MILAN DANIEL statutory and Director - Pohľad do sveta, ktorý takto nepoznáte.
Dobrovoľníctvo je triezvym a osobným, rozhodnutím konkrétneho človeka s celospoločenským dopadom dobra.
Aj tak ma/nás vždy bude niekto posudzovať, odsudzovať, závidieť, žiarliť, nenávidieť. Ľudia budú nedôverčiví aj keď nikdy neprídu a nespýtajú sa, neprejavia záujem. Stačí im to čo si stvoria.
Ale...ja som šťastný, že sú aj ľudia, ktorí veria, dôverujú, spoznávajú, majú záujem a sú príkladom toho, že aj keď nemôžu sa osobne presvedčiť, majú možnosť vidieť, počuť, veriť a hlavne vnímať srdcom. ĎAKUJEM.
NIČ NAVYŠE ANI ZBYTOČNÉ NEMÁM ANI ZA SVOJE. ZA CUDZIE MA TO NELÁKA, LEBO SA NIČ NEMENÍ NA TOM, ŽE BY TO ROVNAKO BOLO PRE MŇA ZBYTOČÉ A NAVYŠE.
Životné krédo
„Ak naša práca pomohla a pomáha aspoň jednému človeku k lepšiemu životu, potom mala zmysel.“ V určitom okamžiku však viete, že celé to úsilie a snaženie za niečo stálo, a obyčajné ďakujem úplne postačuje a je mojou najväčšou odmenou. Ľudia sa menia. Už vedia, že k pomoci sa nedostanú nič nerobením. Vedia, že aj naša práca má svoje pravidlá pre nich. Preto ďalšou odmenou je ich plnohodnotné začlenenie sa do spoločnosti. Podľa mňa je to ale odmenou pre celú spoločnosť.
Doba
Doba, ktorú žijeme, je ťažká. Pri práci, ktorú vykonávam, sa často stretávam s ľuďmi v rôznych životných situáciách. Ľudia sú unavení, vystavení zbytočne veľkej záťaži a napätiu, a to sa samozrejme odráža aj na ich správaní a konaní. Nie raz si musím „zahryznúť do jazyka“ a veci riešiť s chladnou hlavou.
Rozhodnutie
Nikdy som nepatril k ľuďom, ktorí by sedeli doma a v kútiku duše nadávali na spoločnosť, na život, alebo nespravodlivosť. Aj ja som súčasťou spoločenstva a chcem sa pričiniť o zmenu. Rozhodnutie kandidovať na riaditeľa združenia miniBODKA o.z. v roku 2007 vychádzalo z môjho presvedčenia, že humanita v SR a dobrovoľníctvo tu majú mať svoje miesto. V roku 1994 ešte ako vojaci základnej služby sme sa zúčastnili našich prvých detských táborov ako pomocní inštruktori. V ten istý rok sme na Vianoce už hrali divadielka, spievali sme, obveseľovali a obdarovávali smutné deti bez rodičov v detských domovoch a na liečeniach. Do dnešného dňa sme neprestali konať podľa vtedajšieho rozhodnutia: budeme to robiť bez akéhokoľvek nároku na odmenu či uznania. Budeme sa stretávať ako Dobrovoľníci z rôznych spoločenstiev, aby sme mohli svojím prístupom, myslením a hlavne skutkami meniť prostredie tých, ktorým treba pomôcť:
JE NEVYHNUTNÉ USILOVAŤ SA, ABY VŠETCI ĽUDIA MALI PRÍSTUP K DOBRÁM,KTORÉ SÚ POTREBNÉ PRE ČESTNÝ a ČINNÝ ŽIVOT.
http://ustreps.sk/deti-potrebuju-vojakov-ako-symbol-discipliny/
pplk. Mrváň dekoruje riaditeľa Milana Daniela pamätným odznakom seredských ženistov za celoživotné snaženie v prospech detí. Muža, ktorý si šesť detí aj adoptoval.
