, že veľa z neho už nezostalo. V podstate iba jediný múr, niekdajšie priečelie. Z múdrych kníh sa dozviete, že to priečelie patrilo hospodárstvu Kürthyovcov, od ktorých ho kúpil gróf Hunyady v roku 1868, že jeho potomkovia ho v roku 1902 predali Szandtnerovcom a potom ho vyženil barón Malcomes. Ten na mieste už prestavovaného renesančného kaštieľa zo 17. storočia stavia veľkolepý romantický kaštieľ. No a trocha modernejšej histórie – počas vojny slúži ako ubytovňa, neskôr ako zdroj stavebného materiálu... Amen. Barokový kaštieľ v Horných Semerovciach čaká rovnaký osud. Čo-to z histórie? Postavila ho v roku 1763 rodina Hellenbachovcov. Po 2. svetovej vojne ho opravili a zriadili v ňom školu. Po revolúcii v roku 1989 stál dlho nevyužívaný, potom sa dostal do súkromných rúk, rekonštrukčné práce sa skončili odstránením strechy a odvtedy sa rozpadáva... Barokový kaštieľ z roku 1756 v Brhlovciach. Áno, presne v tých Brhlovciach, ktoré poznáte, lebo sú v nich kamenné obydlia, ktorými sa tak radi chválime aj v zahraničí. „ROCK DWELLINGS“ hlása ceduľa pre istotu aj v angličtine. Pred kaštieľom leží anatomický atlas ošípaných spolu so vzorkovníkom bavlniek „Pěkný vzoreček na dámský pulóvr“. Miestni iba konštatujú, že hoci v ňom mali sídlo družstevníci, nikdy nepatril štátu, vždy bol v súkromnom vlastníctve. „A tí, ktorí to vlastnili, to dobre speňažili,“ povie žena na ulici a radšej zrýchli krok. Kto by už len chcel mať čosi spoločné s veľkými peniazmi a novým „hradným panstvom“? Jelšava. Tento kaštieľ patril priamo cárovi! Ferdinandovi Maximiliánovi Karolovi Leopoldovi Mária Coburgovi. „Ako by som na neho mohol zabudnúť, keď celý život žijem vedľa jeho kaštieľa!,“ hovorí Alojz Kováč. „Moja mama ho veľmi dobre poznala, ja som bol chlapec, mal som možno deväť rokov. No a viete, k nemu sa dostať nedalo, vždy ho strážili, keď šiel z kaštieľa do kostola. Nebyť Coburgovcov, ktovie, čo by sme tu, v tejto našej Jelšave, mali. Veď zámok dali postaviť, aj Kostol sv. Petra a Pavla približne v tom istom čase, okolo roku 1850. Odkedy Coburgovci odišli, ide kaštieľ dole vodou. Len sa na to pozrite, čo s ním dorobili! Ruina! Za socializmu ešte vyzeral dobre, mal som kľúče od všetkých 110 miestností a musel som vylepovať komunistické heslá do všetkých okien, teraz onedlho spadne,“ dodáva. Spomienka na muža, ktorý bol bulharským cárom, starobu prežil na Slovensku a ktorému starí ľudia na strednom Slovensku nepovedia inak než „Náš pán kráľ!“ Dnes jeho zámok nikto nechce ani za symbolickú korunu. Oravčania na zámku Zato rodina z Oravy neváhala a do kaštieľa v Tomašove vrazila hneď desiatky miliónov. Koľko presne, to nechcú povedať a neželajú si ani to, aby sme zverejňovali ich meno. „Kúpili sme ho na juhu, lebo na Orave nič také nemáme,“ hovorí majiteľ. „Jednoducho nám tento kaštieľ padol do oka. Krásny výhľad, ďaleko od hlavnej cesty. Chceme ho zmeniť na kongresový hotel. Veď aj pred sto rokmi to bol hotel pre boháčov, cez vojnu nemocnica, potom chlapčenská polepšovňa. Nerátame so ziskom, možno tak o dvesto rokov, veď oprava má stáť deväťdesiat miliónov korún. Rátame aj s tým, že využijeme eurofondy. Ale bývať v ňom nebudeme, mienime si postaviť domčeky na okraji pozemku, ktorý má až osemnásť hektárov,“ vysvetľuje. Oravská rodina si vzala na chrbát obrovské vrece cementu, a predsa by chceli rekonštrukciu do dvoch rokov ukončiť. Čím začnú? Zvesia z povaly figurínu, čo tam visí na háku? Možno je stelesnením vychovávateľky, ktorá nepolepšeným chlapcom liezla na nervy. Alebo zvesia cedule s nápisom Prvá pomoc pri krvácaní. |