Statutary Director: Milan Daniel
Predseda združenia: Milan Daniel
Autor myšlienky: Pošli to ďalej. Má 35 rokov, stredné vzdelanie, doplnené o kurzy a školenia v sociálnom a zdravotnom smere. Od roku 1993 (už počas výkonu vojenskej služby v BA - Vajnory) dobrovoľníkom angažujúcim sa v humanitných činnostiach. Inštruktorom v detských táboroch. Organizátor spolu s dobrovoľníkmi, športových a speváckych súťaží priamo v zariadeniach poskytujúcich náhradnú starostlivosť deťom bez rodičov, obzvlášť pre deti, ktoré zostávali na sviatky v detských domovoch, alebo v nemocniciach. Práca s problémovou mládežou s rodinami v núdzi, s marginalizovanými skupinami obyvateľstva, s deťmi postihnutých syndrómom CAN a FANS (pozrite v menu: mama oci nosím v sebe veľké BOBO). Od roku 2005 otcom myšlienky pomáhať a spájať odlúčených súrodencov. Organizuje detské zimné a letné tábory pre handicapované deti a súrodenecké skupiny. Od roku 2007, zakladá OZ - miniBODKA s partiou mladých ľudí - DOBROVOĽNÍCI. Ich jedinou misiou je pomáhať a chrániť. Voľby 2007 priniesli funkciu predsedu. Tým sa stal práve Milan Daniel, ktorého do funkcie zvolilo celé valné zhromaždenie a opätovne potvrdilo vo voľbách v roku 2009 (každé 2 roky sú voľby). Od roku 2005 začína pracovať na pozícií pom.vychovávateľa v Diagnostickom centre pre deti a mládež v Ružomberku a tiež na Mestskom úrade v Ružomberku na pozícií: správca komunitného zariadenia a útulku pre občanov bez prístrešia, ktoré do jedného roka s civilizoval a naučil neprispôsobívých občanov (15 rodín a 10 bezdomovcov) základným hygienickým návykom, slušnému správaniu, spolunažívaniu a rešpektovaniu stanovených pravidiel platiacich na ubytovni. Naďalej sa venuje práci na uliciach, hladujúcim, týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom, opusteným matkám s deťmi a občanom v náhlej núdzi. Poskytuje im pomoc a podporu, ktorú prevažne hľadá - zháňa u seba, podnikateľov a známych. Prevažne základné potraviny, ošatenie a lieky. V roku 2009 okresný súd v Lúčenci a potom aj krajský súd v Banskej Bystrici zverujú do opatery Milanovi Danielovi jedného zo 6 týraných súrodencov. V roku 2010 okresný súd v Lúčenci zveruje do opatery Milana Daniela ďalších 5 ťažko životom skúšaných súrodencov. Za podpory Boha, členov OZ - miniBODKA, širokej laickej aj odbornej verejnosti sa Milan Daniel stáva 6 násobným otcom deťom s ktorými pracoval na ulici a potom aj ako vychovávateľ v celku 7 rokov. V práci na uliciach stále pokračuje. Opúšťa po dlhých rokoch mesto Ružomberok, nakoľko sa u najmenších detí objavuje potreba byť pri nich 24 hodín a v Ružomberku im bytové podmienky nepostačujú aj napriek mnohým žiadostiam o pomoc. Opúšťa pracoviská a odchádza do mesta Šaľa, kde dostal ponuku prichýlenia a ochrany celej jeho rodiny. Január 2010. Zostáva verný svojej práci na uliciach aj rodine a spúšťa stredisko pomoci pre celé Slovensko (pozrite v menu). Naďalej sa venuje s dobrovoľníkmi práci najslabším a bezbranným ľuďom, ktorým poskytujú základnú pomoc.
zdroj: Mgr. Jana Medvecká - Ľudia medzi nami.
facebook: Milan Daniel Šaľa
facebook: súrodenci Horváthoví Šaľa
Najsmutnejší je taký svet v ktorom dovolíme, aby vyrastali smutné deti
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Milan Daniel Šaľa - Zamyslenie:
Ale keď ne/záujem nás našiel, zovretí zostali sme pred problémom samy stáť.
Poznal som, že k bolesti nie je treba rán, že človek spravodlivý sa musí báť.
Vôbec som neveril, nevedel, že uprostred ľudí, človek môže byť tak sám. Nebolo a nebude dosť počuť prosebný hlas detí, prosebný hlas otcov a mám.
Nebudeme hodnotiť a kritizovať, nebudeme smutní, tak to bolo a bude zas.
To aké pocity mám teraz ja, budú po mne mať aj iní...tak funguje čas.
Ale to určité už viem, že som si nikdy srdce s citom nepomýlil.
Dôveru, úctu, vieru a lásku som len tak podaromnici nezahodil.
Nič na tom nezmení doba, iba človek a jeho morálnosť zlá. Že k bolesti nie je treba rán, že stačí to kúzlo neviditeľnosti, že vualá. Myslím na deti, rodiny, rodičov aj tu na nás Slovákov zas. Nebudem hodnotiť a kritizovať, tak to bolo a tak to bude zas. Hodnotiť nás bude zrkadlo, hodnotiť nás bude premrhaný čas. Ja žiadam Božie hodnotenie seba, myslím, že menej bolí a príde včas. Aj smútok má svoje hranice a vie, že je len teraz, potom bude krajšie nám. Ja verím dobrým skutkom a viem, že človek nemá byť na problémy sám.S modlitbami a vierou, skutkami a odvahou sa posnažím zase niekde odhodlane stáť. Aby ste vedeli, že v tom nie ste samy a že nás Boh ochráni, že sa nikto nemusí báť. Preto otvárame brány tohto centra vám všetkým, ako dar, úplne dokorán. Vždy budú otvorené. Nech každý nájde čo hľadá, pookreje a Pošle to ďalej, jednoducho: Pošlite to dobro ďalej, ako dar ! .... aby sa nám nemuselo nikdy aj toto stať.... Áno je to tak. Ako ľudstvo sme zlyhali. 15 ročné dievča, vedie za ruku svoje dieťa a ľudia sa na ňu pozerajú resp. si povedia (ako jej matka, bude z nej ...). Vôbec nevedia, že v 12 rokoch bola znásilnená. Ľudia povedia tlsťoch, vôbec však netušia, že má chorobu, ktorá vedie k obezite. Ľudia sa vyhýbajú pohľadu k zohyzdenému človeku a ani netušia, že to bol hasič, ktorý riskoval život pre druhých. Ľudia si uťahujú zo zvláštnych detí a pritom nevedia či sú lepší než oni. Ľudia žijú v strese, zhone, vo vlastnom väzení potrieb mať resp. s obavami, musieť pracovať a prežívať, pretože tiež z objetkívných príčin nestačí ani na ten základ zarábať. Ľudia žijú v nákupných strediskách, centrách, baroch v krčmách a vôbec netušia, že život nie je drahý špás, len neponúka a ani nemusí ponúkať akcie, na ne tu netreba vôbec čakať. Cigáň, Róm, Biely, Gádžo to všetko je len klam. To človek človeku ubližuje a nepotrebuje na to veľa dôvodov mať a .... (vždy sem niečo pribudne).
CITOVÁ BANKA
je banka ľudstva. Ide o veľmi dobre zorganizovanú štruktúru, ktorá funguje 24 hodín denne. Citová banka je banka do ktorej si ukladám city, ktoré môžem potom čerpať. Nejde však o mňa, ale o moje deti, ľudí na okolo - spoločnosť v ktorej žijem, predovšetkým ide o rodinu do ktorej svoje city, dobro, lásku dávam - vkladám. Čo do nich vložím, to môžem očakávať späť. Koľko dám, toľko sa vráti aj s úrokmi. Ak som schopný denno denne odovzdávať svojim deťom zo seba niečo krásne, môžem to považovať za vklady, ktoré jedného dňa budem potrebovať vybrať. Nie je možné čakať, že sa samé bez môjho pričinenia zúročia. Úročia sa len mojim vlastným každodenným pričinením sa. Teda, nie je možné s tým nijak vybabrať. Nedá sa. Jednoducho čo dáš, to si aj vyberáš resp. to dostaneš späť. Aj preto sa snažíme o konanie dobra pre tých, ktorý nás potrebujú. Možno jedného dňa, budú Oni schopní byť dobrými rodičmi, kolegami v práci, dobrými ľuďmi v spoločnosti v ktorej sa rozhodnú žiť. Možno jedného dňa pomôžu Oni Mne, mojim deťom, alebo aj Vám. Je jedno ako sa nazveme (miniBODKA, Jozef Mrkvička a i...), alebo aký rozmer tomu dáme. Predovšetkým aj tak musíme vychádzať od seba s tým, čo skutočne sme, Čím sme, čím chceme byť a môžeme byť. Bohatí či chudobní, úplne Každý musí začať od seba. Rozdiel v citovej banke nie je žiadny. Neexistuje a nie je v nej ani VIP zóna ani zlatá, či platinová karta. To do akej výšky citov pôjdeme je na každom z nás. V citovej banke máme dvere 24 hodín otvorené. Otváracie a zatváracie hodiny si určujeme samy. Účet nám príde podľa toho, ako sme míňali, alebo dávali.
--------------------------------------------------------------------------------------------
Je tu toho dosť na čítanie a určite aj viac než dosť na potrebu angažovať sa v konaní dobra našou prácou v prosech tých, ktorí nás potrebujú aj vo vašom okolí. Tak ak máte čas, popremýšľajte nad tým, či by ste sa aj vy v niečom nenašli a nechceli trošičku pomôcť. Čím koľvek,ale pomôcť. Budeme v tom predsa spolu, tak sa nikto z nás nemusí báť.
--------------------------------------------------------------------------------------------
VŠETCI DOBROVOĽNÍCI, KTORÍ MAJÚ CHUŤ PRACOVAŤ S DEŤMI SÚ VÍTANÍ ٩(-̮̮̃-̃)۶ EVERYBODY WHO WANT TO WORK WITH CHILDREN ARE WELCOME
http://www.youtube.com/wat
V prvom rade všetkým, ktorý ste nám pomohli, pomáhate, veríte nám a zostávate s nami, všetkým vám :
Vďaka Pane za to že: Mám oči cez ktoré sa veľa pozerám - Mám uši nimi veľa počujem - Mám nôžky, ktoré ma povedú kam bude treba - Mám ruky s ktorými veľa dokážem - Mám vnemy, city a vlastnosti cnostné, ktoré veľmi rád používam na konanie dobra - Mám hlavu a v nej mozog a ten tiež rád používam - Mám priateľov vďaka za nich Pane aj nepriateľov, ale aj taký som bol, alebo som pre niekoho - Mám 6 detí, ktoré nadovšetko ľúbim - Som poverený vedením združenia a mne je cťou viesť ho od roku 2007, pričom sa v ňom snažím využívať všetko opisovnaé hore s čo najmenším možným počtom neprajníkov - Mám plné meno, ktoré si my ráčil dať do vienka a život, ktorého cesty sú pretkané križovatkami a tak kľukaté až do takej miery, že sám niekedy neviem či idem správne do prava, alebo do ľava, alebo rovno.
Klikni: Do školičky detičky + ďaľšie poznámky milana daniela na facebooku.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------
Z deklarácie práv dieťaťa
Právo na lásku , porozumenie , starostlivosť . Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade, kde je to možné, má vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojich rodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty; s výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa v útlom veku nemá odlúčiť od matky. Má byť povinnosťou spoločnosti a úradov venovať osobitnú starostlivosť deťom, ktoré nemajú rodinu.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Myšlienočka moja:
Najsmutnejší je taký svet v ktorom dovolíme, aby vyrastali smutné deti. My sme ako sa vraví široká laická aj odborná verejnosť, no sme komunita žijúca na Slovensku a nemôžeme zmeniť a ani meniť všetko, ale tiež sa nebudeme tváriť, že nemôžeme vôbec nič. To málo čo nám je ukázané, že môžeme, musíme, mali by sme a urobíme. Nie je ľahké počúvať v sebe volanie po konaní dobra a už vôbec nie aj konať tak, dokonca ani to, čo sa ľahké zdá. No zmysel nespočíva v tom aké je to ťažké a či ľahké, ale v tom, koľko venujeme tomu času a koľko sme ho ochotní nezištne darovať a po pravde aj riskovať. Aj preto každá pomoc poteší, ale aj bolí, lebo sa to ľudí, ktorým pomáhame dotkne, rovnako ako sa nás dotkol BOH, dotkol sa ich cez človeka, ktorý im daroval svoj čas a ten čas bol strávený najkrajším spôsobom akým to len šlo, dotkol sa ich cez vás, čiže aj vy, ja, on sme zasiahnutí, rozdielom medzi tým, aké by veci mali byť a aké sú v skutočnosti. A tento čas je tak vzácny, že im aj nám bude chýbať, pretože poznáme rozdiel, pocítili sme ho pri konaní dobra, služby blížnemu. Preto tie slzy viditeľné aj neviditeľné, preto toľko premýšľania a preto tá neopísateľná a neznáma bolesť - zásah lásky. Víťazstvo zla stačí, pokiaľ dobrí ľudia budú čakať so založenými rukami. Verím, že spolu s vami dokážeme veľmi veľa, pretože to čo ja považujem za svätý grál na Zemi, za najväčší dar je Človek pre Človeka a paradoxne sa tohto daru musíme často báť, chrániť sa pred ním, ale vieme byť s ním aj najšťastnejší. To sú ťažké veci aspoň pre mňa určite. Bojim, bojim. No idem a kráčam s Bohom. Všetko čo príde, prichádza a On ma nerobí nešťastným, ani smutným, ani sa nemusím báť čo bude ďalej. Lež idem a kráčam, počúvam, vnímam a reagujem na to čo všetko mi je ukázané. Neriešim nič iné. Som šťastný, keď sa ku mne niekto pridá. Vtedy pochopím azda najviac, akú radosť musel mať Ježiš, keď sa k nemu niekto na jeho cestách pridal, keď s ním po Zemi kráčalo veľké množstvo skutočných priateľov – šíriteľov dobra na Zemi. A viete vy, že najčastejšie kto ho odprevádzal z dedín a miest, alebo ho sprevádzal po nich boli deti? Áno, DETI. Behali okolo neho, rozprávali sa s ním, šantili pri ňom a on ich trpezlivo počúval a odpovedal na kopu otázok každý deň. A keď ich dospeláci v podobe rodičov, alebo nerodičov napomínali, aby mu dali už pokoj a podobne, prepovedal tú známu vetu od Boha Otca: Nechajte deti prichádzať ku mne, im patrí Božie kráľovstvo. A deťmi sme aj My.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------
Mojimi očami:
Kde ciest už niet, tam práve My ideme...
Kde zabudnú na deti tam My budeme
Kde ubližujú, tam zostaneme
Kde nás potrebujú, tam utekáme
Kde nenašli my hľadáme
Kde zabudli my pátrame
Kde nás volajú tam prídeme
Kde nás Boh pošle tam Sme
Kde nieto lásky a v popredí sú absolútne nepotrebné potreby, tam nás o to viac je potreba. Tam najviac v spleti pavučín zla už rodičia najčastejšie sú v jeho najrozličnejších podobách, opojení rozličnými tvárami jeho majstrovského diela zhltnúť človeka čo najviac a vziať z neho čo najviac. Kedy sa boj z časom hrá vysoká partia pokru a nedá sa len tak skončiť. Kedy citlivo vnímate všetko a predsa sa vám priebeh udalostí smeje do tváre cez neprítomných rodičov, rozbitých alkoholom, drogami, zabudnutou indentitov, neschopnosťou vstať a kráčať ruka v ruke s malými tvormi na tejto zemi, zabudnutými človiečikmi, plodmi, ovocím ich lásky, ktoré v kútoch svojich izieb,vonku na ulici a všade kde majú možnosť uniknúť, hľadajú to svoje nástupište šťastia na peróne, aby mohli spoločne nastúpiť na vlak ich nového sveta naplneného láskou.
Sme DOBROVOĹNÍCI pripravení poskytnúť pomoc a zachrániť ich detský svet
pred tým deštruktívnym v ktorom momentálne sa pohybujú, lebo musia
vydržať čas, potrebný na ukončenie vysokej hry pokru. Vysokej hry
patriotov verných deštruktívnemu spôsobu života - verných zlu v jeho
najrozličnejším podobám. Zostávame, lebo tiež musíme v aktívnej pozícií
náhradných hráčov (nie sme tak silní, sme však dôstojnými súpermi), aby
sme sa mohli striedať a dávať pozor pri tom, aké karty a kto ich
rozdáva. Ak nás je dosť, máme šancu tento dlhý čas vydržať a zvládnuť
hru prinajmenšom dobre. Len nesmieme od stola vstať a odísť. Musí nás
byť dosť, aby sme sa mohli striedať a mať novú a novú posilu. Nesmieme z
hry odstúpiť, ani ju vzdať, musíme ju skončiť. Iba tak má to dieťa o
ktoré po celý čas ide, šancu uspieť v tomto agresívnom prostredí a aspoň
čiastočne byť človekom naplnenom Láskou. Tá chýba všetkým deťom a
chýbala aj mnohým z nás - dospelým a možno aj chýba, iba si to nejak
vždy inak zdôvodníme, aby to nebola pravda. Láska má veľa podôb. A stále
ju máme možnosť kedykoľvek prijať, vnímať, pustiť k sebe a mať ju do
konca Života. Boh nás učí, vzdeláva, vedie a spolu s tým spoznávame to
všetko v čom sa pohybujeme z vlastnej vôle, ale s rešpektovaním
zákl.pravidiel pre celý svet. Lásky.
Naše združenie vám ponúka
jednu z možností pridať sa k nám úplne nezištne. Dobrovoľne s láskou byť tu
na Zemi aj pre niekoho iného a to nič nestojí.
Som veľmi šťastní, že nás je tak veľa, že nás bude ešte viac a že budeme schopní reagovať na zlo oveľa väčšou údernou silou, ako tomu bolo doteraz. vraví sa že: Víťažstvo zla stačí, pokiaľ Dobrí ľudia budú čakať so založenýma rukama. Prosím nečakajme! Všetko a zdôrazňujem všetko okolo nás, v nás aj všade kam sa pozriete sa nás týka. Sme toho súčasťou. Vždy sme boli, budeme a musíme byť. Otázka znie, či to budeme aj naďaľej ignorovať a ako dlho ešte. Všetkým z úprimného srdca za prácu v prospech ochrany života, lásky, rodiny, viery, dobra, ľudskosti, všetkým bojovníkom bojujúcich za dobro na Zemi z hĺbky svojho srdiečka.
nie je to tak... Jednoducho to tak u nás nie je. Právo na život v harmonickom prostredí. vytvorili sme príliš agresívne prostredie na to, aby deti mohli nosiť v sebe svetlo, ktoré majú odovzdávať svetu. Na uliciach stretávame žobrajúce a hladné deti, deti chodiace po kontajneroch, ktoré vyberajú oblečenie a jedlo, deti fetujúce a drogujúce z nedostatku záujmu nie len od najbližších, ale aj okolia v ktorom žijú, deti bez lásky, deti s nenaplnenými základnými potrebami, opustené a odkázané na agresiu spoločnosti a recidív vlastných rodičov... na to sa nedá pozerať... a nedá sa na to nereagovať. Celá deklarácia aj charta práv detí aj ústava, ktorá zaručuje v tomto štáte právo na slušný a bezpečný život, to všetko je len papierovým snom a sú to len slová napísané čierne na bielom (aký paradoxx, presne o také deti sa staráme na uliciach). Keby mohli deti, ale aj dospelí žiť v bezpečnom prostredí každodenného života s ochranou a podporou štátu tak, ako sa zaviazal... KEBY... Myslím si, že neradno hovoriť o štáte, ale o ľuďoch, konkrétnych ľuďoch, ktorí sú štátom poverení. Tím však neleží na srdci žobrajúce dieťa, ani dieťa s matkou v kontajneroch a zdá sa, že už ani viacerým z nás. Svojou troškou práce sa to snažíme nejak zmeniť, zmierňovať následky, ktoré znášajú nevinné obete a prevažne deti. Budeme tu. S peniazmi aj bez nich. Hlavne však z Bohom. Raz to predsa musí skončiť. Raz nebudú dôležité peniaze, ale človek, rodina ako základ života na Zemi. Do tej doby sa budeme usilovať meniť to, čo nám meniť bude dovolené. Verím, že aj spolu s vami.
Dobrovoľná pomoc nás ľudí, nie je vždy len o peniazoch
aj keď tie sú takmer vždy nevyhnutne potrebné. Je to hlavne o našom vlastnom pričinení a presvedčení vykonať dobro v prospech ľudí, akýmkoľvek spôsobom, ktorým pomôcť môžeme. Poskytnúť pomoc ľuďom, ktorí nemôžu už na tom svojom poli zabojovať o miesto bez cudzej pomoci. Úplne laicky povedané: Jednoducho nevládzu v tom, v čom pomoc potrebujú z viacerých dôvodov a faktorov o ktorých nemusíme na začiatku vôbec vedieť. Vieme vždy len to najnutnejšie. Vždy sa dozvieme konkrétny príbeh počas riešení prípadov priamo na ulici. Najväčšia a najefektívnejšia pomoc je taká pomoc, kedy sa práve obdarovaní snažia viac (ako sa snažili pred tým) pomôcť si sami (s našou asistenciou a potom samostatne), lebo sa ešte nechcú nevzdať, lebo chcú žiť inak ako pred tým, lebo musia, lebo majú skutočných dôvodov viac, ako len to, že chcem. A takých je väčšina. Útechou nás dobrovoľných pracovníkov je to, že rodiny, jednotlivci, ľudia, ktorým pomáhame sú ponaučení, alebo by mali byť schopní neopakovať predchádzajúce stavy zlyhávaní a neohrozovať seba a hlavne deti. Po poskytnutí pomoci sa zvyčajne zaradia späť do spoločnosti veľmi dobre a snažia sa tí, ktorí chcú, vydržia a rešpektujú pravidlá. Nie vždy sa im darí, ale teraz už vedia, že sa vlastného zlyhania nemusia báť. Vedia že, všetko má svoje riešenia. Sú poučení cez vlastnú skúsenosť a teda už vedia predvídať a dokonca aj sami pomáhajú. Je každému jasné, že tí, ktorí opakovane zlyhávajú - tzv. nenapraviteľní recidivisti, musia niesť aj zniesť následky svojho konania, obzvlášť ak svojim bezohľadným konaním, spôsobia trvalé rany na dušiach nevinných ľudí - obetí. A tými sú žiaľ najčastejšie deti a to až v 85 percentách.
Preto sme založili toto združenie preto potrebujeme pomoc, preto sme na uliciach a preto robíme to čo robíme vyplývajúce z obsahu tejto stránky. Snažíme sa tiež zmeniť negatívny názor-postoj, nedôveru verejnosti na humanitné organizácie, lebo nám záleží na dôvere. Jednoducho veríme, že nás Boh riadi a pomáha nám. Toto všetko by sme bez neho nedokázali. Nech už sa zamyslíte akokoľvek nad tým. My sme žijúcim dôkazom, deti a ubolení ľudia živým príkladom toho, aká bolesť je tam vonku na uliciach a ako sme mohli a môžeme zmierňovať následky zlých konaní dospelých na deťoch a po novom aj detí na deťoch. Vďaka Jeho a Vašej pomoci, môžeme na uliciach stále byť. S 1 eurom s milónom eur, ale aj bez nich sa často dá, ale zostávame na uliciach poskytovať pomoc, podporu vo všetkých oblastiach v ktorých môžme a sú nám dovolené.
Náhledy fotografií ze složky Z rozprávky do rozprávky